Spencerová: Zbičuj ma! kričí NATO. Nie, znie z Moskvy. A veta, s ktorou USA sklamali Ukrajinu

0
Tereza Spencerová (Autor: ReproFoto: YouTube)

V posledných dvoch týždňoch ste komentovali zmeny v postojoch Turecka smerom k Rusku tak, že obaja aktéri medzinárodného diania si jednoducho “zostali”. Teraz sa zdá, že tá “diplomacia zvyšných” možno bude ešte zaujímavejšia, pretože Turecko oznámilo náznak zámeru urobiť určité ústupky v Sýrii. Aké “horúce” to podľa vás bude? Zmení sa nakoniec turecký postoj k Asadovi, prípadne prístup k podpore rôznych ozbrojených skupín? Ako sa môžu preformátovať mocenské siločiary v regióne? Človeku sa možno nechce ani veriť, že by sa Erdogan tak rýchlo zmenil…

Turecko ponúklo Rusku ruku k zmiereniu a posledné dva, tri týždne – čo je vo vojne, v ktorej zomierajú ľudia, vcelku dlho – sa čakalo, čo za normalizáciu vzťahov Moskve výmenou ponúkne. Farbisté obrázky, na ktorých tureckí hotelieri a starostovia prímorských letovísk vítajú ruských turistických navrátilcov “chlebom a soľou”, sú síce pekné, ale na také “drobnosti” sa predsa len v reálpolitike toľko nehrá. Až zrazu včera turecký premiér Yildirim “prečistil scénu”, keď vyhlásil, že po normalizácii vzťahov s Izraelom a Ruskom urobí Ankara to isté aj so Sýriou a Irakom, pretože to “naozaj potrebuje”.

Je, samozrejme, otázne, čo také vyhlásenie – určené pre verejnosť – bude znamenať v praxi. Neviem, na čom konkrétne sa Rusi s Turkami dohodli. Turecko (rovnako ako USA, EÚ, NATO, Saudskoarabi alebo Katarčan) celú svoju politiku v sýrskej vojne postavilo na axióme “Asad musí padnúť”. Utratili kvôli tomu veľa peňazí aj posledné zvyšky svojej dôveryhodnosti pre otvorenú podporu poskytnutú Islamskému štátu, al-Káide a ďalším teroristom; a v posledných mesiacoch si začali uvedomovať, aké hlúpe a hlavne “samovražedne” nebezpečné to celé bolo. Turecko si teraz s veľkým oneskorením priznáva, akú hrozbu preň znamená Daeš, ktorému poskytlo svoje územie k boju v Sýrii, a vládne médiá preto – silne ironicky – hádžu vinu na USA, ktorým pripisujú aspoň “prsty” v nedávnom teroristickom masakri na istanbulskom letisku.

Faktom je, že sa Ankara naozaj ocitla “v povrazoch” – bojuje proti “teroristickým” Kurdom a viní EÚ aj USA z ich podpory, Severoatlantickej aliancii, ktorá ho rôznymi sľubmi naviezla do pozície teroristami prešpikovaného “Pakistanu na hraniciach Európy”, tiež neverí; Európskej únii s jej pokryteckým prístupom k dohode o utečencoch tiež neradno veriť. K tomu navyše nutne potrebuje niečím zakryť všemožné krachy neoosmanskej politiky prezidenta Erdogana. Za normálnych okolností by taký boxer už dávno hodil uterák do ringu, ale dôležité podľa mňa je, aby nebol rovno odpočítaný, pretože úplný chaos v Turecku by sme asi rýchlo pocítili aj v Európe.

