Rútime sa ku koncu. Sme slabí. Prečo sme proti Rusku, len pomáhame nepriateľom. Snaha USA je v troskách. Známy český analytik dokonca našiel, v čom sa od Ruska máme učiť

0
Lukáš Visingr (Autor: jdipracovat.cz)

V Istanbule podpísali zástupcovia Ruska a Turecka dohodu o vybudovaní plynovodu TurkStream, ktorý má viesť plyn z Ruska do Turecka a odtiaľ ďalej do Európy. Ruský prezident povedal, že Rusko poskytne Turecku zľavu na nákup plynu v rámci širších dohôd, ktoré zahŕňajú vybudovanie plynovodu. Moskva tiež zruší embargo na dovoz tureckého tovaru. Tlačové agentúry hovoria o tom, že sa Rusko s Tureckom dohodlo na posilnení kontaktov aj vo vojenskej oblasti, na intenzívnejších kontaktoch svojich ministerstiev obrany a tajných služieb. Čo tieto dohody znamenajú pre Európu?

Predovšetkým je to dôkaz tragicky slabej pozície EÚ, ktorá sa snaží vystupovať ako akási svetová superveľmoc, ale nie je schopná ochrániť vlastnú bezpečnosť a poriadne presadzovať svoje záujmy. Vyjednávanie o imigračnej dohode s Tureckom bol v podstate len turecký nátlak až vydieranie a európske ústupky. A teraz sa Turecko vyhráža, že ak nedostane bezvízový styk, celú dohodu vypovie. Ak pominiem to, že celá tá dohoda je nezmyselná a na faktickej situácii rovnako nič nemení, vedomie Turecka, že môže takto na Európu tlačiť a ona sa vždy podvolí, je veľmi smutnou výpoveďou o tom, kam to elity európskej politiky dotiahli. Úprimne, netuším, čo pozitívne by malo vzísť z aproximácie Európy s Tureckom, a teda ani nechápem, prečo sa o to časť európskej politickej scény tak dlho a tak silno snaží. Ale presne naopak je to s Ruskom, pretože to je predsa gigantický zdroj surovín a súčasne obrovský trh pre výrobky i služby. V zhode s Milošom Zemanom tvrdím, že Západ a Rusko majú byť partnermi, ktorí si vo veľa veciach môžu vzájomne pomôcť. To, samozrejme, neznamená, že spolu nebudú súperiť v tom či onom, avšak striktne racionálne platí, že z napätých vzťahov medzi Západom a Ruskom môže profitovať len spoločný protivník pre obidvoch, teda islamizmus, ktorý je dnes stelesňovaný (okrem iného) aj islamskou vládou AKP v Turecku. Západu totiž zúfalo chýba realizmus a odhodlanie tvrdo presadzovať svoje geopolitické záujmy.

Niektorí politológovia už skôr hovorili v súvislosti s utužením vzťahov nielen s Tureckom o pozoruhodnej diplomatickej ofenzíve Ruska a vytvorení eurázijského spojenia. Svedčí aktuálne dianie práve o tomto trende alebo si možno vysvetliť situáciu inak?

Povedal som to už mnohokrát a poviem to znova. Napriek fantazmagorickým teóriám, ktoré toľko presadzuje Alexander Dugin a jeho fanúšikovia, ktorí sa vezú na káre eurázianizmu, skrátka nikdy nebudem veriť, že by Rusko a Turecko mohli byť skutoční spojenci, rovnako ako nimi nemôžu byť napríklad ani Rusko a Čína. To, čo teraz medzi Moskvou a Ankarou pozorujeme, je pragmatická až cynická, dočasná, nepriaznivými okolnosťami vynútená a z oboch strán vypočítavá kooperácia, nie spojenectvo. Skutočné partnerstvo je založené na spoločných hodnotách a na dlhodobých spoločných záujmoch, ale Rusko a Turecko dnes majú nanajvýš spoločné niektoré krátkodobé záujmy, čo platí aj o dvojici Moskva – Peking. Záujmy Ruska a Turecka sa dlhodobo stretávajú, či už ide o Kaukaz, alebo vzdialenejšie stredoázijskej krajiny, pretože Rusko ich vníma ako tradičnú mocenskú sféru, zatiaľ čo Turecko tam chce expandovať cez vplyv na tamojšie turkické národy. Ale k tomu, že sa vzťahy Moskvy a Ankary otepľujú, nepriamo prispela tiež Európa, ktorá zase opakuje svoje zahraničnopolitické chyby. Miesto porovnania vzťahov s Ruskom a jasného „nie“ voči Turecku poškodila svoje vzťahy s Ruskom, ponížila sa pred Tureckom a nakoniec len dotlačila Rusov a Turkov k vzájomnému zblíženiu. Dalo by sa to použiť ako výborný príklad do učebnice medzinárodných vzťahov, lenže ako príklad odstrašujúci.

