Schuster pre PL: Vyčítali mi, že som bol komunista. Ako dnes ohodnotia tých, ktorí v demokracii okrádajú štát vo veľkom?

0
Rudolf Schuster (Autor: OS)

Bývalý prezident a váš nástupca Ivan Gašparovič podporil Eduarda Chmelára ako kandidáta v boji o prezidentské kreslo, pričom uviedol, že ho oslovila programová vízia, ktorú Chmelár predostrel v Tieňovej správe o stave republiky. Vy ste sa tiež zúčastnili na tejto tieňovej správe. Neuvažovali ste aj vy, že by ste ho podporili ako kandidáta na prezidenta?

Ja ako bývalý prezident zo zásady nepodporujem verejne nikoho, pretože akonáhle by som niekoho podporoval, tak by som hneď vylúčil ďalších kandidátov. Myslím si, že nie je vhodné, aby som vyberal kandidáta. Urobilo sa to raz, keď sme spolu s Ivanom Gašparovičom a Michalom Kováčom, hoci nás do toho trochu tlačili, podporili za prezidenta pána Fica a vieme, ako to skončilo. Ľudia nemajú radi, keď sa im dopredu určí, koho majú voliť.

Samozrejme, mám svoj názor na každého kandidáta. Určite budem voliť aj ja toho, ktorý sa mi najviac pozdáva, ale určite nebudem dopredu niekoho finalizovať. Vo svojom vnútri mám svojho kandidáta, ale verejne to nepoviem. Rovnako som verejne ani nikdy nehodnotil svojich predchodcov a ani nástupcov. Vždy som vychádzal zo svojej práce a mňa hodnotili ľudia.

Niektorí však chápali vašu účasť na Chmelárovej Tieňovej správe o stave republike ako nepriamu podporu.

Eduard Chmelár predložil po Andrejovi Kiskovi svoju správu o stave republiky a ja som bol jednoducho iba zvedavý, čo povie. Taktiež som prijal pozvanie od Štefana Harabina, keď ma pozval na svoju akciu. Ak ma pozve pán Bugár, ktorého dlhé roky poznám, tak prídem tiež. To však neznamená, že by som niektorého z nich verejne podporoval.

Ako by ste zhodnotili kandidátov na prezidenta, ktorých tu zatiaľ máme?

Aj keď som ja kandidoval v roku 1999, bolo ich vtedy až desať. Postupne sa ale nakoniec ukáže, kto má aké šance. Samozrejme, že niektorí idú iba preto, aby si to raz mohli napísať do životopisu.

Napriek tomu, že Strana občianskeho porozumenia vyhrala voľby a ja som bol schválený ako jediný kandidát koalície na prezidenta, tak sa to nedodržalo a pán Michal Kováč išiel za KDH, pani Magdaléna Vášaryová za DS a pán Juraj Švec za Demokratickú úniu. Ja som neprotestoval a po prvom kole sa ukázalo, kto koľko hlasov získal. Kandidoval som ako primátor Košíc, a to pravdepodobne aj najviac zavážilo, pričom sa moje meno zviditeľnilo aj v anketách Muž roka či Politik roka. Zároveň som mal za sebou aj prácu predsedu Slovenskej národnej rady od novembra 1989 do júna 1990.

Osobne som bol hrdý na to, že sa mi podarilo urobiť reparát na funkciu primátora Košíc v roku 1994. Mnohí, keď neurobia pre mesto niečo dobré, tak sa odsťahujú a potom sa tvária ako nezávislí. Ja som ostal v Košiciach a pamätám si, ako mi pán Mečiar hovoril, že ma Košičania nemusia zvoliť, lebo je iná situácia ako v starom režime. Povedal som mu, že ak ma nezvolia, tak si budem spytovať svedomie a hľadať príčinu neúspechu. Nakoniec som vyhral s jedným plagátom v rozmere A5 a s nápisom „Nesľubujem, čo nesplním“. Zabralo však to, že ma poznali ako človeka. Keby som mal na hlave maslo či niečo spreneveril, tak by mi to určite Košičania nedarovali.

