Slovenský blahobyt je len pre pár tisíc vybraných. Vysoká produktivita a nízke platy. Ak je toto ambícia nejakého politika, preč s ním, vraví ekonóm Marián Vitkovič

0
Marián Vitkovič, ekonóm (Autor: ReproFoto Facebook/Marián Vitkovič)
Po prezidentských voľbách vo Francúzsku sa moci ujal Emmanuel Macron, ktorý sa predvídateľne rýchlo dohodol s Angelou Merkelovou na spolupráci pri zrýchlení európskej ekonomiky. Tú chce Nemecko s Francúzskom naštartovať už bez Británie. Hrozí vznik takzvanej dvojrýchlostnej Európy? 
 
Dvojrýchlostná Európa je taká udička, aby sa umožnilo voličom vo veľkých, starých, pôvodných štátoch Únie, ktoré sú jadrom EÚ, pripraviť sa, že v prípade, ak nebudeme poslúchať, tak oni zostanú v tom elitnom klube a zvyšok pôjde preč. Francúzsko by nemalo vôbec žiaden problém, keby vystúpilo z eurozóny, pretože na Európu vlastne dopláca. To, čo zabila eurozóna vo Francúzsku, teda priemyselné odvetvia, ktoré sa presunuli k nám, tie by však nevydržali ani s frankom. Pokiaľ ide o Macrona, osobne si myslím, že skončí podobne ako Hollande s rovnakou mierou popularity a bude to pomerne rýchlo. Pretože mix Viva la France, teda oslavovania francúzskeho obyvateľstva, tradícií, práce s ďalšími reformami trhu práce, zavádzanie dočasných úväzkov, neistoty a pritakávanie Merkelovej, to mu politické body nenazbiera. Táto situácia nie je dobrá. Francúzsko je člen EÚ, bez ktorého sa dá len ťažko predstaviť fungovanie eurozóny. Preto počítam, že Nemecko bude musieť časom, po voľbách, keď sa Merkelovej podarí usadiť vo funkcii, urobiť nejaké ústupky Francúzsku, čo bude Macron vydávať za svoje víťazstvá, ale to bude len naťahovať agóniu z volieb. Krajiny typu Slovenska by nemali súhlasiť s takýmito návrhmi na delenie na tvrdé a mäkké jadro. 
 
Premiér Robert Fico v súvislosti so spomínanou dvojrýchlostnou Európou už dávnejšie uviedol, že Slovensko bude v tvrdom jadre Európy, ak k niečomu takému dôjde. Má naša ekonomika na to, aby sme boli v tom „elitnom klube“ s Francúzmi a Nemcami? 
 
My môžeme byť súčasťou toho tvrdého jadra len vtedy, ak budeme mať poslušne 85-percentnú produktivitu a 35-percentné platy. Ak je toto ambícia nejakého slovenského politika, tak potom preč s takým politikom a je úplne jedno ako. Dnes sa všetci čudujú, že tu máme 25 rokov tento stav absolútnej asymetrie. Sme v situácii, keď v Rakúsku sa vláda predbieha, kto skôr schváli minimálnu mzdu 1 500 eur pre každého. Slovensko s rovnakými parametrami a vyššími cenami vyzerá tak, že polovica Bratislavy chodí nakupovať za hranice a napriek tomu sa budeme pri 20-percentnej DPH na bežné veci stále hrať na šetrenie a budeme sa tváriť, že nemáme na to, aby Slováci zarábali aspoň tých 1 500 eur ako bežný príjem. V takomto prípade nemám problém povedať, že politik, ktorý bude trvať na zotrvaní v tvrdom jadre Únie, aby sme boli montážnou dielňou pre Nemecko a spol., taký politik nemá v slovenskej politike čo robiť a môže byť akéhokoľvek ideologického zamerania. To je človek bez vízie, človek vyložene hlúpy a svojím spôsobom konajúci proti záujmom krajiny. 
 