Rusko-americká septembrová dohoda o prímerí v Sýrii predpokladala, že umiernená opozícia sa od teroristov, ako je Front dobytia Levanty, oddelí, čo sa nestalo a Rusko z toho viní USA, ktoré mali tento bod dohody zabezpečiť. Teraz Rusko schytáva kritiku za intenzívne bombardovanie Aleppa. Bola toto strategická chyba Ruska alebo jednoducho možno postupovať len silou? A čo si myslíte o úvahách zaviesť pre ich postup ďalšie sankcie proti Rusku?

Rusko pri svojich náletoch postupuje veľmi brutálne, o tom niet sporu. Otázka znie, či vôbec môže konať inak, pretože sa bojím, že jedinou alternatívou sú vlečúce sa kruté boje v mestách, do ktorých sa Rusko nechce nechať zatiahnuť. V prvej čečenskej vojne Rusi utrpeli strašný debakel, keď poslali neskúsených vojakov bez vhodnej techniky a taktiky do bojov o Groznyj, a tak v druhej čečenskej vojne postupovali úplne inak. Nasadili delostrelectvo a letectvo spôsobom, ktorý síce zožal politickú a humanitárnu kritiku, ale vojensky sa ukázal ako vysoko funkčný. Nemám žiadnu radosť z toho, že to hovorím, ale ono to asi skutočne inak nejde, ak je cieľom nepriateľa poraziť. Tých civilných obetí je mi, samozrejme, ľúto a určite došlo k mnohým prípadom, keď sa dalo mieriť lepšie alebo keď sa mali lepšie pripraviť spravodajské podklady. Trebárs ten útok na konvoj Červeného kríža bol naozaj totálny lapsus, ale vojna je, bohužiaľ, krutá a také veci sa niekedy stávajú všetkým. Nemá, samozrejme, veľký zmysel argumentovať štýlom „vy zase bijete černochov“, lenže západná verejnosť si akosi zvykla na mediálne atraktívnu „nekrvavú“ podobu vojny, hoci v skutočnosti sú konflikty v treťom svete stále nesmierne brutálne. Viem, že to teraz bude znieť strašne cynicky a necitlivo, ale na pozadí toho, čo sa desiatky rokov deje v Afrike a Ázii, nie je konflikt v Sýrii ničím výnimočným. Zavádzať ďalšie sankcie proti Rusku mi pripadá ako ďalší prejav nepochopenia tejto smutnej skutočnosti.

Čo sa týka situácie na Blízkom východe, v súčasnosti nabrala kvalitatívne novú dynamiku, ktorá už nie je v réžii USA. To si myslí bezpečnostný expert Jaroslav Štefec. „Nič na tom nemôže zmeniť ani rétorika niektorých amerických generálov, myslením zamrznutých v rokoch studenej vojny, ani Kerryho vyhlásenie, že Rusko sa v Sýrii dopúšťa vojnových zločinov.“ Navyše ruský prezident odložil plánovanú cestu do Paríža potom, čo mu jeho francúzsky náprotivok François Hollande ponúkol rokovania len o Sýrii. Čo si o tom myslíte?

