Vaša kniha sa volá S androidkou v posteli. V anotácii k nej som si prečítal, že sa zaoberá dnešným technologickým pokrokom a jeho vplyvom na ekonomiku a ľudský život. Stále si však neviem predstaviť, že by ľudia chodili s androidkou do postele.
(Smiech.) Tak možno keď si tú knihu prečítate… Je tam jedna kapitola, ktorá sa venuje tomu, že v súčasnom pretechnizovanom svete k sebe ľudia majú stále ďalej a nahrádzajú si osobný kontakt tým, že sa viac uchyľujú k technike, napríklad k svojim mobilom. A už sa objavujú náznaky, že by namiesto partnerov začali vyhľadávať androidov.
Dokonca už tu sú hodinové hotely, kde vám ponúkajú služby od androidov. Takže my si z toho robíme žarty, kam ten svet speje. Že na jednej strane je to vďaka technológiám lepšie miesto na život, ale na druhej strane sa to zhoršuje, keď technológia ľudí nepribližuje, ale naopak odďaľuje.
Keď si ešte vezmem ten text, ktorý o vašej knihe napísali organizátori Veľkého knižného štvrtku, tak sa tam píše: „Nič vlastne nie je také zlé, ako sa to môže na začiatku javiť…“ A keď si vezmem, že Markéta Šichtařová má v niektorých kruhoch povesť šíriteľa skazy a apokalypsy, ktorý neustále straší krízami a recesiami, tak je to veľmi zvláštne. Je teda vyznenie tej knihy skôr optimistické a nádejné alebo naopak pesimistické a depresívne?
Pre mňa je optimistické. Ale je pravda, že kruhy, ktoré spomínate, ju asi zase budú brať fatálne. Pretože sa tam bavíme bez obalu o veciach, ktoré nerady počujú. Napríklad tam pomenúvame veci týkajúce sa médií a toho, ako sú niektoré servery ostrakizované a označované za dezinformačné a podobne, a my tam tvrdíme, že toto nie je správny prístup.
Takže si myslím, že to v niektorých kruhoch vyvolá hystériu, pretože tam hovoríme veci, ktoré v mainstreame rozhodne nie sú populárne.
Mohli by sme to trochu rozviesť?
Robia to tak, že veci, ktoré sa im páčia, označujú za „pravdivé“. A veci, ktoré sa im nepáčia, označujú za „lži“ alebo „fake news“.
Alebo aj iné slová. Vy ste spomenuli slová ako „kríza“ a „apokalypsa“, pre ktoré mi vyčítajú, že straším. Mne veľmi dlho trvalo pochopiť, prečo majú niektorí ľudia z niektorých slov, typicky napríklad slova „recesia“, takú hrôzu.
A oni ju skutočne majú, stále. Napríklad teraz v Nemecku už tá recesia prišla. Recesia, tak ako ju ekonómovia definujú. Ale v politických kruhoch sa o recesii nehovorí, hľadajú sa nejaké iné slová, ktoré by to zaobalili, aby sa to slovo nemuselo vysloviť.
A ja som stále premýšľala, prečo je to slovo tým ľuďom tak proti srsti. Veď je to normálny ekonomický pojem, tak prečo sa ho tak boja? A dokonca do tej miery, že už sa označujú za fake news slová o hospodárskom cykle. Pritom hospodársky cyklus je tu tristo rokov, sú o ňom vedecké práce, bol tu dokonca aj v čase socializmu, aj keď sa o ňom veľmi nehovorilo.
Ako je možné za fake news označiť niečo také exaktné, ako sú čísla ekonomického vývoja?
To v knihe vysvetľujeme hneď v prvej kapitole. Ako je možné, že úplne rovnaký jav je zrazu nazývaný a pomenúvaný úplne inak ako doteraz.
Došli sme k záveru, že ten hysterický strach z hospodárskeho poklesu je daný tým, že ľudia, hoci to možno znie trochu filozoficky, majú strach zo života. Nechcú čeliť jeho výzvam, tak pred nimi zatvárajú oči. Keď počujú slovo „pokles“ alebo dokonca „recesia“, tak v tom s hrôzou hneď vidia to, že ich prepustia z práce a zrúti sa im život.
A tí politici to vidia a nechcú si tých ľudí naštvať tým, že ich budú strašiť. Tak o tom jednoducho nebudeme hovoriť, strčíme hlavu do piesku, poprieme to, označíme to za fake news. A budeme všetci happy, pretože uveríme, že keď povieme, že ten jav neexistuje, tak skutočne nebude existovať.
A to je podľa mňa ten hlavný dôvod, že dnes sú démonizované aj niektoré vyložene exaktné a v podstate matematické javy, nehovorí sa o nich, a keď sa o nich prehovorí, označí sa to za dezinformáciu.
Fake news, dezinformácie, to sú také šialene vágne termíny, o ktorých nikto veľmi nevie, čo znamenajú. Pritom štatistiky HDP, to je totálne exaktná záležitosť, zmerateľná a veľmi sa o nej nedá polemizovať. Jednoducho keď vyrobíte namiesto desiatich výrobkov dvanásť, tak vám stúpla výroba o dvadsať percent. Ako je možné, že aj takým exaktným veciam dnes ľudia neveria?
Tiež by ma to zaujímalo, čo sa s tou spoločnosťou stalo. Moje vysvetlenie nie je úplne príjemné – tá spoločnosť alebo jej časť, ktorá sa tak správa, je príliš rozmaznaná. Má sa tak dobre, že zrazu nie je schopná čeliť ani drobnej nepohode.
Mne to veľmi pripomína známy experiment s myšami pána Calhouna, keď boli myši zavreté do akvária, v ktorom mali tie najlepšie možné podmienky na život a dostatok všetkého, a hoci im vôbec nič nechýbalo, nakoniec zdegenerovali, začali sa požierať navzájom a na konci pokapali všetky.
