Slovensko nemôže byť „európskym“ ostrovom v strednej Európe, ktorý bude mať zlé vzťahy so svojimi susedmi, hovorí analytik Duleba

12.2.2018 0:01

ROZHOVOR Naším cieľom musí byť, aby reforma eurozóny alebo vytvorenie akéhokoľvek európskeho jadra neznamenali vylúčenie Česka, Poľska a Maďarska z prijímania rozhodnutí v rámci EÚ. A zasa na strane druhej, aby naša prítomnosť v eurozóne neznamenala ukončenie spolupráce a dialógu so susedmi. V rodine, ak sa pohádate, môžete sa odsťahovať do iného bytu, ale ak krajina má susedov, krajiny sa sťahovať nemôžu a sused musí byť preto vždy partner číslo jeden. Tvrdí v rozhovore pre Parlamentné listy riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku SFPA Alexander Duleba.

Slovensko nemôže byť „európskym“ ostrovom v strednej Európe, ktorý bude mať zlé vzťahy so svojimi susedmi, hovorí analytik Duleba
Foto: Jozef Hübel
Popis: Alexander Duleba
Aká je podľa vás aktuálna politická a bezpečnostná situácia v regióne strednej Európy najmä vzhľadom na vývoj v Nemecku, kde doteraz nie je úplne jasné, či vznikne kompromis pri tvorbe širokej koalície CDU, CSU a SPD?
 
Už viac ako rok žijeme v období rôznych volieb, boli voľby vo Francúzsku, v Nemecku, v Rakúsku, Česku. Vo Francúzsku sa proces ukončil, uskutočnili sa prezidentské i parlamentné voľby, je jasné, čo je Francúzsko, kto je Francúzsko a čo bude chcieť presadzovať. Stále čakáme na dohodu po voľbách v Nemecku, a tým, že to zatiaľ nie je jasné, veľa procesov je zamrznutých, veľa otázok je odložených prakticky v celej Európe a existuje dosť veľa nejasností. Čiže bez toho, aby sme mali nemeckú vládu, aby sme vedeli, kto v nej bude a aké má ďalšie ciele, nevieme presne, čo nás čaká. Vo väčšine krajín aj v našom regióne čakáme práve na tieto odpovede.
 
Pýtal som sa zámerne na vývoj v Nemecku, lebo od neho sa dnes odvíja prakticky celý vývoj v Európe. No špeciálne sa dotýka susedov v Rakúsku, Česku, Poľsku, ale i na Slovensku, keďže všetky tieto krajiny sú mimoriadne naviazané na nemeckú ekonomiku. Súhlasíte?
 
Jednoznačne súhlasím, pretože ak si pozrieme štatistiky za uplynulé dva, tri roky, tak zistíme, že náš zahraničný obchod tvorí takmer spolovice obchod s Poľskom, Českom a s Maďarskom a druhú polovicu tvorí obchod s Nemeckom, Francúzskom, Rakúskom a Talianskom. Čiže toto je náš prirodzený priestor, v ktorom Slovensko profituje a žije. Je to také širšie susedstvo, ktoré je absolútne kľúčové pre celkovú kondíciu Slovenska. A to, čo sledujeme v poslednom období, žiaľ, nie sú pre Slovensko veľmi dobré správy. Najmä preto, lebo vývoj v Poľsku, ale aj v Maďarsku dostáva tieto krajiny tak trochu do konfliktu s Nemeckom a Francúzskom. Považujem to za veľkú výzvu pre slovenskú zahraničnú politiku v tejto situácii, pretože tento náš prirodzený priestor sa ako keby štiepil politicky, čo nie je dobrá správa pre Slovensko.
 
V susednom Česku zvíťazil v prezidentských voľbách Miloš Zeman, no vládu zatiaľ víťazná strana ANO nezostavila, pretože s Andrejom Babišom nechce ísť žiadna zo strán do koalície. Aký vývoj očakávate u našich západných susedov? Hrozia im aj prípadné predčasné voľby?  
 
