Stali ste sa babičkou, ako sa cítite?
Zvykám si na to oslovenie, lebo je zvláštne (smiech), keď sa k slovu mama pridá slovo stará. Keby sme vnímali iba to „stará,“ pre ženu by to nebolo práve lichotivé, ale „stará mama,“ to je to najkrajšie oslovenie, ktoré poznám. Som nesmierne šťastná.
Pripravovali ste sa na túto rolu?
Neviem, či sa celkom dá na takúto rolu pripraviť. Celý život sa venujem deťom v náhradných rodinách, opusteným deťom a teraz budem mať to šťastie, že budem môcť svoju lásku venovať aj vlastnému vnúčaťu a to je úžasné.
Cíti sa aj váš partner ako starý otec?
Túto otázku som mu nedala (smiech).
Zostanete teraz na Slovensku pomáhať dcére alebo sa vrátite do Nemecka?
Patrím k šťastným mamám, pretože si ma Evka objednala“, že by bola veľmi rada, keby som s ňou mohla byť častejšie v tie prvé týždne. Mám povinnosti v Nemecku, takže striedam pobyt medzi Nemeckom a domovom.
Ale budete eventuálne naďalej pracovať ako špeciálna poradkyňa európskej komisárky pre spravodlivosť a rodovú rovnosť Věru Jourovú?
Áno, dokončím svoje povinnosti, ktoré mám ešte do konca roka v Berlíne na Bosch Academy a pritom si, samozrejme, budem plniť aj svoje ďalšie úlohy, ktoré som prisľúbila.
Ako vyzerá vaša práca ako špeciálnej poradkyne európskej komisárky?
Máme stretnutia, na ktorých je vždy stanovená konkrétna téma. Neprekvapí vás, že jedna z nich bola téma utečencov, ďalšia sa týkala rodinnej politiky. A mnohé ďalšie témy. A priebežne, pokiaľ je nejaká požiadavka, tak odpovedám alebo posielam námety písomnou formou.
Baví vás to? Necnie sa vám po politike?
Cnie sa mi po možnosti predkladať riešenia vecí, ktoré nás trápia bez ohľadu na to, kto je pri moci. Neexistuje ľahké riešenie ťažkých problémov. To nutkanie priložiť ruku k dielu funguje najmä keď má človek za sebou skúsenosť, že dodnes úspešne fungujú politiky, ktoré sa mu podarilo presadiť. Napríklad dve percentá asignácie dane pre tretí sektor, daňový bonus pre rodiny s deťmi, rodičovský príspevok do rodín, predĺženie a zvýšenie materskej alebo jednotný výber daní, ciel a odvodov, ktorý nie je dokončený už desať rokov, čo ma trápi. Nehovorím, že riešenia, ktoré ponúkam, sú jediné možné, ale určite stoja za diskusiu.
Možnosť predkladať riešenia vám dali aj Igor Matovič a Daniel Lipšic, ktorí chceli, aby ste viedli koalíciu OĽaNO-NOVA, prečo ste túto ponuku odmietli?
Povedala som niekoľkokrát dôvody, prečo som sa rozhodla odísť z politiky a na týchto dôvodoch sa vôbec nič nezmenilo. Boli to veľmi racionálne dôvody, samozrejme podmienené skúsenosťou z obdobia rokov 2010 až 2012.
Pripúšťate, že sa do politiky vrátite?
Hovorí sa, že človek, a politik vôbec, by nikdy nemal povedať „nikdy“. Ale myslím si, že moja súčasná „parketa“, keď si tak trochu lámem hlavu v diskusiách a v medzinárodných súradniciach a pokúšam sa dávať na stôl nové riešenia, je tým, čo aktuálne považujem za zmysluplné. Nikdy som nerazila politiku moci, ale politiku riešení. No dnes to nemusí byť spôsobom, že ich bude pretláčať priamo na politickej scéne.
Kauzy sa teraz na slovenského občana valia takou rýchlosťou, že to už ani nestíhla sledovať. Váhostav, predražené CT, teta Anka Marcela Foraia, Tech-match, konflikt záujmov štátneho tajomníka Miklošiho, ministerstvo školstva poslalo pol milióna na falošný účet. Aký máte z toho pocit?
