Profesor: Kto nesúhlasí, je označený za xenofóba, fašistu, ruského švába či nepriateľa Európy

12.11.2017 11:00

ROZHOVOR „Každá strana, ktorá chce uspieť, musí byť populistická,“ uvádza v rozhovore pre Parlamentné listy svetovo uznávaný filozof, politológ, profesor Metropolitnej univerzity Praha Ivo Budil. Každému, kto nesúhlasí, dajú establishment a mainstreamové média nálepku xenofób, fašista, ruský šváb či nepriateľ Európy. V EÚ neexistuje morálna autorita, v počte súdených vrcholných politikov Česko citeľne pokrivkáva za „baštami demokracie“, ako sú Francúzsko alebo Taliansko. Neberie si príklad z Fínska alebo Írska, ktoré sa z chudoby a rozvratu pozdvihli k nebývalej prosperite.

Profesor: Kto nesúhlasí, je označený za xenofóba, fašistu, ruského švába či nepriateľa Európy
Foto: Wikipedia
Popis: Prof. RNDr. Ivo Budil, Ph.D., DSc.

Čo hovoríte na to, že len čo vyhlásili výsledky volieb do Poslaneckej snemovne, už sa hovorilo o zlej situácii a pomýlení voličov? Dokonca sa predpovedajú mimoriadne voľby...

Neuznávať výsledok demokratických volieb môže byť výrazom osobnostnej nezrelosti, prejavom pubertálneho vzdoru, ktorý by mal vymiznúť s prevzatím zodpovednosti za vlastný život či v horšom prípade príznakom viac či menej skrytého aktivizmu, ktorý nikdy neprijal ako svoje princípy demokracie. Bez konsenzu, že budeme rešpektovať víťaza slobodných volieb, neexistuje demokracia. Je úplne legitímne byť z osobných dôvodov politickým odporcom vrcholných predstaviteľov štátu, ale táto legitimita vyplýva práve z akceptovania demokratickej voľby väčšiny voličov. Nejde len o české špecifikum. Nie je to tak dávno, čo sa podobným spôsobom prejavovali stúpenci porazenej kandidátky na úrad amerického prezidenta. Frustrácia sa potom vybíja napríklad vymýšľaním rôznych konšpiračných teórií o vplyve zahraničných tajných služieb na voľby a podobných fantazmagórií, ktoré, bohužiaľ, prostredníctvom médií zamorujú verejný priestor a znižujú váhu kritického myslenia.

Niekto hovorí o tom, že pri moci sú teraz antisystémové, populistické strany. Je to naozaj tak?

Každá politická strana, ktorá chce uspieť, musí byť populistická, pretože sa opiera o priazeň ľudu – populi. Moderný politik, ktorý by tvrdil, že by radšej prehral voľby, než by sa snažil zapáčiť davu, je pokrytec. Masová demokracia, ktorá sa postupne zrodila v priebehu 19. storočia, prinášala pôvodne značné riziko, pred ktorým varovali napríklad liberálny mysliteľ Alexis de Tocqueville alebo francúzsky predseda vlády a historik François Guizot. Všetka doterajšia politická skúsenosť Západu totiž naznačovala, že dav ako zdroj politickej moci je nevyspytateľný, brutálny a zákerný živel, pred ktorým sa treba mať na pozore. Dav vykonával spontánne pogromy a zúčastňoval sa masových perzekúcií a honov na čarodejnice. Verejné a kruté popravy predstavovali po stáročia obľúbenú zábavu. Výjavy davového sadizmu z obdobia Francúzskej revolúcie vyzerali ako návrat do najbarbarskejších časov. Francúzsky antropológ René Girard sa dokonca domnieva, že kolektívne a rituálne spáchaná vražda – ľudská obeť je základom a počiatkom sociálneho života. Bolo rozumné zveriť politické rozhodovanie do rúk davu? Škótsky literát Charles Mackay, autor preslávenej knihy Extraordinary Popular Delusions and The Madness of Crowds z roku 1841, na ktorého nadviazali Gustav Le Bon, Hannah Arendtová, Ortega y Gasset, Hermann Broch alebo Elias Canetti, pred tým dôrazne varoval. Opačný názor, ktorý vyslovil pred niekoľkými rokmi James Surowiecki v publikácii The Wisdom of Crowds, je skôr ojedinelý. Buďme preto vďační za demokratických populistov typu Theodora Roosevelta, Winstona Churchilla alebo Donalda Trumpa, ktorí dokážu skrotiť démona rozmarov, samoľúbosti a krutosti davu, ochrániť ho pred sebou samým a získať pre demokraciu. Idealizmus inšpirovaný Rousseauovou víziou o dobrote, pravde a láske davu vyústil väčšinou do krviprelievania. Tiež termín antisystémový si zaslúži rehabilitáciu. Čo znamená systém v Českej republike na sklonku roku 2017? Je to usporiadanie verejných vecí, ku ktorého vytvoreniu sa po roku 1989 zaviazali politické elity výmenou za svoje privilégiá? Systém založený na právnom štáte, prosperite, rovných podmienkach pri podnikaní, meritokracii, solidarite, sociálnej spravodlivosti a politických cnostiach? Zrodil sa podobný systém alebo vzniklo skôr niečo, čo by si zaslúžilo dôkladnú revíziu? Vyznieva z tohto hľadiska pojem antisystémový tak pejoratívne?