Myslím si, že je to reálny scenár a pokiaľ nebude možné dosiahnuť dohodu medzi hnutím ANO a sociálnymi demokratmi a zostaviť menšinovú vládu s podporou komunistov, tak jednoducho česká vláda nebude zostavená. Kľúčovým bude zjazd sociálnych demokratov 18. februára, ktorý rozhodne nielen o vedení tejto strany, ale aj o tom, či pôjdu do tejto koalície s Babišom. Čiže od tohto rozhodnutia budeme múdrejší, ale pokiaľ nedôjde k tejto dohode, tak scenár predčasných volieb je veľmi pravdepodobný, lebo inak vládu zostaviť nie je možné. 
 
 
Andrej Babiš Zdroj: TASR
 
Čo by to znamenalo pre celý náš región? Napríklad aj to, že Česko by sa stalo istým prvkom nestability?
 
Ak by sa v Česku konali znova voľby, otvára to viaceré otázky a je to aj problém pre Slovensko, pretože my potrebujeme mať vedľa seba čitateľného partnera, nech vládne ktokoľvek v Českej republike, pretože jednoducho naše záujmy sú tesne a úzko späté s Českom a naozaj bez ohľadu na to, kto tam vládne, je to pre nás absolútne prioritnou otázkou. Zatiaľ je to ale ďalšia neistota, ktorej v súčasnosti čelíme. 
 
Samostatnou kapitolou je takmer 40-miliónové Poľsko, ktorému Brusel hrozí po prijatí niektorých údajne nedemokratických reforiem najmä v oblasti justície či v médiách sankciami, dokonca obmedzením hlasovacích práv či v krajnom prípade až vylúčením z európskych štruktúr. Vnímate to rovnako dramaticky? Je dôvod takto strašiť Poliakov?
 
Určite nejde o vylúčenie z európskych štruktúr. Európska komisia (EK) sa ešte vlani v decembri obrátila na poľskú vládu s tým, že jej ponúkla analýzu ohrození nezávislosti súdnej moci, ktoré vyplývajú zhruba z 13 zákonov, ktoré boli v Poľsku prijaté či novelizované. Na základe záverov EK je tam dôvodné podozrenie, že výkonná moc či parlament budú zasahovať do fungovania súdnej moci. Je to porušenie európskych hodnôt, exaktne vymenovaných v článku 2 Európskej zmluvy, pretože tie hovoria o tom, že súdnictvo musí byť nezávislé. 
 
V Lisabonskej zmluve máme článok 7, ktorý zatiaľ nebol iniciovaný. EK požiadala poľskú vládu, aby do troch mesiacov zaujala stanovisko, či mieni s tou legislatívou niečo robiť alebo nie, a táto lehota uplynie v marci. Ak do marca poľská vláda nezaujme stanovisko a nevysvetlí svoju legislatívu, potom EK požiada Radu, aby uplatnila rozhodnutie v súlade s článkom 7, ktorý ale nie je jednoznačný. 
 
V čom?
 
Vyplývajú totiž z neho dva spôsoby, ako je možné prijať rozhodnutie o tom, že nejaká členská krajina EÚ porušuje hodnoty EÚ uvedené v článku 2 základnej zmluvy a je teda možné voči nej uplatniť sankcie. Prvý spôsob hovorí o tom, že EK, tretina členských krajín alebo Európsky parlament (EP), ak zistia, že niektorá členská krajina porušuje tieto hodnoty, sa môžu obrátiť na Radu na ministerskej úrovni. Tá musí na ministerskej úrovni rozhodnúť štvorpätinovou väčšinou. Čiže v našom prípade by to znamenalo, že 22 členských krajín si povie – áno, Poľsko porušilo článok 2 a môžu sa voči nemu prijať sankcie.
 
Hovorím to preto, lebo ak maďarský premiér vyhlasuje, že bude vetovať takéto prípadné rozhodnutie o Poľsku, mal by si prečítať znenie tohto článku. Zároveň ale ten istý článok hovorí o tom, že EK a EP alebo tretina členských krajín môže podať takýto podnet na rozhodnutie Európskej rady, ktorá rozhoduje konsenzom, teda hlasmi všetkých členov. Čiže ten istý článok obsahuje dva výklady prijatia takéhoto rozhodnutia. Ak by EK dala takýto podnet na Európsku radu, tak potom by maďarský premiér mohol vetovať aj sám prijatie sankcií voči Poľsku.
 
