Pán profesor, vo svojich prednáškach pomerne často hovoríte o povahe budúcej vojny. Aké ukazovatele nasvedčujú vášmu tvrdeniu?
Sú to dva faktory. Zásadná charakteristika súčasnosti vyplýva z premien svetového politického systému. Prvý faktor teda vychádza zo skutočnosti, že sa podarilo obnoviť vojensko-strategickú rovnováhu medzi Ruskom a Spojenými štátmi. Druhým zásadným faktorom, ktorý charakterizuje súčasnú dynamiku vývoja medzinárodných vzťahov, je obrovský ekonomický rast Číny. Všetko ostatné, čo sa vo svete deje – Sýria, migranti, to sa dá merať predovšetkým vo vzťahu k týmto dvom faktorom.
Ako by ste zhodnotili súčasné svetové dianie na medzinárodnej scéne? Ktoré veľmoci dnes určujú smer v usporiadaní svetového poriadku?
Žijeme v prechodnom období. Po skončení studenej vojny boli nespochybniteľným hegemónom USA. Či už v ekonomickej oblasti, alebo vo vojenskej oblasti. Svetový poriadok určovali Spojené štáty.
Ideologicky, najmä neokonzervatívci zdôrazňovali, že základnou úlohou Spojených štátov je zabrániť tomu, aby sa objavil nejaký konkurent. Lenže od roku 2008 vidíme, že hegemónia USA je nalomená. Začalo sa to dramatickými premenami v ekonomike, Západ sa začal prepadať, celá skupina krajín na čele s Čínou však naďalej rástla. Vidíme, že aktivity okolo krízových bodov, kde sa stretávali mocenské záujmy (Balkán, severná Afrika, Stredný východ), ako aj aktivity spojené s rozširovaním NATO na východ, donútili Rusko, aby začalo znova premýšľať o modernizácii svojho vojenského arzenálu. Predovšetkým jadrového a raketového a na prekvapenie mnohých sa to Rusku podarilo v pomerne krátkom čase.
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že dynamika rastu Číny je fascinujúca a dnes je spojená nielen s faktorom vnútorného zdokonaľovania Číny v ekonomickej oblasti, ale začala obrovskú ekonomickú expanziu.
Čo to znamená pre svetovú politiku?
Znamená to, že od hegemonistického usporiadania jednoznačne smerujeme k multipolárnemu svetu. A to obdobie premien od hegemónie k multipolarite je nesmierne citlivé, pretože nie každý je ochotný dobrovoľne sa vzdať svojich privilégií.
Spojené štáty ako jeden z najsilnejších svetových aktérov majú, prirodzene, najsilnejšiu armádu na svete. Rusko má tiež ambície vojensky sa presadzovať aj v krajinách mimo svojho geografického územia. Čína nemá takéto ambície. Ako si to vysvetľujete?
Vojenské zasahovanie Spojených štátov je spojené s výkonom pozície hegemóna. S cieľom udržania si svojho postavenia majú pocit, že musia mať pod palcom všetky kúty planéty, aby sa nezrodila nejaká opozičná sila. Problém je, že náklady na takéto stráženie sveta sú omnoho vyššie ako zisk. Spojené štáty sa tým ekonomicky dostávajú do nesmierne problematickej situácie. V prípade Ruska je to trošku iný prípad. Vojensky zasahuje len v oblastiach, ktoré sa ho bezprostredne týkajú. Ak hovoríme o Sýrii, je to problém, ktorý sa do Ruska skôr či neskôr preleje.
Prečo?
Mám na mysli tisíce islamistických bojovníkov, ktorí majú ruské občianstvo. Skôr alebo neskôr, keď bude Islamský štát porazený alebo zvíťazí, budú sa vracať. Rusko teda v Sýrii zasahuje tak trochu z pudu sebazáchovy.
Čína je na tom úplne inak. Okrem toho, že nemá expanzívnu tradíciu. Keď sa na ňu pozrieme, žije ako samostatný kontinent. Nie je bezprostredne ohrozovaná. Nikto si takpovediac na ňu momentálne netrúfa. Aj keď, samozrejme, na poučenie z imperiálnych intervencií západných mocností a Japonska nezabudli. Preto sa musí posilňovať, pretože Čína, keď je slabá, tak sa stáva predmetom drastických koristníckych záujmov. Ale bezprostredne nie je ohrozená. Navyše spolupráca s Ruskom jej pomôže zaistiť si vlastné záujmy.