A mne pripadá, že v takom stave žijeme dnes. Máme sa dobre, a preto sa rúcame z každej nepohody. Či už z toho, že o jedno percento stúpne nezamestnanosť, alebo z toho, že sú tu nejaké dezinformácie z Ruska a ovplyvňovanie volieb a kdesi čosi, tak sa z toho stále tí ľudia rúcajú.
Mimochodom, práve preto je podľa mňa na túto stranu spoločnosť najviac preklopená v tých najbohatších krajinách. Asi nie je náhoda, že Škandinávia tomuto spôsobu myslenia čelí viac ako Rumunsko alebo Bulharsko, nech nechodím z Európy. Tam, a mimo Európy tiež, sa tieto veci neriešia, tam musia riešiť čo do úst, takže ich nechávajú pokojnými nejaké gendre alebo dezinformácie.
Sme na Veľkom knižnom štvrtku, bavíme sa o vašej knihe. Nakoľko je podľa vás dôležité, aby človek čítal, a čo by mal čítať?
Je to veľmi dôležité. Pretože jedine tým, že si budem sám vyhľadávať informácie, teda že budem čítať, tak budem schopný čeliť práve tým „dezinformáciám“. To slovo totiž nevnímam tak, ako sa dnes používa, ako palica na odlišné názory. Vnímam ho v tom zmysle, že dnes sa tu presadzuje jedna mainstreamová pravda, skôr teda ideológia.
A keď nebudeme čítať a nebudeme si sami hľadať informácie, aj na alternatívnych serveroch, ale, samozrejme, aj na tých ostatných, tak v tej chvíli prestaneme byť schopní sami odlíšiť zrno od pliev a potom sa veľmi ľahko necháme indoktrinovať. Jediná možnosť, ako tomu zabrániť, je, že budeme aktívne čítať. A myslím si, že čítanie je v tomto smere oveľa prínosnejšie ako napríklad sledovanie videí na YouTube, pretože v písanom texte sa predsa len dá viac čítať medzi riadkami.
Priznám sa, že čím menej rozumiem tomu súčasnému vývoju, tým viac hľadám inšpiráciu v histórii a historických knižkách. Pretože história sa opakuje v kruhu, takže pre súčasné dianie možno väčšinou nájsť nejakú analógiu v histórii. A tá nám väčšinou dá aj odpoveď, ako sa tá dnešná situácia vyvinie a ako si ju vyložiť.
Bavili sme sa o nálepkovaní fake news a teraz o tom, že človek by mal čítať a zisťovať si informácie. Lenže tie teórie o fake news a dezinformáciách často šíria ľudia, ktorí pôsobia v takých profesiách a sociálnych skupinách, že by od nich človek naopak čakal, že budú sčítaní a budú mať tých informácií dostatok. Prečo teda títo ľudia podliehajú takým myšlienkovým stereotypom?
Myslím si, že je to o niečom, čo ja volám „socialistická mentalita“. To je niečo, čo tak úplne nesúvisí so vzdelaním alebo so sčítanosťou. Je to jednoducho vnímanie sveta. Vnímanie sveta, pri ktorom tí ľudia veria, že je správne, aby si ľudia boli rovní, ale tiež rovnakí.
A to je pohľad, s ktorým sa ja nemôžem stotožniť. Jednoducho ľudia sú rôzni. A je to správne, že sú rôzni, a my to musíme akceptovať. A podľa môjho pohľadu by tiež každý mal byť odmenený podľa svojich zásluh, pričom je jasné, že aj tie zásluhy budú u rôznych ľudí rôzne.
Takže nezdieľam tento socialistický pohľad na svet. Ale ľudia, ktorí presadzujú, že má byť iba jeden pohľad na svet a ten majú všetci rešpektovať, tak tí majú veľmi často práve tú „socialistickú mentalitu“ a boli by veľmi radi, keby všetci ľudia boli rovnakí.
A takým ľuďom by sa napríklad páčilo, keby vďaka imigrácii vznikla v Európe nejaká homogénna masa ľudí, ktorí by boli všetci rovnakí. A aby sa zabudlo na národné štáty, ktoré sú veľmi podstatným zdrojom tých odlišností. Alebo by sa im páčilo, aby tu neexistovalo delenie na mužské a ženské pohlavie. Aby tu vznikol nejaký „fluidný“ a rozmazaný gender, v ktorom už nikto nebude sám vedieť, čo je vlastne zač.
To všetko sú vlastne len rôzne výhonky tej jednej socialistickej mentality. A my to, bohužiaľ, dosť často nedokážeme demaskovať, pretože sme zvyknutí chápať socializmus len v tom majetkovom slova zmysle, ako to bolo u nás pred rokom 1989, keď ten režim bol postavený na majetkovej rovnosti, že veci a majetky boli „všetkých“ a všetci sa mali mať rovnako. Síce nemali, ale hovorilo sa, že sa rovnako majú.
Lenže tá rovnosť môže mať aj úplne iné podoby.
Presne to sa teraz ukazuje, že tá „rovnakosť“ môže mať úplne iné podoby. Mnoho najrôznejších podôb. Môže to byť napríklad aj o environmentalizme, tá „environmentálna úzkosť“, o ktorej dnes mnohí hovoria, aj to je vlastne len výhonok toho socialistického uvažovania.
A myslím si, že práve toto rovnostárske myslenie je zodpovedné za to, že mnohí napríklad aj vzdelaní ľudia sa dnes regrutujú do tých všemožných skupín najrôznejších elfov a podobne, čo chcú byť strážnymi psami internetu, ale v skutočnosti tu len robia hrozný bordel.