Donald J. Trump

Donald J. Trump Zdroj: TASR

Prepad ľavice vo voľbách je fatálny. Zatiaľ čo tá západoeurópska je „trendy“, má veľa mladých tvárí, v Česku sa akoby zakonzervovala. Sú to české a východoeurópske špecifiká?

Domnievam sa, že ani západoeurópska ľavica, ktorá v ostatných rokoch utrpela v mnohých krajinách vážne volebné porážky, nevyzerá príliš „trendy“. Stratila veľa voličov a nedokázala nájsť nové mobilizujúce témy. Tieto zlyhania sú však paradoxne dôsledkom a nutnou obeťou za historický triumf ľavicovej ideológie ako celku. Ľavicová neomarxistická rétorika ovládla akademické kruhy a mainstreamové médiá a získala monopol stigmatizácie – každého, kto s ňou nesúhlasí, označujú za populistu, fašistu, nacionalistu, rasistu, sexistu, ruského švába, nepriateľa Európy či jednoducho darebáka čakajúceho na vhodnú nálepku. Vznikla aliancia medzi globálnym kapitálom, liberalizmom a ľavicou, ktorá by pred tridsiatimi rokmi bola nemysliteľná. Vyzerá to takmer ako parodická analógia paktu Ribbentrop-Molotov. Ľavica sa stala obhajcom a garantom súčasného politického a finančného poriadku. Podobne ako v Spojených štátoch amerických aj v Európe získalo označenie liberál ľavicové konotácie. Do ľavého stredu politického spektra sa oportunisticky presunuli niektoré politické strany tradične pokladané za pravicové, napríklad v Nemecku CDU a v Českej republike do istej miery TOP 09. ČSSD alebo KSČM nedokázali na tento vývoj včas reagovať alebo ho vôbec nepochopili, a preto stratili preferencie. Na druhej strane však mimoriadnu dynamiku prejavili Piráti ako predstavitelia mladej „novej ľavice“ aktivistického typu, zatiaľ čo Zelení pôsobia anachronicky. Flexibilne sa správajú ideologicky hybridné strany, ktoré prakticky nemožno podľa ľavopravej škály zaradiť, reprezentované hnutím ANO. Tradičné protestné hlasy získavajú teraz formácie typu Front national alebo SPD (Svoboda a přímá demokracie). Proti súčasnému establishmentu však nemajú veľkú šancu.

Obvinený premiér a možno dokonca česko-japonský prezident. Vo svete nič nové, spomínam si na peruánskeho prezidenta Fujimoriho s japonským pôvodom, ktorý však ako prišiel, tak odišiel a zmizol v prepadlisku dejín. Napriek tomu – nešaškujú alebo skôr nešvejkujú Česi na hrane či dokonca až za hranou a Európa nechápe?

