Sexualita je v prípadoch sexuálneho obťažovania iba nástrojom moci a kontroly, hovorí koordinátorka slovenskej kampane proti sexuálnemu násiliu

0
Ľubica Rozborová (Autor: osobný archív Ľ.Rozborovej)
Stále častejšie sa v zahraničí hovorí o sexuálnom obťažovaní žien mužmi s postavením a mocou, ako sú napríklad aj politici. Je to skutočne nejaký novodobý fenomén alebo sa o tom len v minulosti nehovorilo?
V prvom rade treba povedať, že v prípadoch sexuálneho obťažovania nejde o sex, sexuálne uspokojenie alebo o nadviazanie vzťahu, ale o zneužitie moci, dosiahnutie kontroly a mnohokrát dokonca o otvorený prejav agresie. Sexualita je v týchto prípadoch iba nástrojom moci a kontroly. V dôsledku nerovných mocenských vzťahov medzi ženami a mužmi vo verejnej aj v súkromnej sfére, sa častejšie stávajú obeťami sexuálneho obťažovania ženy. Rozhodne nejde o žiadny novodobý fenomén, akurát dnes o ňom máme konečne možnosti hovoriť a verejne ho odmietnuť. Súvisí to aj so zmenou postavenia žien. Nie je to tak, že by sa ženy dovtedy neozývali alebo prípady nenahlasovali. Skôr je krutou pravdou, že keď so skúsenosťou vyjdú na verejnosť známe osobnosti, máme tendenciu počúvať, ako aj veriť o trošku viac. Dnes je možné a hlavne potrebné poukazovať na sexuálne obťažovanie ako na správanie, ktoré je nielen nepríjemné, ale často vzbudzuje opodstatnený strach alebo obavy. Narúša ľudskú dôstojnosť a vytvára urážlivé, zastrašujúce a ponižujúce prostredie.  
 
V tejto súvislosti je v zahraničí najaktuálnejšia kauza amerického filmového producenta Harvieho Weinsteina, ktorého viaceré herečky obvinili z obťažovania či dokonca zneužívania. Ako takéto veľké kauzy pôsobia na spoločnosť? Začne sa vďaka tomu hovoriť viac o tomto probléme?
V prípade Weinsteina išlo o veľmi zodpovednú a dlhodobú prácu dvoch novinárok, ktoré po zozbieraní naozaj neprestrieľných dôkazov použili producentovo celé meno vo verejnom priestore. Novinárky dbali na to, aby výpovede obetí neboli spochybniteľné. Dôkazy boli také silné, že problém už nemohol nikto zmiesť zo stola. Tento prípad otvoril verejnú diskusiu o sexuálnom obťažovaní, kde bola zneužitá moc a vplyv. Konečne sme mali možnosť vidieť, že ženy i muži vyšli so svojou skúsenosťou na verejnosť. Takisto sme mali možnosť sledovať, ako ľudia začali odsudzovať toto správanie, postavili sa vo verejnom priestore na stranu obetí a verejne začali takéto správanie odmietať. Mnohí páchatelia prišli o svoje vysoké pozície. A to je dobre. Magazín TIME prišiel so zoznamom mužov, ktorí boli po aspoň čiastočnom prelomení mlčania obvinení zo sexuálneho obťažovania (http://time.com/5015204/harvey-weinstein-scandal/). Ide o vyše osemdesiat vplyvných a mocných mien zo šoubiznisu, sudcov, prokurátorov, vysokopostavených manažérov atď. 
 
Momentálne rezonuje v rovnakej súvislosti aj iniciatíva #MeToo (Ja tiež), v ktorej obete sexuálneho obťažovania či zneužívania verejne hovoria o svojich skúsenostiach. Je toto tá správna cesta, ako diskutovať o probléme?
Prvým krokom k vyriešeniu problému je priznať si, že nejaký existuje. A k tomuto kampaň #MeToo jednoznačne prispela. Ozvalo sa už príliš veľa ľudí, aby sme mohli túto tému zamiesť pod koberec. Mnohým ľuďom začalo dochádzať, že to, čo považovali za výlučne osobnú skúsenosť, je v skutočnosti celospoločenský problém, ktorý treba riešiť. Ženy začali verejne hovoriť o skúsenostiach, s ktorými sa vieme stotožniť, pretože ide o situácie, s akými sme sa stretli aj my, naša kamarátka alebo mama. Jeden z mnohých dôvodov, prečo sme ich často prehliadali, bol ten, že sme obdobné situácie považovali za normu, neproblematizovali sme toto správanie aj napriek tomu, že nám bolo veľakrát nepríjemné alebo v nás vyvolávalo opodstatnený strach. Kampaň #MeToo jednoznačne prispela k posilneniu obetí sexuálneho obťažovania, aby začali prelamovať mlčanie. Zároveň prispela aj k posilneniu spoločnosti, aby sa vyhranila proti správaniu, ktoré vytvára nepriateľské prostredie.   
 
