Rodák z Donbasu naložil Rusom aj Západu: Takto to vyzerá na východnej Ukrajine

24.8.2016 20:30

ROZHOVOR Ukrajinské vojenské sily sa pripravujú na silovú operáciu na Donbase. Režim Vladimira Putina tamojší ľud ale už niekoľkokrát zradil. V samotnom Rusku sa však teraz okolo Igora Strelkova alias Girkina formuje nová politická sila, ktorá by mohla po nadchádzajúcich masových nepokojoch vládnuť a spravodlivo riešiť aj situáciu Donbasu. Tak hovorí odborník na medzinárodné vzťahy Alexandre Fedorovski, ktorý musel pred sovietskym režimom emigrovať do USA. V Prahe založil medzinárodný diskusný klub Academia Socrates.

Rodák z Donbasu naložil Rusom aj Západu: Takto to vyzerá na východnej Ukrajine
Foto: archiv AF
Popis: Alexandre Fedorovski.

Varovali ste, že situácia na Donbase sa bude zhoršovať. Môžete byť konkrétnejší?

Bohužiaľ, odpovedať stručne bude ťažké. Nezabudnime tiež na varovanie geniálneho francúzskeho matematika Blaisa Pascala o tom, že „prílišná stručnosť reči z nej môže niekedy urobiť hádanku“. Táto otázka je aj tak dosť zamotaná, aby sa tu mohlo riskovať a „zamotať ju ešte viac“.

Pozdĺž frontovej línie každý deň v stále sa zväčšujúcom počte umierajú a sú zmrzačovaní vojaci na oboch stranách. Civilné obyvateľstvo tiež. Každý deň horia domy mierumilovného obyvateľstva na strane takzvanej Doneckej ľudovej republiky. To nám ale neodpovie na otázku, čo viedlo k terajšej „explózii“ rozsiahlych vojenských akcií. Niekedy v budúcnosti vojnoví historici pomenujú to, čo my pozorujeme v juhovýchodnej časti Ukrajiny viac než dva roky, ako „ešte jednu divnú vojnu“.

Budem hovoriť otvorene. Keby Kremeľ dvakrát nezastavoval domobranu, presun munície, a dokonca „severný vietor“, teda prúd dobrovoľníkov a ruských vojakov, urýchlene podľa rozkazu prepúšťaných z ozbrojených síl Ruska, odvíjali by sa udalosti podľa dvoch scenárov. Medzinárodné spoločenstvo by muselo uznať pád „odchovanca“ vlády USA, teda bábkového režimu Petra Porošenka a Arsenija Jaceňuka. Alebo by kartografická spoločnosť musela urýchlene vniesť opravy do politickej mapy sveta zakreslením hraníc nových štátov na území toho, ktorý dnes ešte nazývame Ukrajinou.

Avšak pričinením operatívnej intervencie americkej vlády do priebehu vojnových operácií dodávkou niekoľkých kompromitujúcich prípadov o offshore účtoch kremeľskej „verchušky“ do Moskvy a donútením Putinovho režimu k prímeriu pomocou manipulácie na cenovom trhu ropy sa situácia strategicky zmenila. Predstavitelia Kremľa boli po návšteve určitých osôb ako vymenení. Všetci ako jeden muž začali nazývať strategických nepriateľov, ako sú USA a NATO, partnermi a pripomínanie projektu Nové Rusko sa stalo v ruských médiách tabu.

Správanie Putinovho režimu sa dnes veľmi podobá správaniu lekára v jednotke intenzívnej starostlivosti. Už nie je rád, že vrátil pacienta do života. Najradšej by ho odpojil od nutných prístrojov, ale bojí sa krvnej pomsty príbuzných. Veľmi dobre charakterizoval tento stav bývalý minister obrany Doneckej ľudovej republiky, plukovník Hlavnej správy rozviedky Generálneho štábu ozbrojených síl Ruskej federácie (GRU) v zálohe a v najbližšom čase hlavný politický oponent Vladimira Putina Igor Strelkov alias Girkin. Ten vyhlásil: „Strategicky USA vyhrali. Výsledkom je, že my nie sme pod Kyjevom, ale oni sú pod Doneckom.“

Avšak existujú dohody z Minska, tak prečo by situácia mala eskalovať?