Vlani bol deficit verejných financií na Slovensku rekordne nízky (1,68 % HDP) a z opozície sa ozývajú otázky, prečo Slováci nemajú vyššie priemerné zárobky, keď sa ekonomike tak darí. Prečo zarábame v porovnaní s rovnako výkonnými či dokonca slabšími ekonomikami v EÚ pomerne málo? 
 
To je na odbornú publikáciu na 50 strán, ale pokúsim sa to vysvetliť jednoducho. Za toto môže transformačný proces po roku 1990. Vtedy sa totiž implementovala podtextová somarina, že sme chudobná krajina, ktorá na nič nemá a museli sme začať od nuly podobne ako náš bývalý federálny brat. Týmto sa dosiahlo absolútne podhodnotenie pracovnej sily a hlavne absolútnou podriadenosťou privatizujúceho a čoraz viac a viac koncentrovaného oligarchického prostredia. S týmto žiadna vláda na Slovensku, nech pravicová, ľavicová alebo zafarbená na ružovo, nikdy nič neurobia. Prejavuje sa to už aj na verejnosti mnohými defektnými schizofréniami, dokonca aj medzi podnikateľmi. Lebo na jednej strane tlačíme na ľudí, aby robili, boli spoľahliví a na druhej strane ubúdajú kvalifikovaní ľudia, pretože školstvo je absolútne mimo formátu posledných 25 rokov. Zároveň sa čudujeme, prečo s tým ľudia nesúhlasia. Veď im rastú odvodové povinnosti, rastie dôchodkový vek a teraz majú tlieskať slovenskému blahobytu? Bohužiaľ, nie, slovenský blahobyt je len pre pár tisíc vybraných. 
 
Kotlebova ĽS NS volá po vystúpení z EÚ a chce prestať používať aj euro. Čo by sa z ekonomického hľadiska stalo, ak by Slovensko ako malý štát nasledovalo vzor Británie a došlo by, nazvime to k „slovexitu“? 
 
Prežili by sme to, ale toto nie je otázka dňa. Na Slovensku sa nezmení vnútorne nikdy nič, pokiaľ za súčasných politických podmienok absolútnej štátnej kontroly a vplyvu vybraných skupín nedôjde k nejakému vonkajšiemu otrasu. Jedine nejaká vonkajšia hlboká kríza, finančný šok alebo prepad ekonomiky dokáže rozhýbať vnútorné škatule a spláchnuť aspoň časť toho hnoja, ktorý tu politicky je a obsluhuje oligarchiu. To je prvá vec. Druhá vec je, že či už by s takýmto nápadom na odchod prišli kotlebovci alebo ktokoľvek iný, skončilo by sa to presne tak ako v Grécku pri referende o zotrvaní v eurozóne, možno ešte s vyššou účasťou a väčšou mierou hlasov za zotrvanie. To sú také rezervné nástrely do diskusie, ale principiálne je táto vec momentálne nepredstaviteľná. Iná vec je, že akákoľvek krajina by prežila vystúpenie z eurozóny. Každá krajina v strede Európy a je technologicky normálna a má priemerne až vysoko vzdelaných ľudí, prežije akúkoľvek zmenu menového režimu. To nie je žiadna tragédia. My sme v roku 1993 tiež prežili zavedenie vlastnej meny. Samozrejme, že s ťažkosťami, ale prežili sme. 
 
Tu sa principiálne hrá hra, kde sa žvásta o jadre a slabej periférii Európy, o dvojrýchlostnej Európe a v princípe sa pripravuje ďalšie posilnenie centralizácie, prevzatie národných kompetencií. Po takýchto veciach by ste sa museli reálne pýtať, načo vlastne máme národnú vládu, pretože je úplne zbytočná, ak menovú aj fiškálnu kompetenciu odovzdá Bruselu. S tým súvisia nástroje na štrukturálnu politiku. Ak ich nemáte reálne vo svojich finančných kompetenciách, tak zbytočne fungujete ako národná vláda. Keby teda došlo k vystúpeniu Slovenska z eurozóny, nič dramatické sa nestane. Také veci sa diali kedysi bežne. Národná banka Slovenska má dosť prostriedkov na to, aby kedykoľvek zaviedla národnú menu, keby už len o to išlo. Nič by sa nestalo, ale nepredpokladám takúto situáciu. Skôr si myslím, že dôjde ku globálnym šokom a potom dôjde aj k zmenám na domácej politickej scéne. 
 
