Profesor Budil: Po roku 1989 sa to neskončilo podľa očakávania. Európa je v úpadku, rozvrate. Ázia to vidí a čaká na šancu

19. 7. 2019 0:00

ROZHOVOR Pojem trvalo udržateľného rozvoja, ktorý sa objavuje v dnešných politických a mediálnych proklamáciách, nie je nič iné ako obava priznať, že nedokážeme iniciovať potrebný pokrok a kvalitu života. Európa sa môže opäť stať tým, čím bola pred novovekom – zaostalou oblasťou, perifériou sofistikovaných a dynamických ázijských civilizácií. Nemajme ilúzie, že Ázia súčasný stav nielen v EÚ nevidí – naopak, dobre si to všíma a pripravuje sa na prevzatie vlády nad svetom. Východiskom je prebudenie národnej energie, ktoré čakajme – skôr ako v západnej časti starého kontinentu – v strede a východe Európy. To uvádza v rozhovore pre Parlamentné listy svetovo uznávaný český filozof Ivo Budil.

Profesor Budil: Po roku 1989 sa to neskončilo podľa očakávania. Európa je v úpadku, rozvrate. Ázia to vidí a čaká na šancu
Foto: Wikipedia
Popis: Prof. RNDr. Ivo Budil, Ph.D., DSc.

Česko zažíva najviac nespokojností a protestov od nežnej revolúcie. A pritom si ľudia žijú veľmi dobre, aj keď nad pomery a na úkor budúcnosti. Prečo je český národ taký nespokojný?

Nad pomery a na úkor budúcnosti si podľa môjho názoru rozhodne nežijeme. Naopak, vzhľadom na svoj pracovný výkon, nasadenie a kvalitu a produktivitu práce a v porovnaní s inými európskymi národmi by si obyvatelia Českej republiky zaslúžili výrazne vyššie mzdové ohodnotenie.

Nespokojnosť niektorých ľudí vyplýva pravdepodobne z podvedomého tušenia, že sme zďaleka nevyužili príležitosť a potenciál, ktorým sme disponovali v roku 1989. To, že si žijeme relatívne dobre, vyplýva predovšetkým z celkového materiálneho a technologického pokroku, ktorý uskutočnila v uplynulých tridsiatich rokoch globálna civilizácia ako celok.

V roku 1960, v čase komunistického totalitarizmu, bola v Československu takisto bezpochyby vyššia životná úroveň ako v roku 1930, keď vládol demokratický režim.

Obávam sa, že k všeobecnému hospodárskemu, kultúrnemu, sociálnemu a intelektuálnemu rozmachu českého národa, ktorý sme očakávali v novembri 1989, nedošlo. To nie je žiadna tragédia, ak by na základe tejto negatívnej skúsenosti boli vykonané žiaduce politické, hospodárske a legislatívne reformy.

Bohužiaľ, časť politických elít, ktorá z väčšej časti ovláda mainstreamové médiá, sa snaží túto nespokojnosť, ktorá by mala vyústiť do pokusu o obrodu národných síl, využiť na svoje politické ciele, ktorých zmyslom nie je dosiahnutie prosperity, ale uspokojenie osobných ambícií.

Tým v zárodku podrýva vôľu na pozitívnu zmenu. Za dávnych čias sa pre podobné osoby používalo výstižné označenie „krajinskí škodcovia“.

Sú za to podľa vás zodpovední len Miloš Zeman a Andrej Babiš? Alebo celá vládnuca garnitúra uplynulých desaťročí?

Zodpovednosť Miloša Zemana spočíva v tom, že patril v ponovembrovej Českej republike k vrcholným predstaviteľom politického života. V priamych slobodných prezidentských voľbách bol však dvakrát zvolený do čela štátu, čo vypovedá o istej zhovievavosti či pochopení pre jeho politické činy. Andrej Babiš je zodpovedný za chod súčasnej vlády, ktorú ohodnotia voliči v budúcich parlamentných voľbách.

Miloš Zeman (vpravo) a Andrej Babiš

Miloš Zeman (vpravo) a Andrej Babiš  Zdroj: TASR

Bezpochyby existujú politici, ktorí nesú oveľa väčšiu vinu za pomery panujúce v Českej republike a z jej premárnenej príležitosti ako obe uvedené osobnosti. Prekvapivo ich občas vidíme ako ľudové tribúny na čele zástupov protestujúcich proti stavu, ktorý oni sami pomáhali nastoliť. Musí to byť pre nich trochu schizofrenická situácia či skôr kognitívna disonancia, s ktorou sa naučili žiť.