Putin je rukojemníkom situácie na Donbase a jeho režim nepadne v roku 2017 alebo 2018, ale keď bude vyčerpaný štátny rozpočet a Rusi uvidia dokumenty podľa mienky ruských vlasteneckých síl zrady Putinovho režimu ruských záujmov na Donbase. Putinov režim už teraz začína zaujímať čitateľnejšiu pozíciu na Donbase, čo možno vyhlásiť po tom, keď sa tam objavili nové druhy techniky. Trebárs pontóny. V Luhanskej oblasti vykonala národná milícia Luhanskej ľudovej republiky úspešné manévre v prekonaní vodnej priehrady o šírke až jeden a pol kilometra.

Kyjev pumpuje do vojsk pozdĺž frontovej línie vojnovú techniku i ľudí, hlavne nájomných vojakov a ideologicky motivované oddiely Pravého sektora, ktoré sa využívajú ako trestné oddiely. To znamená, že keď počas útoku útvary ukrajinskej armády ustupujú, títo ľudia po nich strieľajú ako po zradcoch. K zóne frontovej línie sa dostávajú zbrane, ktoré dodávajú jednotlivé krajiny NATO, vrátane raketových systémov. Všetko sa to starostlivo maskuje. Prevaha ukrajinskej armády bola ešte pred tromi mesiacmi až päťnásobná. Avšak armády Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky tiež nespia.

Podľa svedectva rozviedky týchto republík na frontovú líniu prichádzajú stovky nájomných bojovníkov z Turecka, Poľska a Maďarska. Tiež veľa po anglicky hovoriacich. O tom, koľko ľudí zo západnej Ukrajiny je pre vojenskú operáciu proti juhovýchodu, je ťažké debatovať. Avšak ukrajinská administratíva v masovom meradle začína oslobodzovať zatvorených mladíkov, ktorí sa vykašľali na mobilizáciu, a odosiela ich do prvých línií frontu. Dvadsať percent z nich ale dezertuje s plnou poľnou. A dokážete si predstaviť, akú neplechu môžu títo dezertéri narobiť medzi normálnymi občanmi.

Z Donbasu už do Ruska utieklo vyše milión ľudí. A prečo? Len kvôli tomu, že chceli, aby bol ruský jazyk druhým štátnym jazykom. Veď o oddelení od Ukrajiny spočiatku vôbec nikto nehovoril. A nebolo to len časťou plánu, ako toto územie bohaté na ložiská bridlicového plynu vyčistiť od pôvodného obyvateľstva? Veď ešte za Viktora Janukovyča boli predané práva na geologické prieskumy a ťažbu bridlicového plynu na tomto území na tridsať až päťdesiat rokov hlavným západným firmám či spoločným podnikom, pričom v správnej rade jedného z nich sedí syn amerického viceprezidenta Joea Bidena.

Ak vezmeme barbarskú technológiu hydraulického štiepenia horniny vo vrtoch, ktorej negatíva sa viac-menej držia v tajnosti, a krajne vysokú nebezpečnosť kontaminácie podzemných vôd, je táto ťažba veľké riziko. Podzemná voda sa môže stať pre ľudí a zvieratá neupotrebiteľnou. To sa napokon stalo pred rokom v jednom z okrskov Južnej Kalifornie, kam pitnú vodu vozili automobily po celý deň. V takýchto oblastiach sú ľudia skôr na príťaž. Tak prečo ich vytrvalým bombardovaním neprinútiť opustiť rodnú krajinu?

Tvrdú cenu za tieto avantúry zaplatili ľudia z obyčajných rodín centrálnej a západnej Ukrajiny. Nedávno vrchný veliteľ ukrajinskej armády Viktor Muženko oznámil, že sa za posledné dva roky vojenské sily Ukrajiny museli vyrovnať s až 12-tisícovými stratami. Ukrajinská moc dôkladne skrýva skutočné obete a stále opakuje, že ide o 3 042 mŕtvych vojakov a 271 zmiznutých. Niekoľkokrát to znásobte a budete mať počet zmrzačených. Z nezávislých zdrojov je známe, že okolo 13-tisíc vojakov dezertovalo alebo sa stratilo. Nemecká rozviedka predpokladá, že pravdepodobné množstvo mŕtvych za dva roky vojny na oboch stranách môže byť až štyridsaťtisíc. Samozrejme, že sa s tým nikto nechváli. Za posledný mesiac, keď sa vojenské akcie zostrili, sa hovorí o desiatkach ranených a mŕtvych každý deň. Stály predstaviteľ Ruskej federácie pri Organizácii Spojených národov Vitalij Čurkin v týchto dňoch oznámil, že plnenie minských dohôd „očividne teraz nepatrí do okruhu záujmov ukrajinského vedenia, naopak, začína byť evidentné, že ukrajinské vojenské sily sa pripravujú na silovú operáciu“.

