Profesor Keller: V súčasnosti existujú tri možné scenáre ďalšieho vývoja EÚ

0
Český europoslanec Jan Keller (Autor: Hans Štembera)

Brexit je tvrdá rana pre európsku integráciu, otázkou je, či pre ňu nebude smrteľná. Veľmi skepticky sa k budúcej súdržnosti EÚ vyjadril politológ Alexander Tomský vo svojom komentári pre iDnes.cz: „Dúfajme, že bude pomaly chátrať, rozpadne sa mierumilovne ako kedysi Sovietsky zväz a nahradí ju nejaké minimalistické, pragmatické a vzájomne si konkurujúce spoločenstvo európskeho trhu. Britániu možno čaká lepšia budúcnosť ako sklerotickú Európu.“ Do akej miery teraz hrozí Európskej únii rozpad?

V súčasnosti existujú tri možné scenáre ďalšieho vývoja. Scenár rozpadu EÚ na jednotlivé národné štáty, ako to bolo pred druhou svetovou vojnou, považujem za najmenej pravdepodobný. Pravdepodobnejšie je, že sa bude úzko integrovať jadro zakladajúcich členov, teda Nemecko, Francúzsko, krajiny Beneluxu, asi Taliansko a možno aj niektoré ďalšie, predovšetkým severské krajiny. Juh, stred a východ Európy by bol k tomuto jadru pripojený viac či menej voľne a podľa toho by tiež participoval na výhodách integrácie či sa delil o jej nevýhody. To, že EÚ bude ešte nejaký čas fungovať tak ako doteraz, teda priberať ďalších a ďalších členov a neriešiť svoje hlboké problémy, považujem tiež za málo pravdepodobný scenár.

Nebude napríklad brexit konečne impulzom pre EÚ, aby sa reformovala na voľnejšie spoločenstvo štátov, ktoré bude spolupracovať len v tých najpodstatnejších oblastiach, ako sú napríklad bezpečnosť, energetika, ekonomika, alebo dôjde ešte k užšej integrácii, ktorá vyvolá ďalšie exity?

Jadro EÚ by sa uvoľnilo len v prípade, že by k tomu viedol vnútropolitický vývoj buď v Nemecku, alebo vo Francúzsku. V oboch krajinách sú sily, ktoré sa budú usilovať o väčšiu integráciu okolo centra (v podstate na pôdoryse starej ríše karolovcov) a budú ochotné kvôli tomu odpájať celé časti periférie. Je otázka, nakoľko by v tomto prípade Nemecko považovalo za súčasť centra aj Českú republiku. Ekonomicky sme fakticky súčasťou Nemecka a ani rozpad EÚ v dnešnej podobe by na tom nič nezmenil.

Niektorí britskí komentátori, ale aj ďalší novinári z celej Európy tvrdia, že brexit podporovali najmä obyčajní ľudia, ktorým prekáža neriadená migrácia, a to aj z východnej Európy. Prichádzajú tak vraj o prácu alebo im zamestnávatelia znižujú v dôsledku tejto konkurencie mzdy, a vôbec Británia chudobnie. Podobné stanovisko v referende vraj zastávali aj starší ľudia, ktorí sa zase obávali o svoju bezpečnosť. Aký máte názor na tieto tvrdenia?

Určite to u niektorých ľudí svoju úlohu zohralo. Nikto však zatiaľ nezistil, ktoré ďalšie faktory a v akej miere sa na rozhodovaní Britov podieľali. Briti mali mnoho výnimiek oproti iným štátom EÚ, napriek tomu hlasovali za vystúpenie. To len potvrdzuje, že v hre boli aj historické okolnosti – Británia sa nikdy úplne neidentifikovala s európskym kontinentom a vždy mala svojím spôsobom bližšie ku krajinám, ktoré boli súčasťou Commonwealthu.

Úplne inak vraj volili v Británii ľudia z vidieka a z veľkých miest. Zatiaľ čo Londýnčania boli všeobecne za STAY, vidiek bol za LEAVE. Aj Karel Schwarzenberg tvrdí v súvislosti s opakovanými prezidentskými voľbami v Rakúsku, že populistické strany a vôbec také jednoduchšie politické recepty sú práve záležitosťou ľudí z obcí a menších miest. Môže to byť pravda?

Chcel by som vidieť škálu jednoduchosti politických receptov. Ak Karel Schwarzenberg takú škálu skonštruoval, neobyčajne tým obohatil politológiu ako vednú disciplínu. V skutočnosti to funguje skôr tak, že keď sa nám niektoré postoje nepáčia, označíme ich jednoducho za prejavy populizmu. Tým sa ich snažíme diskreditovať a sami seba prezentovať ako niekoho, kto je voči populizmu absolútne imúnny. Aj keď sa potom taký človek nechá fotiť kvôli priazni istej skupiny voličov ako pankáč s fialovým čírom, nikto ho z populizmu nemôže, samozrejme, podozrievať.

Tajomník pre európske záležitosti Úradu vlády ČR Tomáš Prouza hovorí, že EÚ sa veľmi zásadne zmenila, pretože veľká časť ľudí v členských štátoch jej prestala veriť, a že vedenie Únie by malo byť pokornejšie ako doteraz. Dá sa s týmto názorom súhlasiť?

Bolo by vhodné to doložiť štatistikami, ktoré by ukázali, koľko ľudí prestalo EÚ veriť. Netvrdím, že takýto proces nie je v chode, ale bez znalosti čísel nemôžem vedieť, či už je ich vo viacerých krajinách väčšina. Tiež by ma zaujímalo, čo to znamená, že vedenie „má byť pokornejšie“. Podľa čoho vieme, že vedenie je dostatočne pokorné? To všetko sú polopravdivé tvrdenia, s ktorými sa dá ľubovoľne manipulovať. Čo konkrétne by malo vedenie robiť, aby sa mohlo uznať, že je už dostatočne pokorné? Rozpustiť EÚ alebo len odstúpiť z funkcií?