Cez víkend došlo v Singapure k historickému summitu najvyšších politických predstaviteľov Čínskej ľudovej republiky a správy na Taiwane. Krátka schôdzka bola prvým priamym kontaktom na najvyššej úrovni od konca občianskej vojny pred 66 rokmi. Analytici už vopred upozornili, že bleskový summit bude mať skôr symbolický ako konkrétny význam. Ako by ste toto stretnutie zhodnotili?
Podľa môjho názoru je to vaľmi dôležité stretnutie. Keď sa pozrieme na prognózy budúcej veľkej vojny, tak jednou z kritických oblastí bol rozhodne Taiwanský prieliv. Ak sa podarí tento problém odstrániť, tak to bude veľký príspevok k upokojeniu medzinárodnej situácie. Zase tu zohrali hlavnú úlohu dva faktory – dramatický ekonomický nárast Číny, do ktorej dynamiky sú zapojení podnikatelia z Taiwanu, a druhý, stratégia USA, ktorá tlačí Čínu a Taiwan dokopy v súvislosti so spormi s dvoma ostrovmi v Juhočínskom mori, kde majú veľká Čína a odtrhnutý Taiwan rovnaký názor. Takže keď do toho Američania vstupujú spochybňovaním, tak ich rozhodne zbližujú. Amerika chce pestovať v danej oblasti konflikt, aby mala zdôvodnenie na prítomnosť svojich vlastných vojsk.
Ako vnímate intervenciu Ruska a USA v Sýrii? V prípade Spojených štátov poukazujú niektorí analytici na porušovanie medzinárodného práva, pretože na rozdiel od Ruska USA nedostali „pozvánku“ zasiahnuť v krajine, na čele ktorej stojí prezident Bašár al-Asad.
Vojenský zásah neprebieha spoločne, ale vedľa seba. Bohužiaľ, nespolupracujú aj napriek tomu, že ten nepriateľ je spoločný. Západ zatiaľ nie je schopný zrovnať si myšlienku, že by mohol mať aj nejakých partnerov. Predovšetkým Spojené štáty. Preto dnes nie je možná dohoda. Odlišností v prípade intervencie v Sýrii je niekoľko. Samozrejme, Rusko operuje v tomto prípade v súlade s medzinárodných právom, to znamená, že si ctí suverenitu štátu reprezentovanú miestnou vládou, zatiaľ čo Spojené štáty operujú bez súhlasu danej vlády. To je zásadný rozdiel.
Ďalším rozdielom je intenzita nasadenia. Keď sa pozriete na americké nálety, tie sú trošku zotrvačné a svojou efektivitou rozhodne nemôžu viesť ku skončeniu bojov. Ruské nálety sú jednak početnejšie a sú prepojené s pozemnými silami. To znamená, že ruská vojenská operácia má na rozdiel od americkej šancu zakončiť konflikt v Sýrii. Americká operácia podľa môjho názoru nemá koncovku, zatiaľ čo tá ruská by podľa plánov mala mať.
Aké boli podľa vášho názoru skutočné dôvody USA, prečo sa rozhodli zasiahnuť v Sýrii?
Spojené štáty začali intervenciu skôr ako Rusko. Konflikt v Sýrii by sme mohli charakterizovať ako vojnu v zastúpení. Čo to znamená? Od samého začiatku (pred vyše štyrmi rokmi) bol konflikt v Sýrii spojený s tým, že protikladné strany (protivládna ozbrojená opozícia a vláda) boli podporované zahraničnými mocnosťami, a to vojenskou technikou, logistikou, informáciami, diplomaciou a propagandou. Tam stáli proti sebe mocnosti ako Rusko, Čína a Irán proti západným mocnostiam na bojisku, aj keď proti sebe otvorene nebojovali. Od začiatku má ten konflikt veľmi nebezpečné črty a podobný konflikt sa nám vzápätí objavil na Ukrajine.
Prečo sa dnes už takpovediac zabúda na Ukrajinu? Boje na východe krajiny predsa neustali.
