Jednoduchá, ale súčasne zložitá otázka. Čo sa v Turecku vlastne stalo? Objavujú sa špekulácie, že išlo o vládou zinscenovanú záležitosť, iné, že v puči mali prsty USA pre aproximáciu Turecka s Ruskom… Čo si o tom myslíte vy?
Ako takmer vždy za posledných 15 až 20 rokov si nemôžeme byť istí, čo sme vlastne videli. Je príliš krátko po „akcii“ na to, aby sa našli nejaké nepriestrelné dôkazy, takže všetko sa pohybuje v rovine špekulácií. Avšak existuje už teraz niekoľko skutočností, ktoré naznačujú, že to, čo sa odohralo v Turecku, bolo dopredu pripravené súčasnou administratívou prezidenta Erdogana.
Po prvé je to bezbrehý naivizmus, s ktorým bol ten takzvaný puč vykonávaný jeho údajnými aktérmi. Od symbolického ostreľovania parlamentu až po obsadenie jedného smeru mosta cez Bospor. Od údajného zatknutia náčelníka generálneho štábu až po jeho zázračné „oslobodenie“ o niekoľko málo hodín neskôr, cez ignorovanie pohybu prezidenta Erdogana, ktorého už údajne mali v zameriavači pučistické F-16 pri Istanbule až po chabý alebo vôbec žiadny odpor pučistov pri svojej pacifikácii. Takto môže možno puč vyzerať a dopadnúť v predstavách naivných skautíkov, ale nie skúsených vojakov, ktorí strávili vo vojenských operáciách polovicu života.
O druhej časti otázky poviem jediné – pozrite sa do histórie na okolnosti predchádzajúcich vojenských prevratov v Turecku. V roku 1960 išlo o zabránenie vplyvu Sovietskeho zväzu po ukončení Marshallovho plánu a pri súvisiacich ekonomických ťažkostiach – zaujímavým faktom tohto prevratu je okamžité vyhlásenie pučistov o lojalite blokom NATO a CENTO. V roku 1980, v období ťažkých politických stretov pravicových a ľavicových politických zoskupení, vojaci opäť intervenovali vo veci upokojenie a znovuzavedenie disciplíny v spoločnosti. Aj v rokoch 1971 a 1997, keď prebehli takzvané puče formou memoranda, ktorými armáda v podstate nadiktovala politikom svoje podmienky, išlo o riešenie chaotických ekonomických a politických pomerov v krajine. Všetky tieto vojenské inherencie do civilných záležitostí však prebehli organizovane, s výnimkou roku 1960 tiež hierarchicky (boli vedené náčelníkom generálneho štábu a veliteľom vojsk) a viac-menej nenásilne a v tichom dorozumení s politikmi.
Aký bude mať puč dosah na vzťahy s USA? Turecko tvrdí, že za pučom stojí v USA žijúci klerik Fethullah Gülen, a požaduje jeho vydanie. Turecký premiér Binali Yildirim totiž uviedol, že „každá krajina, ktorá chráni Fethullaha Gülena, bude pre Turecko nepriateľom“. Rovnako je zaujímavé, že turecká vláda paralyzovala vojenskú základňu Incirlik, ktorú využívajú aj Američania…
Úvodom treba pripomenúť, že kazateľ, spisovateľ a bývalý imám Gülen bol až do roku 2013 veľmi významným politickým spojencom Erdogana. Vyznávač a učiteľ najkonciliantnejšej sunnitskej školy hanífovcov sa stal významným predstaviteľom dialógu medzi cirkvami a konfesiami. Bol to predovšetkým Gülenov nekompromisný postoj ku korupcii v radoch Erdoganovej Strany spravodlivosti a rozvoja (Adalet vo Kalkinma Partisi), najmä v kauze obchádzania sankcií voči Iránu pri vývoze jeho ropy a plynu, ktorý hrozil škandálom v najvyšších poschodiach tureckej politiky, ktorý prinútil Erdogana, aby Gülena vyhlásil za verejného nepriateľa a postupne ho vyhlásil za hlavu akejsi (do vysokej miery vymyslenej) teroristickej organizácie. Špinavé peniaze z tohto obchodu boli nepochybne použité aj na financovanie teroristov v Sýrii a v Iraku.