Máte správy o tom, čo sa tam teraz deje?

V tomto okamihu ide o aktívny pozičný boj s „ostrými momentmi“, ako sú útoky a protiútoky. Počet útokov ukrajinských vojenských síl vzrastá každým dňom. Podľa mienky protivníka ide o aktívne „prehmatávanie“ obrany „republík“ pozdĺž celej frontovej línie. Pozdĺž riek sa hromadia pontóny k prelomeniu vodných priehrad ťažkou technikou. Čím sa v týchto podmienkach zaoberá Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE)? To je otázka. Žeby zberom informácií získavaných rozviedkou v prospech Ukrajiny? Avšak veľmi dobre sa vie, že v ukrajinskej armáde vzrastá nespokojnosť. Dôkazom toho je, že niektorí dôstojníci odmietajú plniť príkazy ostreľovať civilné objekty. V týchto dňoch veliteľ 30. mechanizovanej brigády ukázal pozorovateľom OBSE, kde jeho vedenie schováva zariadenie RSZO Grad. Osem jednotiek techniky zakázaných minskými dohodami sa objavilo pred monitorovanou misiou v oblastiach Kalinovo a Makedonovka.

Správa, ktorá došla dvadsiateho prvého júla z Donbasu, hovorí, že v noci vedenie vydalo osobitné vyhlásenie, že ozbrojenci Doneckej ľudovej republiky sú pripravení na odrazenie početnej ozbrojenej provokácie vojenských síl Ukrajiny a varovalo obyvateľstvo celého mesta, aby bolo pripravené odísť do protileteckých krytov a pivníc.

Narodili ste sa neďaleko Donecka. Ako z tohto pohľadu vnímate tamojší konflikt?

Áno, narodil som sa v Doneckom kraji. Je to moja vlasť. Prežil som tam časť detstva a mladosti. Je moja prvá láska Táňa Viťugina, na ktorú spomínam aj dnes, živá a zdravá? Neviem. Rodina mi nezostala. Zostalo vzdialené príbuzenstvo z otcovej strany, kontakty s nimi však neudržujem. Ale zostali hroby. V tej krajine sú pochovaní moji starí otcovia, babičky, môj otec. Ich večný pokoj je rušený stálym bombardovaním ukrajinskou armádou. Zakaždým, keď v Donecku alebo v Horlivke, kde som študoval vo vysokej škole, vybuchne granát, vybuchuje aj v mojej minulosti.

Nešťastní ľudia, ktorí sa stali rukojemníkmi veľkej geopolitickej vojny USA proti Rusku. Ľudia dôverovali Vladimirovi Putinovi, a on ich zradil. Každú smrť, tak na jednej, ako aj na druhej strane, pretože bojujú Slovania proti Slovanom, každé zmrzačené telo, má na svedomí Putinov režim. Dvakrát zastavoval nástup domobrany, ktorý sa mohol skončiť nie iba oslobodením Donbasu od západoukrajinských vojsk, ale výsledkom ktorého mohla byť nastolená plná kontrola tohto územia. Ale zrejme Putinov režim potrebuje celú Ukrajinu. Pritom sa obávam, že „kremeľská organizovaná zločinecká skupina“ je znepokojená nielen posunutím hraníc alebo možným vytvorením bábkových štátov, ale aj zmenou ekonomiky a trhu Ukrajiny. Zločineckou skupinou ich napokon nazýva poslankyňa Oblastnej dumy v Kursku a kandidátka vo voľbách do Štátnej dumy Olga Li vedúca nerovný boj s Putinovým režimom.

Ako by mal byť ten konflikt správne chápaný? Ako občianska vojna alebo ako ruská agresia na Ukrajine?

Je to hybridná vojna, v ktorej sú príznaky občianskej vojny a zasahovanie východného suseda. Spomeňme si na výsadok skupiny Igora Strelkova v Slavjansku, počas ktorého vojaci Ruska v zálohe uskutočnili zreteľne pod krídlami GRU úspešnú vojnovú operáciu. Sú tu aj znaky obrovského protestu obyvateľstva Donbasu proti ukrajinizácii. Ale hlavne je to všetko kamufláž. V Kyjeve sa práve tak ako v roku 1993 v Moskve konal protivládny a proamerický prevrat. Jeho výsledkom bolo, že skupiny špeciálnych záujmov USA a Európy spustili otvorenú vojnu proti Rusku ohľadom dôvery. Navyše rukami Slovanov.