Európska mládež protestuje proti zmenám klímy. Napriek tomu práve ona najradšej využíva výdobytky techniky a pokroku, cestuje po svete, a to, samozrejme, letecky, a podľa zelených za sebou zanecháva zbytočnú ekologickú záťaž. Nemali by ísť najprv príkladom v ekologickom myslení a v živote, snažiť sa o ten trvalo udržateľný rozvoj?

Dejiny ľudstva spočívajú v neustálom strachu z nevyspytateľného a nekontrolovateľného chaosu, ktorý ohrozuje našu existenciu a spoločenský poriadok. Predtým mal spomínaný chaos podobu divokej prírody, barbarských nájazdníkov, čarodejníckych síl či iných nepriateľov.

Na sklonku devätnásteho storočia patrila k najpredávanejším knihám Degenerácia od Maxa Nordaua varujúca pred biologickou degradáciou ľudstva. Nacistov priviedla úzkosť z rasového úpadku k masovej etnickej genocíde „cudzorodých elementov“.

Ako ukázala Mary Douglasová, obava z „nečistoty“ a rituálna obrana pred ňou patria k antropologickým konštantám, s ktorými sa stretneme pri všetkých spoločnostiach v dejinách. Vystúpenia európskej mládeže teda chápme ako liberálne ľavicový variant kolektívnych archaických rituálov snažiacich sa „magicky“ spútať prírodné živly. Viac racionality v tom nehľadajme. Nechýba dokonca ani „šamanka“ Greta.

Pojem trvalo udržateľného rozvoja, aspoň v tej podobe, v akej sa objavuje v politických proklamáciách a médiách, je eufemizmom pre stagnáciu a neschopnosť priznať, že daná krajina už nedokáže iniciovať potrebný technologický pokrok a zvyšovať kvalitu života a prosperitu širokých vrstiev.

Nevieme, do akej miery sú zmeny klímy, ktoré sa odohrávali v priebehu celej geologickej minulosti, ovplyvnené ľudskou aktivitou, ale vieme, že technologický pokrok je tým kľúčovým faktorom, ktorý umožnil nášmu druhu prežiť, a že to nebude v budúcnosti inak.

Vzdať sa ľudskej materiálnej tvorivosti a invencie, podviazať z ideologických dôvodov ľudského technologického génia, prípadne zamerať intelekt a vzdelávanie neproduktívnym či dokonca iracionálnym smerom, je cestou do záhuby. Bohužiaľ sa týmto smerom vydal západný vzdelávací systém.

Všetky tie skepsy, škriepky, boje sa nesú Európou aj svetom. Ukazuje to potrebu úplne zásadnej zmeny pohľadu na civilizáciu, využitie prírodných zdrojov a ľudských myšlienok?

Takto dejiny nefungujú. Úplne zásadné zmeny pohľadu na civilizáciu, využitie prírodných zdrojov a ľudských myšlienok sa v minulosti snažili nadekrétovať rôzne mesianistické a totalitné hnutia. Výsledkom bolo vždy úplné fiasko.

Najrôznejšie výzvy na „zmenu myslenia“ zaznievajú najčastejšie v prostredí, ktoré už skutočného myslenia nie je schopné. Dejiny ponúkajú bez ohľadu na ľudskú vôľu a prianie rôzne možnosti, varianty a príležitosti. To, či sa rozhodneme „správne“, to znamená perspektívne a adaptabilne, závisí od nášho kolektívneho zdravého rozumu, inteligencie, vzdelania a často od obyčajného šťastia.

Vzostup Západu od konca stredoveku závisel od radu „šťastných rozhodnutí“, ktoré mu vyniesli celosvetovú hegemóniu, zatiaľ čo Osmanská ríša, mogulská India, Perzia alebo Čína, predtým dominantné eurázijské mocnosti, v tomto ohľade zlyhali. Teraz sa karta obrátila.

Západné politické a ekonomické elity sa dopúšťajú vážnych chýb a volia cesty, ktoré vedú k stagnácii, k hospodárskemu úpadku a k vnútornému rozvratu. Ak nebudú zastavené, Európa sa stane opäť tým, čím bola pred svojím novovekým rozmachom – zaostalou a odľahlou perifériou sofistikovaných a dynamických ázijských civilizácií.

Nespoliehajme sa na to, že si naši eurázijskí rivali nie sú vedomí európskych problémov. Dobre ich vidia a systematicky a cieľavedome sa pripravujú na prevzatie vlády nad svetom.

Existuje jediné východisko: vychovať opäť pragmatickú, asertívnu, vzdelanú, pracovitú a racionálne zameranú elitu schopnú robiť pri konfrontácii s rôznymi historickými výzvami správne rozhodnutia. V súčasnej európskej spoločnosti tomu bránia tri sily: progresivistická – či neomarxistická – ideológia ničiaca európsky intelekt. Chamtivosť neoliberalizmu degradujúca európsku prácu. A pseudohumanistický multikulturalizmus meniaci Európu na kultúrnu súčasť islamského Blízkeho východu.