Gülen sa stal známym opozičným vodcom v exile a je nesporné, že jedným z dôvodov inscenovaného puču bolo aj vytvorenie dôvodu pre žiadosť o extradíciu, narušenie jeho organizácie aj paralyzovanie domácich sympatizantov – gülenistov.
Aký vplyv bude mať podľa vás celá záležitosť na vzťahy s Ruskom? Bude oteplenie vzťahov s Ruskom stálejšou záležitosťou?
V rade ťahov a krokov, ktoré teraz Erdogan uskutočňuje, hrajú určite vzťahy s Ruskom dôležitú úlohu, ale nie v priamej závislosti od inscenovania puču. Rusko zatiaľ komentuje záležitosti okolo víkendovej hry na vojenský prevrat veľmi opatrne a ponecháva si odstup. V tejto hre sa bude (opäť, koľkokrát už?) hrať o trasy ropovodov a plynovodov a o vplyv nad ich prevádzkou, o povojnové usporiadanie Sýrie, ale aj o kaukazské záležitosti vrátane riešenia konfliktu medzi Arménskom a Azerbajdžanom.
Aký vplyv to bude mať na vzťah s EÚ a na dohodu o imigrácii? Erdogan začal ťaženie proti sudcom a opozícii. Nezhorší porušovanie ľudských práv vzťah Turecka a EÚ? Nie je to príležitosť, ako hľadať vlastné európske riešenie migračnej krízy bez Turecka?
Únijní politici aj politici národných štátov majú v tejto chvíli luxusnú príležitosť celú dohodu s Tureckom skrečovať. Ich problémom je, že v situácii, keď trvajú na sankciách voči Moskve, je potreba prísť s riešením energetických ciest. V tejto situácii musí Merkelová a spol. opatrne zvoliť, akú politiku voči Turecku chcú vlastne hrať. Pre týchto politikov je napokon príznačné, že sa opäť chytili do vlastnej pasce, keď Európa bude jediným porazeným, ktorý vyjde z tohto súboja. Zbližovanie Moskvy a Ankary je pre Brusel aj Berlín veľmi zlovestným signálom.
Hovorili ste o „migračnom probléme“. V skutočnosti žiadny neexistuje. Ide len o vôľu tranzitných krajín, predovšetkým Turecka a Líbye, vracať migrantov, odkiaľ prišli. Ak si túto vôľu u uvedených krajín nebudeme schopní ako Európska únia vynútiť, nemá zmysel v projekte „integrovanej Únie“ pokračovať, pretože bude jasné, že ďalšie zotrvávanie v tomto spolku bude mať devastujúce dôsledky pre našu krajinu.
Hovorilo sa o tom, že turecká spoločnosť je rozpoltená na „prozápadné“ mestské obyvateľstvo a islamský „vidiek“ a zvyšok Turecka. Hynek Kmoníček (riaditeľ zahraničného odboru kancelárie českého prezidenta Miloša Zemana) napísal nadnesene, že reakcia verejnosti ukazuje, že sekulárna časť Turkov asi odišla na dovolenku…
Hynek Kmoníček vykonal ako vždy skvelú analýzu toho, čo sa vlastne stalo v Turecku. V okamihu, keď som videl natlačených mladíkov v civile, ktorí tlčú opaskami vydesených vojačikov, mimovoľne som si spomenul na typického sekulárneho obyvateľa tureckých veľkomiest, obézneho, okuliarnatého a riešiaceho spory dohováraním. Títo mladíci boli účinkujúci, podobní ako tí, ktorí režú hlavy a strieľajú rukojemníkov, sami zahalení v čiernej kombinéze. Neodišli na dovolenku. Proste boli zalezení doma a my sme namiesto toho videli v záberoch médií stranícku a bezpečnostnú klaku.