Keď mi však niekedy niečo vyčítali, tak hovorili: „Veď bol komunista, takže nemôže byť dobrý človek“. Ak niekoho takto hodnotili, tak som zvedavý, ako budú dnes hodnotiť tých, ktorí sú v demokracii a vo veľkom okrádajú štát. Dnes sme si na všeličo zvykli a zatiaľ nebol ani nik z týchto väčších rýb potrestaný. Najlepší pocit ale je, keď môžete ráno vstávať bez výčitiek svedomia a bez strachu, že niekto na vás niečo vytiahne.

Ak sa vrátime k súčasným kandidátom na prezidenta, tak ste spomenuli aj svoju politickú skúsenosť, vďaka ktorej ste vyhrali voľby v 1999. Dnes tu máme kandidátov, ktorí žiadnu takúto skúsenosť nemajú. Je to podľa vás nevýhoda?

Súčasný prezident Andrej Kiska nebol nikdy v politickej strane, ale bol dobrý biznismen. Čiže v prezidentskej funkcii sa orientoval viac v smere, v ktorom bol doma. Je však pravdou, že sa musel zacvičiť a, samozrejme, aj sa viac radiť s poradcami. Keď som ja išiel za veľvyslanca do Kanady v roku 1990, nemusel som sa učiť diplomatický protokol, pretože som s politikou vyrastal odmalička. Je teda výhodou, ak vstupujete do funkcie a nepotrebujete zaškolenie.

Andrej Kiska sa na rozdiel od vás rozhodol opäť nekandidovať na funkciu prezidenta, ale naopak sa o ňom špekuluje, že založí politickú stranu. Predseda KDH Alojz Hlina na margo toho pre Parlamentné listy povedal, že by si mal bývalý prezident vytvoriť knižnicu a chodiť prednášať. Ako vy vnímate kroky Andreja Kisku?

Alojz Hlina mal pravdepodobne na mysli mňa, pretože ja som prvý prezident na Slovensku, ktorý tu založil prezidentskú knižnicu, hoci sa nemôže porovnať s tou, ktorú zriadil Václav Havel v Čechách. Zriadil som ju predovšetkým pre to, aby som verejnosti sprístupnil všetko to, čo som v živote vytvoril. Mám na mysli aj moju literárnu činnosť, o ktorej sa málo hovorí. Doteraz vyšlo vyše 50 kníh rôzneho žánru, pričom väčšina je literatúra faktu.

Čo sa týka rozhodnutia prezidenta Kisku, tak svoju rolu hrá aj vek, keďže išiel do funckie prezidenta v relatívne mladom veku.

Ja by som druhýkrát za prezidenta nekandidoval, keby ma nenahovoril Smer, ktorý však nakoniec odo mňa odskočil a dal prednosť pánu Gašparovičovi. Oni vedia prečo. Nakoniec som šťastný, že to tak dopadlo, pretože by som nikdy nemohol venovať toľko času literárnej tvorbe a cestopisným filmom.

Ako prezident som však tiež kritizoval vládu Mikuláša Dzurindu i napriek tomu, že sme sa v zahraničných otázkach zhodli. Nemohol som však súhlasiť s privatizáciou, odpočúvaním novinárov či previerkami. Premiéri majú na Slovensku obrovskú právomoc a podľa mňa je najvyšší čas zmeniť volebný zákon, pretože hoci sa predseda strany odvoláva na grémium, tak určuje všetko. Keď je silný predseda, tak má aj obrovskú moc. Ľudia nadávajú na poslancov, ale predseda určí, kto bude poslancom. Veľká moc a veľké právomoci kazia premiérov.

Raz sa ma pýtali, aký je rozdiel medzi Mečiarom, Dzurindom a Ficom. Ja hovorím – zásadný. Mečiar bol nedemokratický diktátor a Dzurinda s Ficom už boli demokratickí diktátori, pretože mali takú veľkú právomoc, ktorej sa nechceli vzdať. Tí, čo vyhrajú, nemilosrdne valcujú opozíciu.