S názorom Jaroslava Štefca musím súhlasiť, pretože to, ako Obamova administratíva oslabila pozície USA v tomto regióne, naozaj nemá precedens. Desiatky rokov snaženia USA sa premenili na trosky. V zahraničnej politike USA vždy existovali dve línie, jedna preferujúca záujmy a druhá preferujúca hodnoty, inak povedané realizmus a idealizmus. Niekedy boli v súlade, inokedy nie, za každého prezidenta to bolo trochu iné. Ale Obama to pomyselné kyvadlo vychýlil úplne extrémne v prospech idealizmu, čo potom v kombinácii s určitou naivitou a neznalosťou pomerov viedlo ku katastrofe. Nekritická podpora sýrskej opozície v štýle „kto je proti Asadovi, je náš“ bola strašná chyba. Nerobme si žiadne veľké ilúzie, tzv. umiernená a sekulárna opozícia v Sýrii je už len marginálny element a väčšinu sýrskych opozičných skupín tvoria islamisti. Tak to na samom začiatku konfliktu nebolo a Asadov režim rozhodne nie je bez viny, v tomto smere si nijako neidealizujme ani jeho. Ale faktom skrátka je, že Sýria dnes predstavuje dejisko stretnutia niekoľkých regionálnych aktérov, medzi ktorými hrá ústrednú úlohu Irán, Turecko a Saudská Arábia. Irán chce exportovať svoju šiitskú „islamskú revolúciu“, no Turci a arabskí šejkovia usilujú o expanziu sunnitského islamizmu. A to, že sa s nimi Amerika ocitla na tej istej strane, už je len absurdným dokreslením zlyhania Obamovej stredovýchodnej stratégie, ak teda vôbec nejakú stratégiu mal a nebola len zúfalou improvizáciou.

Na najvyšších miestach ruskej politiky sa schyľuje k ďalším zmenám, ktoré politickí experti pripisujú snahám ruského prezidenta pozmeniť zostavu jeho najbližšieho tímu pred prezidentskými voľbami v roku 2018. Objavujú sa informácie o tom, že prezident Vladimir Putin vytvára dve nové organizácie veľmi podobné KGB. Je to len potvrdenie o posilňovaní moci Putina takto pred voľbami? A je jasným víťazom?

Fascinuje ma, že hneď ako sa niekde objaví pojem „štátna bezpečnosť“, niektorí ľudia okamžite začnú hovoriť o vzkriesení KGB. Ironicky by som sa teda spýtal, či teda za „americkú KGB“ považujú agentúru NSA (National Security Agency), pretože onen americký pojem „National“ („Národná“ ako „Federálna“) znamená de facto to isté ako u nás „štátna“. Ale už vážne. To, že Vladimir Putin chce spojiť dve silné spravodajské služby pod strechu jedného ministerstva, nepovažujem za nič alarmujúce, skôr je to prejav konsolidácie moci v Rusku, pretože skutočne nie je potrebné, aby agentúry viedli boj skôr proti sebe navzájom, ako sa to dialo v USA pred 11. septembrom 2001 a do istej miery asi stále deje aj v Rusku. Fakt ale je, že tá hlavná deliaca línia leží v Rusku nie medzi civilnými službami FSB a SVR, ale hlavne medzi FSB a vojenskou službou GRU. V ére Jeľcina dokonca dochádzalo aj k tomu, že tieto dve služby podporovali znepriatelené čečenské klany a viedli proti sebe v Čečensku „vojnu v zastúpení“. Takéto excesy už zrejme neexistujú, ale tá rivalita funguje stále. Spolu so zriadením tzv. Národnej gardy to vnímam skôr ako potvrdenie toho, že v Kremli dnes dominuje „spravodajská“ frakcia nad tou armádnou. Čo sa týka volieb, o víťazstvo Vladimira Putina asi netreba pochybovať, očakávam však, že sa bude stále častejšie špekulovať aj o jeho možnom nástupcovi.

Navyše asi 40 miliónov Rusov sa zapojilo do celoštátneho cvičenia civilnej obrany. Počíta sa tiež s praktickým nácvikom „radiačnej, chemickej a biologickej ochrany obyvateľstva“. Do akej miery súvisí tento nácvik so zhoršením vzťahov so Západom alebo dokazovaním sily práve v súvislosti s už spomínanými voľbami?

