Som proti prohibícii, hovorí Rafael Rafaj o hazarde. Aký je názor bývalého podpredsedu SNS na koalíciu národniarov s Mostom-Híd?

Začnem najskôr pojmom, až potom prejdeme k mojim dojmom, pretože už starí Rimania mali zásadu „nome est omen“ – meno je znamenie. Samotné slovo hazard má v slovenčine jednoznačne negatívny náboj. Hazardovať znamená zbytočne riskovať, staviť všetko na jednu kartu, zahrávať sa či brať veci na ľahkú váhu, čiže bez zodpovednosti a následkov. Preto sú hazardné hry od začiatku tzv. regulovaným odvetvím. Hazard však nie sú len výherné a hracie automaty, je to aj „mäkký“ hazard, ako tipovanie číselných lotérií, stavenie si na výsledok športových zápasov, kupovanie žrebov…

Dnes sa oblasť hazardu veľmi rozšírila aj medzi nevyžiadanými ponukami, keď nás rôzni operátori lákajú esemeskami na všelijaké, najmä finančné výhry, televízie počas ranného bloku taktiež ponúkajú možnosť výhry telefonujúcim a novým temným, ale veľmi lákavým vesmírom hazardu je online prostredie na internete, najmä pre mladú „online generáciu“. Dnes môžete hrať akýkoľvek druh hazardu z pohodlia vášho smartfónu. A keby sme otvorili Pandorinu skrinku závislostí úplne – od fajčenia, pitia, jedla, mobilov, televízie, kávy, cukru, energetických nápojov… až po chorobné nakupovanie (shopingovanie), a dokonca hromadenie vecí… zistili by sme, že oveľa väčšia časť spoločnosti, ako je špička hazardného ľadovca, má problém s nejakým druhom závislosti. Je jasné, že tieto toky a túžby sa ťažko dajú ovládať aj zastaviť, nedajú sa účinne ani zakázať, taká je už ľudská povaha, či na strane ponuky, alebo dopytu. Takže vidíme, že spoločnosť je polarizovaná, žije v extrémoch, preto sme sa rozhodli ísť a raziť zlatú strednú cestu.

Kto my?

Ľudia z môjho okolia, ktorí cítili potrebu venovať sa tejto problematike, ma oslovili, či by som viedol mimovládnu organizáciu, lebo mám meno aj skúsenosti. Priznám sa, že aj ja som chvíľu bojoval v hlave so stereotypom „hazard? – preboha, to nie“. Ale bola to nová výzva urobiť niečo pre spoločnosť, najmä nastaviť rámce a legislatívu, prispieť k ochrane hráčov a pozrieť sa v širšom rozmere aj na závislosti. Som totiž fanúšik slobody… A mám pocit, že hazard je skôr v politike ako v herniach. Aj s horšími dôsledkami.

Takže ste medzi dvomi kameňmi?

Presne. Je to ťažké, byť medzi dvomi kameňmi – silným biznisom na jednej strane a hurá fanatickými bigotnými aktivistami s klapkami na očiach na strane druhej. A jedna aj druhá strana majú niečo spoločné – bránia sa diskusii. No a ešte je tu všemocný rezort financií… Takže využívam aj skúsenosti z politiky, aj komunikácie a snažíme sa trpezlivo, postupne pôsobiť na prostredie, ktoré jednoznačne treba vyčistiť, pre to máme anglický prídomok „clarify“.

Zvolili sme si ťažšiu cestu argumentov, faktov, koncepčného prístupu a komunikácie s odborníkmi. Preto sme v októbri zorganizovali odbornú medzinárodnú konferenciu a pozreli sme sa na hazard z rôznych uhlov pohľadu a záujmov. Nakoniec sme presvedčili aj asociácie, aby sa jej zúčastnili a vypočuli si postoje aj druhej strany. Veľmi podnetné pre mňa osobne bolo vystúpenie odborníčky z praxe zo sanatória, ktorá vykonáva komplexnú starostlivosť o závislých od psychoaktívnych látok a hracích  automatov vrátane režimovej ambulantnej a hospitalizačnej odvykacej liečby. Najnovšie sme rozšírili našu spoluprácu s ďalšou neziskovou organizáciou z východného Slovenska.  

Tá cesta bola prirodzená, nič nebolo plánované. A táto trasa z politiky do neziskového sektora je určite lepšia ako opačná, keď mnohí angažovanie sa v mimovládnom sektore využijú na zviditeľnenie sa, aby si ich všimli aj vo vysokej politike. Veď si pozrite kandidátku hnutia OĽaNO. Tam sa to len hemží „aktivistami“, niektorí sú aj poslancami. Ale späť k našej mimovládke. Aliancia je už tretie občianske združenie, v ktorom sa angažujem, v dvoch som dokonca na ich čele. Túto oblasť vnímam v širšom rozmere, už som spomínal rôzne druhy závislostí, ktorými trpí moderná spoločnosť. Z tohto pohľadu nie je až taký problém strata majetku ako strata svojho „ja“ a strata ovládania sa. V totálne závislej a zmaterializovanej spoločnosti sa vytvára falošný dojem, že toto je povolené konzumné uspokojovanie potrieb a tamto je už zlé. Človek, ktorý stratil peniaze v hre, je možno slobodnejší ako ľudia, ktorí stratili seba a ovláda ich uspokojovanie nutkavých alebo hmotných potrieb, alebo pudov. Ale spoločnosti a niektorým farizejom sa vždy uľaví, keď označia niečo za ešte horšie, ako sa týka ich.

Poďme od ezoteriky a slobody k praxi. Ako to vyzerá s vami a zákonom, ktorý už prešiel?

Ja len vediem tím ľudí, ktorí vnímajú tento problém v jeho plnej šírke aj hĺbke, ktorý chceme riešiť nie populizmom, ani prohibíciou, ani bezbrehou liberalizáciou pre prevádzkovateľov, ale koncepčným, odborným, a najmä celostným prístupom, pretože v tomto svete, kde všetko so všetkým nejako súvisí, akože riešenia pripomínajú varenie demikátu: jedni dajú na lyžičku, druhí dajú na vidličku, každý si prihodí do hrnca svoje korenie, potom to nejaká autorita zamieša a poslanci schvália nestráviteľnú gebuzinu, ktorú marketing populizmu predáva ako mačacie zlato.