Ak som sa niekedy cítila ako premiérka bezmocná, tak to bolo tvárou tvár k chobotniciam a miere korupcie na Slovensku. To vás až zaskočí. Vy hovoríte o niektorých vypichnutých správach z médií, ale keby ste listovali každoročnou správou Najvyššieho kontrolného úradu, tak je z toho chvíľami až nevoľno, pretože to ide od najnižších úrovní miest a obcí až do najvyšších štruktúr. Smer v tomto nie je podstatný (smiech). Korupcia tu bola aj pred rokom 1989, ale nie tohto charakteru. Môžete prijať sebalepšie protikorupčné systémové opatrenia, ale stále viac sa prikláňam k presvedčeniu, že bez personálnych zmien a silného zástoja osôb na dôležitých miestach žiadny zákon nestačí. Už od roku 2000, keď bol zriadený Úrad pre verejné obstarávanie, sa vláda snažila prijať rad protikorupčných opatrení. Myslím, že nikto nebude protirečiť, že naša vláda prijala viacero protikorupčných opatrení, ktoré aj začali fungovať. Premieta sa to aj do toho, že máme viac informácií o miere korupcie, pretože je to viac kontrolovateľné. Ale nedotiahli sme reformu súdnictva. A to, čo vnímam ako hlavný problém, je, že keď celá sieť inštitúcií v boji proti korupcii nebude pracovať koordinovane, pokiaľ tam nebudú osoby, ktoré jednoznačne pôjdu po veľkých kauzách, po odhalení ktorých nastúpi aj trest, tak síce o tom budeme vedieť, bude nás to frustrovať, ale nepohneme sa z miesta.
Takže problém je podľa vás najmä personálne obsadenie?
Dotiahnutie reformy súdnictva, reformy tiprokuratúry, posilnenie postavenia vyšetrovateľov a politická vôľa dať zelenú ich slobodnému využívaniu kompetencií, ktoré majú, a zároveň tam mať ľudí, ktorí eto kompetencie vedia adekvátne používať.
Myslíte si, že to je horšie s korupciou na Slovensku teraz ako pred štyrmi rokmi?
To merajú korupčné indexy, takže nebudem hovoriť subjektívne hodnotenia. Pravdou je, že keď sa rozprávate o miere korupcie s premiérom Švédska, Dánska alebo Nórska, tak sa na vás prekvapene pozerá, že ako je to vôbec možné. Že čo za tému to otvárame. Oni tiež majú korupciu, ale dobre viete, že v Nemecku prezident odstúpil pri podozrení z korupcie, aby sa nakoniec ukázalo ako neopodstatnené. Jednoducho je tam iná politická kultúra a v istých kruhoch sa ani len podozrenie z korupcie neakceptuje. A už počujem Osrblie! Dostávam to do tváre. Takže, aby som to nedostala do tváre, hovorím, že to je jeden z mála prípadov, ktorý aj skončil odsúdením. Netešilo ma to, naopak som bola veľmi sklamaná ľudsky aj profesne, ale je pravdou, že to bolo dotiahnuté do konca. A podotýkam a dodávam, že sa v tomto prípade nespreneveril ani cent.
Ako hodnotíte pôsobenie Andreja Kisku vo funkcii prezidenta?
Pán prezident vystupuje v situáciách, ktoré považujem za kritické. V rámci svojich možností a kompetencií oceňujem jeho správu o stave republiky, považujem ju za vyváženú, veľmi objektívnu, dôležitý je i jeho postoj k migrácii, pretože balansuje, vytvára rovnováhu s politikou vlády, reprezentuje tú časť populácie, ktorá ma k tejto problematike iný postoj, aký prezentuje vláda. Je aj zástancom postoja, že máme zostať plnohodnotnými členmi Európskej únie, ktorý na základe výsledkov Eurobarometra zdieľa väčšina občanov SR.
Je často kritizovaný z rôznych strán. Vládni politici, ale aj mimoparamentní politici a aktivisti mu vyčítajú, že neobhajuje záujmy Slovenska. Čo si myslíte o tejto kritike?
Pán prezident obhajuje záujmy občanov Slovenskej republiky. V čom neobhajuje záujmy Slovenska? Nesúhlasí s niektorými stanoviskami vlády. Ale rozlišujme záujmy Slovenskej republiky a záujmy vlády Slovenskej republiky.
Zdá sa, že polovica Čechov nám závidí Fica a druhá polovica Kisku. Ktorá polovica nám závidí oprávnene?
Obe. Pretože každý z tých politikov má svojich voličov a prívržencov.
Čo si myslíte o stave, v akom je súčasná SDKÚ? Prekáža vám, že jej preferencie sú na úrovni štatistickej odchýlky?
SDKÚ-DS bola jediná strana, ktorej som mala tú česť byť členkou, dokonca podpredsedníčkou, a ktorá mi ako nestraníčke a expertke dala šancu byť ministerskou práce, sociálnych vecí a rodiny. Je to strana, za ktorú som bola premiérkou. SDKÚ-DS je reformná strana, ktorá sa neuveriteľne pozitívnym spôsobom podpísala pod príbeh Slovenskej republiky. Ale nesie si aj vážne kritické momenty a problémy. Ale keď v CDU vypukol škandál okolo pána Kohla, tak CDU nezaniklo, tá strana pokračuje. Keď raz príde k výmene pani Merkelovej, tak strana nezanikne.