Ani EÚ sa voľbami veľmi nezmenila, zvíťazilo prozápadné, proeurópske krídlo. Čo to podľa vás signalizuje? Opätovné rozdelenie Európy na Východ a Západ? Hlboké neporozumenie a nebezpečenstvo fatálneho rozchodu?

Európa skutočne nedostala blahodarný impulz, ktorý by ju prebudil z letargie a zmenil na slobodný a tvorivý kontinent rovnoprávnych a suverénnych národných štátov. Na druhej strane sa ponúka otázka: Bola Európa po skončení studenej vojny naozaj zjednotená?

Nie je rozčlenenie na „rozvinutý“ a „civilizovaný“ Západ a „zaostalý“ a „barbarský“ Východ, ktoré pretrváva v mysli významnej časti obyvateľov západnej Európy a ktoré šíria miestne médiá a politici, výrazom asymetrickej deľby ekonomickej moci, v rámci ktorej slúži stredná a východná Európa predovšetkým ako výrobňa a dodávateľ lacnej pracovnej sily?

Domnievam sa však, že západná Európa sa z dlhodobejšieho historického hľadiska chytila do pasce. Precenila svoje sily. Vzhľadom na narastajúce vnútorné sociálne, etnické a hospodárske problémy nebude schopná svoje panstvo nad strednou a východnou Európou udržať.

Tu naopak môže konečne dôjsť k prebudeniu národnej energie, ktorá sa stane zdrojom vôle a inšpirácie pre samotných Západoeurópanov nezmierených s úpadkom svojich vlastných spoločností. Prečo by obroda Európy nemohla vzísť z jej stredu a východu? Geopolitická konštelácia, ochromenie Európskej únie a konkurencia ázijských mocností podobnému riešeniu nahrávajú. Je to skrátka príležitosť, ktorú by sme nemali premárniť. Úloha, ktorá by nám mohla priniesť skutočnú historickú veľkosť.

Vo všetkom vraj majú prsty Rusko a Čína, v „zlej nálade“, v brexite a rozkole v rámci EÚ, v novo sa roztáčajúcom kolotoči studenej vojny. Je to skutočne tak?

Ak by to tak bolo, potom by si Rusko a Čína naozaj zaslúžili vládnuť planéte, pretože výkonnosť a schopnosti ich vodcov musia byť priamo nadľudské. Ako to všetko stihnú a dokážu naplánovať? Vzhľadom na zložitosť amerického volebného systému by musela byť ruská konšpirácia, ktorá dosadila Donalda Trumpa do Bieleho domu, náročnejšou operáciou ako pristátie na Mesiaci.

A stálo to Rusom za to? Nebolo by pre nich výhodnejšie nechať Spojené štáty americké škvariť sa vo vlastnej šťave s Hillary Clintonovou, teraz už bezpochyby nositeľkou Nobelovej ceny za mier – a možno za literatúru?

Hannah Arendtová napísala v Pôvode totalitarizmu po druhej svetovej vojne, že legendy sú určené pre elity, ideológie pre ľud a konšpiračné teórie pre luzu.

To, že sa mnohí vrcholní politickí predstavitelia, mainstreamové médiá, akademické inštitúcie a mimovládne organizácie uchyľujú k šíreniu konšpiračných teórií, k cenzúre a prípadne aj k trestným postihom prostredníctvom boja proti „fake news“ a „dezinformáciám“, môže vypovedať o ich vyprázdnenosti a vnútornej neistote.

Nemajú k dispozícii žiadne legendy, ktoré vyžadujú osobnú zrelosť a integritu, a stratili aj akúkoľvek dôveryhodnú ideológiu, pretože im chýba potrebný étos, vzdelanie a intelektuálna konzistencia. Konšpiračné teórie a stíhanie dezinformácií je ten najjednoduchší a najdostupnejší prostriedok potláčania intelektuálnej opozície.

Problém je v ich udržateľnosti. Zatiaľ čo legendy pretrvali stáročia a ideológie oslovujú masy desaťročia, konšpiračné teórie nepredstavovali nikdy pevný základ akéhokoľvek spoločenského usporiadania.

Pokiaľ ide o Rusko a Čínu, sú to mocnosti, z ktorých prvá ťaží z vojenskej sily, rozlohy a obrovských prírodných zdrojov, druhá z hospodárskeho výkonu a ľudnatosti. Mnoho reprezentantov Západu im vyčíta autoritársky politický režim, ale zároveň prehliada z politických dôvodov oveľa brutálnejšie diktatúry.