Naše občianske združenie išlo do hĺbky, ponúklo aj poslancom osvedčenú zlatú strednú cestu – prísnej, ale adresnej regulácie s víziou zásadnej reformy a transformácie hazardných hier. My na rozdiel od poslancov každé opatrenie hodnotíme z hľadiska dosahov, ale aj vyvolaných akcií. Je smutné, že tak nepostupuje ani štát, ani fanatici, ktorým začína verejnosť ustupovať. Štát nemá ani novú, ani aktualizovanú verziu Koncepcie štátnej politiky v oblasti hazardných hier. Tento strategický dokument z roku 2004 je už morálne aj technologicky zastaraný. Príprava zákonov, ktoré iniciuje ministerstvo len preto, že musíme niečo z Bruselu implementovať, sa potom zvrhne na boj, kto a čo si utrhne, kto sa viac zviditeľní, kto viac napne svaly alebo získa mediálnu pozornosť.

Ako exposlanca ma sklamali hluché uši a slepé oči pri našich návrhoch, pretože sme od začiatku vstúpili do pripomienkového konania. Nakoniec po dlhom dohadovaní a naťahovaní si rezort osvojil našu zásadnú pripomienku zrušiť možnosť, aby automaty mohli byť v krčmách a pohostinstvách. Málokto to vie, ale tvoria takmer polovicu všetkých strojov a boli to asi najproblémovejšie zariadenia, kde možnosť hrať bola veľmi lákavá aj pre bežných pivkárov alebo kofolákov. Ale prostredie sme vedeli ešte viac vyčistiť, ale bez zákazov, ktoré naozaj nič neriešia, lebo otvoria nové problémy – ešte ťažšie postihovateľné ako terajšie. Niekto však potreboval mať aktivitu, aby sa zviditeľnil v komunálnej politike. Riešiť hazard z pohľadu starostu namiesto problémov v bratislavskej doprave je predsa lacný politický biznis. Mnohí majú aj vyššie ambície.

To znie dosť kriticky a pomerne pesimisticky…

Nie, v tomto prípade je „pesimizmus“ vlastne realizmom – ochota priznať si, ako sa veci v skutočnosti majú. Odborníci o tom vedia, ale politici o tom nechcú počuť a chcú vidieť iba jednoduché riešenia. Čiže podmienky sa dajú regulovať a spoločnosť vie nastaviť ochranu tých, ktorí nemajú na to vek, sociálny status, psychiku, stratia kontrolu nad svojím riskovaním, pokušením alebo emočnou sférou, pretože z veľkej časti hranie berú ľudia (najmä na začiatku) ako formu zábavy a emočného uspokojenia. Psychológovia tejto časti mozgu, ktorý vysiela signály hráčovi a produkuje uspokojenie, hovoria limbický odtlačok.

Druhou skupinou sú ľudia, ktorí v hazarde vidia ľahký prostriedok skúšať šťastie a finančne si prilepšiť. Veď z 1,5 miliardy sa hráčom miliarda vyplatí na výhrach. To, že nie všetkým, je vec fungovania systému. Takže ak nejaký populista s predstavou jednoduchého zákazu odkáže týmto ľuďom, aby išli hrať radšej na gitare, tak ukazuje nielen svoju arogantnosť, ale aj zaslepenosť až hlúposť. Na druhej strane v slobodnej spoločnosti musí každý prijať zodpovednosť za svoje konanie a následky. Nežijeme v komunizme ani v bavlnke, kde všetko za všetkých riešila strana a štát, najlepšie príkazmi a zákazmi.

Zákazy skutočne problém nevyriešia. V histórii je skúsenosť dokonca s celoštátnou prohibíciou (USA), ktorá sa skončila totálnym fiaskom, jediný, komu prospela, bol organizovaný zločin. Máme tu aktuálnu situáciu v Českej republike, kde sú v predstihu so zákazmi. Okrem toho, že sa zviditeľnili aktivisti za zákaz a niektorí urobili raketovú komunálnu kariéru, ako napr. viceprimátor Brna, nič podstatné sa neudialo. Práve naopak. Vznikajú čierne herne, ktoré sú síce nezákonné, ale polícia je dosť vyťažená inou kriminalitou, než aby sliedila po týchto norách.

Na webe si dokonca môžete pozrieť interaktívnu mapu s nelegálnymi herňami v Česku, pred mesiacom bol údaj 380, včera už 404 čiernych herní. Aj tu sa potvrdzuje, že vynaliezavosť nelegálnej činnosti je vždy o krok pred políciou. Vyprázdnený priestor okamžite obsadila ďalšia forma hazardu – tzv. kvízomaty, a tých je v Česku viac než 4 000. No a keďže žijeme v digitálnom veku, kde všetko je na webe, najmä mladšia a stredná generácia hráčov sa rýchlejšie presúva do obrovského online priestoru hier na internete, v súvislosti s čím sme varovali aj ministerstvo, aj poslancov, ale klapky na očiach sa nedajú liečiť argumentmi ani príkladmi. Zelená kniha Európskej komisie o online hazardných hrách ešte z roku 2011 poukazuje na vytváranie značných tzv. sivých a nelegálnych online trhov vo všetkých členských štátoch. A z údaju, že viac ako 85 %  z viac ako 14 500 aktívnych webových stránok s hazardnými hrami v Európe sa prevádzkuje bez akejkoľvek licencie, je zrejmé, že v boji so sivou ekonomikou oveľa vyspelejšie štáty ako my ťahajú za kratší koniec nekonečného povrazu. Veď ak ročné príjmy v tejto online oblasti sa odhadovali na takmer 80 miliárd eur (2008) a ročné príjmy trhu s hazardnými hrami boli o 7,5 % vyššie ako celkové príjmy v hazarde, je jasné, že je to obrovské lákadlo aj pre biznis, aj pre hráčov. Mimochodom, odvtedy sa trh už zdvojnásobil. Takže lepší je vrabec v hrsti, mať situáciu ako-tak pod kontrolou, ako zatvoriť dvere aj oči. Mimochodom, to je aj kriminalistický prístup, ktorý bežná verejnosť nechápe, ale vedie nakoniec k efektívnemu úderu na jadro problému. Preto naše  občianske združenie presadzuje koncepčné riešenia, systémový prístup prísnej adresnej regulácie a zvýšenej ochrany hráčov vrátane prevencie, pretože všetko, čo je zakázané, je súčasne pre mladých aj lákavé. A tiež základnú mieru reality. Ani rieka, ani ľudské chcenie sa nedajú zastaviť, ale dajú sa regulovať.