Nechcem to zľahčovať, ale nemôže dôjsť k tomu, že iniciatáva #MeToo bude zneužitá na likvidáciu vplyvných ľudí? Tým v žiadnom prípade nechcem povedať, že by boli doposiaľ uverejnené prípady vymyslené, ale ak raz niekto čelí obvineniu zo sexuálneho obťažovania, tak už len ťažko zmaže túto stigmu, aj keď sa ukáže, že je nevinný. 
Nevylučujem, že môže prísť ku krivému obvineniu. Som však presvedčená, že ak k takému prípadu dôjde, bude ojedinelý. Vo všetkých medializovaných prípadoch išlo o viacnásobné obvinenia, z čoho je zjavné, že daní muži sa nevhodným spôsobom správali voči ženám opakovane a dlhodobo. V prípadoch sexuálneho obťažovania, ako aj násilia na ženách je rozšírená tzv. kultúra mlčania. Ženy majú opodstatnené obavy o svojich skúsenostiach hovoriť, a tak radšej mlčia. Ich strach pramení z toho, že v momente, keď sa žena zdôverí so skúsenosťou, reakcie blízkeho okolia, ale aj pomáhajúcich profesií sú založené na spochybňovaní jej tvrdení a sekundárnej viktimizácii, napríklad ju obviňujeme, že si za to môže sama (nemala mať takú krátku sukňu, hlboký výstrih atď.). Takže už len tým, že žena o skúsenosti s obťažovaním prehovorí, sa vystavuje riziku, že bude sama čeliť obviňovaniu, prípadne aj nenávistným prejavom z mnohých strán. Podobnému problému čelíme napríklad aj v prípadoch znásilnení, kde je podľa prieskumov známe, že iba desať percent týchto trestných činov bolo nahlásených. Miera krivých obvinení sa pritom pohybuje okolo troch až šiestich percent, teda úplne rovnako ako pri iných trestných činoch. Takže problémom v prípadoch porušovania ľudských práv žien nie sú krivé obvinenia, ale opodstatnený strach a obavy zo strany žien o takýchto skúsenostiach hovoriť. Práve preto som presvedčená, že súčasnej diskusii sa treba sústrediť na prelomenie prevládajúcej kultúry mlčania prostredníctvom zmeny reakcií, a to tak blízkeho okolia, ako aj pomáhajúcich profesií. Posilniť obete sexuálneho obťažovania našimi reakciami, ktoré budú založené na dôvere, pochopení a podpore zostáva kľúčovou výzvou.  
 
To čo sa v niektorých krajinách považuje za sexuálne obťažovanie je v iných prehliadané ako flirtovanie. Čím to je, že v niektorých krajinách sú ľudia viac citliví na tento problém a v iných menej, je to dané len kultúrnymi rozdielmi?
Citlivosť voči tomu, čo sa považuje za vhodné a nevhodné správanie, sa naozaj v rôznych kultúrach a spoločnostiach líši. U nás je tolerancia voči každodennému sexizmu pomerne vysoká, či už v súkromnom, alebo vo verejnom priestore. Sexizmus vo všeobecnosti prispieva k normalizácii nerešpektujúceho a často i agresívneho správania k ženám. Napríklad konkrétne sexizmus a objektivizácia žien v reklame prispieva k tolerancii násilia na ženách. Máme na to v práci takú internú anekdotu, že ak by sme spadli z lietadla a nevedeli, kde sme, tak podľa billbordov by nám bolo úplne jasné, či sme v strednej Európe. Tá miera tolerancie voči sexizmu je u nás omnoho vyššia, ako povedzme v škandinávskych krajinách, kde si neviem ani predstaviť, že by komukoľvek vôbec napadlo propagovať produkt sloganom „kompletka za 22“. Sexizmus sa tiež často považuje za „vtipný“. Sloboda slova znamená, že si môžete povedať, čo chcete. To ale neznamená, že to bude vaše okolie tolerovať. Môžete povedať rasistický vtip, to ale neznamená, že sa na ňom vaše okolie zasmeje alebo nepoukáže na to, že je tento typ humoru neakceptovateľný. A takisto je to so sexistickými vtipmi. Problém nie je v tom, či ľudia, ktorí sexizmus nepovažujú za smiešny, majú zmysel pre humor, ale to, že sexistické vtipy prispievajú k znevažujúcemu správaniu sa k ženám, ktoré  často vyúsťuje do otvorených prejavov agresie. Je alarmujúce, že mnohé verejne známe osobnosti, ktoré by mali predstavovať morálne autority, sa k takémuto prízemnému „humoru“ znižujú.  
 