Čo z toho môže vyplynúť? Ako to odhadujete vy?
 
Nepredpokladám, že EK si vyberie alternatívu, že bude rozhodovať Európska rada, nechá to na Radu ministrov.
 
A aké sankcie môže Rada ministrov uplatniť?
 
V prvom rade Rada môže pozastaviť hlasovacie práva členskej krajine. Teoreticky, ak by sa niečo také stalo, tak Poľsko by v Európskej rade nemohlo hlasovať napríklad o novej legislatíve a rozhodovať o spoločných politikách. Bolo by jednoducho iba štatistom. Zároveň ale tento článok dáva možnosť Rade prijať ďalšie sankcie, na ktorých sa zhodne minimálne 22 krajín, napr. pozastavenie čerpania eurofondov.
 
Poľskí politici ale odmietajú výhrady Bruselu a tvrdia, že je ich vnútornou vecou, aké reformy doma prijímajú. Podľa nich nie sú v rozpore ani s ústavou, ani s demokraciou. Je to podľa vás naozaj tak? Pomohla tomu napríklad výmena na poste premiéra, keď namiesto Beaty Szydlovej nastúpil Mateusz Morawiecki a vymenil hneď deväť ministrov?
 
Myslím si, že to, na čo sa čaká, je vyjadrenie poľskej vlády k expertíze EK, ktorá jasne uvádza, ktoré zákony a ako zasahujú do nezávislosti súdnej moci. Očakáva sa, že poľská strana bez ohľadu na to, aká tam bude vláda, zodpovie a vysvetlí, že nedochádza k ohrozeniu nezávislosti súdnej moci. Chcem ale povedať, že celý postup, ktorý obsahuje článok 7, predstavuje nóvum v základnej zmluve, počínajúc vstupom do platnosti Lisabonskej zmluvy v roku 2009. Dovtedy sme v základnej zmluve nemali ani článok 2, ani článok 7.  
 
A z minulosti existujú nejaké prípady, keď sa uvažovalo o uplatnení sankcií voči niektorej členskej krajine?
 
Áno existujú. Napríklad to bola reakcia na Jörga Haidera, ktorý sa v roku 2002 prvý raz stal súčasťou vlády v Rakúsku. Vtedy to ešte bolo 15 členských krajín pred rozšírením EÚ, keď zrazu 14 krajín zistilo, že v nejakej členskej krajine nie je možné vylúčiť reverz demokracie, keď sa k moci môžu dostať politické sily, ktoré nemusia uznávať európske hodnoty. Vtedy došlo k dohode, že je potrebné doplniť základnú zmluvu, lebo zistili, že nemajú žiadne nástroje na sankcie voči Rakúsku.
 
Rozhodli preto o dvoch veciach: článok 2, kde sa píše, čo sú európske hodnoty a krajiny, ktoré podpísali Lisabonskú zmluvu, ich musia rešpektovať a uznávať. Po ďalšie súčasťou zmluvy sa stáva Charta základných ľudských práv a slobôd, čo dovtedy súčasťou zmluvy nebolo. Takisto článok 7, ktorý ustanovuje spôsob prijatia sankčného rozhodnutia. Netreba zabúdať ani na článok č. 50, ktorý umožňuje vystúpenie z EÚ, to predtým tiež nebolo v zmluve.
 
Treba ale povedať, že prvýkrát konanie pre porušenie článku 2 začala EK proti Orbánovej vláde pred niekoľkými rokmi. Išlo o mediálne zákony, o zákon, ktorý definoval postavenie centrálnej banky, a je pravda, že Orbán cúvol. Maďari po takejto výzve, akú teraz dostalo Poľsko, zmenili kontroverzné zákony tak, aby boli v súlade s expertízou EK. Čiže existuje tu takýto precedens – víťazný z pohľadu EK v prípade Maďarska, a toto v prípade Poľska je vlastne druhý precedens, keď sa aktivuje takýto postup, a v marci uvidíme, aký bude výsledok. 
 
 
Viktor Orbán Zdroj: TASR
 
A váš osobný názor, ako to dopadne? Je vývoj v Poľsku naozaj hrozbou?
 