Politický subjekt má byť reprezentovaný nielen lídrom. My máme príliš vodcovský a personifikovaný typ politiky, keď s vodcom zaniká politický subjekt. Preto je naša politická scéna taká nestabilná. Po roku 2010 máte na Slovensku okrem KDH celé nové politické spektrum. Vznikajú novotvary a nové politické subjekty a to nie je zdravé pre stabilitu politiky. Určite sa zhodneme na rovnakých dominantných problémoch Slovenska aj cieľoch, zhodneme sa určite na tom, že máme veľký problém s úrovňou miezd a príjmov na Slovensku a kvalitou života, zhodneme sa určite, že máme obrovský problém s nezamestnanosťou, regionálnymi rozdielmi, kvalitou vzdelávania a zdravotníckych služieb, zhodneme sa aj v cieľoch, ktoré chceme dosiahnuť. To je záujem Slovenska. Súťaž politických subjektov je o ponuke riešení a nie o spochybňovaní dosiahnutia cieľov. Ak sa zhodneme, že cieľom Slovenskej republiky je byť relevantným partnerom a členom EÚ, tak potom politické subjekty by mali súťažiť v predkladaní rôznych spôsobov, ako byť takýmto členom EÚ. Veď rozprávate tiež s troublemakerom.
Myslíte seba?
Áno. Keď som prišla a odmietla pomoc Grécku. Záujem Slovenska bol prvoradý. Začali sme mať v koalícii nezhody nie pri odmietnutí pomoci Grécku, tam bola plná zhoda, ale pri eurovale, ktorý mal riešiť pozíciu eura. Lebo sa začalo politikárčiť. Ja nespochybňujem ciele vlády Roberta Fica. A nespochybňuje ich ani prezident Kiska. Dovolí si však namietať proti istým postupom a rétorike.
Vráťme sa ešte k SDKÚ. Kritizovali ste vodcovskú kultúru. Môžu teda za stav, do ktorého sa SDKÚ dostala, jej lídri?
Politika má samozrejme mať schopnosť reagovať na potreby občanov. Pokiaľ ju nemá, tak nemôže byť úspešná. Ale štátnik má ponúkať vízie, program, budúcnosť. Mal by byť proaktívny. Nie len reaktívny. Jeden z problémov líderstva na Slovensku je práve absencia štátnictva v proaktívnom ponúkaní riešení. V myslení nielen krátkodobom, ale dlhodobom, strategickom. Mať odvahu. Novinka sa častokrát stretne s apriórnym odporom. Chvíľu trvá, kým presvedčíte, ale štátnik má presvedčiť. Spomeňte si, že všetci boli proti, keď sa spúšťala rovná daň alebo čo sa na moju hlavu zosypalo, keď sa spúšťala náhradná rodinná starostlivosť.Lebo to bola novinka. Keď sa menila politika hmotnej núdze na aktívnu, tak sme dokonca museli použiť armádu, aby nedošlo k vzbure a dnes je to normálna súčasť reality. Nové sa častokrát veľmi ťažko presadzuje, pričom tieto myšlienky zdieľa často menšina, ktorá sa snaží presvedčiť, že to, čo ponúka, nám pomôže. Štátnik sa má pokúšať o takéto posuny aj s rizikom, že to nebude veľmi populárne.
Z pravicových politikov je niekedy cítiť frustrácia z toho, že neúspech v reforme alebo nejakú kauzu im voliči zúčtujú. Gorila poslala SDKÚ na jedno-dvojpercentné preferencie, Matovičova nahrávka Procházku znížila preferencie Siete o tretinu. Smer sa stabilne pohybuje medzi 40 až 35 percentami a zdá sa, že žiadna kauza ho neohrozí. Je táto frustrácia pravicových politikov oprávnená?
Nespomenuli ste existujúci originál dokladu financovania miest na kandidátke Smeru z čias, keď kampaň ešte robil pán Flašík. Ten doklad reálne existuje. Áno, sú voliči, ktorí možno len tak mávnu rukou a povedia, že to je jedno, aj tak všetci kradnú, a sú úplne frustrovaní. Tento postoj ale spôsobuje, že mnohí apriori odmietajú vstúpiť do profesie, ktorá má takúto nálepku. Vstúpili by ste do profesie, v ktorej by ste dostali automatickú nálepku, že ste zlodej?
