Slovenský nacionalizmus bol vždy proruský. A čo Dankove výlety do Moskvy? Reaguje expert na Rusko a Ukrajinu

28.7.2019 15:15

ROZHOVOR Viaceré cesty predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Andreja Danka sa stretávajú so zmiešanými reakciami verejnosti. Výskumník Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Alexander Duleba vysvetľuje spomienkový optimizmus časti Slovákov, prečo sa v Rusku ťažko podniká a prečo nebude nikdy Andrej Danko rešpektovaným partnerom pri riešení rusko-ukrajinského konfliktu.

Slovenský nacionalizmus bol vždy proruský. A čo Dankove výlety do Moskvy? Reaguje expert na Rusko a Ukrajinu
Foto: TASR
Popis: Na snímke predseda Národnej rady SR Andrej Danko (vľavo) a predseda ruskej Štátnej dumy Vjačeslav Volodin (vpravo) počas stretnutia v Moskve 8. mája 2019.

Prečo je podľa vás časť Slovákov pozitívna voči minulému režimu?

Myslím si, že za to môže aj industrializácia Slovenska, napríklad ZŤS na Považí. To bolo rozhodnutie generálov Varšavskej zmluvy, ktorí očakávali vojnu s NATO a začali stavať firmy, ktoré blízko západnej hranice mohli vyrábať vojenskú techniku.

Dediny sa rozrástli na mestá, objavili sa strojárenské školy, zlepšilo sa vzdelávanie a pribudli nové pracovné príležitosti. To si veľa ľudí spája s tým, že sme to dostali z východu a vďačíme za to Rusku.

Neskôr chcel Mečiar tieto továrne ochrániť pred zatvorením a riešenie hľadal v Rusku. Aj Fico hľadal takéto veľké témy. Projekt širokorozchodnej trate tu máme od prvej Ficovej vlády. Ukážte mi jednu ďalšiu krajinu v Európe, s ktorou chcú mať Slováci veľké projekty.

Niečo systémové, nad rámec bežných vzťahov. Toto je typické pre náš prístup k východnej Európe, preto tak preferujeme Rusov a prehliadame Ukrajinu.

Mečiarov minister Kozlík povie, že oni sú len bránu do Ruska, Fico ich komentuje, že si nevedia ani sami vládnuť, alebo že nerozumie, čo sa tam deje. Je to zakorenené v našej identite. Slovenský nacionalizmus bol vždy proruský.

Očakávali sme, že nás Rusi zachránia, aby nás neasimilovali Maďari. 

Môžeme teda povedať, že Andrej Danko skutočne verí v Rusko ako nášho strategického partnera a nie je to iba politická poloha?

Andrej Danko často hovorí o obchode, že naši podnikatelia majú nadväzovať obchodné styky a partnerstvá s ruskými. Problém je v tom, že v posledných rokoch iba 3 % nášho zahraničného obchodu máme s Ruskom. Väčší obrat máme aj s Čínou.

Prečo to tak je?

Problémom je najmä korupcia v Rusku a to, že malý a stredný podnikateľ sa tam nemá šancu udržať a zarábať. Pre nášho podnikateľa je oveľa jednoduchšie predávať v Európskej únii. Takmer 50 % nášho obchodu máme s Českom, Maďarskom a Poľskom.

Zvyšok s Nemeckom, Francúzskom a ďalšími veľkými krajinami EÚ. Máte tu právnu istotu a jasné pravidlá podnikateľskej súťaže. V Rusku nie je štandardný trh. Je pravda, že veľkí investori, ktorí tam idú, si môžu dovoliť počkať. Vrazia do projektu milióny a čakajú, či to vyjde.

Naši podnikatelia sú ale stredné firmy, žiadne koncerny. Potrebujú vyrobiť a predať. A to na ruskom trhu nemôže fungovať. To nie je o tom, že by sme nechceli.

Mečiar robil všetko pre to, aby sme mali dobré obchodné vzťahy s Ruskom, dokonca navrhoval vytvoriť zónu voľného obchodu, na čo negatívne reagovali Česi, s ktorými sme mali colnú úniu.

Andrej Danko zas ignoruje systémové problémy, prečo sa s Ruskom nedarí rozvíjať obchod. 

Andrej Danko radí slovenským podnikateľom, aby vytvárali s Rusmi spoločné podniky.

Keď vytvoríte spoločný podnik, tak druhá strana získa vaše know-how, na ktorom ste zarábali. Navyše, medzinárodný obchod Ruska dnes klesá so všetkými krajinami, pretože rubeľ závratne stráca hodnotu a Rusi si môžu dovoliť nakupovať menej.

Dovoz je pre nich drahý a to sú objektívne dôvody, ktoré nezmenia ani dva-tri projekty. Ľudia majú naivné predstavy, no my vieme, že to tak nefunguje.

Pán Danko hovorí absolútne nezmysly, že máme zlé podnikateľské vzťahy s Nemcami a Francúzmi a na druhej strane nás čakajú Rusi s otvorenou náručou. Také nepravdy môže hovoriť človek zámerne, alebo ak nie je informovaný.

