Čo vás viedlo k tomu, zorganizovať zbierku, naložiť ju do áut a vybrať sa do utečeneckého tábora?
Celé to vlastne vzniklo pred dvoma týždňami, kedy som videla reportáž v Slovenskej televízii o tábore Traiskirchen, kde hovorili, že je to tábor pre 800 ľudí a pred dvoma týždňami ich tam bolo vyše 4-tisíc. Pochopila som, že tábor nie je pripravený na takúto masu ľudí a že asi budú potrebovať pomoc, tak som zavolala priamo do tábora. Tam ma odkázali na ďalšie telefónne číslo, ktoré má byť určené pre ľudí, ktorí chcú priniesť nejaké veci. Nik však štyri dni nedvíhal. Informácie som nenašla ani na webe, iba na charity, ktoré sa tomu venujú cez týždeň, čo som ja zas nemohla.
Rozhodli sme sa, že pôjdeme naslepo. Dohodli sme sa s Peťou Polnišovou, že zoberie auto aj ona, aj ja s manželom Markom. Dali sme výzvu na Facebook, zopár ľudí mi donieslo veci, s ktorými sme naplnili dve autá. A išli sme nablind, keď neviete, čo môžete čakať. Marek má nejaké skúsenosti z utečeneckých táborov v Iraku a podobne, ale tiež nemal predstavu, ako vyzerá taký tábor v Rakúsku. To, že si na mieste, vidíš hneď. Je to normálna pekná časť mestečka s murovanými budovami, akurát je plná cudzincov. Sú tam Arabi, Peržania, Kurdi, ľudia z Kaukazu, černosi. V uličkách tejto štvrte sa pristavujú autá, väčšinou s rakúskymi ešpézetkami, otvoria kufor s vecami a tí ľudia sa k nim nahrnú s cieľom získať to, čo najviac potrebujú.
A to sa stalo aj nám. V momente, ako sme zastavili auto, tak nás obkľúčilo asi tridsať ľudí. Nebola som na to pripravená. Bol to veľmi zvláštny pocit, keď som ani nemala ako otvoriť dvere, za nimi stál húf ľudí, ktorí čakali len na to, kým otvoríme náš 500-litrový kufor naplnený po strop. Za 15 sekúnd bol prázdny. A nastal moment, ktorý ma dosť prekvapil. Oni všetky tie tašky povysýpali na zem. Všetky tie veci boli zrazu uprostred ulice a oni sa v tom začali proste hrabať. Bol to zvláštny pocit vidieť veci mojich detí rozhádzané po ulici…., nebola som na to vôbec pripravená, ale rozumiem tomu. Nikto z domácich Rakúšanov tam, žiaľ, tieto zbierky neorganizoval a teda veci nepreberal a netriedil. Čo je veľká škoda.
A nie sú medzi nimi kšeftári, ktorí si poberú veci a potom ich predávajú?
Neviem to vylúčiť. S Peťou sme nad tým rozmýšľali, ale potom sme si povedali, že to asi nemá zmysel veľmi riešiť. Asi tam budú aj takí, ktorí keď nájdu úzkoprofilové veci, tak možno s nimi kšeftujú. Tomu asi nezabrániš. To sa v konečnom dôsledku dialo aj v Osvienčime. Veď sme o tom aj natočili film, Colette. Čierny trh funguje, keď máš takúto situáciu. Ale uvedomila som si aj to, že tí ľudia, keď to vysypali, brali si len veci, ktoré potrebovali. Niekto na malé deti, niekto má väčšie deti, tak nebude brať celú tašku aj s vecami, ktoré nepotrebuje. Nemajú to ani kde skladovať, ani ukladať. Berú len to, čo naozaj potrebujú. Dvadsať minút sa tam hrabali a na tom chodníku neostalo v konečnom dôsledku nič.
Aké veci ste konkrétne viezli?
Brali sme oblečenie, ktoré sme mali po deckách, aj oblečenie pre ženy, po manželovi nejaké veci. Topánky, rýchlovarné kanvice, termosky, výživy pre deti, plienky, hygienické potreby, všetko zmizlo.
Dostali ste sa aj do areálu tábora. Nebol strážený?