Vo vašich vyjadreniach v médiách ste akoby viedli boj na diaľku s aktivistami z iniciatívy za zákaz hazardu.

Skôr s ľudskou hlúposťou, bigotnosťou, naivitou a populizmom. Tiež sme viackrát uvítali rozumné a právne čisté návrhy na reguláciu hazardných hier, ale súčasne sa dištancujeme od fanatických a bigotných predstáv akoby z éry začiatkov prohibície z konca 19. storočia, či dokonca z temnej doby inkvizície, kde za všetkým niektoré oči vidia diabla. Ako veriaceho človeka ma bolí, keď vidím, ako niektorým stačí svoju vieru v svetlo posilňovať tým, že poukazujú na  temnotu. Nepochybne hazard môže zhasínať svetlá v dušiach hráčov, ak nezvládnu pokušenie stále hrať, aj keď veľa prehrajú, ale to pokušenie je predsa v nich. Ako sa hovorí, kto chce psa biť, palicu si nájde. Filozofia, že čo moje oko nevidí, to srdce nebolí, je detinsky naivná a farizejsky zradná. A k tomu aj spôsob získavania podpory pod petíciu, napríklad oslovovaním rodičov malých detí pred školou, že či chcú svoje ratolesti ochrániť a ak áno, tak nech podpíšu… Nakoniec zneužitie parlamentných volieb, kde boli niektorí z aktivistov aj kandidátmi politických strán, dokazuje, že ide o nebezpečný fanatizmus, ktorý odmieta diskusiu aj argumenty. V zaslepenosti nemôžete predsa vidieť ani svetlo, takže ide aj o sebaklam a sebauspokojenie. Ja vyznávam filozofiu ži a nechaj žiť. Ak treba, pomôžem, poradím, porozprávam sa, ale na svätení účelu akýmikoľvek prostriedkami, ako to robia niektorí aktivisti, nevidím nič „sväté“.  

Jednoznačne vítame zvýšenú ochranu hráčov, register vylúčených osôb, zrušenie automatov v krčmách, kde si pripisujeme skromne svoju zásluhu, ale o tom nevykrikujeme na uliciach… Na druhej strane si štát nepochopiteľne ponechal monopol v prevádzkovaní online hazardu, čo je z etického hľadiska bizarná situácia. V tejto oblasti bude štát cez národnú lotériovú spoločnosť okrem prevádzkovania aj kontrolovať sám seba. Uvidíme, aké funkčné budú opatrenia proti nelegálnym ponukám v online prostredí, pri diskusii na ministerstve si úradníci dosť zapisovali z našich poznámok. Z občianskeho hľadiska však toto nebol boj s gamblerstvom, ale s prevádzkovateľmi ako „diablovými pokušiteľmi“ a rozvracačmi rodín… Tu išlo o ideológiu a presvedčenie, na ktoré máme všetci právo, ale štát sa nesmie viazať podľa ústavy ani ideológiou, ani náboženstvom. Tu môže vzniknúť ústavná kolízia, ak sa nájde niekto, kto to dá na ústavný súd.

Pripomína mi to oživenie stredovekej inkvizície alebo časy, keď robotníci začali na začiatku priemyselnej revolúcie rozbíjať stroje, ktoré im mali brať prácu. Aktivisti za zákaz mi pripomínajú odbory cirkvi… Ale reálne najviac mi iniciatívu za zákaz pripomína situácia, keď ženy sekerníčky v USA si prohibíciu vynútili tým, že chodili do krčiem a sekali nábytok sekerou, zatiaľ čo v druhej ruke mali Bibliu… Prohibícia bola, ale ako neslávne sa skončila? Štyridsaťtisíc obetí, ľudia ďalej pili, vznikol organizovaný zločin, ktorý sa udomácnil a dnes už prevádzkuje drogy a nové formy nekalej činnosti. Aj tu sa potvrdzuje, že cestu do pekla dláždia akože dobré úmysly. Novela je na svete taká, aká je, niektoré oblasti neriešila a ani nevyriešila, ale vzhľadom na to, že ide o horúci politický zemiak, nepredpokladám, že v tomto volebnom období ho niekto bude chcieť vziať ešte do ruky.

Hlavným cieľom tejto novely je podľa ministerstva financií sprísnenie podmienok pri prevádzke hazardných hier a ochrana ľudí. Dôležitou zmenou je aj fakt, že poberatelia rôznych sociálnych dávok si už nezahrajú. Veríte tomu, že môže nejaký zákon vyhnať chudobných a závislých ľudí od automatov?

To  nie je otázka viery, ale predpokladu a skúseností. Tie hovoria, že to tak nie je. Štát by mal zlepšiť sociálnu situáciu mnohých vrstiev spoločnosti a dať ľuďom legálnejšie možnosti na získanie finančných zdrojov. Málokto o tom hovorí, ale zraniteľnou skupinou sú pre hazard dnes aj dôchodcovia, ktorým nestačia zdroje na život. Aj údaje z terénnej práce varujú pred nárastom hrania hazardu najmä u žien po 55. roku života. Opäť zdôrazním, že štátu chýba ucelená koncepcia vrátane starostlivosti o vyliečených, lebo len 30 % trvalo odolá. Najväčším problémom je však chudoba a nedostatok zdrojov, a nástrojov na pôžičky pre ľudí v núdzi. Takémuto človeku nijaká štandardná banka nepožičia. Tak sa buď obráti na úžerníkov, nebankovky, alebo skúša šťastie v hre. Všetko na svete má svoju príčinu. Politika, hlupáci a populisti vidia len následky.

Zákaz hazardu v niektorých mestách, ktorý petíciami dosiahli aktivisti okolo pána Chromíka, má však aj negatívny dosah na príjem nielen štátu v podobe daní, ale aj na príjem miest a obcí. Nebudú mať problém s financovaním aktivít svojich občanov? Poznáte v tomto smere nejaký konkrétny prípad?