Myslím, že tie dva faktory tam hrajú svoje úlohy, ale okrem toho by som spomenul ešte jednu vec, ktorá má obrovský význam a v ktorej by si hlavne západná Európa mala z Ruska brať príklad. Mám na mysli vzťah k ozbrojeným silám, ochotu zapojiť sa do takých aktivít a nejako prispieť k obrane vlasti. Viem, že to znie pateticky, ale, našťastie, stále existujú národy, pre ktoré to doteraz má skutočný význam, nie je to len prázdna fráza. Okrem Rusov sú to nepochybne Poliaci, stačí sa pozrieť, s akým nadšením tam formujú domobranu a za vlastné peniaze si nakupujú zbrane a výstroj. A mimo Európy, pochopiteľne, hlavne Američania, ktorých vzťah k zbraniam a armádam je, paradoxne, dosť blízky Rusom. Možno uviesť aj ďalšie národy s takým naturelom, napr. Izraelčanov, Švajčiarov alebo Fínov, zatiaľ čo väčšina západnej Európy v tomto trestuhodne zaostáva. Ešte jeden príklad z Ruska: keď sa tam v lete uskutočnili tzv. armádne medzinárodné hry, v ktorých si merali svoje sily vojaci najrôznejších profesií z dvoch desiatok krajín, tak sa celá akcia tešila takmer zhodnej popularite ako olympiáda v Brazílii. Áno, režim určite túto tému vojenstva v propagande využíva, hádam aj zneužíva, ale to nič nemení na tom, že Rusi sú veľmi hrdí na svoju armádu a prevažná väčšina by svoju krajinu ochotne bránila vo vojne. Nie som si istý, či to isté môžem povedať aj o obyvateľstve väčšiny európskych krajín NATO.

Aj americké voľby ako súčasť konfrontácie medzi Clintonovou a Trumpom otvorili otázku Ruska. Je to naozaj tak, že by Hillary Clintonová pokračovala v Obamovej administratíve a Donald Trump je nevypočítateľný? Čo k tomu ďalej povedať? A aký bude mať voľba prezidenta vplyv na Českú republiku a prípadný vplyv Ruska u nás?

Je všeobecne známym faktom, že zahraničnopolitické vedomosti a zručnosti nie sú, ak to mám povedať diplomaticky, najsilnejšia Obamova stránka. Koniec koncov sa aj v kampani sústredil na vnútropolitické témy a zahraničie prenechával Clintonovej a potom Kerrymu. Takže áno, dá sa očakávať, že by Hillary Clintonová pokračovala v Obamovej politike, keďže to v podstate bola jej politika. Naopak, Trump je v tomto veľká neznáma, hoci z jeho vyhlásení sa dá akási koncepcia odvodiť. Urovnanie poškodených vzťahov s Ruskom a Izraelom, tvrdý postup proti Číne a islamistom, celkovo realistický prístup (záujmy, nie hodnoty), opatrnejší angažmán po svete. Trump býva označovaný za „izolacionistu“, ale mám dojem, že toto slovo sa často chápe nesprávne. Prezident Trump by asi obmedzil úlohu USA ako „svetového žandára“, ale ak by zistil, že americké záujmy sú ohrozené, potom by zaručene použil silu a na nepriateľa by udrel zničujúcim spôsobom. Žiadne polovičné „obmedzené zásahy“. Buď nič, alebo totálna vojna. Ale bez ohľadu na víťaza volieb platí, že európske krajiny budú musieť investovať do svojej obrany a bezpečnosti omnoho viac než dnes.

Nech ide ale o akúkoľvek tému, Trump neustále čelí útokom pre svoje škandalózne správanie, Clintonová má zase podľa prieskumov problémy s tým, že jej ľudia jednoducho neveria. Reuters uvádza, že ak by na ňu Trump útočil tak ako v tej poslednej debate, znechutil by jej voličov a tí by zostali doma. Neustále opakuje súslovie ,,Crooked Hillary“. Kto je podľa vás bližšie k cieľu na ceste k Bielemu domu? A váš osobný názor, koho by ste radšej videli v čele Spojených štátov?