Keď teraz Ankara hovorí, že chce “normalizovať vzťahy so Sýriou”, asi nie je možné predpokladať, že tým z hodiny na hodinu začne akceptovať Asadov režim, ale na druhej strane pravdepodobne dostala z Ruska uistenie, že Bašár raz sám odíde… Moskva netrvá výslovne na jeho osobe, ale na uchovaní “režimu”, aj keď sa aktuálne zdá, že ho ešte “pár rokov” kvôli stabilite krajiny padnúť nenechá. Čiže… keby som si mala staviť, dohoda medzi Ruskom a Tureckom dáva nejakú záruku, že – povedzme – o päť rokov po vojne Bašár Asad z čela štátu odstúpi a Ankara bude môcť triumfálne zvolať: “Dokázali sme to!” Medzitým sa Ankare aj tak nabalí toľko nových problémov, že do tejto priznanej prehry budú pichať len natvrdlí kverulanti. A všetci budú medzitým v rámci možností spokojní.

Prebehol samit NATO a zdá sa, že nikto nie je veľmi spokojný. “Jastraby” zo Západu lamentujú, že Nemecko alebo Francúzsko nie sú dostatočne protiruské a z komentárov vysvitá, že závery samitu toľko dôležitých akcií proti Moskve neprinášajú. A Moskva zasa hlási, že aj jedna brigáda rozmiestnená v Pobaltí je veľa, a ruské médiá hýria nie práve sympatickými komentármi proti Západu vrátane zákulisných správ, že časť Aliancie sa vlastne teší na ďalšiu studenú vojnu. Nuž ako sa v týchto jednotlivých bodoch zorientovať?

Problém Severoatlantickej aliancie spočíva v tom, že nevie kadiaľ kam. Pod direktívou USA už sklamala v Afganistane alebo Iraku a terajší samit len ono tápanie prehĺbil. Na jednej strane sa zdá, že jediným zmyslom existencie NATO je obrana pred “ruskou agresiou”, ale už tretí rok čakáme, kým Rusko obsadí aspoň kúsok toho Pobaltia alebo Švédska – a stále nič. A to ani nehovorím o tých, čo stále vyzerajú ruské tanky v Prahe. Akoby sa v Moskve rozhodli, že nás naštvú ešte viac! Možno by sme tejto ruskej “deštruktívnej” politike mohli začať hovoriť “agresívna pasivita”. Občas k nejakým hraniciam, rovnako ako my, vyšlú nejaké lietadlo, ale inak sa provokovať nenechávajú. Ako v tom starom vtipe o sado-maso: “Zbičuj ma!” – “Ani náhodou!”

Väčšina európskych politikov si ale podľa všetkého zbytočnosť rokov vyplnených poplašnými správami o ruskej agresii – “Prídu celkom určite, čakajme ich zajtra o pol štvrtej, alebo popozajtra o jedenástej večer” – uvedomuje a podľa toho sa odvíjal aj samit NATO. Záverečné komuniké je síce jednoznačne silácky protiruské, ako chceli Američania a vlády Pobaltia, Poľska či Rumunska, ale sú to nakoniec len a len slová. Západné médiá sa zhodujú v tom, že všetky diskusie na samite sa aj tak rýchlo stočili k brexitu. To je pre Európu dôležitejšie ako nejaká americká posadnutosť ukázať Rusku, kto vládne Zemi a vesmíru, tým skôr, že by to všetko mohlo vyústiť v jadrovú vojnu medzi USA a Ruskom pekne na našom kontinente. Európa je teraz rozhodená, roztrieštená, po brexite zatiaľ stále hľadá cesty ako ďalej. Nemecko sa medzitým ocitá v “unipolárnom momente dejín” skutočného lídra Európy, a napríklad Francúzsko tomu chce zabrániť… Skrátka všetky tie európske neistoty a politické manévrovanie ovládli celý samit NATO, pre Obamu rozlúčkový…

V posledných týždňoch som tu v súvislosti s prípadnou vojnou proti Rusku ale kládla otázku: “Kto by chcel umrieť pre NATO?” Je zaujímavé, že odpoveď ponúkol mecenáš všetkých farebných revolúcií George Soros. V poslednom článku na Project Syndicate už prišiel s tým, že “najväčším aktívom Európskej únie je Ukrajina, ktorej občania sú pripravení zomrieť pri obrane svojej vlasti. A tým bránia aj Európsku úniu, čo sa v súčasnej Európe vidí zriedka. “Čiže pokoj, pre prípadnú vojnu s Ruskom už bol kanonenfutr určený…