Dávnejšie ste sa vyjadrili, že Európska únia neprežije a tiež ste povedali, že kríza z roku 2008 ešte potrvá dlho. To bolo pred štyrmi rokmi. Myslíte si, že sa kríza za tie roky ešte väčšmi prehĺbila alebo práve naopak a dokedy teda potrvá?
 
S krízou sa principiálne nič neriešilo v Spojených štátoch, ako aj v Európe. Globalizovaný svet v podstate cez špecializované obchodné toky už nemá kam ďalej rásť, pokiaľ bude stredná trieda globálne stagnovať, respektíve upadať. Znižovanie výrobných nákladov, znižovanie subdodávateľských cien pre konečné produkty a značkové tovary už tiež nikam nevedie, pretože aj v krajinách typu Čína alebo Vietnam už dochádza k nahrádzaniu ich lacnej práce k nahrádzaniu ešte lacnejšou prácou z Mjanmarska či Bangladéša. Pokiaľ nedôjde k tomu, že niekto začne robiť politiku aj pomocou zmien daňového a odvodového systému, pomocou verejných výdavkov, ktoré budú cielené na niečo, na čo sa zavesí väčší domáci dopyt a väčšie domáce investície pri otrasoch globálneho obchodu, tak v zásade ani v USA za administratívy Donalda Trumpa ani v EÚ sa s rozdelením spoločnosti na úspešných a neúspešných nič nedá robiť. Kríza potrvá ďalej.
 
Najnovšie práce, ktoré sledujú podrobne toky a (ekonomické) hodnoty všetkých vyspelých krajín za posledných 20, 30 rokov jasne ukazujú, že prepad HDP oproti roku 2008, ktorý bol globálne na úrovni 10 až 12 percent, je v podstate stále tu. Tie očakávania rastu sú prehnané. Vždy to je nejaká politika, ktorá sa robí pre finančné trhy. Ako pekne povedal, myslím, Don Lucchesi v poslednom dieli Krstného otca: „Zbrane a veľké financie…? Veď to je v podstate to isté priateľu, a politika? Politika je tu len na to, aby dala signál, kedy tie financie výhodne použiť!“ Takže je to len o tom, že koncentrácia majetku a finančných zdrojov spolu s expanzívnou politikou centrálnych bánk drží nad vodou nadmerný počet finančných inštitúcií, ktoré  fakticky poskytujú bohatým ľuďom prostriedky za minimálne úroky. Stále sa potvrdzuje ten slogan, že bohatí sú ešte bohatší a chudobní ešte chudobnejší a tento stav sa nedá vyriešiť tým, že budeme mať veľké reči o inováciách alebo súdržnosti. Nemyslím len v EÚ alebo USA, ale kdekoľvek. 
Čo by sa muselo začať diať, aby došlo k zmene?
 