Areál je obohnaný dvojmetrovým tehlovým múrom. Keď sme všetko rozdali, tak sme ho obišli z druhej strany a našli sme v tom plote dieru. Tade sa ide do stanového mestečka. Popri tom plote sú ulice a tie lemujú ženy s kočíkmi a zbierajú veci, ktoré nájdu. Potom ich nosia dnu do areálu. Tade sme vlastne vošli dnu aj my. Vyzeralo to presne tak, ako keď pozeráš správy Al-Džazíry či CNN a dávajú tam zábery z utečeneckých táborov z rôznych miest z Turecka alebo Egypta. Ibaže toto je len päť kilometrov za Shopping City Süd, čo je šialené. Keď ideš k táboru a vidíš ten obrovský chrám konzumu, tú Ikeu, veľkolepé kiná a azda najväčší shopping mall v strednej Európe a hneď za tým ľudí žijúcich v prachu vo vojenských alebo v kempingových stanoch, prípadne niektorých aj bez stanu, pretože na nich nevyšlo… Laty opreté o múr, na tom zavesené plachty a šatky, aby sa chránili pred slnkom. V situácii, keď je vonku 37 stupňov a svieti slnko, sa to ešte dá, ale ja si neviem predstaviť, čo budú robiť, keď začne pršať alebo sa ochladí..
A čo hygiena?
Treba povedať, že hygiena v tábore je veľmi solídna. Majú tam chemické záchody, smeti bolo jednotne zabalené v modrých vreciach na jednej kope. Toto tam zjavne funguje, aj keď je to, samozrejme, prudko poddimenzované. Mali tam aj cisternu s pitnou vodou, ale asi je jeden kohútik na toľko ľudí málo, lebo od nás pýtali aj obyčajnú vodu. Na to sme neboli pripravení, ale keďže v aute nosím vždy niekoľko fľašiek s vodou, tak sme im ich rozdali. Až mi bolo trápne dávať im otvorené nedopité fľašky, ale išli po tom ako po „údenom“. Brali všetko.
Rozprávali ste sa aj s tými ľuďmi?
Áno, keďže Marek rozpráva po perzsky aj arabsky, tak ich oslovoval. Najviac tam bolo Sýrčanov, Iračanov a Afgancov. Čakala som podstatne viac Afričanov – Somálčanov a Eritrejčanov, no tých sme videli minimum. Väčšina ľudí, ktorých sme videli, boli vojnoví, nie ekonomickí utečenci. Ja som bola veľmi prekvapená, že 80 percent nami oslovených ľudí hovorilo plynulou angličtinou a boli vzdelaní. A rozprávali, ako vyzerala ich cesta. Väčšine trvala vyše mesiaca, 4 000 km cestovali buď peši, alebo v nákladných autách v podmienkach, že sa človeku chce plakať… Stovky kilometrov v tých autách stáli na nohách, deti, starci, ženy, muži, ako dobytok… Veľa z nich má úplne zničené nohy, obviazané obväzmi, zabandážované….
Čiže potrebujú aj nejaký zdravotnícky materiál a lieky?
Tvrdili, že nie, lekárov tam majú a starajú sa o nich. To, čo potrebujú, sú topánky, ponožky.
Predpokladám, že bolesti na duši sú horšie ako tie fyzické.
Nechali doma rodiny, priateľov, známych, o ktorých vedia nič alebo len málo a netušia, ako dopadnú. Majú za sebou traumatickú, strastiplnú cestu. Nevedia, čo s nimi bude ďalej, ale prekvapujúco tam bol pokoj. Tí ľudia majú strach, ale boli zjavne radi, že sú v bezpečí, že im nič nebúcha nad hlavou a nikto neohrozuje ich rodiny.
Mali ste pocit, že medzi nimi môžu byť aj teroristi?
Na toto popravde neviem odpovedať. Ja neviem, ako vyzerá terorista, v živote som žiadneho nevidela. Sú tam rôzni ľudia. Mladí, starí, deti. Videla som tam moslimov, jezídov, boli tam aj kresťania. Usudzujem to podľa oblečenia, šatiek, to ako ich mali uviazané. Niektoré dievčatá boli zahalené, niektoré v tielkach a krátkych gatiach. Ale zo skupiny 4-tisíc ľudí nemôžete povedať, že sa tam nenájde nejaký magor, že všetci prišli s čistými úmyslami. Rovnako ako v skupine 4 000 Slovákov nemôžete garantovať, že všetci žijú v súlade s desiatimi prikázaniami. Som však presvedčená, že v absolútnej väčšine sú to ľudia, ktorí útekom zachránili krk sebe, svojim príbuzným a svojim deťom. Ľudia v núdzi, ktorým treba pomôcť.
A sociálny status tých ľudí?
Je to asi rôzne. Sú tam učitelia, ITčkári, inžinieri, ženy v domácnosti… Ľudia so vzdelaním aj bez. Proste normálni ľudia. Ľudia ako my.