V každom prípade je to hrozba, pretože ten konflikt môže narastať. A bude narastať medzi Poľskom a medzi – hoci doteraz nikto presne nepovedal, čo to je – jadrom EÚ, ale je jasné, že v tom jadre bude Nemecko a Francúzsko. Postoj francúzskeho prezidenta je v týchto otázkach dosť jednoznačný, rovnako je predvídateľný aj postoj kancelárky Merkelovej. Pokiaľ opäť bude stáť na čele nemeckej vlády a pokiaľ nedôjde k zmene postoja samotného Poľska de facto vedeného Jaroslawom Kaczyńským, tak máme na stole problém a ten konflikt môže narastať. 
 
Nepomôže tu ani dlhoročná tradícia tzv. Weimarského trojuholníka – Francúzsko, Nemecko a Poľsko?
 
Weimarský trojuholník, žiaľ, už roky nie je funkčný, prakticky nefunguje. Začínalo to veľkou pompou, lebo všetko sú to veľké krajiny, ktoré susedia, a mohli sa stať chrbtovou kosťou EÚ, ale, bohužiaľ, tento model nefunguje. Zúžilo sa to na dvojblok Nemecko – Francúzsko. Všetky kľúčové krízy od Grécka až po migračnú krízu riešili primárne tieto dve krajiny.
 
Aj teraz – ak sme začali nejakú debatu o jadre či nejadre – všetci čakáme na nemeckú vládu, lebo Nemci a Francúzi avizovali, že po sformovaní nemeckej vlády položia na stôl svoju predstavu o tom, ako dokončiť reformu eurozóny. S čím ale mám ja problém, je to, že my sami nie sme schopní iniciovať nejakú debatu medzi ostatnými krajinami, ktoré tiež používajú euro, napríklad Rakúsko, aby sme viedli konzultácie a pripravili vlastnú predstavu, ako dokončiť reformu eurozóny, a nečakali iba na Francúzsko s Nemeckom, čo povedia. Toto mi trochu prekáža v našej zahraničnej politike, väčšinou iba čakáme na kroky Nemecka a Francúzska.
 
Úplne inou kapitolou je Maďarsko a Viktor Orbán. Ten je naďalej osamelým jazdcom v otázke migračnej politiky, kde striktne odmieta prijať utečencov, v čom má podporu z Česka, Slovenska, Poľska a najnovšie už aj z Rakúska. Je správne, akú politiku robí maďarský premiér, a to aj v súvislosti s jeho ústretovosťou voči Rusku?
 
Predovšetkým Viktor Orbán už prijal asi 1 300 utečencov, čiže nie je pravda, že nie je ochotný prijať žiadneho utečenca. Prijal ich viac, ako sme ich prijali my. Asi to z nejakého dôvodu urobil, možno z toho istého dôvodu ako my, keď sme prijali zhruba 500 utečencov a neboli sme predmetom žaloby na Európskom súdnom dvore.
 
Myslím si, že rovnaký motív mal aj Orbán, a dnes nie je možné mu vyčítať, rovnako ako Maďarsku, že nezobral žiadnych utečencov, to je dôležité. Pokiaľ ide o politiku Maďarska, myslím si, že Viktor Orbán je veľmi schopný a šikovný politik a veľmi dobre vie, kde sú záujmy Maďarska a čo sú zdroje ekonomického rastu Maďarska. Rovnako vie, čo sú eurofondy a čo znamenajú pre Maďarsko, zhruba to isté, čo pre nás, teda, že asi 80 percent verejných investícií v Maďarsku i u nás pochádza z európskych fondov. Na porovnanie, do Poľska prišlo asi 90 miliárd eur z eurofondov a na tej krajine to aj vidno, infraštruktúra, cesty. 
 
Takže ešte krátky návrat k Poliakom?
 
Poľsko veľmi úspešne čerpá eurofondy, poľské vojvodstvá spĺňajú kritériá NUTS III, čo znamená, že priamo rokujú s Bruselom. U nás to všetko ide cez vládu, pretože naše kraje sú malé a nespĺňajú kritériá, a kým sa fondy dostanú tam, kam majú prísť, tak to trvá... Poliaci už v roku 2009 vyčerpali eurofondy určené na regionálny rozvoj na roky 2007 až 2013, my sme ešte v rokoch 2015 a 2016 museli žiadať o výnimky na uvedené obdobie, vidíme ten obrovský rozdiel.
 