Bratislava, kde už dva roky beží petícia za zákaz hazardu, zjavne počítala s jej úspešnosťou, a tak v predstihu primátor a poslanci schválili zvýšenie domovej dane o 30 % a pôvodný návrh žiadal dokonca zdraženie o 70 %! Istá samospráva hrdiaca sa, že ona peniaze z hazardu nepotrebuje, a išlo o štvrť milióna eur ročne, však na žiadosť o finančný príspevok pre chod mládežníckeho futbalu a pre nákup dresov pre talentovaných chalanov z chudobnejšieho prostredia dala zamietavú odpoveď, že nemajú zdroje. Išlo pritom len o sumu päťtisíc eur. Išlo pritom len o zlomok 2 % zo sumy, ktorej sa tak ochotne vzdali. Tu vidieť rozpor medzi tvrdeniami a realitou. Niekto plošný zákaz ako nástroj bigotnej ideológie musí zaplatiť. Budú to všetci bežní ľudia, bude menej aj na sociálne programy a príde k zvyšovaniu poplatkov. To je dôvod, aby si ľudia podpisujúci petície len tak uvedomili rovnako následky a dosah aj na svoju peňaženku.

Kedysi neslýchané je realitou: SNS je s Mostom-Híd v jednej koalícii. Považujete to za zradu dlhoročnej politiky a ideálov SNS?

Otázky typu „keby bolo keby, či by sme boli v nebi,“ nezvyknem riešiť, ani si dávať. Pretože by to v mojej pozícii vyznelo neobjektívne, odpoviem ako analytik.  Súčasná politika je viac o pragmatizme ako o hodnotách. O tých sa len v politike rozpráva, najmä v tej európskej. A platia tu aj bizarné pravidlá, napríklad, že nepriateľ môjho nepriateľa môže byť mojím priateľom. Práve toto vyhranenie sa voči Matovičovi spojilo obe donedávna nezlučiteľné strany. Minulý týždeň som videl v televízii sekvenciu z minulého obdobia, ako Bugár kričí, ostro kritizuje a obviňuje v parlamente svojho súčasného koaličného partnera zo Smeru-SD. A súčasne dnes kritizuje svojich bývalých skalopevných partnerov… Okrem tohto tu však pôsobia sily a vplyv globalizácie politiky, jej oligarchizácie a kapitulácie pred neviditeľnou rukou skutočnej moci, pretože tak ako ľudia cítia, že moc im reálne nepatrí, je väčšine už jasné, že ani výkon moci nepatrí politikom, ale aj niekomu inému neviditeľnému v pozadí, ktorý si nielen národné politiky, ale aj celoeurópsku a aj celosvetovú, medzinárodnú prispôsobuje pre svoje vládnutie a ovládnutie celého sveta, nastolenie nového svetového poriadku a kontroly nad všetkými prírodnými aj finančnými zdrojmi. Preto sa stierajú nielen hranice medzi štátmi, medzi súkromným a verejným sektorom, medzi ľavicou a pravicou, ale donedávna aj ostré hranice medzi politickou konkurenciou. Ľudia tomu prestávajú rozumieť, lebo ľudia na rozdiel od politikov nekalkulujú a vnímajú veci verejné emocionálne.

Na Západe sú aj v tomto „popredu“ a už si zvykli, že už dlhšie vládnu rovnako nezlučiteľné a nepredstaviteľné politické krížence a mačkopsy, napríklad socialisti a kresťanskí konzervatívci. Naša politická realita iba odráža trend v Európe a mali by sme skúmať, či je za tým len pragmatizmus, nevyhnutnosť, z núdze cnosť alebo tlak, ktorému sa ťažko odoláva, pokiaľ nemáte zdroje a možnosti alebo charakter, vieru a silu s touto celosvetovou totalitou bojovať na svojom území. Alebo ako odstaviť pôsobenie týchto globálnych trendov v ich jadre, lebo kto sa im neprispôsobí, po čase ide z kola von. Otázka teraz znie, či SNS zbiera takticky čas a sily alebo bude akceptovať tieto pomery a snažiť sa pragmaticky využiť moc na presadenie niečoho z programu. A práve kvôli týmto globálnym vplyvom zmenila kurz aj maďarská iredenta, lebo musí energiu presunúť na tento druhý, či skôr prvý a základný front hodnotovej línie a konfrontácie. Dnes je Orbán vnímaný skôr ako hrdina vzdorujúci Bruselu, migrácii a ochraňujúci národnú aj európsku hranicu, ktorý si telefonuje s Trumpom, ako ten, kto chce posúvať hranice veľkého Maďarska smerom na juh alebo sever. Takže na tomto fronte sa zatiaľ takticky zbrane stiahli.

Čo hovoríte na nový rokovací poriadok v parlamente?

Na veľkú dieru veľká záplata. Dovtedy chodili niektorí s krčahom po vodu, až sa rozbil, a teraz plačú a vinu hádžu zas na niekoho iného… So špinavou vodou z vaničky á la cirkus transparenty si poslanci vyliali aj dieťa ukážok, napríklad grafov ako podporných vizuálnych argumentov. Preto by niektorým politikom, a najmä tým psychopatom, nezaškodilo sa občas pozrieť do zrkadla. Takže majú, čo chceli. Na druhej strane sa ľuďom berie možnosť, aby sa im samozvaní politickí herci amatéri prejedli svojimi teatrálnymi výstupmi. Ale objektívne na slušnosť, inteligenciu a charakter neexistuje nijaká právna norma. Z hľadiska parlamentných zvykov je úplne jedno, či hovoríte hodinu alebo desať minút, aj keď ja som mal pri niektorých zásadných debatách aj hodinové vystúpenie, ale takzvanú hluchú vatu by ste v nich ťažko hľadali. Žiaľ, aj tak vás málokto počúva, a aj keby boli argumenty, fakty, pravda a spravodlivosť na vašej strane, a máte smolu, že ste z opozície alebo vám vaši koaliční partneri hodia polená pod nohy, lebo by ste priveľmi zasvietili, tak vám aj dobrý návrh neprejde. Je taký vtip, ktorý ale v praxi nášho parlamentu je nepísaným pravidlom.