Túto akciu ste sa rozhodli zorganizovať po tom hrôzostrašnom náleze utečencov udusených v dodávke?
Avízo na Facebook som dala asi tri dni predtým s tým, že tam chcem ísť a nech sa ozvú tí, ktorí chcú nejakým spôsobom prispieť. V deň, keď našli tú dodávku, tak som sa rozhodla, že to urobím hneď nasledujúci víkend. Určite to teda celú tú vec urýchlilo.
Nemali ste strach?
Nie, mala som strach, až keď mi obstúpili auto. Priznám sa, z toho som mala veľmi zmiešané pocity a aj som sa pekne roztriasla. Nie som zvyknutá na davy, nie som zvyknutá byť v takejto situácii – obstúpená tridsiatimi prevažne mužmi (väčšina žien s deťmi bola v tábore za múrom), ktorým nerozumiem a ktorí sa na mňa tlačia. Zaskočilo ma to. Vôbec sme nevedeli, do čoho ideme. Ale potom som sa upokojila. Videla som, že sú veľmi milí, vôbec nie sú agresívni a jediné, čo chcú, je zabezpečiť svoje rodiny.
V Gabčíkove obyvatelia odmietajú týchto imigrantov, boja sa ich. Vy by ste sa nebáli bývať v blízkosti takého zariadenia?
Ja som v tom tábore nezaznamenala absolútne žiadne násilie, naopak. Tí ľudia sú upokojení, mierni. Sú radi, že na nich nik nepoľuje, že ich deťom nik neodrezáva hlavy a naozaj sú vďační za všetko. Usmievajú sa, stále ďakujú, kláňajú sa, keď im niečo dáš. Naozaj odporúčam každému, aby zdvihol zadok a šiel päť kilometrov za ten viedenský shopping mall, kde všetci aj tak chodia nakupovať. Naozaj to môžete stokrát počuť, stokrát vidieť v televízii, ale ten osobný zážitok je neprenosný.
Ako dlho ste sa tam zdržali?
Cesta tam trvá z Bratislavy asi hodinu, na mieste sme sa zdržali niečo vyše dvoch hodín. Hoci sme sa vrátili o druhej popoludní, musela som si na tri hodiny ľahnúť. Bola som úplne vyčerpaná. Bol to taký silný emotívny zážitok, že ma to úplne odpísalo a vzápätí som dostala strašnú depku. Vidieť a počuť to, čo tí ľudia museli podstúpiť, tie matky s batoľatami alebo aj s troj-, so štvorročnými deťmi, s ktorými mesiac cestujú, pričom nevedia, či to vôbec prežijú.. A nikto z nich neuteká preto, že nemá lepší plán. Utekajú, lebo nemajú na výber. Chcú si zachrániť holý život. Obliekli seba, obliekli deti, zbalili celý svoj život do jednej igelitky a vydali sa na cestu cez pol sveta. Tá predstava, pre mňa ako matku dvoch detí, je proste úplne zúfalá.
Na Slovensku ľudia voči imigrantom vystupujú neskutočne kruto, pritom naši rodičia a starí rodičia zažili na vlastnej koži hrôzu vojny, koncentrákov, vraždenia. Sama ste o tom natočili už spomínaný film – Colette. Nie je Slovač poučená históriou?
Mám pocit, že Slováci málo poznajú svoju históriu. Bola toľkokrát znásilnená a prekrútená, každý režim si ju trošku upravil, pozmenil a prispôsobil, že len veľmi málo ľudí vie, čo sa tu vôbec dialo. Osobne si myslím, že nie sme vyrovnaní so svojou históriou a obávam sa, že ešte dlho nebudeme. Žijeme v krajine, kde deti nemajú ani učebnice dejepisu, ako chcete, aby vôbec vedeli, čo sa tu dialo?
Na základe toho sú takí ustráchaní?
Veľmi málo hovoríme o histórii tejto krajiny, o našej kultúre, o dedičstve. Nepoznáme významných Slovákov z minulosti, za osobnosti dnes považujeme ganstrov, zlodejov, štetky a freakov. Pamätníkov nik nepočúva, nikto im nedáva priestor, akoby to ani nikoho nezaujímalo. Ja mám 37 rokov a za celý ten čas som prvýkrát videla výborne a obsiahlo spracovanú tému SNP až minulý rok na RTVS. A tak ako nepoznáme sami seba, nepoznáme a nezaujíma nás ani to, čo sa deje okolo. Ľudí netrápi situácia v Sudáne, nezaujíma ich Boko Haram, je im úplne jedno celý ISIS, Pakistan nevedia na mape ani len lokalizovať. Začne ich to zaujímať až v momente, keď im to naruší ich zónu komfortu. A keď o tom veľmi veľa nevieš, si ľahko ovplyvniteľný a potom už stačí veľmi málo na vyvolanie strachu.