Má teda súčasný prezident šancu byť budúcim premiérom?

Pozrite, on prešiel teraz nejakou školou, a nie malou. Ako prezident Andrej Kiska videl, ako koná predseda vlády či politické strany. Je však otázka, ako jeho konanie prijme opozícia. Najskôr to privítali, ale teraz zisťujú, že ak nepôjde s niektorou už vzniknutou stranou, ale založí niečo nové, tak môže mať veľké šance. Nevyhrá voľby, tie vyhrá Smer, avšak ten je už v takej pozícii, ako bol Vladimír Mečiar, ktorý vyhral voľby, ale Dzurinda zložil vládu.

Aj opozícia sa dá podľa mňa hocijakým spôsobom dokopy, len aby bola už nejaká zmena. Keď je niekto dlho vo vláde, tak sa nazbiera aj veľa chýb a zmena sa potom žiada. Otázne je, či to bude zmena k lepšiemu.

Hovorí sa, že orol muchy nechytá. Prekvapilo by vás teda, keby Andrej Kiska z prezidentskej funkcie išiel do politickej strany?

Nie je to veru zvykom. Osobne si myslím, že ho k tomu rozhodnutiu vedú dva motívy. Prvým je podpora verejnej mienky a druhým je jeho vek. Ja som svoje funkčné obdobie končil, keď som mal 70 rokov (Andrej Kiska má teraz 55 rokov, pozn. red.).

V rozhovore pre Parlamentné listy ste povedali, že fandíte svojmu kamarátovi Viktorovi Orbánovi, pretože chráni Európu. Minulý týždeň schválil Európsky parlament správu voči Maďarsku, v ktorej ostro kritizujú politiku Orbána. Ako to vnímate?

Viktor Orbán je môj kamarát, bez ohľadu na to, čo si o ňom kto myslí. V Nemecku sa však na neho hnevajú. Som za to, že ľuďom, ktorí pochádzajú z oblastí, kde jej vojna, by sa malo pomáhať. Nedá sa ale porovnávať terajšia migrácia s migráciou po roku 1968 z Československa. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale viem o konkrétnych ľuďoch, ktorí utiekli do Rakúska, ako si ich delili podľa profesií. To neboli ľudia, že by nevedeli, čo s nimi. Teraz sa ale pohla masa ľudí a všetci sme sa báli, kto všetko sa nachádza medzi tými, ktorí skutočne utekali pred vojnou.

Aj v Nemecku zistili, že bola chyba otvoriť hranice. Orbán pritom nechránil ani tak Maďarsko, pretože tam tí migranti ostať nechceli, ale Rakúsko, Nemecko a severské štáty. V tom čase to však vyzeralo, že bráni iba Maďarsko, ale on bránil celú Európsku úniu. Nakoniec aj samotní Briti stavali vysoké ploty vo Francúzsku. Teraz to vyzerá tak, že sme sa poučili od Orbána, ktorý ukázal, že jediná cesta je chrániť Európu zvonka a prijímať tých, ktorí si to zaslúžia. Nie však kvótami nútiť niekoho, kde má žiť.

Môžu hovoriť na Orbána, čo chcú, ale jeho vysoká dôvera, vďaka ktorej trojpätinovou väčšinou vyhráva voľby, dokazuje niečo iné. Možno niekedy povie veci priamo a nehrá sa na diplomaciu, čo nemajú radi v Európskej únii. V Európskej únii si ale budú musieť zvykať na to, že tu už nebude iba falošná jednota a že väčšie štáty budú diktovať a malé budú musieť byť ticho.

Na druhej strane treba Európskej únii aj poďakovať, pretože by sme neboli tam, kde sme teraz. Bol by som rád, keby už niekto povedal to číslo, koľko miliárd sme získali z Európskej únie a ako by vyzeralo Slovensko bez týchto peňazí.

- Reklama -