Pociťujem u vás veľké sympatie pre Igora Girkina alias Strelkova, ktorý je za ruskú stranu hlavným architektom konfliktu na Ukrajine. Ako tomu mám rozumieť?

Na prvý pohľad by to tak mohlo vyzerať. Avšak za bežným okrúhlym stolom medzinárodného diskusného klubu Academia Socrates v Prahe, ktorého ste sa zúčastnili, bola videokonferencia vedenia Výboru 25. januára, čo je spoločenské hnutie, ktorého ušľachtilým sociálnym, ekonomickým a politickým cieľom je urobiť poriadok v krajine, vybudovať sociálny štát a zničiť tú ekonomickú, finančnú, právnickú a politickú bakchanáliu, ktorú režim Vladimira Putina predpokladal zaviesť v krajine a jej najbližšom pohraničí. Nebola to videokonferencia Igora Strelkova.

Keď sledujete moju reakciu na pána Strelkova, zohľadnite to, že mi dva roky znemožňovali vstúpiť s ním do akéhokoľvek kontaktu. Pritom som zakladateľ medzinárodného diskusného klubu Academia Socrates, ktorého cieľom je umožniť účastníkom získať nezávislé a pravdivé informácie. A tie, ako je známe, sa väčšinou rodia v diskusii.

Igor Strelkov je neordinárna ikonická osobnosť, ktorá sa podľa mňa zapíše do dejín. V prípade, že ho „asasin“ Putinovho režimu neuprace, ako upratali iných vynikajúcich veliteľov domobrany. Trebárs Alexandra Mozgovoya, Alexandra Bednova a iných, čo si dovolili vyhlásiť vyhnanie kompradorskej oligarchie, ktorá nebola napojená pokrvne na Donbas a Rusko, tak svojím pôvodom, ako ani stavom svojej duše. Strelkov patril k vynikajúcim dôstojníkom a medzi vojnovú intelektuálnu elitu. Svojimi činmi, nie slovami, miluje svoju vlasť a slúži jej. Slúži, nie posluhuje. Teraz sa okolo neho formuje nová politická sila, ktorá ekonomickými metódami ničí korupciu a kompradorskú buržoáziu.

Bohužiaľ, budem vyzerať trochu ako Nietzsche, ale Ruskom treba zatriasť. Je nutné zavedenie ekonomického a právneho poriadku. A práve človek tohto typu - silný, smelý a neskorumpovateľný, s prvkami diktátorstva - podľa mňa bude vládnuť po nadchádzajúcich masových nepokojoch, ktoré si Rusko o rok či o dva zažije.

V Európe je považovaný, ako som už spomenul, za architekta konfliktu na Donbase, teda za teroristu...

Nepleťme si príčinu s následkom. Špeciálna vojnová operácia GRU prikrytá penzionovaným, hoci len čiastočne plateným, vojakom, sa odohrala v dôsledku politiky Washingtonu vo vzťahu k Rusku. Navyše hlavní architekti sedia v Kremli a možno v Kyjeve. Som si takmer istý, že to bola operácia uskutočnená pomocou zmluvných vzťahov medzi donbaskými oligarchami typu Rinata Achmetova, ktorí sa rozhodli ukázať Kyjevu, že nebudú robiť to, čo on káže, a ruskou rozviedkou. Strelkova stopercentne odkopli, zradili, násilne ho poslali do „operácie“, keď sa zistilo, že je romantik, rojko, ktorý sa rozhodol vytvoriť sociálny štát, kde znárodní a odovzdá ľudu to, čo mu patrí.

Podľa mňa je tým hlavným architektom konfliktu Vladislav Surkov, zlý génius Kremľa. V jednom americkom interview sa sám nazval autorom idey „suverénnej demokracie“. Práve túto zradu svojich ideálov a zahubené životy Strelkov nie je schopný odpustiť. Neprijatie systému vždy prichádza skrz individuálnu skúsenosť.

Prečo prezident Putin nebol nikdy ohľadom operácií na území Ukrajiny otvorený a až po určitom čase, napríklad ohľadom Krymu, priznal pravdu?