Poliaci toto jednoducho vedia, ale myslím si, že toto si uvedomujú všetci premiéri vo V4. Dostať sa do konfliktu s Európskou komisiou alebo s kľúčovými členskými krajinami, znamená postaviť otáznik nad veľmi významnou časťou verejných investícií vo vlastných krajinách. A myslím si, že nikto z nich nie je hlupák, aby konflikt eskaloval natoľko, aby poškodil občanov vlastnej krajiny.
 
Alexander Duleba Autor: TASR
 
Vráťme sa k Maďarsku, toto si uvedomuje aj Orbán?
 
Samozrejme, Orbán toto veľmi dobre vie. V prvej kauze s EK pred niekoľkými rokmi, ktorú sme už spomínali, cúvol a nedávno prijal utečencov.
 
A čo jeho ústretovosť voči Rusku?
 
Nebudem teraz hovoriť o jeho názoroch na to, že neliberálna demokracia je efektívnejšia ako liberálna demokracia. Maďarsku ide hlavne o dokončenie jadrovej elektrárne v Pakse, Rusko sa zaviazalo, že tam preinvestuje 10 miliárd amerických dolárov, čo je obrovská investícia. Toto je kľúčový záujem a tomu podriaďuje svoju rétoriku – je to politický folklór, aby sa to Rusku páčilo a dobre to vyzeralo, len v realite to tak nemusí byť. Dôkazom sú sankcie EÚ, rovnako ako náš premiér ich odsudzuje, ale vzápätí dodáva, že nebude rozbíjať spoločnú politiku EÚ.  
 
Ako v tomto kontexte, čo ste doteraz pomenovali, vyzerá nová tvár V4? Držia tieto štyri krajiny naďalej spolu ako doteraz, a to aj napriek rozdielnym pohľadom na niektoré politické otázky?
 
Držia a myslím si, že aj budú držať. Znie to možno paradoxne, ale sila V4 je v jej neformálnosti. Toto je veľmi dôležité. Jedinou inštitúciou, ktorú má V4, je Medzinárodný vyšehradský fond. Vlády doň prispievajú rovnakou sumou a fond podporuje spoločné projekty regionálnej spolupráce. Neformálnosť, podľa niektorých slabosť V4, je vlastne, naopak, jej silou. V4 funguje vtedy, ak sa štyri krajiny na niečom dohodnú, potom konajú koordinovane a je to aj cítiť. Je to všade, v Bruseli, vo vzťahu k západnému Balkánu aj voči východnej Európe. Ale zároveň, keď sa V4 nevie na niečom dohodnúť, tak sa to vypúšťa z agendy, prevráti sa list, nerobíme z toho katastrofu, ideme ďalej a to je dôležité. Pretože ak by V4 mala formalizované štruktúry, každý konflikt a nedorozumenie by ich ohrozoval. Keďže ich vo V4 nemáme, niet čo ohroziť. 
 
Za tie roky, čo V4 funguje, máme veľmi zaujímavé výsledky, ktoré ani zďaleka nemajú iné regionálne zoskupenia v Európe. V4 nie je iba o samitoch prezidentov, premiérov, ministrov. Za tie roky spolupráce sa vybudoval komunikačný mechanizmus na strednej úrovni štátnej správy. Ak riaditeľ európskeho odboru akéhokoľvek nášho ministerstva potrebuje konzultovať problém s európskou legislatívou alebo politikou, najprv telefonuje kolegovi do Prahy, potom do Varšavy a Budapešti. Až potom niekde do Viedne, Berlína alebo inde. Ale prvotné konzultácie prebiehajú v rámci V4. Sila V4 spočíva v tom, že nie je iba o samitoch, ale o intenzívnej spolupráci stredného manažmentu rôznych ministerstiev a komunikácia neprebieha len na úrovni ministerstiev zahraničných vecí.
 
Má teda podľa vás V4 naďalej aj pre Slovensko strategický význam? Je hlas približne 65 miliónov občanov V4 silným hlasom, ktorý musí brať Brusel vážne?
 
