Podľa OSN tu máme zase studenú vojnu. V čom je iná alebo sa azda história opakuje?
Studená vojna vznikla pri súperení oboch superveľmocí, aby nevznikla tá horúca. Preto bolo nutné nájsť na vzájomné súperenie zástupné miesta, ako bola Kórea, Vietnam a ďalšie bojiská. Vznikla za podmienky existencie bipolárneho sveta a v jeho rámci zostala. Dnes máme síce multipolárny svet, ale vzájomná konfrontácia zostáva v podstate bipolárna. Hoci sa jej zúčastňuje viac krajín, na čele konfrontačných síl na jednej i druhej strane stojí jedna mocnosť. Zostáva aj podmienka zástupného miesta stretu – tým sa stala v súčasnosti Sýria. Dá sa dokonca povedať, že studená vojna sa vôbec neskončila, len pokračuje v inej forme. Keby sa za jej možný koniec mohol považovať rok 1991, keď zanikol ZSSR, tak by najvážnejším symptómom jej konca malo byť, aby pri zániku Varšavskej zmluvy zaniklo aj NATO, ako to navrhoval napríklad aj Václav Havel. To sa však nestalo, NATO si okamžite našlo potenciálneho protivníka v Rusku bez ohľadu na to, v akom politickom a ekonomickom rozvrate bolo, a preto studená vojna pokračovala plynule ďalej. NATO sa mohlo dokonca rozširovať, početne i teritoriálne, pod stále rovnakou zámienkou.
Líši sa však od tej pôvodnej v jej súčasnej nevypočítateľnosti. Tým sa len zvýšilo jej riziko. Tá pôvodná mala stály mechanizmus svojho zaistenia: „horúca“ linka medzi Washingtonom a Moskvou, ktorá bola štyrikrát istená a preverovala sa každých pätnásť minút, pravidelné stretnutia hláv štátov oboch superveľmocí, kontrola jadrových zbraní a protiraketový systém obmedzený len na jednu oblasť a sto antirakiet, poistky proti tzv. nevyprovokovanému útoku atď. Čo zostalo z týchto poistiek? Dohoda o protiraketovej obrane bola vypovedaná, summity sa nekonajú, a pokiaľ viem, ďalekopisy na „horúcej“ linke mlčia. Zato sa svet ocitol v nebezpečenstve kybernetického priestoru. Súčasná studená vojna sa od predošlej líši v tom, že máme jedinú istotu: neexistuje žiadna istota. Možnosťami je svet vo svojej jari, realitou v pozdnej jeseni. Nás chráni len naivné presvedčenie, že to tak nie je.
V mnohých prípadoch hovoríme v americkej generalite – a nielen v USA – o „jastraboch“. Iste budú takí aj v Kremli…
Generáli, ktorí doteraz velia, sú generálmi starej generácie, nemôže to byť inak, generálom sa nestaneš v dvadsiatich piatich rokoch. A v ich veku sa ťažko prehadzujú výhybky. Ale vieme, ako sú nastavené výhybky našich vlakov? Veď ani nevieme, či strojvodcovia vlaky riadia a či sú vôbec nastavené výhybky, aby sa nezrazili. A kto vlastne robí výpravcu?
Ruský zbrojársky program je v rukách Kremľa alebo sa k nemu dostanú aj tamojší oligarchovia?
Nedokážem si predstaviť, že by ruský zbrojný priemysel nepodliehal štátnej kontrole a predovšetkým štátnemu plánovaniu. Práve koncom minulého roka bol so všetkými zložkami prerokovaný ruský zbrojný program na roky 2018 – 2027. Pôvodne mal byť vypracovaný už o dva roky skôr, ale nepanovala zhoda, predovšetkým s ministerstvom financií, koľko peňazí by sa naň malo vydeliť. Ovplyvnili to aj sankcie a celkové ekonomické ťažkosti. Tento štátny program vyzbrojovania obsahuje zoznam vojenskej techniky, munície, výstroja a vybavenia, ktoré potrebuje ministerstvo obrany. Podľa ruského denníka Kommersant bolo nakoniec vyčlenených 19 biliónov rubľov, keď ministerstvo pôvodne požadovalo 55 biliónov rubľov, ale postupne túto sumu znižovalo. Takéto plány sa zostavujú na každé desaťročie, ale prijímajú sa po piatich rokoch. Podpisuje ich vždy prezident.