Myslím, že na túto otázku nemožno odpovedať lepšie, než ako to urobil nemecký publicista Wilhelm Schwebel, ktorý vyhlásil, že politika je umenie z mnohých malých lží urobiť niečo podobné jednej veľkej pravde. Putinovi nemožno uprieť určité diplomatické schopnosti. A už Winston Churchill hovorieval, že „diplomat, to je človek, ktorý si dvakrát rozmyslí, než niečo nepovie...“ Inokedy a inde to bolo inakšie? Nepamätám si z dejepisu, že by sa americký prezident Theodore Roosevelt zaoberal politickým strikingom, keď v roku 1903 USA vyprovokovali nepokoje v Kolumbii, „odrezali si“ z tejto krajiny obrovské územie a nazvali ho Panamou.

Úprimne treba povedať, že v každej krajine má vládnuca trieda svoje záujmy na bližšom a vzdialenejšom zahraničí. A konštitučný garant je povinný „prevádzať“ tieto záujmy do politických aktov, a to aj vojnovými prostriedkami. Takže by som v tomto z Putina nerobil démona.

Ohľadom klamstva v súvislosti s konfliktom ma tiež napadol útok na Irak preto, že tam mali byť chemické zbrane. Vy ste sa inak proti intervencii v Iraku stavali ako občan USA dosť tvrdo...

V Iraku neboli zbrane hromadného ničenia a rozviedka to veľmi dobre vedela. Mimochodom, divné je, že ich „nenašli“. Zrejme si nikto nechcel zobrať na „triko“ taký podvod. Už keď som si vypočul vystúpenie Busha mladšieho pri televíznych prezidentských kampaniach, tak som si povedal: „Tento chlapec začne vojnu s Irakom.“ Neokonzervatívci ako Donald Rumsfeld začali kvôli svojim zvláštnym záujmom hnusnú kampaň na dezinformáciu amerického národa, vyvolávajúc šovinistickú vlnu. A malo to úplne triviálny koniec.

V Iraku ale neboli občania hovoriaci po anglicky, ktorých by chcel „zlý chlapec Saddám Husajn“ násilne arabizovať. Zato na Donbase žije ruské obyvateľstvo, ktoré sa ukrajinskí nacisti rozhodli násilne poukrajinčiť. Nezabudnime, že násilné jazykové a kultúrne preprogramovanie časti obyvateľstva je príznakom genocídy.

Akú má podľa vás v konflikte na hranici Ukrajiny s Ruskom funkciu bieloruský prezident Alexander Lukašenko? Najskôr bol s Putinom zadobre, následne ho kritizoval. Nezačal sa ho nakoniec báť?

Poznal som celkom dobre pána Lukašenka za starých čias. Tvrdý oriešok tak pre komunistickú vládu v ZSSR, ako i dnes pre Rusko. Svojho času urobil veľa pre svoj národ. Nenastal hlad, nenastal divoký rast cien na spotrebnom tovare a nenastalo ani divoké ožobračovanie národa, ako sa to dialo v Rusku. Aj teraz toho robí dosť, hoci inteligencia, ako vždy a všade, nie je spokojná.

Malo by sa chápať, že stratégia oslabovania pozícií Ruska je vedená na mnohých frontoch. A Bielorusko, najbližší vojenský a politický spojenec Ruska v Európe, je, samozrejme, objektom pôsobenia. Keď sa Kremeľ kúpal v ropných dolároch a zasypával nimi Bielorusko, bolo všetko v poriadku. Keď táto žila vyschla, „baťko“, ako nazývajú Lukašenka v Rusku, sa začal zmietať medzi Západom a Východom. Nie je náhoda, že ho znázorňujú sediaceho na kyvadle hodín a kričiaceho: „Hneď sa vrátim.“ Základným kameňom úrazu medzi Minskom a Moskvou je to, že Lukašenko nedal bieloruskú ekonomiku na roztrhanie ruským vlkom, ale prenechal ju svojim národným. To možno však pripísať k jeho cti.

Lukašenko chápe, že Bielorusko je prvá bašta obrany Ruska a pekne to využíva. Keď finančná studnica vyschne, „baťko“ okamžite začne s kritikou Putina. Hneď ako sa finančná studnica naplní, Lukašenko sa opäť stane najlepším priateľom Putina.