Pokiaľ ide o prípadnú os Moskva – Peking, možno aj Berlín, ako ste už skôr naznačili, niekdajší podpredseda Európskeho parlamentu Libor Rouček takúto myšlienku ostro odmieta. Podľa neho majú Rusi taký strach o oblasť Sibíri, kde žije len málo ich (alkoholom deptaných) spoluobčanov, že bezprostredne hrozí, že masívne oblasť ovládnu stámilióny pracovitých Číňanov čakajúcich za hranicami. Ako takáto námietka obstojí? Západní analytici ju opakujú často, spravidla zakaždým, keď príde na možnosť spojenia Ruska, Číny a ich spojencov proti USA a Európe…

Úprimne povedané, ma názory pána Roučka už pekných pár rokov nezaujímajú, pretože je to čím ďalej, tým viac obyčajný ideológ než racionálne zmýšľajúci politik, ale na druhú stranu chápem, že s ráciom by sa do tých bruselských funkcií, v ktorých teraz je, len tak nedostal. Možno preto aj tá povinná zmienka o Rusoch ako alkoholikoch, ako keby nikdy nevidel svojho šéfa…

Avšak v otázke rusko-čínskych vzťahov má v jadre zrnko pravdy – súčasné spojenectvo Číny a Ruska je motivované spoločným záujmom, ale nevydrží naveky, pretože existujúce rozpory len tak nezmiznú a časom môžu, naopak, začať prevažovať. A táto “aliancia” ani nemusí trvať nijako dlho – zoberte si, že USA “vládnu svetu” od druhej svetovej vojny, teda nejakých sedemdesiat rokov, a pomaly končia. V súčasnom zrýchlenom svete je pravdepodobné, že sa vedúce aliancie budú striedať ešte rýchlejšie. Kde sú tie časy, keď bol starý Egypt pupkom sveta tri tisícky rokov… A ak túto skutočnosť nechápu v Bruseli, ich problém. Teda vlastne aj náš, no, áno…

Mimochodom, keď sme pri tej Číne… Ako chápať rozsudok súdu v Haagu, ktorý nepriznal Číne nárok na Juhočínske more? Čína nakoniec dala najavo, že na rozsudok “kašle”. O čo vlastne ide a ako sa s tým rýmujú výkriky niektorých blogerov, že sa chystá vojna medzi USA a Čínou práve v Juhočínskom mori? Takéto špekulácie sa objavujú napriek známemu faktu, že Číňania vlastnia gigantické množstvo obligácií USA, ale zároveň sú závislí od predaja svojho tovaru na Západ. Kto teda vlastne koho viac drží, s prepáčením, “za gule”?

Peking asi dva roky dozadu uisťoval, že verdikt súdu akceptovať nebude – pripadá mu čudné, že by mal vypratať more pri svojich brehoch pre americkú flotilu, ktorá má k svojim domovským prístavom bohviekoľko tisíc námorných míľ. A teraz na oznámenia verdiktu reagoval jednoznačne a pohrozil, že bude svoje záujmy obhajovať aj silou. Žalobu na Čínu podala pred tromi rokmi filipínska vláda, fakticky pobočka USA v juhovýchodnej Ázii, ale teraz je v Manile pri moci vláda iná a tá sa snaží verdikt nedramatizovať a nevyvodzovať z verdiktu žiadne ďalekosiahle závery – koniec koncov, Amerika je ďaleko, Čína blízko, dohodneme sa nejako.