Tento stav sa dá zmeniť len zmenou politiky smerom k širším stredným vrstvám a tá sa nezmenila. Politika sa všade vo svete stala populistickou a populistickou v tom nesprávnom garde. Uvediem príklad Turecka. Malo určitú hospodársku dynamiku za uplynulých 20 rokov, ale tá špecializácia priemyslu nie je až taká hyperkonkurenčná. Po udalostiach z minulého roka je tam výnimočný stav, je tam pomerne veľký boj o vnútorné zdroje, majetok. Pred referendom o posilnení právomocí Erdogana dostali turecké banky pokyn, aby poskytovali hypotéky za nižšie úrokové sadzby, než za aké si dokázali samé obstarať zdroje na medzibankovom trhu. Samozrejme, že táto politika sa bude robiť aj v iných štátoch tohto prechodného typu, ktoré sú niečo medzi Európou a rozvojovým svetom. Autokracie sa budú všade posilňovať. Pokiaľ sa nepodarí reštartovať nejakú normálnu demografickú krivku za primeraných podmienok pre rodiny, tak je absolútne zbytočné tu vyvolávať zmätky o hyperloopoch a neviem akých úžasných aplikáciách, keď sa tie veci stávajú nezaplatiteľnými, respektíve pre väčšinu nedostupnými. Mimochodom, často aj konkurenčne zbytočnými. 
 
Veľké otázniky visia nad brexitom. Britská vláda sa vyhráža, že ak bude EÚ trvať na zaplatení miliárd eur do spoločnej európskej kasy, tak z rokovaní o brexite odstúpi. Čo by sa stalo, ak by EÚ a Londýn nedosiahli obchodnú dohodu?
 
Vôbec nič. Pri mnohých týchto politických udalostiach, pri krokoch prezidenta Trumpa alebo premiérky Mayovej alebo kohokoľvek iného. Nedávam tomu veľký význam, pretože nakoniec sa EÚ s Britániou budú musieť nejako dohodnúť. Bude to citlivé pre voličov v Nemecku, Rakúsku, Taliansku a s tým treba rátať. 
 
Bude podľa vás brexit po ekonomickej stránke viac „bolieť“ Britániu alebo EÚ? 
 
Brexit bude tvrdý, pre Britániu aj pre EÚ. Nebude to však žiadna dráma, čo sa veľakrát šíri, na päť-šesť rokov neskutočného utrpenia. To je nezmysel. Je bez diskusie, že britský priemysel a konkurencieschopnosť upadla. Tak či tak budú musieť držať libru mierne podhodnotenú, aby sa dostali zo zaostávania za Nemeckom. Britániu čaká tri, štyri päť možno sedem ťažkých rokov, podľa ich schopností a zdravého rozumu. Tieto ťažké roky však nebudú zhoršovať súčasný stav, budú znamenať reštrukturalizáciu britskej ekonomiky. Británia je jedným z najväčších donorov do medzinárodných inštitúcií, organizácií a rôznych charít globálneho rozmeru. Briti platia relatívne veľa v posledných rokoch do OSN v boji proti chudobe, nelegálnej migrácii a ďalším globálnym rizikám. Bude to ťažké, aj keď náš minister Lajčák nastupuje na pozíciu šéfa Valného zhromaždenia, čo síce nie je žiaden zázrak, pretože OSN nemá žiadnu váhu vo svete, ale tak sa to u nás vníma. Udržať Britov diplomaticky na uzde bude ťažké, pretože ich peniaze by veľmi chýbali, keby sa začali správať ako Američania a neplatili by do fondov, napríklad UNCTAD, UNICEF alebo aj do globálnych projektov proti otepľovaniu. Briti boli v skutočnosti v týchto veciach roky väčšími donormi ako Nemci, aj keď Nemci radi rozprávajú o svojich príspevkoch na udržanie globálnej rovnováhy. Ja by som Britániu neodpisoval. Bude to ťažké obdobie, ale dohoda o brexite musí byť. To si nemôže dovoliť žiadna zo zostávajúcich členských krajín, Európska komisia a napokon ani Londýn. Nečudujme sa, že sa objavuje kadečo, keď sa v Británii blížia voľby a voliči musia byť vystresovaní, aby vôbec zdvihli zadky a išli voliť.
 
Grécko bolo v čase, keď sa začala ekonomická kríza, akousi guľou na nohe eurozóny, ak sa to tak dá povedať. Pomohli tie stovky miliárd eur, aby sa grécka ekonomika zobudila? 
 