Okolo Ruska je už niekoľko bábkových štátov, ako Podnestersko, Abcházsko či Južné Osetsko. Môže sa to v budúcnosti zmeniť?

Ruské vlastenecké sily sú toho názoru, že pre zahraničnú politiku ruskej kompradorskej buržoázie zmizla ochranná zóna. Teda pás krajín udržujúcich „pozitívnu neutralitu“, ktoré sú ekonomicky a politicky priateľské k Rusku. V určitý okamih tejto buržoázie, ktorá sa počas desaťročí zaoberala „strkaním peňazí do vlastných vreciek“, pilníkovaním štátneho rozpočtu, rozkrádaním a kradnutím národného bohatstva, zdvihla hlavu a nespoznala ekonomický a vojenskopolitický reliéf okolo Ruska. Uvedomila si, ako sa NATO úporne približuje k bezprostredným hraniciam Ruskej federácie. A odtiaľto sú aj tieto „bábkové štáty“. Už pre spravodlivosť samotnú je ale nutné konštatovať, že vo väčšine prípadov sú to územia s väčšinovým ruským obyvateľstvom.

Rusko sa čo do geopolitiky správa tak ako každý iný štát, ktorý sa snaží vytvoriť pás ekonomickej a vojenskopolitickej bezpečnosti. Nie sú tu žiadne príznaky toho, že by niekto v Kremli chcel zatiahnuť Česko do tohto pásu. Inými slovami, druhý rok 1968 nebude.

Dnešné Rusko je rozvojový kapitalistický štát so svojimi dosť obmedzenými finančnými a hospodárskymi zdrojmi. Avšak Rusko je, samozrejme, zainteresované na priateľskej zahraničnej politike Česka k Rusku. Vážnou prekážkou je ale členstvo Česka v NATO.

Bábkových štátov ale môže byť aj viac. Hlavné nebezpečenstvo tkvie v Estónsku a tiež v oblastiach pri Dnesteri sa situácia Rusov zhoršuje. Treba si presne predstaviť mapu „ruského sveta“. Vyrástla nová internetová generácia, ktorá je vychovaná na filmoch z Hollywoodu, ktorá nechápe, prečo je nutné žiť horšie, keď ľudia okolo žijú lepšie.

Okolo Ruska je na druhú stranu vybudovaná v menšej či väčšej vzdialenosti od hraníc v podstate veľmi hustá sieť amerických vojenských základní. Nie je to tiež dôvod, prečo sa Putinov režim chová ako pes zahnaný do kúta?

No k otázke terajšieho správania pána Putina by sa bolo lepšie obrátiť na psychológa. V roku 2001 na porade Ministerstva obrany Ruska vyhlasoval, že štát opúšťa svoje posledné vojnové základne vo vzdialenom zahraničí, teda vo vietnamskej Kamrani a v kubánskych Lurdoch. Priznal sa teda k jeho geopolitickej neschopnosti, ale po trinástich rokoch predložil návrh k ich oživeniu. To ukazuje minimálne na politickú krátkozrakosť vedúceho štátu takej veľkosti. Samozrejme, že toto obvinenie je lepšie preniesť na skupinu jeho radcov. V záujmoch koho vtedy priniesli také odporúčania, komu slúžili alebo komu prisluhovali? S určitosťou možno povedať len to, že kategórie štátnosti a štátnych záujmov nemožno používať vo vzťahu k súčasnému Rusku s jeho kompradorskou neštátnou buržoáziou.

Putinovo politické okolie vnútroštátne vyhlásilo, že štát nemá prostriedky, a na verejnosti ukazovalo prázdne vrecká. Avšak keby menej rozkrádali štát, nekupovali si jachty a nehnuteľnosti v ďalekom zahraničí, peniaze by sa našli. Chcem poukázať na to, že medzinárodný systém rovnocennej bezpečnosti v civilizovanom zmysle slova, teda pre všetkých, to nie je mapa sveta so štyrmi písmenami NATO na nej, ale systém „protiváh“ vrátane tých vojnových.