Pýtajú sa novinári najskôr neskúseného a potom aj skúseného poslanca: Koľko je dva a dva? Prvý odpovie, že predsa štyri, druhý odpovie, že výsledok závisí od toho, či ste v koalícii alebo v opozícii. Takže či formálne nejaké zmeny v rokovaní parlamentu nastali alebo aj nie, nemá to vplyv na kvalitu zákonov ani na prístup k ich tvorbe, prijímaniu a schvaľovaniu, rozdeleniu moci, neovplyvní to ignorovanie dobrých iniciatív a návrhov, nik vás neprinúti cez paragrafy počúvať alebo rozhodovať sa naozaj podľa ústavy, tzn. podľa vedomia a svedomia. Takže čím viac ideme do hĺbky problému, tým viac sa presviedčame o Šalamúnovej márnosti nad márnosť. Prídete na to, že bez obsahových a principiálnych zmien v politickej kultúre, a najmä bez reformy volebných zákonov a zákona o politických stranách, ide všetkým len o marketing. Každé zlo je na niečo dobré a demokracia aj moc musia byť poriadne choré, keď sa bojíme už slobody slova. Ľudia nie sú hlúpi a vidia, že základná poučka moci je, že demokracia je režim, v ktorom povieš, čo chceš, a potom urobíš, čo ti povedia. Ale malo by to byť tak, že sloboda a demokracia je stav, keď ti dovolím povedať aj to, čo nechcem počuť. Ale to je zrejme utópia.

Venujete sa hlavne Inštitútu národnej politiky, ktorého ste predsedom. To je platená funkcia?

Nie, nie je. Ak chcete byť nezávislý a slobodný, musíte si držať odstup. Ale nedivím sa vašej otázke, pretože tu máme množstvo rôznych iných inštitútov, nadácií a mimovládnych organizácií (MVO), ktoré robia politiku a nechávajú si za šírenie názorov a ovplyvňovanie verejnej mienky aj dobre zaplatiť, sídlia na luxusných bratislavských adresách, majú pozornosť médií aj politikov… Preto sme rozprúdili diskusiu o financovaní MVO, najmä ak podstatná časť ich zdrojov pochádza od zahraničných sponzorov, nadácií, podporovateľov, podobne ako majú na transparentnosť a na zamedzenie ovplyvňovania a prenášania cudzích záujmov do svojich krajín prijaté zákonné opatrenia napríklad v USA, Izraeli alebo Ruskej federácii. Tam musia lobistov skrytých v „neziskových“ organizáciách poberajúcich značnú časť svojich príjmov zo zahraničia označiť za „agentov“. To by sme sa divili, koľko akože „expertov, politológov, analytikov“, ktorí chodia pravidelne dávať rozumy do médií, by sme museli takto označiť. Potom by asi väčšine ľudí svitlo v hlave a začali by používať vlastný mozog.

Z vlastných zdrojov. Nielen letecké spoločnosti môžu byť „nízkonákladové“. Aj štúrovci sa skladali na svoju činnosť a pozrite sa, koľko duchovného a kultúrneho bohatstva nám zanechali. Sám Štúr povedal: málo troviť, veľa tvoriť. Možno keby si príklad zobrala aj štátna a verejná správa, nemuseli by sme byť zadlženým štátom. Inštitút doteraz neprijal nijakú podporu, sponzorský dar, dokonca ani objednávku na analýzu nejakej oblasti. Nie je to hlavná činnosť, berieme to skôr ako našu povinnosť a pridanú dobrovoľnú hodnotu prispieť do zmeny poznania pomerov a prostredia, v ktorom žijeme, a nielen slovenského, ale aj európskeho. Takto sme vypracovali aj analýzu fungovania verejnoprávnej RTVS, keď rezonovala požiadavka na zvýšenie platieb verejnosti. Ukázalo sa napríklad, že slovenské médium verejnej služby má podstatne vyšší podiel mzdových nákladov (takmer 32 %) k rozpočtu ako ČT (takmer 26 %) a efektívnosť výkonu jedného pracovníka v Českej televízii je o 73 % vyššia ako v televíznej zložke RTVS! Horšie vychádzali aj prepočty nákladov na 1 obyvateľa na rok a 1 vysielací kanál. Česi to dokážu robiť za  4,075 eura, televízna zložka RTVS za 7,69 eura. Po zvýšení poplatku a spustení 3. vysielacieho kanála by to robilo 6,98 eura, takže RTVS si musí urobiť audit fungovania a financovania.

Najnovšie beží projekt analýz mediálneho prostredia, aktuálne televíznych debát a diskusných relácií, zatiaľ hodnotíme tie tradičné, nedeľné televízne, postupne by sme chceli urobiť audit aj v rozhlasových debatách. Všímame si nielen odpovede politikov, ale aj otázky a prístup novinárov, pretože niektoré kauzy a obsahové analýzy naznačujú, že s mnohými základnými žurnalistickými princípmi, ako je objektívnosť, pravdivosť, nestrannosť, vyváženosť, ale aj pluralita, čiže pestrosť názorov a zdrojov, má nielen veľa redaktorov, moderátorov, ale aj médií a redakcií problém. Paralelne beží náš veľký projekt analyzovania prostredia, a najmä ideologického pozadia a riadenia vplyvov na európsku politiku, rozoberáme najmä ideológiu neomarxizmu, ktorá sa so svojou ľudskoprávnou agendou, kde si zobrali s multikulturalizmom pod patronát nový migračný „proletariát“, zmocnila udávania tónu zmien, pričom to všetko pôsobí nielen ako sociálny experiment, ale skôr ako premyslený plán sociálno-genetického inžinierstva na kultúrnu genocídu Európanov. Máme v pláne porovnať podiel implementovaných právnych pravidiel z EÚ do nášho právneho poriadku, teda mieru zvrchovanosti nášho štátu, a ďalšie zaujímavé analýzy, ktorým sa mainstream ani tie štedro dotované analytické think tanky nevenujú. Nebudú predsa hrýzť ruku, ktorá im dáva žrádlo.

Napriek tomu o vašom inštitúte takmer nepočuť, o nich áno. Ako chcete preraziť? Len robiť semináre, vydávať knihy, ako sa chcete prezentovať verejnosti?