Podľa neho získa námorníctvo 4,7 bilióna rubľov, letectvo 4,5 a protivzdušná obrana 3,4 bilióna rubľov. Dva milióny pripadnú na modernizáciu jadrových síl, pozemné získajú 2,6 milióna rubľov, zvyšok náleží výskumu a vývoju nových zbraní. Zdanlivo pripadá na námorníctvo najväčší podiel, netýka sa však ani tak samotných lodí ako ich vybavenia strelami s plochou dráhou letu a balistickými raketami schopnými niesť jadrové hlavice. Pôjde o nové typy rakiet RS-26 a RS-28 a ďalšie. Letectvo by malo získať viacúčelové stíhačky Su-30SM a Su-35 a stíhacie bombardéry Su-34. Počíta sa aj so stíhačkami piatej generácie Su-57, viacúčelovými MIG-35 a modernizovanými hĺbkovými strategickými bombardérmi Tu-160M2. Súbežne bude Rusko pokračovať vo vývoji nového strategického bombardéra PAK DA, rovnako ako prostriedkov protivzdušnej obrany. Naprázdno nevyjdú ani pozemné jednotky, ktoré môžu počítať s vylepšenými tankmi T-90 a novými T-14 Armarta, ďalej s novými pásovými a kolesovými vozidlami a dokonca sa počíta s novými zbraňami pre oblasť Arktídy.
Rusko má jednu lietadlovú loď a ešte k tomu pomerne vekovitú. Ako je na tom napríklad s ponorkami? Nedávajú sa peniaze skôr na jadrový výskum a skúšky?
Aktuálne slúži v ruskom vojenskom námorníctve 133 000 osôb na 280 lodiach, 60 ponorkách a 256 lietadlách. Väčšina lodí pochádza ešte zo sovietskej éry, v súčasnosti sa rozvoj a modernizácia námorníctva sústreďuje na ponorky. Na väčšine lodí sa teda predovšetkým vymenili symboly – sovietske za cárske. Zároveň sa zmenili uniformy a názvy lodí. Hlavnú vlajku tvorí modrý kríž v bielom poli.
Nielenže sa teda nevenujú dostatočné peniaze na stavbu nových lodí, ale dokonca nie sú ani prostriedky na ich modernizáciu. Preto boli predčasne vyradené tri lietadlové lode triedy Kyjev, zastavené práce na dokončení lietadlovej lode Varjag, ktorá bola bez dokončenia predaná Číne. Zostáva lietadlová loď Admirál Kuznecov a prinajmenšom do konca roka 2020 sa nová stavať nebude. Naopak Ruská federácia v roku 2011 uzavrela kontrakt s Francúzskom na stavbu štyroch výsadkových a veliteľských lodí triedy Mistral. Zo 70 percent bola rozostavaná veliteľská loď Čiernomorskej flotily v Nikolajeve, po anexii Krymu neviem, ako to s touto zákazkou vyzerá. Problém ruského vojenského námorníctva spočíva aj v tom, že s rozpadom ZSSR a zánikom Varšavskej zmluvy Rusko stratilo veľa prístavov spriatelených krajín. Bez Sevastopola by jednoducho táto flotila nemohla existovať, preto Rusko potrebovalo Krym. Dnes na jeho spojenie s ruskou pevninou buduje most cez Kerčský prieliv, ktorý však bude mať pre Ukrajinu druhotné spätné dôsledky: obmedzí prevádzku lodí s väčším výtlakom medzi ukrajinskými prístavmi Mariupoľ a Berďansk s Čiernym morom.
Ruskému námorníctvu zostáva jediná lietadlová loď, podľa ruskej klasifikácie lietadlový krížnik Admirál Kuznecov. Postavili ju v roku 1985 v ukrajinskom Nikolajeve ako jednu z dvoch lodí rovnomennej triedy – ako som už uviedol, tú druhú, nedokončenú, predali Číne, kde ju dokončili a pomenovali Liao-ning. Pre svoj zlý technický stav si pred dvoma rokmi vyslúžila názov „najchorľavejšia vojnová loď na svete“. Pritom do služby bola zaradená až v januári 1991, necelý rok pred rozpadom ZSSR. Niekoľkokrát ju premenovali – z pôvodnej Rigy to bol Leonid Brežnev, Tbilisi a nakoniec podľa admirála Nikolaja Gerasimoviča. Modernizovaná mala byť v roku 2012 a okrem iného vybavená lietadlami MIG-29K. Tie však nakoniec dostala India. Nahradili ich stroje Suchoj Su-33, ktorých služba na lodi sa končila v roku 2015. Ale neskončila sa a v novembri o rok neskôr sa tieto lietadlá zúčastnili ruskej vojenskej intervencie v Sýrii. Mimochodom, táto operácia stála Rusko podľa portálu RBK 7,5 miliárd rubľov. Keď dva z nich pri pristávaní havarovali, všetky lietadlá presunuli na ruskú pozemnú základňu.