Áno, faktom je, že v očiach politickej elity aj politicky aktívnej časti obyvateľstva sa „anakonda“ NATO okolo Ruska obtáča. A to všetko popritom, že Rusko vlastní iba sedem vojenských základní v blízkom zahraničí, teda na území postsovietskeho priestoru. A prakticky jednu základňu v ďalekom zahraničí, teda v Sýrii. Otázka obnovenia vojenských základní na Kube a vo Vietname je v podmienkach súčasnej predkatastrofickej finančnej situácie Ruska behom na dlhú trať. Nebudeme si pritom pliesť letiská Sýrie, na ktorých sú dočasne rozmiestnené lietadlá a vrtuľníky Vzdušných a kozmických síl Ruskej federácie, s vojnovými základňami. Na pozadí osemsto zahraničných vojnových základní USA a prítomnosti amerických vojakov tou alebo inou formou v sto šesťdesiatich krajinách poukazovať na Rusko ako na strategickú hrozbu je prinajmenšom politicky neúnosné.

USA a vedenie NATO na jednej strane a Rusko na strane druhej žijú v rôznych politických dimenziách. Ostatne i napríklad takú konštantu, akou je čas, vnímajú odlišne. Skupina medzinárodných špeciálnych záujmov - vedená hádam Britmi prejavujúcimi prapodivnú skromnosť a viditeľne pózujúca ako „pudel amerického prezidenta“ alebo naozaj Američanov - sa snaží o démonizovanie Putina, robiac z neho nejakého „boogeymana“, ktorým sa v Amerike strašia deti.

Áno, Rusko má ekonomické a vojnovopolitické záujmy v zahraničí, hlavne v tom blízkom. V kapitalistickom štáte s bezbrehou sociálnou nerovnosťou, s dvadsiatimi miliónmi moslimského obyvateľstva, s náboženskou tradíciou, na ktorej je vybudovaný princíp spravodlivosti, vôbec nie je jedno, akým smerom povedie dynamika spoločenského vedomia. Či cestou tolerancie k reáliám sociálnej nerovnosti alebo cestou radikalizácie. To znamená, že je nutné kontrolovať Strednú Áziu. Západ a len ťažko Severoatlantický pakt navyše prostredníctvom „pohltenia“ krajín predtým patriacich do sovietskeho bloku bezprostredne ohrozil ekonomické záujmy ruskej kompradorskej elity, ktorá ešte drží ruku na kohútiku ruského plynu a ropy. Putin je donútený reagovať, inak môže minimálne prísť o svoje postavenie. NATO sa totiž veľmi tesne priblížilo k štátnym hraniciam Ruska, štátu s prakticky nevyčerpateľnými zdrojmi surovín.

Nie je možné ma podozrievať zo sympatií k Putinovi, ako by z vyrieknutého mohol niekto usúdiť. Avšak chcel by som svojmu prezidentovi Barackovi Obamovi a jeho administratíve predsa len pripomenúť, že kým budú vyhlasovať, že je „ruská hrozba“ horšia ako vírus ebola, mali by si uvedomiť, že práve Amerika bola začiatkom devätnásteho storočia svojím vyhlásením, že Stredná a Južná Amerika je zónou výnimočných záujmov USA, zlým príkladom svetu. Otázka je, či sa o tom prezident Obama pri štúdiách histórie v univerzite niečo dozvedel.

Alexandre Fedorovski je filozof a odborník na medzinárodné vzťahy s americkým občianstvom, ktorý teraz žije a pracuje v Prahe. Zaoberá sa politickými a ekonomickými konzultáciami, vzdelávaním, marketingom a manažmentom. V minulosti bol jedným z lídrov antikomunistického hnutia v Moskve a vydával dva undergroundové analytické časopisy, za čo bol prenasledovaný a musel opustiť Sovietsky zväz. Zúčastnil sa dôležitých medzinárodných konferencií. V časoch, keď bol v USA prezidentom George Bush mladší, sa tvrdo postavil proti intervencii v Iraku a stal sa konzultantom iránskeho ministerstva zahraničných vecí. Demokracia, sloboda prejavu a slobodná výmena informácií pre neho nie sú, ako píše vo svojom profile, len slovami. Aj preto v Prahe založil medzinárodný diskusný klub Academia Socrates.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jan Rychetský
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Socialistická mentalita. Všetci tí „elfovia“ v skutočnosti len robia bordel. Naša nová kniha v niektorých kruhoch vyvolá hystériu, obáva sa Markéta Šichtařová

0:03 Socialistická mentalita. Všetci tí „elfovia“ v skutočnosti len robia bordel. Naša nová kniha v niektorých kruhoch vyvolá hystériu, obáva sa Markéta Šichtařová

ROZHOVOR Veľký knižný štvrtok v Česku je slávnostnou premiérou najočakávanejších titulov jesennej se…