Nemyslím si, že Európa niečo v našom prípade nechápe, pretože miera zmätenosti a rozladenosti európskej verejnosti je prakticky všade dosť podobná. V Európe neexistuje morálna autorita, ktorá by mala právo súdiť a hodnotiť druhých, a všetci samozvaní mravokárcovia sú buď smiešni, alebo sledujú vlastné egoistické záujmy. Napríklad v počte obvinených vrcholných politikov veľmi zaostávame za Francúzskom alebo Talianskom, tradičnými „baštami“ západnej demokracie. Som presvedčený, že český národ „nešvejkuje“, ale je v dôsledku neblahých dejinných skúseností a občasných sklonov k historickému mesianizmu, po ktorých nasledovalo kruté vytriezvenie, skeptickejší, realistickejší a mentálne zdatnejší v rozlišovaní medzi zámermi a cieľmi vyslovenými a skutočnými. Tento doublethink obyvatelia západnej Európy do takej miery neovládajú, a preto sú náchylnejší na ideologickú indoktrináciu. Hoci aj oni sa učia celkom rýchlo. Vo výsledkoch volieb sa to už začína prejavovať.

Strach sa vkráda do spoločnosti, ktorá sa však má veľmi dobre. Pred voľbami sa vyhlasovala vojna – našťastie len na plagátoch a proti lacnej práci či migrácii, minister vnútra sa nechá fotiť so zbraňou a prezident hovorí, že jeho manželka je ozbrojená a bude ho brániť. Neznepokojujú sa Česi viac, než by mali? Nie je strach to, čo niekto v pozadí možno potrebuje, práve napríklad pre „Veľkého brata“?

Nie všetci v českej spoločnosti si navzdory hospodárskemu rastu žijú dobre. Výsledky volieb to koniec koncov názorne ukázali. Takisto si nemyslím, že prevládajúcim pocitom väčšiny českých občanov je „strach“, pokiaľ však nejde o obavy existenčného rázu. Skôr mi napadajú slová ako „roztrpčenosť“, „sklamanie“, „cynizmus“ alebo „znechutenie“. Jednou z príčin spomínaných pocitov je neschopnosť vytvoriť spoločenský konsenzus, ktorý by nám umožnil vybudovať naozaj bohaté a spravodlivé národné spoločenstvo, v ktorom sa dobre žije a ktoré sa teší medzinárodnému rešpektu a úcte. Prečo nie sme stredoeurópske Švajčiarsko alebo aspoň Rakúsko, ku ktorému máme kultúrne a svojou mentalitou a historicky blízko? Vyhovárať sa na minulý režim už nestačí, pretože od jeho pádu uplynulo dvadsaťosem rokov. Za ten čas sa Južná Kórea, Taiwan, Írsko alebo Fínsko pozdvihli z chudoby a rozvratu k nebývalej prosperite. V pozadí súčasného českého myslenia cítim syndróm akéhosi „druhotného mníchovanstva“: Západ nás už druhýkrát zradil! Tentoraz nie vojensky, ale svojou premenou a správaním. V čase studenej vojny pôsobil impozantne priemyselnou vyspelosťou, infraštruktúrou, životným štýlom, kultúrou a bohatým a podnetným intelektuálnym životom. To všetko stále do určitej miery existuje, ale ekonomická a spoločenská stagnácia prebiehajúca v mnohých krajinách západnej Európy od 90. rokov minulého storočia je neprehliadnuteľná. Navyše sme zistili, že v nastavenej hierarchii ekonomických väzieb sme sa ocitli v pozícii druhoradých Európanov. Stratili sme tak nielen civilizačný vzor, ale aj morálne ilúzie. Myslím si, že môžeme dať zmysel svojej národnej existencii vzburou proti tomuto údelu: položiť základy skutočného právneho štátu, svojou kreativitou a usilovnosťou vytvoriť spravodlivo prerozdeľované národné bohatstvo a spoločne s ostatnými stredoeurópskymi a možno pobaltskými štátmi iniciovať obrodu európskeho kontinentu.

Zdá sa, ako keby sa Európa – a nielen tá – vracala do histórie. Ožívajú regióny a historicky samostatné územia – najaktuálnejšie je teraz Katalánsko. Sklamal projekt EÚ, myšlienka federalizácie, jednotného kontinentu po vzore USA?