Musí. A poviem to takto: je záujmom Slovenska, aby priestor, ktorý sme si už v našom rozhovore vymedzili, držal pokope. Naším cieľom musí byť, aby reforma eurozóny alebo vytvorenie akéhokoľvek európskeho jadra neznamenali vylúčenie Česka, Poľska a Maďarska z prijímania rozhodnutí v rámci EÚ. A zasa na strane druhej, aby naša prítomnosť v eurozóne neznamenala ukončenie spolupráce a dialógu so susedmi. V rodine, ak sa pohádate, môžete sa odsťahovať do iného bytu, ale ak krajina má susedov, krajiny sa sťahovať nemôžu a sused musí byť preto vždy partner číslo jeden.
 
Slovensko nemôže byť „európskym“ ostrovom v strednej Európe, ktorý bude mať zlé vzťahy so svojimi susedmi. Takáto predstava je nonsens. Preto by sme sa mali usilovať o to, aby ďalší vývoj v EÚ neznamenal pokračovanie štiepenia nášho prirodzeného priestoru, ktorý tvorí územie V4, Nemecko, Francúzsko, Rakúsko, Taliansko, čo sú naši hlavní obchodní partneri. 
 
Alexander Duleba Autor: Jozef Hübel
 
Úplne z iného súdka je Ukrajina. Krajina, ktorá sa zmieta na jednej strane pod tlakom Ruska vo svoje východnej časti v prakticky vojnovom stave a na druhej strane je podpora zo strany Bruselu i Washingtonu v snahe o euroatlantickú integráciu. V pozadí je tiež stále živý tieň anexie Krymu. A k tomu všetkému ešte kontroverzný prezident Petro Porošenko. Akým hráčom je dnes Ukrajina?
 
Ukrajina je významným hráčom, nakoniec je to krajina veľkosťou porovnateľná s Poľskom. Ukrajina prežíva veľmi ťažké obdobie svojho vývoja. Potrebuje urobiť ešte strašne veľa reforiem, stabilizovať inštitúcie, aby sa priblížila európskym štandardom. Stále tam existuje veľmi veľký problém s korupciou, s neformálnym vplyvom oligarchických štruktúr, ktoré sa zatiaľ nedarí dostať do zákonného rámca a eliminovať ich vplyv na politiku. To všetko je pravda. Zároveň treba povedať, že to, čo vidíme v súčasnosti na Donbase, sa začína podobať na zamrznutý konflikt. Žiaľ, nedarí sa nájsť riešenie.
 
Znova opakujem – normandský formát momentálne nefunguje, lebo sa čaká, kto bude nemeckým ministrom zahraničných vecí a s čím príde. Normandský formát už dlhšie nefunguje tak, ako by mal, najprv sme čakali na výsledky francúzskych volieb, teraz ešte stále na novú nemeckú vládu. Momentálne prebieha iba americko-ruský dialóg, tam sa zdá, že sa posúvajú ľady v otázke vojenskej misie OSN, ktorá by mohla plniť úlohy, ktoré nemôže plniť misia OBSE. Nie je však stále jasný formát, veľkosť, kompetencie a pod. V každom prípade, je tu aspoň malý nový posun. Bez ohľadu na to Ukrajina za posledné roky urobila veľmi veľa podstatných reforiem. 
 
Ktoré napríklad?
 
Za jednu z najdôležitejších považujem reformu verejnej správy a vznik reálnych lokálnych samospráv, idú podľa poľského modelu, keď vytvárajú tzv. združené obce – gminy – ktoré po voľbách a sformovaní lokálnych samospráv získavajú reálne peniaze, ktoré im vláda prevádza zo štátneho rozpočtu, ich rozpočty sa reálne zvýšili o zhruba 50 percent a už to vidno na infraštruktúre obcí a miest. Začali sa zatepľovať domy, opravovať cesty. Čo je dôležité pre malý a stredný biznis, konečne sa vracia automaticky DPH. Už nemusia malí a strední podnikatelia uplácať daňových úradníkov, aby sa delili o DPH, dáva to nový dych malému biznisu. Čiže na lokálnej úrovni, keby ste sa tam išli pozrieť, tak už vidíte, že sa veci hýbu.
 