Naše HDP narástlo zo 17 miliárd eur v roku 1993 na vyše 85 miliárd v súčasnosti najmä vďaka otvorenému trhu Európskej únie a reformám, ktoré sme museli prijať, aby sme boli jej súčasťou.

Rusko je veľmi ťažký partner a ani všetky ilúzie Vladimíra Mečiara neviedli k ničomu. A on sa tomu venoval systematicky a  dlhodobo, na rozdiel od pána Danka, pretože chcel zachrániť vojenskú výrobu na Slovensku.

Vyriešila to však prirodzená konverzia nášho vojenského priemyslu na automobilový, vďaka reformám, ktoré urobila Dzurindova vláda.

Ľudia zrejme vidia rozsiahlu krajinu s desiatkami miliónov obyvateľov, ktorí sú potenciálni zákazníci.

Podľa najnovších údajov má až polovica ruských rodín príjmy, ktoré im postačujú len na jedlo a oblečenie. Nemajú peniaze na to, aby si mohli dovoliť kúpiť niečo naviac. Dovolenky, technika, autá, to si nemôžu dovoliť.

Navyše ruská ekonomika klesá, a to je zapríčinené najmä ich štátnym kapitalizmom. Takmer osemdesiat percent ľudí tam robí vo verejnom sektore a žijú zo štátnych platov. Pre korupciu sa tam nedarí rozvíjať malý a stredný biznis.

Aby ste tam mohli fungovať, musíte mať „krišu“, teda politickú strechu, aby vám dali pokoj, ale za ňu musíte platiť štátnym úradníkom. V deväťdesiatych rokoch tam chodili vypaľovať zločinci, podobne ako u nás. Teraz to robí štát.

Ako? 

Na výplatnej páske máte štátnych úradníkov a oni vám dajú pokoj. Daňový úrad, požiarnici, hygiena a tak ďalej. Berú štátne platy a majú i príjmy od podnikateľov, vy im čosi dáte a oni privrú pri kontrolách oči.

Lenže toto nie je podnikateľské prostredie, ktoré môže zmeniť pán Danko alebo niekto iný zo Slovenska.

Alexander Duleba na snímke TASR.

Je len otázkou času, kedy dôjde k zmene, lebo takýto systém je neudržateľný. Podobná situácia nastala v Sovietskom zväze za Brežneva, ktorý začal žiť z exportu ropy a zemného plynu.

Keď sa v 70. a 80. rokoch zväz sústreďoval na vývoz ropy a plynu, ostatné sektory sa začali utlmovať a prejavila sa tam holandská choroba. Začali žiť z exportu nerastných surovín, nie z exportu výrobkov s pridanou hodnotou.

Ľahké peniaze z exportu surovín ale ničia podnikateľského ducha krajiny. Pritom ale môžete mať korupciu aj autokraciu, môžete si dovoliť financovať veľké projekty. Ale keď cena ropy padla, začali sa problémy. 

Čo teraz čaká Ruskú federáciu? Budú musieť spustiť reformy, alebo skôr čakajú na ďalší nárast cien ropy?

Vývoj ceny ropy sa nedá predpovedať. Stačí konflikt USA s Iránom a zablokovanie Hormuzského prielivu. Cena tak môže vyletieť. To ale nie je riešenie pre štát, spoliehať sa na veci, ktoré nemá pod kontrolou.

Oni budú musieť začať robiť reformy. Ešte nikto nevymyslel, ako by mohol fungovať kapitalizmus v totalitnom režime. Darí sa to len Číňanom, ale to je ázijský unikát, Rusko je európska krajina. V Číne je za korupciu trest smrti, v Rusku s korupciou nerobia takmer nič. 

V Rusku ale už reformy na stole v minulosti boli, prečo sa neuskutočnili?

Boris Jeľcin priviedol Sovietsky zväz do krachu. Rusko muselo robiť reformy, no robilo ich hrozným spôsobom. Vznikla oligarchia a udiala sa najväčšia krádež štátneho majetku na svete. Najmä ropný priemysel bol predaný pokútnym spôsobom deviatim veľkým oligarchom.

Na archívnej snímke 22. septembra 2006 v Moskve bývalý ruský prezident Boris Jeľcin. (zdroj: TASR/AP)

Títo ľudia prišli lusknutím prstov k obrovským majetkom na úkor štátneho rozpočtu. Keď sa stal Putin prezidentom, začala rásť cena ropy. Z priemernej ceny okolo 25 dolárov za barel v 90. rokoch až na 147 dolárov roku 2007.

Vtedy minister financií Kudrin nedovolil, aby tieto „lacné“ peniaze natiekli do ekonomiky, lebo by spôsobili vysokú infláciu. Využil nórsky model a vytvoril rezervný fond, kam putovali peniaze, ktoré Rusko zarobilo nad plán a mali slúžiť na vyrovnávanie strát štátneho rozpočtu.