Na tom všetkom je najpodivnejšie, že Barack Obama, ktorý hneď na začiatku svojho pôsobenia v Bielom dome dostal nobelovku za mier ako “bianko šek”, cez víkend na samite NATO vo Varšave skúšal rozohrať prípravy na vojnu s Ruskom a v Juhočínskom mori zase na vojnu s Čínou. V NATO by si to mali odskákať hlavne európski členovia Aliancie, v Ázii hlavne štáty ASEAN. Čiže je tu výhľad na prípadnú americkú vojnu s Ruskom a Čínou s dopredu pripraveným neamerickým kanónenfutrem. Je jasné, že za posledný polrok, ktorý “chromej kačici” Obamovi v Bielom dome zostáva, žiadnu svetovú vojnu nerozpúta, ale aj tak by sme si mali dať pozor – jeho pravdepodobná nástupkyňa už taká jemnocitná byť nemusí. Teda pokiaľ nie je rovno šialená.

Ak niekto mohol mať radosť zo samitu NATO, určite to bola Ukrajina. Hoci ani zďaleka nedostala pozvánku na členstvo, padlo, že Ukrajinci by mohli NATO dokonca školiť v tom, ako aktívne bojovať s ruskou “hybridnou” hrozbou. Boli by ste ako Ukrajinka poctená? A čo ďalšie sa na Ukrajine za posledné týždne stalo? Je plus-mínus mier, takže, čo páni a dámy v Kyjeve vymysleli pre zlepšenie života svojich občanov?

Och, Ukrajina. Keď som pred chvíľou hovorila o tom, že záverečné komuniké zo samitu NATO bolo plné rozhodných slov, tak veľa z nich sa týkalo Ukrajiny. Vraj je to základný kameň existencie celej západnej civilizácie a podobné reči. A Porošenko už naozaj prišiel o rozum, keď sa snažil ponúknuť NATO svoje “skúsenosti z bojovania s Ruskom”. Viete si predstaviť tú scénku, keď tam s niečím podobným vystúpi, ostatní mu povinne zatlieskajú, potľapkajú ho po ramenách, ale pritom si myslí svoje a k tomu niečo ako “hlavne odo mňa, Peťko, nechci žiadne ďalšie prachy”?

Porošenkov Kyjev vojnu o Donbas prehral, po uplynutej oslavovacej lehote už západné médiá aj politici otvorene hovoria o Ukrajine ako kleptokracii, do ktorej už bude liať ďalšie peniaze len úplný cvok; a podľa toho na samite NATO Ukrajina tiež dopadla. Bol prijatý “komplexný balík pomoci Kyjevu”, ktorý ale počíta s aj tak už existujúcimi trustovými fondmi, tylovým zaistením alebo rehabilitáciou ranených vojakov, ale vstup Ukrajiny do NATO “nie je na programe dňa”. Ešte zrozumiteľnejší pohľad Západu na Kyjev – a tým vlastne aj na neochotu prehlbovať krízu vo vzťahoch s Ruskom – vysvetlil americký veľvyslanec na Ukrajine Geoffrey Pyatt, podľa ktorého “nás Ukrajinci občas vidia ako mocnejších, než v skutočnosti sme. My ale žijeme tu a teraz, v reálnom svete, a USA nemôžu urobiť všetko, čo sa od nich chce”.

Niekedy pred desiatimi dňami ukrajinské médiá avizovali, že sa začne plošné vypínanie prúdu, pretože elektrárne nemajú uhlie a štát nemá peniaze, aby ich nakúpil. A elektrina prestala svietiť v mnohých regiónoch nie o týždeň, ale už tri dni po tom… Čo ešte tak asi povedať o Ukrajine?

V rámci EÚ sa špekuluje o tom, že sa kývu stoličky pod Junckerom, Schulzom, ale dokonca aj Merkelovou. Európska tlač má skoro hody v špekuláciách. Pôjde niekto z nich preč? Ale čo je dôležitejšie… Zaznamenali ste prísľub nejakej skutočnej akcie na záchranu roztrasenej Európskej únie? Áno, belgický expremiér a líder európskych liberálov Verhofstadt spolu s inými oznámil, že je potrebné viac Európy, viac integrácie. Len tak zachránime Európu pred nacionalizmom. Tak napríklad toto je cesta… Inak sa zdá, že v problémoch sa ocitá Taliansko, pretože tých škaredých titulkov na tému “chorý muž Európy”, “dve stratené dekády pre Taliansko” a pod. začína byť veľa. Je to ďalšia rana Európe?