Je to aj výsledok pôsobenia tých síl, o ktorých som hovoril, a cenzúry hlavného prúdu v médiách, hoci máme ústavne ukotvené právo na pluralitné informovanie verejnosti. Takto vyzerá obraz objektívneho informovania v praxi. Práve preto sme uviedli knihu nášho analytika Paľa Fendeka „Súmrak európskej civilizácie“ s podtitulom „Barbari sa zmocňujú Európy“, lebo zmena je možná len cez poznanie. Zatiaľ sa skôr zúčastňujeme ako organizujeme semináre, minulý mesiac sme boli obaja v Brne s prednáškami na konferencii na tému migrácie a inklúzie v školstve. Naším hlavným nosičom je webstránka a Facebook, kde prístupnejšou formou reagujeme na spoločenské dianie.

Naším hlavným zámerom je ponúkať alternatívne riešenia vrátane kríz a kvalitatívne nový, celostný prístup transformácie spoločnosti, vplývať na pretváranie spoločenských zmien, ktorých kvalita, vzťahy, princípy a hodnoty budú novej kvality, čiže pre jednoduchšie pochopenie, bez materializmu, rozhodujúceho vplyvu financií a moci odvodenej nie od vôle ľudí, ale od nevolených byrokratických nadnárodných štruktúr, ekonomickej sily jednotlivca, koncernov, záujmovej skupiny alebo krajiny. Dúfam, že na budúci rok sa mi podarí dokončiť knihu o mechanizmoch systému, ktorý z nás robí otrokov, a odporúčaní, ako sa mu vymaniť spod kontroly a vplyvu. Veľa ľudí cíti alebo chce realizovať zmenu, pretože tento svetový poriadok je chorý, zvrátený, je len pre pár vyvolených a už nielen západná, ale vplyvom globalizácie aj celá civilizácia úplne stráca svoje duchovné korene a humánnu strechu. Paradoxne, v tejto sfére môžete byť užitočnejší ako v politike.

Nebojíte sa súčasného prostredia, keď je alternatívny názor považovaný veľmi rýchlo za konšpiračný?

Obráťme zrkadlo proti tým, ktorí sa samourčili za cenzorov. Pozrime sa, kto to a prečo hovorí. Vlády nie sú čistá rieka, v ktorej občania vidia zreteľne a transparentne všetko, čo sa deje, o čom sa rokuje a o čom a prečo sa rozhodlo. Ani novinári už nesliedia po vládnych a parlamentných zákulisiach, prakticky si už vôbec netrúfnu na veľké firmy, čo sa v nich deje, nemám pocit, že by novinár išiel brániť jednoduchých ľudí, opäť česť a úcta výnimkám. Zväčša ide o špeciálne typy relácií, nie o všeobecný princíp naprieč médiami. V médiách dnes nad pravdivým informovaním prevažuje bulvár a hlavný prúd, ktorý má záujem udržiavať chod spoločnosti podľa želaní majiteľov médií, ktorými sú nadnárodné koncerny, vplyvní ľudia alebo finančné skupiny.

Veľa rozhodnutí, nielen počas studenej vojny veľmocí, bolo v utajenom režime a pôsobili prísne rámce, kadiaľ ste mohli, či už na jednej, alebo druhej strane kráčať. To mnohým ostalo, vychovali si už nových politikov aj novinárov, ktorí idú v starých šľapajach. Novinári dnes už ani neskrývajú svoju názorovú orientáciu alebo politickú orientáciu. Všetko, čo je pôvodné, rýdze, skutočné, národné alebo pravdivé či iné, tento systém prepojenia moci, ideológie a médií ohrozuje. A tak zlodeji kričia, aby chytili iného zlodeja, skutoční tvorcovia a šíritelia manipulácií a propagandy kričia, aby ľudia nepodľahli konšpiračným webom alebo teóriám, ktoré sú skôr utajovanou praxou, lebo keby to priznali, tak by sa zmeny urýchlili. Je to klasická manipulačná, propagandistická, ideologická a mocenská mašinéria. Niektorí politici a novinári si namýšľajú a svoje postoje ospravedlňujú tým, že prispievajú k spoločenskej stabilite a štandardným pomerom.

Mohli by ste byť aj konkrétnejší vo svojich tvrdeniach?

Bol to Stalin, kto na zasadnutí Tretej komunistickej internacionály (Kominterny) zavelil, aby všetkých, ktorí nie sú s nimi, označili za „fašistov“, a takto im ostala nálepka, ktorej sa nedokážu zbaviť. V tom čase bolo fašistické všetko, čo nebojovalo za nastolenie moci proletariátu a komunistického režimu. A táto boľševická ošúchaná nálepka dodnes funguje aj v našom prostredí, doslova zažíva renesanciu. Vychádza zo starej boľševickej zásady, „kto nie je s nami – je proti nám“. Pozrime sa na klasické konšpiračné teórie. Okolnosti vraždy Johna F. Kennedyho najskôr na 50 rokov mali byť utajené v archívoch, no predĺžili to až na 90 rokov. Prečo? Čo sa verejnosť nesmie dozvedieť? Niekto sa bojí pravdy, ako to v skutočnosti bolo, kto a prečo bol do toho namočený? A do tretice pád Dvojičiek v priamom televíznom prenose, aby to videl celý svet… Neprijímajú sa nijaké dôkazy okrem oficiálnej tézy, ktorá odštartovala vojnu v Iraku proti Husajnovi s argumentom, že tam je zdroj terorizmu a zbrane hromadného ničenia, ktoré sa však nenašli. To už nikoho nezaujímalo… Bush dosiahol svoje a my sme pocítili masívne obmedzovanie osobných slobôd v mene vyššej bezpečnosti, naše súkromie už nie je naše. 

Prelomiť ho bolo v Amerike nepredstaviteľné. Až po Dvojičkách môže veľký brat neobmedzene sliediť na každého. A preto akýkoľvek iný názor systém moci okamžite onálepkuje za konšpiračný, hoci pôvodne vlády zamestnávali celé tímy, ktoré tvorili rôzne konšpirácie určené verejnosti aj nepriateľovi a boli vydávané za pravdivé.  A dnes sme dospeli do štádia, keď neoficiálna propaganda cez médiá označí čokoľvek alternatívne za konšpiračné, a teda akože nedôveryhodné. Užitoční trotlovia dokonca organizujú zoznamy infikovaných webstránok. Po tomto rozhovore tam zrejme jeden samozvaný inkvizítor zaradí aj INP… (smiech).

Poďme k nejakým riešeniam. Peniaze na migrantov navrhujete dať radšej na podporu viacdetných rodín, respektíve ich zakladanie. Je to ešte v tomto stave, keď je Nemecko konfrontované s miliónom utečencov a ďalší sú prakticky po celej Európe, reálny nápad? Nie je neskoro?