Grécko je v poslednom štádiu totálnej smrti ako živá ekonomika. Bez odpustenia dlhov sa nemôže postaviť na vlastné nohy a nemôže to urobiť ani s eurom. To je absolútny blud, ktorý je mimo akéhokoľvek chápania. Dokážem pochopiť portugalské snahy a obete, ktoré priniesli, samozrejme, väčšinou obyčajní ľudia kvôli konsolidácii z roku 2012. Dokážem pochopiť Španielov aj Talianov do istej miery, že sú nahnevaní a privítali by väčší príspevok zo strany Nemecka k spoločnému garantovaniu krytia dlhov v Európe. Nedokážem však pochopiť, ak niekto v roku 2012 trval na zotrvaní tejto krajiny v eurozóne. Táto krajina bola mimo všetkého, bola nasilu, politicky napchatá do eurozóny. Nielenže sa falšovali štatistiky, tam sa podobne ako v prípade Slovenska posúvala centrálna parita konverzného kurzu, čo bolo prvýkrát v histórii prístupového procesu. Grécko nikdy nemalo vstúpiť do eurozóny. Tamojšiu ekonomiku zabil ten tvrdý kurz voči ich konkurencieschopnosti. Na všetky tie umelo navyšované príjmy pred vstupom do eurozóny, Gréci nikdy nemali. To, že Tsipras zahral divadlo ako ľavicový extrémista a ponúkol Grékom Sofiinu voľbu, či chcú eurá v peňaženke, alebo riskovať niečo, s čím by síce mali veľké problémy dva-tri roky, ale neskôr by sa s tými drachmami postavili ako-tak na nohy. Navyše mohli riskovať, pretože sú členmi NATO, že ich nemožno len tak vyhodiť z EÚ alebo iných medzinárodných organizácií. Tsipras to dovrzal a svojím spôsobom je to ďalší príspevok k „zhovadeniu“ európskej ľavice, pretože Tsipras bol považovaný za tvrdého ľavičiara a v tejto situácii sa zachoval ako mopslík Merkelovej. 
 
Zachráni Atény v tejto situácii Berlín, keď vravíte, že sa Tsipras zachoval ako Merkelovej mopslík?
 
Nemecko nemôže Grécku viac uľaviť pred parlamentnými voľbami v septembri. Preto predpokladám, že Gréci budú ako na infúziách a to budú aj potom, ale ich dlh pôvode 350 miliárd eur a momentálne po kadejakých účtovných trikoch a malých odpusteniach úrokov je to stále takmer 300 miliárd a to je dlhodobo nesplatiteľné ani v roku 3600, to je jedno. Tá krajina nemôže súčasne šetriť, znižovať príjmy, škrtať a zároveň dosahovať prebytky rozpočtu a zostať v eurozóne, ktorá je nastavená na nemecké parametre. Normálny ekonóm by o niečom takom pred tridsiatimi rokmi povedal, že to nestačí ani na absolvovanie kognitívnych schopností detí pred materskou školou. Nerozumiem, prečo s takýmito bludmi chodia európski predstavitelia po svete. Keby v tichosti pripravili operáciu, ktorá by to Grécko exemplárne, raz a navždy vylúčila z eurozóny a zároveň by sa pripravili podmienky na to, čo by znamenalo vystúpenie z eurozóny. To neznamená koniec sveta pre vystupujúcu krajinu ani pre zostávajúci spolok. Toto by som teda očakával po tých rokoch, čo sa tu naťahujeme, pretože tak či tak bude musieť Grécko z eurozóny odísť. 
 
Marián Vitkovič, je absolventom Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave. Bol vedeckým pracovníkom na Ekonomickom ústave SAV, kde sa venoval makroekonómii, finančnej vede aj menovej politike. Bol redaktorom ekonomického časopisu, pôsobil na stážach a učil na školách v Nemecku a Holandsku, pracoval na ministerstvách financií a hospodárstva, zastupoval Slovensko v OECD. Tvrdí o sebe, že patrí k prvým disidentom po transformácii na Slovensku. 

 

- Reklama -