Už teraz sme svedkami volania po referende o vystúpení z EÚ. Či už ide o Česko, Slovensko, možno sa budú o vystúpenie usilovať aj vo Švédsku, Holandsku či Rakúsku. Francúzsky publicista Yves Mamou poukazuje na celkom reálnu možnosť, že po Veľkej Británii by mohlo Európsku úniu opustiť v blízkej budúcnosti aj Francúzsko. Zdôrazňuje, že na rozdiel od Británie by Francúzi hlasovali za „frexit“ predovšetkým v súvislosti s migračnou krízou. S prihliadnutím na popularitu protieurópskych či protiimigračných strán, ako sú Front National, UKIP, Praví Fíni či Švédski demokrati, dôjde k zmene politickej mapy v Európe?

Politická mapa sa už mení. Len nie je jasné, akým tempom to bude pokračovať a kde sa to zastaví. Ak výrazne zosilnejú ultrapravicové strany, existuje dôvod sa obávať, že vzťahy medzi štátmi sa budú vyvíjať rovnako ako v minulosti, keď sa tieto strany dostali k moci. Takzvané systémové strany im, bohužiaľ, svojou neschopnosťou čeliť migračnej kríze strašne nahrávajú. V tom vidím ich veľké zlyhanie.

A z iného uhla pohľadu. Zaznievajú tiež názory, že je v podstate „dobré“, že Británia zvolila odchod, pretože nikdy neprijala skutočne naplno myšlienku integrácie. „Proces bude dlhodobý. Nakoniec z toho možno vyjde iná, ale paradoxne posilnená Európa,“ verí český europoslanec Tomáš Zdechovský (KDU-ČSL). Alebo ako povedal stály predseda Európskej rady Donald Tusk: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“

Mám svoju hypotézu o tom, prečo sa EÚ dostáva do takýchto problémov. Kľúčové je, že nedokáže v dostatočnej miere robiť to, čo dokázali mnohé európske krajiny 30 rokov po druhej svetovej vojne – zladiť záujmy firiem so záujmami námezdných a nemajetných. V dnešnej fáze globalizácie sa tento model nedarí realizovať v rámci celej EÚ. Preto narastajú nerovnováhy a nerovnosti. Vždy v minulosti sa rastúce majetkové a sociálne nerovnosti prejavovali zosilnenou nacionalistickou rétorikou. Bohatým umožňuje nacionalizmus tvrdiť, že sú s chudobnými na jednej lodi, a chudobným umožňuje tomuto nezmyslu veriť. Brexit od tejto jednoduchej pravdy odvádza pozornosť a výrok Donalda Tuska je prejavom úplnej bezradnosti.

Predseda vlády David Cameron povedal, že brexit je hrozbou pre mier v Európe. Český prezident Miloš Zeman však krúti hlavou nad tým, že by brexit mohol potešiť ruského prezidenta Vladimira Putina. „Z historického hľadiska bola Veľká Británia, ale aj Nemecko spojencom. Toto spojenectvo dokonca trvá dodnes. Napriek hlučným vyhláseniam sa potichu dohodol Nord Stream 2… A nie je dôvod, aby sa končili obchodné vzťahy medzi Ruskom a Nemeckom alebo Ruskom a Veľkou Britániou. Takže Vladimir Putin ani nič nestráca, ani nezískava,“ predostrel svoj pohľad prezident Zeman. Blížime sa s ohľadom na brexit ku globálnemu konfliktu? Alebo sú úvahy v tomto smere skôr šírením poplašnej správy?

Skutočne narastá riziko globálneho konfliktu. Nie však pre brexit, ale pre úplne iné veci. Patria medzi ne obrovské zisky z výroby a predaja zbraní, ilúzie generálov, ktorí si myslia, že v podzemných bunkroch by im v prípade vojny nič nehrozilo, aj alibizmus politikov, ktorí svoju vlastnú neschopnosť kryjú za reči o diabolských plánoch Putina. Títo politici musia byť za Putina vďační. Keby ho nebolo, videl by každý, že narastajúce problémy sú výrazom ich zlej politiky. Veľa takých málo schopných politikov sa bude teraz na stretnutí NATO vo Varšave navzájom presviedčať, že nie ich krátkozrakosť, ale Putinove diabolské úmysly nás vedú tam, kde sme. Myslím si, že keby Putin pohrozil odstúpením z funkcie, budú mu platiť za to, aby zostal a ďalej kryl ich neschopnosť a zúfalý nedostatok invencie.

Objavuje sa kritika prílišnej lojality ČR voči USA a Západu všeobecne, zároveň sa kritizuje česká politická prax za nelojalitu voči EÚ a priateľskosť k Rusku. Kde je podľa vás pravda? Ktoré osobnosti a prúdy zanechali v tomto zmysle kladnú stopu a ktoré zápornú?

Nebudem hodnotiť osobnosti a prúdy, kádrovanie prenechám iným. Čo by inak robili? Myslím si, že sme voči Západu lojálnejší ako on k nám. A nepriateľstvo k Rusku, ktoré sa u nás vyvoláva, slúži niekomu úplne inému než nám samotným. To si myslím ako človek, ktorý je celý život orientovaný kultúrne, profesijne aj vlastnými preferenciami na Paríž, nie na Moskvu.

- Reklama -