Naozaj netuším, ako to celé dopadne. A veľmi ma rozčuľuje, že ľudia, ktorí nám mali múdro vládnuť, teraz po brexite zo všetkého najviac pripomínajú partiu rozhádaných chalanov na pieskovisku. Je jasné, že je potrebné Úniu nejakým spôsobom prebudovať, ale za súčasných podmienok a s ľuďmi, ktorí sa v medziobdobí naučili Úniu nejakým suverénnym spôsobom riadiť, žiadna zmena asi nepríde. Oni ani nechápu, že čím viac zotrvačne tlačia na “integračnú” pílu, tým viac posilňujú rôzne nacionalistické prúdy v rôznych krajinách, a zotrvanie v súčasnom trende všetko len zhoršuje. Je to k zúfaniu.

Osobne som pre spoločnú Európu bez toho, aby som, samozrejme, práve vedela, ako dosiahnuť, aby fungovala. Asi nezostáva iné, ako si nejaký čas počkať, či sa v dave súčasných “politikov” nenájde nejaký štátnik s víziou. Verím, že tu takí niekde sú. Nádej umiera posledná. Súčasne s ďalšou záväznou únijnou normou regulujúcou výrobu a predaj dubových truhiel.

Chilcotova správa, sebareflexia Tonyho Blaira a všetko s tým spojené. Nechám to na vás a na váš ostrovtip…

To nie je o ostrovtip: jednému z vojnových zločincov bolo pripomenuté a doložené, čo bolo už aj tak všeobecne známe, teda, že klamal a pomohol rozpútať ničivú vojnu. Ale trest mu za to žiadny nehrozí. Agresia v Iraku má pritom na konte mnohonásobne viac obetí a destabilizáciu sveta; a napríklad mäsiari z Islamského štátu sú v porovnaní s tým všetkým úplní ľudumili. Aby sme zakryli svoju vinu, tvárime sa, že spektakulárne popravy Daeša nahrané na YouTube sú čímsi horším, než bolo zmasakrovanie Iraku, likvidácia Líbye, pokus o likvidáciu Sýrie… Skrátka Chilcotova správa nepovedala nič nové, pretože všetci, ktorí mali záujem, už dávno – vlastne od začatia samotnej agresie – vedeli, že je to len neuveriteľná svojvôľa Západu.

Na Chilcotovej správe je vlastne najzaujímavejšie len to, že zatiaľ čo “súdy bieleho muža” v Haagu pošlú do väzenia každého afrického alebo juhoslovanského “nepriateľa”, tak na tie naše nedosiahnu… A tak je Chilcotova správa síce fajn, ale nie je to spravodlivosť. Avšak mám dojem, že “Irak” predsa len niečo dokázal – po podivnostiach okolo vyšetrovania 11. septembra nastavil takú vysokú mieru klamstva, že dnes už západným politikom a ich bohabojným tvrdeniam o tom, že niekto je fakt zlý a zaslúži si potrestať, uverí len málokto s rozumom (a bez kšeftu v Bruseli). Inými slovami, jedna obria lož otvorila novú fázu vývoja spoločnosti – máme tu politikov, ktorí klamú, máme tu noviny, ktoré ich lži ochotne opakujú…. A ak to neprekáža politikom ani tým médiám, tak kde sme?

A na záver tradičná otázka: Čomu ďalšiemu by sme sa budúci týždeň mali venovať?

Nič konkrétne mi nenapadá, ale zvláštny je vývoj udalostí v posledných dňoch a týždňoch tu v Európe: najprv brexit a chaos, potom niekdajší šéf EÚ Barroso oznámi nástup do americkej banky Goldman Sachs, čím Únii zasadí takmer ranu z milosti, potom Deutsche Bank oznámi, že európske banky budú od štátov potrebovať ďalšie tony miliárd, inak krachne… Akoby sa niekto rozhodol, že tú Úniu fakt rozloží.

- Reklama -