Po prvé, treba vyraziť pseudoargument globalizačných a politických elít, že na vymieranie populácie si kvôli dôchodkovému priebežnému pilieru musíme importovať migrantov. Takže ak je problém v ekonomických prekážkach pre viacdetné rodiny Európanov, treba ich motivovať štátnou podporou. Navyše Slovensko sa dostane o jednu generáciu na najnižšiu úroveň natality v praxi a budeme mať najstaršie obyvateľstvo v EÚ. Pre toho, kto pozná a kto chce, nikdy nie je neskoro, hoci mnohí selektujú a sú presvedčení, že Nemecko, Francúzsko alebo Británia sú už stratené a dekadentné spoločnosti európskej civilizácie. Ale nežijeme vo vzduchoprázdne, v histórii práve naše územie zažilo tatársky aj turecký vpád a keby nebolo bitky pri Viedni (1683), možno by sme sa učili povinne po turecky alebo po arabsky. Selektívne videnie nie je dobré, pretože v minulosti spôsobil pštrosí prístup Francúzska alebo oslabujúca taktika Anglicka voči invázii Osmanskej ríše podrobenie si celého Balkánu. Európska civilizácia takto prišla aj o Carihrad, dnešný Istanbul. Mali by sme sa poučiť a chápať, že sme v Európe na jednej lodi, a presadzovať právo národov pred nadnárodným diktátom Bruselu alebo iných medzinárodných organizácií. Príklad Kosova, kde Albánci  zvíťazili svojou pôrodnosťou, podporuje našu iniciatívu prijať národný program podpory pôrodnosti.

Na druhej strane v Afrike, Blízkom východe a Ázii treba uplatňovať programy OSN na redukciu pôrodnosti ako následku nezodpovedného rodičovstva. Takéto projekty sú, ale zrejme len na papieri. V praxi globalizátorom vyhovuje, aby bol dôvod na migráciu, aby sa rasy premiešali, aby štáty rušili všetky hranice a ochranné bariéry, aby mohli najmä oni – elity a magnáti sveta, slobodne kdekoľvek odísť za svojimi investíciami, drancovať prírodné zdroje a určovať aj zákony. Tretí svet ešte nepochopil, že ho len použili ako nástroj na rozvrat Európy. Nech si položia otázku, čo potom s nimi, keď napr. projekt Global 2000 alebo členovia vplyvného Rímskeho klubu hovoria o potrebe redukcie počtu obyvateľov planéty? Koľko „otrokov“ pri súčasnom technologickom rozvoji a automatizácii bude potrebovať celosvetová elita?

Všimol som si, že na Facebooku a aj v inštitúte sa zaoberáte často médiami, najmä mainstreamovými. Má to nejakú príčinu?

Je to kvôli slobode, ktorá sa podobne ako Šagrénova koža zmenšuje. Česť výnimkám, dnes sa slobodné a pravdivé informácie dozviete skôr na internete než v oficiálnom hlavnom prúde. Veľké rozdiely medzi hlavným prúdom nie sú: selekcia, cenzúra, slovník politickej korektnosti, unifikácia obsahov, rýchlo a plytko, prevaha zábavy v televíziách, navyše v stupídnej až primitívnej forme. V tomto trende á la na potápajúcom Titanicu vyhráva kapela, tak je všetko OK, pracuje, žiaľ, aj verejnoprávna televízia. V rozhlase, o ktorom pochybujem, že je „slovenský“, vzhľadom na zdedeného náročnejšieho poslucháča ide skôr o sofistikovanejšie manipulovanie verejnej mienky. Čoraz viac ľudí má názor, že dosť bolo vymývania mozgov, zoberieme si svoju televíziu aj rozhlas späť do našich rúk – niečo podobné ako v politike, kde štandardné strany nie sú schopné sebareflexie, a tak namiesto ich vzájomného boja a obviňovania si moc zrejme zoberie do rúk národ alebo rozhorčený ľud. Občas sa, našťastie, chybička vkradne aj do systému moci a vymkne sa im udalosť spod kontroly, čoho dôkazom je víťazstvo Donalda Trumpa, ktoré som privítal, aj sme ho očakávali. Aká bola prvá reakcia frustrovaných médií a porazeného tábora nastrčenej figúrky globálnych barónov? Vraj za to môže Facebook! Ukazuje sa, že médiá sú stále veľmocou, či siedmou, je otázne, lebo to platilo za Napoleona, ja by som im dal číslovku zo začiatku radu.

Médiá na Slovensku predovšetkým nie sú „naše“, sú neslovenské. Od požiadavky a potom realizácie slovenskej samostatnosti sa takto vyhranili. Najskôr zohral vplyv čechoslovakizmus, neskôr prozápadná orientácia. Potom sa zmeny utvrdzovali aj majiteľskou štruktúrou, politickými postojmi a robením politiky namiesto jej kontroly a aj redakčnou politikou. Väčšina médií slúži ako vymývačky mozgov alebo na plytkú až stupídnu zábavu. Aj u nás sú médiá predovšetkým zárobkové podniky alebo nástroje na získanie vplyvu, moci alebo na ovplyvňovanie politickej moci. Česť, uznanie a úcta všetkým, ktorí do tohto zoznamu a kategórie nepatria, ale asi by nám na všetky slobodné alebo alternatívne médiá stačili prsty na dvoch rukách a nejaký ten prst, dva by ostali voľné. Komunisti mali na novinách označenie stranícka tlač. Dnes sa takmer rovnaká propaganda šíri pod dojmom mediálnych slobôd a mnohí, ktorí prezliekli kabáty, si nasadili masky demokratov. Aby im pokračovala kariéra, museli začať slúžiť novému pánovi a robia to rovnako horlivo ako pred rokom 1989. K tendenčnému a selektovanému informovaniu prispôsobujú aj plytký, bulvárny obsah.