Situácia sa tam trošku upokojila. Došlo k stiahnutiu ťažkých zbraní z línie konfliktu. Základný problém je tam viditeľný už od začiatku. Ten, kto vyhrá, ten zároveň aj prehrá. Tým, že Ukrajinu EÚ odtrhla od Ruska, zlikvidovali tretinu či dokonca polovicu zahraničného obchodu. Zodpovednosť za 40 miliónov ľudí tak zostala na pleciach Únie. Tá skôr alebo neskôr pochopí, že to, čo urobila na Ukrajine, je hrubá chyba, ktorá sa vypomstí. Jedine dohoda s Ruskom je predpokladom akéhokoľvek riešenia na Ukrajine.
Ako hodnotíte zahraničnú politiku EÚ?
Ako nesmierne chaotickú. Ak sa pozrieme na akékoľvek kroky v poslednom čase – kríza eura, Grécko, migranti, Ukrajina, vidíme reakcie s obrovským omeškaním a s vynucovanou disciplínou zo strany Berlína a Paríža oproti menším štátom. To sa nesporne vypomstí. Už to badáme na klesajúcej dôvere občanov k EÚ, nasledovať bude rozpad disciplíny. Nemecká kancelárka, ktorá predstavovala základný motor upevňovania EÚ, v poslednom čase niekoľkokrát veľmi pochybila zo strategického hľadiska. Má nerozmyslené reakcie s príliš zlú stratégiu, ak vôbec nejakú má.
Pomohla by projektu EÚ, aby bol do budúcnosti udržateľný, federalizácia? Alebo to nie je cesta?
EÚ má dva problémy – zbyrokratizované štruktúry (ten je už však prežitý) a krízu európskych elít (to je vážnejší problém). Odráža sa to potom na chybnom rozhodovaní, neschopnosti urobiť vecnú analýzu, tým aj neschopnosti vytvoriť stratégiu. Keď sa nejaká stratégia napíše – trebárs Lisabonská zmluva, tak je postavená na vode a má problém v tom, že nemá ľudí ani prostriedky na realizáciu. Inými slovami, sama osebe je zle postavená. Takže v tomto prípade federalizácia nepomôže.
Aký vplyv bude mať migračná kríza na systém usporiadania medzinárodných vzťahov?
Migračná kríza je nádhernou ukážkou zlyhania európskych politických elít. Migračná vlna sa zdvihla už pred dvoma rokmi. A kedy to zaznamenali naši európski politici? Až keď sa tí mŕtvi objavili na televíznych obrazovkách. Potom 8 mesiacov trvalo, aby si vôbec uvedomili, že problém by nemali riešiť na schengenskej hranici, ale niekde v Turecku, Jordánsku či Libanone, kde sú utečenecké tábory už tri roky. A okrem toho, až teraz sa odvážili pomenovať príčiny migračnej krízy, a teda vojny v Sýrii, Líbyi, ktoré sme my sami spôsobili.
To, čo sa deje v súčasnej dobe v Európe, to, čomu my hovoríme migračná kríza, je len zlomok toho, čo sa deje vo svete. Pretože Európa na to nie je ani mentálne ani materiálne pripravená, tak to vedie k obrovským napätiam – od krízy dôvery k politikom až po krízu európskych hodnôt. Migračná kríza sa prejaví v kríze európskeho vedomia.
Aký je váš predpoklad vývoja medzinárodných vzťahov v najbližšom roku?
Pre ďalší vývoj medzinárodných vzťahov sú nesmierne dôležité prezidentské voľby v USA. Budúci rok je posledným pre prezidenta Obamu, a to môže byť divoké. Všetko odložené sa pokúsi urobiť a nikto ho už nebude počúvať. Spojené štáty ostanú aj budúci rok tým najdôležitejším aktérom v medzinárodných vzťahoch. Ak sa skutočne zatrasie americká ekonomika, ako predpokladajú niektorí ekonómovia, tak sa znovu začnú rozdávať karty.
A čo Rusko?
Vo vzduchu visí nová politika EÚ ku Rusku, pretože chápe, že bez Ruska nie je ďalšia dynamika možná. Rusko sa, samozrejme, veľmi ťažko vyrovnáva so sankciami, ale ustojí ich spôsobom, ktorý je úplne v rozpore so zámermi západných politikov. Najväčším obchodným partnerom Ruska je už dnes Čína. Takže Západ vlastne svojimi sankciami posilnil Rusko.
Profesor Oskar Krejčí (*1948, Praha) je český politológ, autor približne dvadsiatich piatich kníh a viac ako tisícky najrôznejších štúdií a článkov. Je univerzitným profesorom a riaditeľom Vzdelávacieho a konzultačného inštitútu v Bratislave.