Problém je veľká ukrajinská politika. Napríklad a bohužiaľ, prezident Porošenko neukončil svoje súkromné podnikateľské aktivity napriek tomu, že počas prezidentskej kampane v roku 2014 to sľúbil. Investigatívni novinári permanentne prichádzajú so zisteniami, že prezident i naďalej podniká cez tretie osoby. Verejnosť je frustrovaná, politická scéna rozdrobená a dôvera voči súčasným lídrom klesá. Momentálne nevidno koalíciu, ktorá by mala vzísť z volieb v roku 2019 a ktorá bude schopná pokračovať v reformách. Problém je ten, že iná cesta ako reformy pre Ukrajinu neexistuje a zároveň jej hrozí, že politická elita ich nebude schopná vykonať, krajina môže znova skolabovať.
 
Naším záujmom musí byť maximálne v rámci našich možností Ukrajine pomôcť zvládnuť reformy a priblížiť sa k EÚ. Ak Ukrajina reformy zvládne, tak jednoducho pomôžeme aj východnému Slovensku. Ak máte bohatého suseda, sami ste bohatší a platí to i naopak. Príkladom môže byť rakúsky Burgenlad, ktorý bol najzaostalejším rakúskym regiónom počas studenej vojny. V momente, keď sa veci uvoľnili, keď sme my a Maďari vstúpili do EÚ, tak je to najdynamickejšie rastúci rakúsky región. To isté by sa mohlo zopakovať aj na našej východnej hranici. Je naším záujmom podporiť európsku integráciu Ukrajiny.
 
Aby sme nezabudli na susedné Rakúsko. To vytvorilo pomerne nečakanú vládnu koalíciu, v ktorej sú okrem ľudovcov (ÖVP) aj pravicoví populisti (FPÖ). Krajina postupne mení pohľad na otázku migrantov, ale aj prisťahovalcov. Akým prvkom stability v strednej Európe je Rakúsko s takouto vládou?
 
Rakúsko zohráva kľúčovú úlohu. V podstate si myslím, že nám chýba vo formáte stredoeurópskej regionálnej spolupráce. Ak by sa mala V4 teoreticky rozširovať, tak prvým kandidátom na jej rozšírenie by malo byť určite Rakúsko. Len nie je na to zhoda V4, takáto iniciatíva tu už raz bola. My sme to zhruba pred desiatimi rokmi podporili, žiaľ, iní naši partneri boli proti a odvtedy sa táto otázka neotvárala. 
 
A samotní Rakúšania by mali o takúto spoluprácu záujem?
 
Rakúšania pred zhruba desiatimi rokmi sa chceli stať súčasťou Vyšehradskej skupiny. A nevylučujem, že práve po tejto zmene vlády by Rakúsko mohlo mať o takú spoluprácu záujem znova. Je rozdiel, ak o niečom rozhoduje jedna krajina alebo štyri, resp. päť krajín. To je jedna vec. Druhou je to, že Rakúsko je jediný náš sused, ktorý má euro a je integrovaný rovnako vo všetkých oblastiach a politikách EÚ ako my. Jednoducho s Rakúšanmi máme na stole možno viac spoločných tém než s partnermi vo V4.
 
Potrebovali by sme sa s Rakúšanmi oveľa viac rozprávať a spolupracovať. Vzdialenosť medzi Bratislavou a Viedňou je 60 kilometrov, no niekedy sa zdá, že máme bližšie do Prahy, Varšavy či Budapešti. Je v našom záujme držať pokope náš prirodzený priestor, teda V4 plus Rakúsko, Taliansko, Nemecko a Francúzsko. Osobne vidím jeden obrovský nevyužitý potenciál v našich bilaterálnych vzťahoch s Rakúskom, a práve v otázkach európskej politiky. Lebo ak nám niekto vie pomôcť držať dva svety nášho susedstva pohromade, tak sú to Rakúšania. Potrebujeme však na to partnerstvo s Rakúskom na úplne inej úrovni. Aj naši partneri vo V4 – hoci nie je zhoda na rozšírení V4 – by mali súhlasiť s tým, že potrebujeme rozšíriť špeciálny model spolupráce V4 plus Rakúsko. A tento formát by mal byť naplnený úplne iným obsahom, intenzitou a kvalitou než podobné formáty V4 plus iné krajiny.
 