Ako je to v prípade Slovenska? Je naša spoločnosť až príliš tolerantná k takémuto obťažovaniu? Súvisí to s postavením žien v spoločnosti?
Na Slovensku často reagujeme zvláštne, ak sa nám žena zdôverí, že zažila sexuálne obťažovanie alebo násilie. Máme tendenciu jej neveriť, spochybňovať jej tvrdenia, bagatelizovať ich alebo dokonca ju obviňovať, že si za to môže sama. A pritom reakcia by mala byť založená práve na dôvere a podpore, či už zo strany blízkeho okolia, alebo inštitúcií. Je dôležité si uvedomiť, že už len ten moment zdôverenia sa je pre ženu vo väčšine prípadov nesmierne náročný. Veľakrát totiž zápasí so spochybňovaním a obviňovaním seba samej. Faktom však zostáva, že za sexuálne obťažovanie je vždy vinný iba ten, kto ho pácha.
 
Na Slovensku obvinilo niekoľko žien z obťažovania známeho novinára Eugena Kordu. Čo si myslíte o tomto prípade?
V prvom rade ma zarážajú reakcie mnohých žien, ktoré v zásade idú samy proti sebe. Akoby si zvykli, že nerešpektujúce správanie sa k ženám je súčasťou našej kultúry a toto správanie nielenže neproblematizujú, ale ho dokonca podporujú. Vysvetlení tohto fenoménu môže byť niekoľko. Môžeme sa oprieť o takzvanú teóriu ospravedlňovania systému. Poukazuje na skutočnosť, že práve ľudia (v tomto prípade ženy), ktorých sociálny systém znevýhodňuje, majú silnejšiu potrebu tento systém podporovať a obraňovať ako ľudia, ktorým prináša prospech. Vysvetlenie je veľmi prozaické: znevýhodnení ľudia chcú existujúci systém vnímať ako legitímny a stabilný, pretože sa im jednoducho takto ľahšie žije. Rovnako ma zarazili aj reakcie niektorých mužov, ako napríklad „to už nebudem môcť ani ženu osloviť“ alebo „ako sa budeme zoznamovať“. A toto naozaj nie je na mieste, pretože žiadny zo zverejnených prípadov sexuálneho obťažovania nebol o zoznamovaní sa, o slušnom oslovení ženy či o otvorení dverí. Popiskovanie, nevhodné komentovanie výzoru či nepríjemné dotyky predsa nie sú robené s cieľom nadviazania vzťahu a ani nikdy k žiadnemu vzťahu neviedli. Takéto reakcie bagatelizujú sexuálne obťažovanie. V tomto kontexte je dôležité si opäť pripomenúť, že sexuálne obťažovanie je o nežiadaných dotykoch, vydieraní, nátlaku, kontrole a zneužívaní moci. Muži, ktorí sa k ženám správajú ako rovnocenným ľudským bytostiam, sa naozaj nemajú čoho báť. 
   
Tento prípad takisto poukazuje na to, že v slovenskej spoločnosti absentuje solidarita, akákoľvek. O ženskej solidarite ani nehovoriac. Ak sa nám žena zverí s tým, že zažila sexuálne obťažovanie, máme tendenciu jej nielen neveriť, ale dokonca jej to dávame istým spôsobom za vinu. Viac riešime, či mala krátku sukňu, alebo hlboký výstrih než to, ako by sme jej mohli pomôcť. Reakcie na prípad známeho novinára sú toho živým dôkazom. Takisto pokus jeho kolegu, v ktorom sa snažil novinárovo neprípustné správanie obhájiť tým, že to dotyčný mal počas minulého režimu ťažké, považujem za tragikomédiu roka. Aj následné „ospravedlnenie“ novinára prostredníctvom rozhovoru, kde nijako nereflektuje svoje pochybenie, považujem za výsmech všetkým ženám a obetiam sexuálneho obťažovania. Dúfam, že príde čas, keď si to uvedomíme a prestaneme takéto správanie ospravedlňovať, lebo jednoducho nie je čím.   
 