Loď však stále nie je v dobrom technickom stave, trpia najmä pohonné jednotky, a preto musí loď neustále sprevádzať remorkér, ktorý by ju v prípade potreby odtiahol. Uvažovalo sa o výmene pohonných motorov za parnú turbínu alebo nukleárny reaktor, ale zatiaľ k tomu nedošlo. Uvažuje sa o stavbe novej lietadlovej lode, dokonca s jadrovým pohonom, ale ešte o nej nebolo definitívne rozhodnuté. Aj všetky krížniky pochádzajú zo sovietskej éry. Ide o dva krížniky tried Kirov s nukleárnym pohonom, najväčšie vo svojej kategórii na svete, ďalej o plavidlá Slava a Kara.
Základný problém nie je v tom, že by na armádu nemala Ruská federácia dosť prostriedkov, ale v tom, že rozvíja predovšetkým jadrové zbrane a ich nosiče, ktorých operačný priestor je takmer neobmedzený, zatiaľ čo námorníctvo nemá v podstate kde operovať. Inou záležitosťou sú ponorky, ktorých je v súčasnosti šesťdesiat. V roku 2013 bola zaradená ponorka Jurij Dolgorukij novej triedy Borej a ďalej Alexander Nevskij a Vladimir Monomach, počíta sa so stavbou dohromady ôsmich ďalších. Aj o ich perspektívach hovoril Vladimir Putin v prejave s tým, že to budú ponorky s neobmedzeným manévrovacím priestorom a časom ich plavby.
Vladimir Putin Zdroj: TASR
Je Rusko schopné zostreliť rakety s plochou dráhou letu vystrelené na Sýriu či dokonca, ako sa nedávno vyhrážalo, v záujme obrany svojho spojenca, teda Sýrie, zasiahnuť napríklad lode, ktoré sú nosičmi Tomahawkov?
Myslím si, že o vojenskej spôsobilosti – a rozhodnosti – Ruska čeliť akémukoľvek protivníkovi niet pochýb. To nie je nejaké poklonkovanie Moskve, len uvedomenie si reality. Putin dobre vie, že pilierom jeho moci je práve armáda – a pravoslávna cirkev –, a preto ju bude stále upevňovať, ako o tom svedčil aj jeho predvolebný prejav. Nebude preto riskovať žiadnu situáciu, ktorá by znížila jeho autoritu ako skutočného vrchného veliteľa, ktorá mu súčasne vynáša takú popularitu. Beda každému, kto by ruského medveďa vyhnal z jeho brloha! Opakujem, nejde o obdiv k tejto sile, ide o realitu, s ktorou treba počítať.
Ako vo svetle útokov na Sýriu a vyostrovania rétoriky predikujete vývoj situácie?
S určitým napätím som očakával ruskú reakciu na letecký útok, ktorý spoločne podnikli vzdušné sily USA, Británie a Francúzska ako odvetu za to, že v Dúme Asad použil chemické zbrane. Podľa prvých moskovských ohlasov i vopred ohlasovaného Putinovho prejavu sa ruská propaganda sústreďuje na nezákonnosť tohto leteckého útoku neschváleného Bezpečnostnou radou OSN. A zároveň, čo je asi ešte podstatnejšie, bez presvedčivého dôkazu, kto a ako chemické zbrane skutočne použil, pretože fakt, že použité boli, nemožno vyvrátiť. Svedkami sú ich obete. Pritom zdôrazňuje, že útok nezasiahol žiadnu z ruských základní v Sýrii, ani tú námornú, ani leteckú. Súčasne sa snaží spochybniť účinnosť tohto útoku najmä zdôrazňovaním, že zo 103 vystrelených rakiet s plochou dráhou letu sa Sýrčanom podarilo zostreliť 71, a to majú ešte starý sovietsky protiraketový systém. To Moskvu oslobodzuje od povinnosti reagovať obdobne, hoci o nejakej nielen diplomatickej, ale aj možnej vojenskej odpovedi na túto akciu nemožno pochybovať. To len dokazuje, na akom tenkom ľade sa v sýrskej horúčave pohybujeme, aký nepredvídateľný je ďalší vývoj.