Odhadovať víťaza si skutočne netrúfam. Objavuje sa množstvo prognóz, väčšina favorizuje skôr Hillary, avšak tieto prezidentské voľby už rozbili veľa vecí, ktoré sa pokladali za večné a nemenné pravdy. Pred rokom by asi len málokto hádal, že by oficiálnym kandidátom skutočne mohol byť Donald Trump a že u demokratov výrazne zaboduje Bernie Sanders. Takže aj tie súčasné predpovede môžu zlyhať, pretože tieto voľby sú naozaj úplne odlišné od všetkých predchádzajúcich. A ak to Hillary skutočne vyhrá, môžu za tým stáť aj úplne iné dôvody než tie, o ktoré sa opierajú sofistikované prognózy. Ale čo sa týka môjho osobného želania, potom mám ako pravicový konzervatívec jasno a podporujem prezidentského kandidáta republikánov. Stále mám voči Trumpovi množstvo výhrad a na začiatku som stavil na iného uchádzača, avšak v tejto chvíli stojím za Trumpom. Získal si u mňa rad plusových bodov. Tým, že chce narovnať vzťahy s Ruskom a Izraelom, páčia sa mi aj niektoré jeho nápady vo vojenskej oblasti (ako reaktivácia bojových lodí triedy Iowa), ale najmä je mi sympatické to, že sa nebojí hovoriť politicky nekorektne a na nič sa nehrá. Čím viac na neho mediálny mainstream útočí a prezentuje ho, takpovediac, ako psychopata a zloducha, tým viac mám pocit, že je to úplne normálny chlapík s ľudskými emóciami, zatiaľ čo Hillary pôsobí chladne a neprístupne. A tiež nie je dôveryhodná, čo na nej koniec koncov najviac prekáža aj tým, ktorí sú rozhodnutí ju predsa len voliť.

Keď sa ešte vrátim do Európy. Veľká Británia spustí do konca marca 2017 mechanizmus vystúpenia. A postupne sa stane debata o ekonomických vplyvoch na rôznych frontoch realitou. Svedčí naozaj vízia novej a spravodlivej Británie Theresy Mayovej o tom, že sa nebojí straty prístupu na trh Európskej únie, pretože chce plnú kontrolu nad imigráciou? Čo by mohol spôsobiť „tvrdý“ brexit, a nemám teraz na mysli len ekonomické straty…

Nesúhlasím s tými, ktorí hovoria, že brexit znamená koniec Európskej únie. Som presvedčený, že EÚ je už niekoľko rokov na ceste k neodvratnému koncu, a či brexit niečo skutočne spôsobí… Hádam len to, že koniec EÚ príde skôr. Otázka znie, či to bude akési riadené rozpustenie alebo skôr živelný rozpad. Briti s tým podľa mňa pevne počítajú, a dokonca si myslím, že na rozdiel od mnohých Európanov na kontinente s tým vlastne počítali vždy, resp. nikdy neverili, že EÚ je niečo „na večné časy“. Briti navyše už dávno majú alternatívu pre trh EÚ, pretože je tu organizácia EFTA (Európske združenie voľného obchodu, pozn. redakcie), ktorú kedysi Londýn sformoval práve ako protiváhu Európskeho spoločenstva. Členmi boli, takpovediac „periférne štáty“ Európy, najmä tie škandinávske, ale napríklad aj Portugalsko, Rakúsko či Švajčiarsko. Odkázal by som tu na špičkového amerického analytika Georgea Friedmana, ktorý hovorí, že keď nastane koniec EÚ, u troch najsilnejších štátov sa zákonite obnovia ich geopolitické imperatívy, ktoré sa premietnu do ekonomiky, resp. do zamerania na trhy. Nemci sa teda sústredia na strednú a východnú Európu, zatiaľ čo Francúzi na Stredomorie a Afriku, kde majú bývalé kolónie. A analogicky Briti asi výrazne oživia Commonwealth a v nejakej forme vzkriesia EFTA. Každopádne sa nebojím, že by koniec EÚ znamenal pre Európu nejakú strašnú apokalypsu. Európa, jej krajiny a národy tu boli pred Európskou úniou a nepochybne tu budú aj po nej.

- Reklama -