Ako sa prípadné neriešenie problému sexuálneho obťažovania prejaví v dlhodobom meradle na spoločnosti?
Ja by som si dovolila túto otázku otočiť. Ak celý problém sexuálneho obťažovania osekáme na kosť, naozaj nejde o nič viac ako o to, že chceme žiť v spoločnosti, kde sa budeme navzájom rešpektovať ako ľudia a budeme sa k sebe správať s úctou. Nič viac a nič menej. Na dosiahnutie takejto spoločnosti, ktorá bude založená na rešpekte k ľudskej dôstojnosti a integrite, je však dôležité nabúrať súčasnú mocenskú nerovnosť. A to, ako som spomínala, nie je jednoduchá záležitosť.  
 
Kde je podľa vás tá hranica medzi nevinným flirtom a obťažovaním?
Túto otázku dostávam prekvapivo často. Faktom je, že tu netreba vôbec špekulovať. Platí, že hranica medzi flirtovaním a sexuálnym obťažovaním je tam, kde je to žene alebo mužovi nepríjemné. Sexuálna pozornosť sa stáva sexuálnym obťažovaním vtedy, keď je pre danú osobu nevítaná. Ak raz vidím, že je moje správanie niekomu nepríjemné, tak v ňom predsa nebudem pokračovať. Zabudnime už na to primitívne tvrdenie, že ak žena povie nie, myslí áno. Je dôležité, aby sme si všímali reakcie svojho okolia. Pokiaľ muž pochybuje, či je správanie, ktoré on považuje za flirtovanie, žene príjemné, je vhodné sa jej jednoducho spýtať, či neprekračuje hranicu. Rovnako ak vidíme, že sú poznámky alebo narážky so sexualizovaným obsahom alebo podtónom, napríklad aj v spoločnosti priateľov alebo známych, niekomu nepríjemné, je dôležité, aby sme na to upozornili. Keďže sú obeťami sexuálneho obťažovania častejšie ženy a páchateľmi muži, je nevyhnutné, aby práve muži takéto správanie odmietali u seba aj u svojich známych a priateľov. 
 
Aký je vhodný spôsob reakcie na sexuálne obťažovanie? 
To závisí od konkrétnej situácie, vzťahu medzi danými osobami, ako aj od prostredia. V zásade však platí, že je dôležité, aby dala obťažovaná osoba najavo, že je pre ňu dané správanie neželané, či už verbálne, alebo neverbálne. Sú ženy, ktoré dajú jasne najavo, že bola prekročená hranica prijateľnosti, ale aj také, ktoré to z rôznych dôvodov nemôžu alebo nechcú urobiť. Tu hovorím napríklad o sexuálnom obťažovaní z pozície moci na pracovisku, keď žena môže mať strach z dôsledkov, ak na nevhodné správanie poukáže. Môže mať opodstatnené obavy zo straty práce alebo eskalácie obťažovania. Riešením v týchto situáciách môže byť napríklad to, že svedkovia obťažovania nebudú v konkrétnej situácii ľahostajní a dajú najavo, že takéto správanie považujú za neprijateľné. Namieste je aj zváženie riešenia situácie s využitím prostriedkov právnej ochrany. Nie je to však len vec obťažovanej ženy, ale celého pracoviska, najmä jeho vedenia. 
 
Takisto je dôležité odhadnúť situáciu s ohľadom na vlastnú bezpečnosť. Ak pôjdem v noci domov a na ulici budem sama, tak pravdepodobne nepôjdem do konfrontácie s niekým, kto po mne pokrikuje, ale zo situácie čo najrýchlejšie odídem. Ak sa to však stane cez deň a v okolí budú ľudia, môžem dať obťažovateľovi jasne najavo, že jeho správanie považujem za neakceptovateľné, napríklad hlasným poukázaním na nevhodnosť toho, čo robí. Ak to však neurobím, neznamená to, že som na vine, na vine je vždy páchateľ a nikdy nie obeť. 
 
 
Ľubica Rozborová pracuje na odbore rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí, MPSV SR. Odborne sa venuje problematike násilia na ženách a ľudsko-právnym mechanizmom v rámci štruktúr OSN. Koordinovala projekt vzniku Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie, ako aj celoštátnu kampaň Pretože hovorím nie. Ľubica študovala na Univerzite v Oslo na Fakulte práva odbor ľudské práva a na Fakulte sociálnych vied mierové a vojnové štúdiá. Takisto študovala na London School of Economics and Political Science a na Univerzite Komenského. V oblasti ľudských práv pracovne pôsobila vo Francúzsku a vo Washingtone D.C.
 
- Reklama -