V postate vytvárajú návykových čumilov, sliedičov, konzumentov ich otrávených a negativistických infopolotovarov. Médiá rezignovali na poslanie, ktoré majú, a namiesto objektívneho informovania, kontroly moci, vecnej kritiky a ochrany hodnôt a pravdy skĺzli do funkčného kolieska systému a slúžia ako nástroj moci, často nahrádzajú samotnú politiku. Nenápadne došlo k systémovej rošáde, ktorá je v demokracii neprípustná, pretože je založená na tradičnej deľbe moci a rešpektovaní vymedzených funkcií vrátane imunity médií, ale za predpokladu, že médiá spoločnosti poskytujú nezávislú protislužbu. Médiá a niektorí novinári sa však prepožičiavajú na nadprácu v prospech niektorých politických subjektov, v hlave majú zoznam nedotknuteľných a nekritizovateľných, ale majú oveľa dlhší zoznam nepohodlných ľudí, na ktorých sa vybúria mediálnymi poľovačkami, nálepkovaním, skákaním do reči v diskusiách alebo verejným mediálnym znemožnením či lynčovaním, aby budili dojem, že idú niekomu po krku.

Vyštudovali ste žurnalistiku, ako si teda vy predstavuje fungovanie médií?

Alfou a omegou je stavať všetky opatrenia nie na virtuálnej slobode médií, ale na práve verejnosti, na informovaní. Treba jednoznačne otvoriť celospoločenskú diskusiu o postavení médií so spätnou väzbou, či je verejnosť spokojná s výkonom jej práva na informácie. Mala by byť podmienka dodržiavania plurality informovania a pluralitných informácií, nik nemôže byť diskriminovaný z verejného priestoru pre jeho postoje alebo názorovú orientáciu. Tlačový zákon treba novelizovať, vrátiť slobodu novinárovi, zodpovednosť zobrať majiteľom (vydavateľovi) a preniesť to späť na redakciu (šéfredaktora), zriadiť novinársku komoru, ako majú napr. v Taliansku, zefektívniť právo verejnosti na opravu nepravdivých alebo dobré meno poškodzujúcich údajov. Prísnejšie dohliadať na koncentráciu vlastníckych štruktúr a zamedziť krížovému vlastníctvu. Politici by mali zverejňovať zoznam vyžiadaných stretnutí s predstaviteľmi médií, ale aj s ich vlastníkmi. Mala by byť verejne dostupná vlastnícka štruktúra médií až k fyzickým podielom vrátane investícií. Samostatnou kapitolou je nefungujúca verejnoprávnosť RTVS, pretože práve kvalitatívne odlišný obsah a objektívny, vecný a pluralitný spôsob informovania majú byť cnosti médií verejnej služby. Do médií verejnej služby treba vniesť podstatne viac diskusných relácií s právom verejnosti na účasť alebo spätnú väzbu, obmenou moderátorov aj hostí a bez tabuizovania tém. Ak sa v parlamente chystá nejaká zásadná zmena zákona, v priestore médií verejnej služby by mala byť niekoľkotýždňová verejná diskusia o navrhovaných zmenách.

Treba obmieňať „expertov, analytikov a politológov“ a k jednému názoru musí byť povinne uverejnený aj opačný názor respondenta a bez hodnotiaceho súdu redaktora. Médiá majú informácie poskytovať v plnej šírke, ale názor si má urobiť každý sám.  Namiesto tohto sa v RTVS opäť udomácňuje ideológia, tentoraz pod pláštikom moderných ľudskoprávnych trendov. Rada RTVS by preto mala mať efektívnejšie kompetencie vrátane kontroly riadenia a personálnej politiky. Rada pre vysielanie a retransmisiu by zas mala mať účinnejšie nástroje na vymožiteľnosť práva pri jeho porušovaní vysielateľmi a v zákone o vysielaní a retransmisii by mala byť možnosť neudeliť nanovo licenciu, alebo ju dokonca odobrať pri závažnom porušení zákonov, pretože sloboda sem, sloboda podnikania tam, aj éter, v ktorom sa udeľujú licencie, patrí národu (národné frekvencie), takže biznis sa musí prispôsobiť, nie divák.

Nie som kompetentný hovoriť v mene SNS a nemám informácie z kuchyne, ale doteraz pri každej zmene moci vidieť snahy o prerozdelenie vplyvu aj na verejnoprávne médium. Ibaže legitímne možnosti sú takmer nulové. Klub môže nominovať len do Rady RTVS kandidáta, ale rada má slabé páky na manažment. Skôr to vidím ako otvorenie témy, ktorá hýbe verejnosťou, ktorá nie je na rozdiel od sebatvrdení manažmentu spokojná s charakterom RTVS. Mne rovnako chýba národný rozmer, vlastná tvorba, objektívnosť informovania a nestrannosť v diskusiách. Problém vznikol, keď prišla požiadavka od riaditeľa Miku cez ministra kultúry na zvýšenie tzv. koncesií o takmer 50 percent. Každé zaťaženie domácností je aj politický problém a SNS takto chytila vietor do svojich plachiet. Či postačí na skvalitnenie vysielania, zrejme ukáže až nová voľba generálneho riaditeľa. Ja len dúfam, že vedenie RTVS nebude zas z Markízy, lebo na Slovensku je síce veľa manažérov, ale málo zapálených a myšlienke verejnoprávnosti oddaných odborníkov, ktorí chcú, aby verejnoprávna televízia a rozhlas išli vlastnou cestou a nekopírovali súkromné médiá. To je aj zmysel nastavenia koexistencie európskeho duálneho vysielania. Ale ako sa kto doma naučil, tak sa potom správa aj vonku. A platí to aj o politikoch, aj o novinároch, aj o manažéroch verejnoprávnych médií.

Mňa už politika neštve, beriem to ako chirurg, ktorý má robiť operáciu a neskolabuje, keď vidí vnútorné orgány… Ale z etického hľadiska to bola démonizácia novozvoleného prezidenta USA Donalda Trumpa politikmi a médiami, označenie voličov za biely odpad a na domácej scéne prepašovanie obmedzovania slobody názoru pod kepienkom európskych nariadení v domnelom boji proti extrémizmu, kde sa zaviedla dokonca prezumpcia viny a namiesto autonómnosti rozhodovania sudcov sa ustanovuje mechanizmus často samozvaných expertov, ktorí pochádzajú z tretieho sektora a ich názor, zdá sa, je naprojektovaný ako hlavný. Takže je dopredu zrejmá objednávka na monster procesy. Ako synovi politického väzňa a členovi Zväzu protikomunistického odboja mi to pripomína totalitné časy, kde účel svätil prostriedky.