Uvedomme si, že moderné demokratické inštitúcie vznikali v 19. a 20. storočí na národnom základe. Vytvárali ich spoločenstvá, ktoré mali spoločný jazyk, kultúru a historickú pamäť. Trvalo celé desaťročia, kým sa idea zastupiteľskej demokracie, prichádzajúcej primárne z anglosaského prostredia, prispôsobila lokálnym podmienkam a vytvarovala podľa miestnej historickej tradície. Európa nepoznala v minulosti s výnimkou Švajčiarska demokratický systém, ktorý by dokázal trvalo preklenúť etnickú rôznorodosť, ako ukazuje osud Švédsko-nórskej únie a Československa či politicky vratká situácia v Belgicku, prípadne dokonca Veľkej Británii. Najúspešnejšou a najtrvalejšou nadnárodnou inštitúciou v európskych dejinách bola teokratická katolícka cirkev.

Historický prípad Spojených štátov amerických je výrazne odlišný. Bola to krajina budovaná na zelenej lúke kolonistami z podobných kultúrnych okruhov, ktorí boli ochotní sa identifikovať s novou národnou komunitou. Od začiatku mala americká identita silný náboženský étos, ktorý sa časom premenil na pocit výlučnosti a nadradenosti dodnes sa prejavujúcej napríklad v americkej zahraničnej politike. Do vzniku nového amerického národa mohutne emocionálne investovali: zrodila sa idea expanzie na Západ (Manifest Destiny), hraničiarska tradícia a osídľovanie Veľkých plání (vrátane genocídy miestnych Indiánov). Formujúcu sa národnú homogenitu nenarušili ani milióny neustále prichádzajúcich prisťahovalcov a americká vláda v záujme ich asimilácie prakticky zastavila v rokoch 1924 až 1965 ďalšiu imigráciu. Spojené štáty americké mali v minulosti tiež šťastie na obratných a charizmatických politických vodcov zjednocujúcich národné spoločenstvo. Napriek tomu bolo treba v rokoch 1860 až 1865 vybojovať neobyčajne krvavú občiansku vojnu, ktorá dovŕšila ustanovenie jednotného moderného amerického národa. Abraham Lincoln bol z tohto uhla pohľadu americkým Bismarckom.

Teraz sa pozrime na Európsku úniu. Existujú tu Manifest Destiny, pseudonáboženský étos a charizmatickí vodcovia, ktorí by poskytli atraktívnejšiu alternatívu lokálnej národnej tradície, za ktorú prelievali krv generácie predkov a ktorá sa môže pýšiť desiatkami národných vodcov, umelcov a mysliteľov? Nie je prekvapujúce, že zďaleka najsilnejšia bola idea európanstva medzi osvietenskými vzdelancami v 18. storočí predtým, než romantizmus a Francúzska revolúcia vytvorili koncept moderného politického národa. Napadá mi kacírska myšlienka, že jediný konflikt, ktorý mohol analogicky ako americká občianska vojna zrodiť politicky jednotnú Európu, bola prvá svetová vojna. Ale len v prípade, že by zvíťazilo Nemecko a jeho spojenci. Etnicky rôznorodé Rakúsko-Uhorsko by zostalo zachované a spoločne so Škandináviou, Pobaltím a štátmi Beneluxu by sa stalo pod vedením Nemecka základom európskej federácie, ku ktorej by sa postupne pripojili oslabené a vnútorne rozvrátené Francúzsko a Taliansko. Veľká Británia, ktorá by sa nachádzala mimo európskej federácie, by bola plne zamestnaná snahou udržať nesúdržné zámorské impérium. Nemecko, ktorého dominantnou politickou stranou bola sociálna demokracia, by ako prirodzený európsky hegemón a vodcovská vojenská sila pravdepodobne nestrpelo prežitie boľševického režimu v Rusku. Blízky východ by stabilizovala a pomaly modernizovala stále existujúca Osmanská ríša úzko spolupracujúca s Nemeckom. Spojené štáty americké by boli naďalej izolované za Atlantikom bez priameho vplyvu na európsku politiku. Ekonomický obor, ale politický trpaslík. No a my by sme neoslavovali 28. október. To je však kontrafaktuálna vízia Európy, ktorá nikdy neexistovala.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Václav Fiala
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Pražania boli veľmi odvážni. Ivan Köhler fotografoval udalosti augusta 1968. Nič mu však vďaka Štátnej bezpečnosti neostalo

17:30 Pražania boli veľmi odvážni. Ivan Köhler fotografoval udalosti augusta 1968. Nič mu však vďaka Štátnej bezpečnosti neostalo

ROZHOVOR Vstup spojeneckých vojsk do Československa v noci z 20. na 21. augusta 1968 fotil ako fotog…