Je na Slovensku ešte pár takých idealistov, ktorí by to chceli zmeniť…
(Smiech). Práve som to chcela povedať. Chce to veľkú dávku odvahy vstúpiť do takto onálepkovaného sveta, aj s motiváciou a cieľom túto nálepku zmeniť, tvárou v tvár situácii, že časť voličov nereflektuje na tento problém. Ale nevyčítam to. Ak bojujete s každodenným prežitím, ak žijete v núdzi, tak sú témy a problémy, na ktoré musíte reagovať v pude sebazáchovy, normálneho prežitia. Ak sa tu 44 percent cíti chudobných, má subjektívny pocit ohrozenia a spadnutia do chudoby, tak je to vážne číslo. Neočakávajme, že sa títo ľudia budú zamýšľať nad veľkými systémovými riešeniami. Neočakávajme, že ľudia, ktorí sa zamýšľajú nad každodenným prežitím, majú silu na solidaritu. Nemajú. Kde by ju vzali. Tú silu a energiu musia mať tí, ktorí sú za vodou alebo aspoň dvomi nosnými dierkami nad vodou. No pretože tých je menej, tak nemáme dostatočnú silu na ťahanie étosu solidarity v spoločnosti ani silu na pomoc doma a už vôbec nie tým, čo prichádzajú zvonka.
Takže hovoríte, že o strednú vrstvu sa nedá oprieť, pokiaľ neexistuje…
Správne.
Slovensko pri utečeneckej kríze zvolilo kontroverzný prístup odmietnutia kvót pre utečencov. Je to dôsledkom kultúrnej danosti strednej Európy alebo ide o nesprávnu politiku?
Nielen Slovensko, ale celkovo stredovýchodné krajiny zaujali podobný prístup alebo postoj k utečencom a emigrantom a je to naozaj pochopiteľné. Nie je to v ničom zarážajúce. Na étos solidarity s utečencami potrebujete mať silnú občiansku spoločnosť a strednú triedu, ktoré my ešte nemáme. Potrebujete mať dostatok kapacity na prejav solidarity s vlastnými a ešte aj s cudzími, ktorú taktiež nemáme. Častokrát sa opakuje aj ten argument, že nemáme skúsenosť s emigrantmi na Slovensku. To však nie je pravda. Máme ju, len sme na ňu zabudli, lebo je historická. Postoj Slovenska je teda sčasti pochopiteľný, ale nič nerieši.
Robert Fico či Richard Sulík vyjadrujú pochybnosti ohľadne integrácie moslimov. Súhlasíte s nimi?
V Nórsku je integrovaných z cca 4,8 milióna obyvateľov 106-tisíc moslimov. To je moja odpoveď.
Potom sú to ale také prípady ako švédske Malmö, kde sa očividne integrácia nevydarila. Nemajú ľudia právo obávať sa?
Majú. Neistota je druhá stránka slobody. Čím máte viac slobôd, tým máte viac neistoty. My máme dokonca už aj slobodu vo voľbe vlastnej identity. V slobode vierovyznania, vo všetkom. Nie tak dávno to bolo nemožné. Zväčšuje sa miera rizika a neistoty a čím väčšia je miera strachu, neistoty a každodenných problémov, tým väčší je strach z neznámeho a inklinovanie k druhej základnej hodnote života, k bezpečnosti. Pochopiteľne, že chceme väčšiu bezpečnosť, pričom strach je úplne na mieste. Myslím si ale, že tu sa zamieňajú dve veci. Tu nie je strach z utečencov alebo migrantov. Veď sme ich zažili začiatkom milénia vo veľkej sile a zvládli sme ich. Tu je strach z islamizmu. To sa zamieňa. Strach a obavy z islamizmu sú na mieste aj na základe pochybností, či je možná plná integrácia do spoločnosti. Pretože migrácia v minulom storočí znamenala to, že integrácia bola asimiláciou. Slobody, ktoré spomínam, znamenajú, že si zvolíte a ponecháte svoju identitu. V minulom storočí sa migrant Turek v Nemecku stal Nemcom. Dnes zostáva Turkom v Nemecku. Sloboda rozšírila voľbu identity a tým pádom sú tie obavy samozrejme znásobené.
Môže to viesť teda k destabilizácii…
Áno, vedie to k destabilizácii. Je to otázka otvorenosti spoločnosti, ktorú nasilu neotvoríte. To je utópia. Je to otázka absorpčných schopností, ktoré viete vytvárať. Ale to chce najmä zmeny doma. Nič to však nemení na fakte potreby pomoci tým krajinám, na ktoré je tá vlna sústredená, pretože ony to nemôžu samy zvládnuť.