A strašiak menom islam?
Toto nie je problém islamu. Nie je to boj islam verzus kresťanstvo. Tí utečenci sú tiež prevažne moslimovia. Oni utekajú pred fašizmom, lebo čo tam Islamský štát robí, to je čistý fašizmus. Myslím si, že práve ten je naväčšou hrozbou 21. storočia.
Ako reagujete na pochody proti islamizácii, ktoré naposledy vyústili do pouličných bitiek aj tu, priamo pred vaším domom?
Bojím sa násilia a fašizmu. Ja som tolerantný pacifista, nemám problém s inou rasou, náboženstvom. Kamarátov si nevyberám podľa farby pleti, sexuálnej orientácie alebo viery. Naopak, akékoľvek rozdiely vnímam ako obohatenie. Moji kamaráti sú židia, moslimovia, hinduisti, budhisti a je to super, lebo od každého sa mám možnosť niečo naučiť.
Ako vnímate vyhlásenia politikov proti utečencom?
Máme pol roka pred voľbami, väčšina ľudí je vydesená, nevie, ako sa k tomu postaviť a politici namiesto toho, aby ukázali cestu a ľudí upokojili, zneužívajú tému na vyvolanie strachu a odvedenie pozornosti od reálnych problémov tejto krajiny. Myslím si, že Slovákov by oveľa viac ako pár sto migrantov malo trápiť, prečo musia štyri mesiace čakať na diagnostické vyšetrenia, prečo štátne nemocnice kupujú predražené CT-čka, prečo v roku 2015 nemáme diaľnicou spojené dve najväčšie mestá v krajine, prečo trestuhodne zanedbávame možnosti čerpať eurofondy a takto by som mohla pokračovať pol dňa. Je mi ľúto, keď vidím, ako ľahko sú ľudia ovplyvniteľní, ako ľahko sú manipulovateľní. O to som však šťastnejšia za pozitívnu spätnú väzbu, ktorú s Peťou už týždeň dostávame. Samozrejme, Facebook nie je nejaká vzorka národa, je to skôr vzorka našich kamarátov a ich kamarátov. A napriek tomu som veľmi rada a dáva mi to nádej, že v tejto krajine existujú ľudia, ktorým to jedno nie je a nenechajú sa oblbnúť. Ľudia, pre ktorých je prirodzené pomáhať tým, ktorí to potrebujú a to odhliadnuc od pôvodu alebo farby pleti. A okrem iného, kde je napísané, že my nebudeme o päť – desať rokov v tej istej situácii. Myslieť si, že ten mier a pokoj, v ktorom žijeme už druhú generáciu, to šťastie bude trvať večne, sa obávam, je ilúzia. A ak sa tak stane, dúfam, že sa nájdu ľudia, ktorí mi pomôžu.
V minulosti ste mali do činenia s politikou, myslíte si, že imigranti budu nosnou témou kampane?
Obávam sa, že sa tomu nevyhneme, ale nie je to správne. Sú iné témy, ktoré túto krajinu ničia – zúfalá vymožiteľnosť práva, korupcia, zdecimované a rozkradnuté zdravotníctvo, sociálne postavenie matiek, mladých rodín a dôchodcov, rozvrátené školstvo, narastajúci extrémizmus – to sú témy a nie pár stovák migrantov! Témou je, že ak chceš ísť k lekárovi, tak musíš pol roka čakať na vyšetrenie, potom trištvrte roka na CT-čko a keď napokon umrieš, lebo si niekto zanedbal svoje povinnosti, tak aj tak na súdoch nič nezmôžeš, lebo niekto iný má viac peňazí a ty a vie to zariadiť… Toto sa týka nás, vás, vašej babky, dedka, mojich detí. Nedajme sa, pre Boha, oblbnúť ani médiami a ani politikmi.
Máte predstavu, koho budete voliť?
Ešte nie, ale voliť, samozrejme, pôjdem. Moja veľká obava je, že Kotleba skončí v parlamente. To, čo sa deje v našej spoločnosti, je živná pôda pre ultrapravicové sily, ktorým prihrávajú naši politici svojou nečinnosťou na smeč. Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby sa tak nestalo. Fašizmus odmietam.