Myslím si, že to bude skôr alebo neskôr aj v záujme Poliakov, Maďarov i Čechov. Ak budeme chcieť tu v regióne strednej Európy efektívnejšie presadzovať spoločné záujmy smerom k Bruselu v dlhodobejšom horizonte, slovensko-rakúske partnerstvo ako prepojovací mostík medzi, obrazne povedané, „dvomi svetmi nášho prirodzeného priestoru“ je doslova nevyhnutné. Veľmi ho potrebujeme. A potenciál je značne nevyužitý.
 
Aký vývoj očakávate aj vzhľadom na to, čo odznelo, v Európskej únii v najbližšom čase? Čo by mal Brusel vo svojej politike zmeniť, aby mu napríklad krajiny nášho regiónu začali opäť viac veriť?
 
Vidím jednu kľúčovú vec v záujmoch Slovenska. Kontrola vonkajšej migrácie nie je politika, ktorá by mala dosah na fungovanie jednotného trhu. My sa môžeme baviť o posilnení ochrany vonkajších hraníc, obrannej politiky EÚ, môžeme sa baviť o nadstavbových politikách, ale nesmieme dopustiť, aby kontroverzie pri nadstavbových politikách mohli ohroziť fungovanie jednotného trhu vrátane toho, ako je v súčasnosti nastavená jeho regulácia. Tam by mala byť jedna červená čiara, za ktorú by sme nemali nikdy ísť, pretože Slovensko je malá otvorená ekonomika, 85 percent obchodu tvorí obchod v rámci jednotného trhu EÚ.
 
Spoločnosti, ktoré k nám prišli, prišli preto, aby sme vyrábali pre polmiliardový trh a nie pre päťmiliónový. Inak by sme ich sem neboli schopní dostať. To, že dnes máme v porovnaní s rokom 1993 takmer päťnásobne vyšší HDP, je výsledok toho, že sme súčasťou tohto veľkého trhu. Toto je alfa a omega nášho záujmu v kontexte európskej politiky. Nesmieme byť však naivní a myslieť si, že ak rozbijeme nadstavbové politiky a spôsob, akým sa prijímajú rozhodnutia v rámci EÚ, resp. sa tvorí spoločná legislatíva, to neohrozí aj ten trh. Môže a to riziko tu existuje. Preto by všetci, ktorí sú, prípadne raz budú zodpovední za osud tejto krajiny, mali vidieť červenú čiaru v našej európskej politike, za ktorú by sme nikdy nemali ísť. Čo môžeme meniť a čo nie.
 
Veľké riziko je spojené s dokončením reformy eurozóny, lebo eurozóna je o fiškálnej politike. Ďalšia harmonizácia fiškálnych politík bude znamenať harmonizáciu rozpočtov, bude mať dosah na daňové politiky. Inými slovami, na rozdiel od obrany alebo regulácie vonkajšej migrácie má dosah na fungovanie celého jednotného trhu a problém je v tom, že tí, ktorí nemajú euro, nebudú mať dosah na formovanie tejto politiky. Vzniká nám prvýkrát v dejinách EÚ reálny problém vzniku nerovnosti medzi členskými krajinami. Čiže treba vidieť tú červenú čiaru, ako bude urobená reforma eurozóny.
 
A znova opakujem, že naším strategickým záujmom musí byť taká reforma, ktorá nebude znamenať vylúčenie Poľska, Maďarska a Česka z prijímania rozhodnutí o reforme eurozóny iba preto, že nemajú euro. Je v našom záujme prísť s vlastnou iniciatívou a návrhom, ako dokončiť finančnú architektúru eurozóny tak, aby sme nevytvorili druhú kategóriu členstva pre krajiny, ktoré zatiaľ neplatia eurom. 
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jozef Hübel
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Keby chceli skutočne zabíjať, tak obetí nebudú desiatky, ale tisíce. Izraelčanom nezostávalo nič iné, vraví analytik Samson

0:01 Keby chceli skutočne zabíjať, tak obetí nebudú desiatky, ale tisíce. Izraelčanom nezostávalo nič iné, vraví analytik Samson

ROZHOVOR Tvrdenie, že hlavný problém na Blízkom východe je Izrael, je ľahko vyvrátiteľné. V Afganist…