Áno, tento víkendový teáter prezradil aj ďalšiu vec – zhodného autora a režiséra spektakulárnych popráv, vykonávaných takzvanou islamskou republikou, a tohto údajného puču. Turecká Národná spravodajská služba (Milli Istihbarat Teşkilati), ktorá riadi teroristické organizácie v Sýrii a v Iraku, ukázala týmito zábermi plnými nechutnej brutality sama na seba a na svojho šéfa, Erdoganovho paholka pre špinavú prácu, Hakana Fidana. Jeho prepojenie k sýrskym teroristom a na nezákonné kšeftovanie, na ktoré upozorňoval Gülen a ktoré plní stranícku pokladňu AKP aj konto Islamského štátu a Džabhat Nusrat, bolo viackrát spoľahlivo dokázané, okrem iného aj Obamovým poradcom pre otázky národnej bezpečnosti Thomasom Donilonom.
Nevyužije Erdogan súčasnú situáciu k dokonaniu „prevratu“ atatürkovskej republiky v islamskú Osmanskú ríšu? A nemôže dôjsť k „diplomatickej revolúcii“? A čo odpútanie sa Turecka od USA a Európy? Do akej miery potrebujú USA Turecko a naopak?
Pre Erdogana rovnako ako pre všetkých ostatných politikov sú viera a náboženstvo iba prostriedkom, nie cieľom. Domnievam sa, že sme po všetky tie roky trochu precenili nie iba kemalizmus, ale všetky ďalšie sekulárne hnutia vo svete. Veľké nadšenie, s ktorým sa Sýrčania, Egypťania, Turci a Iračania vrhli v 50. a 60. rokoch na cestu budovania modernej spoločnosti, narazilo skôr alebo neskôr na zámerné torpédovania ich snáh euroatlantickým svetom. Po rozpade sovietskeho impéria potom stratili sekulárne sily nádej a postupne aj vplyv a politické ťažisko sa čoraz viac presúvalo smerom k náboženským nadáciám a spolkom financovaným štedro zo Saudskej Arábie, Kataru a Kuvajtu.
Za peniaze Európanov a Američanov, ktorými sme štedro obdarili tieto spiatočnícke a kultúrne s nami úplne nekompatibilné režimy, prebehla v posledných 25 rokoch tichá a plazivá reislamizácia spoločnosti v krajinách, ktoré sme ešte donedávna mohli považovať za sekulárne. Strašná vnútorná vojna potom dokoná to, čo sa nedalo zaplatiť – zaseje nenávisť medzi ľudí žijúcich v týchto krajinách a navzájom i medzi tieto krajiny a náš svet. Prehrávame vojnu o charakter Blízkeho východu a severnej Afriky. Prehrávame ju vlastnou vinou, lebo sme si zvolili hlúpych a netalentovaných politikov, ktorí nás teraz vedú do skazy.
Posilní či oslabí celá vec Turecko?
Ako z uvedeného vyplýva, jediný, koho tento vývoj oslabí, bude Európa (a Sýria s Irakom). Všetci ostatní účastníci na tom budú lepšie.
Petr Markvart je vyštudovaný právnik. V 2. polovici 80. rokov pracoval v podniku zahraničného obchodu Technoexport, okrem iného ako obchodný referent realizácie petrochemických investičných celkov v Iraku a asistent generálneho riaditeľa. V rokoch 1989 až 1995 pôsobil v Sýrii ako riaditeľ blízkovýchodnej expozitúry pre Technoexport Praha, neskôr pre nemecký Südrohrbau Ingolstadt. V rokoch 1998 až 2001 pracoval pre kanadskú firmu MacDonald Engineering Group Calgary ako riaditeľ jej dcérskej spoločnosti v Nigérii. Od roku 2002 pôsobí v leteckom priemysle ako konzultant pre krajiny západnej Afriky. |