Oba štáty majú svoje strategické záujmy a ciele a neváhajú ich asertívne presadzovať. Upierať im toto právo by znamenalo poprieť dejiny, zabudnúť na to, čo robili, robia a budú robiť Spojené štáty americké, Francúzsko a Veľká Británia – alebo po vyhlásení nezávislosti v roku 1918 Československá republika pri vytyčovaní hraníc s Maďarskom alebo pri pacifikácii Sudet.

Nedomnievam sa, že nám zo spomínaných krajín hrozí nebezpečenstvo, a som naopak presvedčený, že s Ruskom a s Čínou možno nájsť v súčasnom multipolárnom svete realistické modus vivendi. Niektorí západní štátnici vrátane u nás obdivovanej „vodkyne slobodného sveta“ Angely Merkelovej sa podľa toho už zariadili.

Angela Merkelová

Angela Merkelová  Zdroj: TASR

A pri tom všetkom vraj asistuje prezident Zeman, ktorý sa vzťahom k Východu nevyhýba. Podobne vraj ako jeho predchodca Václav Klaus je „ruský“ agent, trójsky kôň Moskvy a ktovie čo ešte.

Je krajne znepokojivé, s akou ľahkosťou a beztrestnosťou dochádza k dehonestácii a stigmatizácii osôb iba pre ich odlišný názor. Neexistuje najmenší dôkaz o tom, že by prezidenti Miloš Zeman a Václav Klaus boli „ruskými agentmi“, to znamená vlastizradcami, napriek tomu je tento otvorene šírený názor takmer povinnou výbavou všetkých, ktorí chcú patriť k privilegovanému spoločenstvu „pravdy a lásky“ a tešiť sa náklonnosti mainstreamových médií.

Uvedomujú si vôbec, aký režim tu bez ohľadu na jeho označenie nastoľujú, že sa ľudia opäť boja otvorene hovoriť a že sa znovu objavil fenomén politicky korektného ptydepe a orwellovského doublethinku? Ako sa zmierujú so skutočnosťou, že verejný priestor ako miesto slobodnej výmeny a stretávania názorov prestáva v západnom svete existovať? Vedia, že pojem „ruský šváb“ má úplne rovnaké rasistické konotácie ako výraz „židovský šváb“ používaný nacistami?

Slobodná a demokratická spoločnosť sa pred našimi očami mení na svojbytný variant tyranie, a to za lyrického súznenia so skandujúcimi davmi a ideologického aktivizmu médií a mimovládnych organizácií. Na rozdiel od obdobia studenej vojny neexistuje možnosť úniku k dôstojnému životu v slobodnom svete, pretože paralýza rozumu, autocenzúra a obmedzovanie slobody sa, bohužiaľ, stáva globálnym javom.

Sme v situácii, keď slovo revolta nadobúda svoj pôvodný význam heroického vzdoru aj za situácie, keď sa zdá odpor bezvýchodný či absurdný.

Čo by na dnešný Milión chvíľok povedal Václav Havel? Burcuje sa proti legitímne zvoleným ľuďom, rečníci dokonca vyzývajú na pochod na Pražský hrad, na „robenie bordelu“. Nezahrávajú sa tak trochu s džinom vo fľaši?

Čo by na dnešný Milión chvíľok povedal Václav Havel, ma veľmi nezaujíma, pretože s výnimkou niekoľkých dní v novembri 1989, keď mi pocit eufórie zakryl úsudok, som prejavom Václava Havla nevenoval väčšiu pozornosť. Spravidla sa totiž mýlil.

Ak niekto vyzýva po Mussoliniho vzore na pochod na Pražský hrad či hodlá „robiť bodrel“, a nejde o prázdne slová, potom sa spolieham na poriadkové sily, že dostatočne účinne zakročia a ochránia demokratický poriadok a právny systém.

Nežijeme v roku 1948 a jedno z poučení z dejín dvadsiateho storočia, ktoré, bohužiaľ, uniklo československým demokratom počas februárového prevratu, spočíva v tom, že pouličné bojové oddiely, akokoľvek sfanatizované, neobstoja proti disciplinovanej a lojálnej armáde.

Tí, ktorí nabádajú na revolúciu, by si mali uvedomiť, že by v prípade úspechu revolučného násilia patrili k prvým, ktorých by obetovali v záujme ďalšieho stupňovania revolučného teroru.

 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Václav Fiala
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Prejav schizofrénie alebo vulgárneho politického populizmu? Politológ o Ficovom videu a taktike Kotlebu

11:04 Prejav schizofrénie alebo vulgárneho politického populizmu? Politológ o Ficovom videu a taktike Kotlebu

ROZHOVOR Vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry obvinil predsedu Smeru – SD Roberta Fica za výro…