Na archívnej snímke z 2. februára 2011 ruský minister financií Alexej Kudrin (zroj: TASR/AP)

Aby bolo na horšie časy, vyplatili dlhy zdedené po Sovietskom zväze, ozdravili banky a našetrili 700 miliónov dolárov, ktoré chceli použiť na dôchodkovú reformu i realizáciu Putinovho plánu.

Putin chcel vytvoriť niekoľko veľkých štátnych podnikov, globálnych lídrov v rôznych odvetviach, ako je dnes Gazprom. Bohužiaľ, v roku 2007 prišla finančná kríza, následne sa prepadla cena ropy, v roku 2014 začala rusko-ukrajinská kríza, na čo nastúpili sankcie. 

Nefungujúce sankcie sú ďalší argument viacerých politikov, ktorí žiadajú ústretové kroky voči Ruskej federácii. Majú teda nejaký účinok? 

Samozrejme, že majú. Najväčší účinok má jedna zo štyroch sektorových sankcií, ktorá sa týka obmedzenia prístupu štátnych ruských firiem na finančný trh. Európske a americké banky im nemôžu požičiavať „krátke“ peniaze.

Tie sú v situácii, keď potrebujú splácať staršie dlhy, avšak, bez krátkych peňazí z bánk. A tak začali vycuciavať rezervný fond. Za tri roky z neho neostalo nič.

Štát nemá ako vykrývať straty plynúce z nízkej ceny ropy a vláda musela znížiť výdavky, na čo doplatilo školstvo a zdravotníctvo poklesom zhruba o 20 % v roku 2019 v porovnaní s rokom 2017.

Preto museli začať s nepopulárnou dôchodkovou reformou bez potrebných zdrojov.

Situácia sa zhoršuje a to sa už prejavuje aj na verejnej mienke. Cieľom sankcií je odpovedať nevojenským spôsobom na vojenské zasahovanie Ruska proti Ukrajine, okupáciu časti jej územia a porušenie zásadných pravidiel medzinárodnej bezpečnosti.

Iný ústupok sa ale udial, v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy sme hlasovali za vrátenie hlasovacích práv Rusku. Ukrajinci nás potom označili za zradcov.

Rusku boli odňaté hlasovacie práva za anexiu Krymu. Nepominul síce dôvod, ale v tomto prípade sankcie boli ozaj zrušené.

Rusi jasali, že ide o veľký diplomatický úspech. Treba povedať, že za tým bol veľký tlak z Nemecka a Francúzska po tom, ako Rusi pohrozili odchodom Rady Európy.

Na súde v Štrasburgu, kde sa obyvatelia členských krajín dožadujú svojich práv, až pätina prípadov pochádza z Ruska. A títo ľudia by stratili právnu ochranu. 

Tu ale treba spomenúť aj dlhodobý pragmatický prístup Nemcov k bývalému východnému bloku, ktorý pochádza ešte zo 60. rokov. Veria, že pragmatickou spoluprácou sa im podarí zmeniť partnera. Sú ale červené línie, ktoré neprekročia.

Nezrušia sektorové sankcie, kým sa nevyrieši kríza na Donbase. Čítam to tak, že chceli spraviť gesto voči Rusom. Pokiaľ viem, tak v tej dohode bol aj prísľub Ruska, že prepustí časť občanov Ukrajiny, ktorí sú v ruských väzeniach. 

Ale uzatváranie takýchto dohôd zrejme nie je to, čo naši politici vzhliadajúci k východu sledujú. Neviem o tom, že by Andrej Danko v Moskve čosi na tejto úrovni negocioval, zato vyzýva k zrušeniu sankcií. 

Ekonomické, resp. tzv. sektorové, sankcie sú viazané na krízu v Donbase. Ak by som počul, že sa pán Danko rozprával s Putinom, Volodinom alebo Matvijenkovou, ako vyriešiť krízu na Donbase, že rovnako často ako do Moskvy chodí i do Kyjeva, tak by som bol rád.

Vladimir Putin. (zdroj: TASR)

Ak by šiel do Moskvy a potom i do Kyjeva a manažoval dohodu medzi Ruskom a Ukrajinou, tak by som pred ním sňal klobúk. Pán Danko by mal robiť nemeckú politiku, ale to bez Ukrajiny nejde. On chodí iba do Moskvy a iba opakuje ruskú rétoriku.

On nerieši krízu a ani sa nemôže stať pre Rusko partnerom pri riešení tejto krízy, pretože robí jednostrannú politiku. Na rozdiel od Nemcov, ktorí majú v niektorých veciach jasno. Sme za zrušenie sankcií, dobre. Tak vyriešme krízu na Donbase. 

Autor: tk



 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Šimkovičová: Blahová oklamala amerického veľvyslanca aj Kisku. Nicholsonová tomu nerozumie

9:36 Šimkovičová: Blahová oklamala amerického veľvyslanca aj Kisku. Nicholsonová tomu nerozumie

Nicholsonová téme nerozumie, reaguje poslankyňa Martina Šimkovičová na podnet, ktorý dala v týchto d…