Presviedčal sovietskych vojakov, že žiadna kontrarevolúcia u nás nie je. Doma potom dostal facku. Veľvyslanec Weiss spomína na august 1968

21.8.2018 0:01

ROZHOVOR Ľudia už vtedy veľmi túžili po zmene a po tom, aby Gorbačov povedal: „Vráťte sa k tomu, čo bolo v 68. roku.“ Ale on nepovedal nič a to bolo absolútne obrovské sklamanie. Napriek tomu, že nešlo o vedomú prípravu, tak ma 80. roky pripravili na to, čo som robil po novembri 1989. Spomína veľvyslanec Slovenskej republiky v Prahe Peter Weiss na roky po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. V prvej časti rozhovoru pre PL.sk spomína na začiatky okupácie a hovorí aj o česko-slovenských vzťahoch nielen po auguste 1968.

Presviedčal sovietskych vojakov, že žiadna kontrarevolúcia u nás nie je. Doma potom dostal facku. Veľvyslanec Weiss spomína na august 1968
Foto: TASR
Popis: Veľvyslanec SR v ČR Peter Weiss
Tento rok si pripomíname pol storočie od vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie vtedajšieho Československa v auguste 1968. Vy ste v tom čase už boli takmer dospelý. Ako si tieto udalosti vybavujete a aké pocity vo vás dnes vyvoláva toto výročie?
 
Mal som 16 rokov a pamätám si, že som bol u starých rodičov v dedinke Smolinské, tri kilometre od Šaštína-Stráže. Keď som sa dosť skoro ráno zobudil, stareček mi povedal: „Došli tanky.“ Druhá vec, ktorú si pamätám, je to, ako cestou osobným vlakom z Kútov do Bratislavy rozhorčení cestujúci kričali na nejakého nešťastníka z vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky (NDR), ktorý neviem akou nešťastnou náhodou sedel vtedy v tom vlaku. Až som sa chvíľku bál, či nedôjde k nejakej inzultácii. On sa, samozrejme, ospravedlňoval a hanbil sa za okupáciu. Tam som videl to obrovské rozhorčenie našich ľudí.
 
Tretí môj zážitok spojený s augustom 1968 súvisí s tým, že som bol otvárať výstavu, ktorú pripravil Peter Bielik z fotografií svojho otca Laca Bielika, a je medzi nimi aj fotka muža, ktorý s rozhalenou hruďou stojí pred delom tanku. Kúsok od miesta, kde fotka vznikla, pred Filozofickou fakultou UK, kam som neskôr chodil do školy, stál na druhý deň okupácie nejaký tank a ja som so skupinou mladých ľudí so svojou stredoškolskou ruštinou presviedčal sovietskych vojakov, že žiadna kontrarevolúcia u nás nie je. Domov som prišiel po polnoci. Šiel som peši cez celé mesto, lebo doprava bola vyblokovaná a utkvelo mi v pamäti, ako som zaklopal doma na dvere a bez pozdravu som dostal facku, pretože otec sa o mňa strašne bál. To bol taký veľmi autentický emocionálny zážitok, ktorý zostane v človeku celý život.
 
Aké bolo obdobie po roku 1968 pre vás?
 
Za tých 20 rokov po auguste 1968 som prešiel veľmi silným názorovým vývojom a definitívny zlom v mojom politickom svetonázore nastal, keď som sa dostal do pracovnej situácie, v ktorej som musel každý deň čítať poľskú tlač. Keď začiatkom augusta 1980 vznikla Solidarita (Solidarność) v Gdaňsku a šírilo sa to po celom Poľsku, čítal som každý deň  názory nielen  Solidarity, ale aj rýchlo sa vyvíjajúce  názory vtedajšej Poľskej zjednotenej robotníckej strany, ktorá bola konfrontovaná s obrovským tlakom všeľudových hnutí. Pri čítaní týchto informácií a analýz som si  uvedomil, že problém v spoločnostiach, v ktorých sme žili, nie je v tom, že nejakí jednotlivci urobili chyby, ale v tom, že celý ten systém treba zmeniť. Potom prišla perestrojka a s ňou prišla nová vlna nádeje, že sa tie zmeny urobia. Keď v apríli 1987 prišiel Gorbačov do Bratislavy, tak si pamätám, ako som mal pred prezidentským, vtedy ešte pionierskym palácom, na pleciach svojho šesťročného syna a ľudia stáli až po okraj Námestia SNP pri Manderle. Ako som išiel po námestí, tak som mal chvíľami pocit, že ma ten lievik zomelie.
 
Tank vojsk Varšavskej zmluvy v uliciach Bratislavy v auguste 1968 (Zdroj: TASR)
 
Ľudia už vtedy strašne túžili po zmene a po tom, aby Gorbačov povedal: „Vráťte sa k tomu, čo bolo v 68. roku.“ Ale on nepovedal nič a to bolo absolútne obrovské sklamanie. Napriek tomu, že nešlo o vedomú prípravu, tak ma 80. roky pripravili na to, čo som robil po novembri 1989. Zhodou náhod som sa vtedy dostal do prvého otvoreného dialógu v Slovenskej televízii, stal som sa známy a potom som sa so svojimi priateľmi postavil do roly premeniť tú časť komunistickej strany, ktorá bola ochotná sa reformovať, na stranu sociálno-demokratického typu. To sa nám podarilo a Strana demokratickej ľavice zohrala pozitívnu úlohu pri zakladaní a budovaní samostatnej štánosti a integrácii Slovenska do EÚ. Dva razy bola SDĽ súčasťou širokej koalície demokratických strán, ktoré sa snažili Slovensko dostať z vnútropolitickej krízy, ktorú spôsobili autoritárske spôsoby vládnutia.
 
Ako si spomínate na toto politicky búrlivé obdobie?
 
Bolo to zaujímavé obdobie. Pre nás bolo veľmi pozitívne, že keď sme založili SDĽ, etablovali ju a ponúkli sociálne-demokratický program, tak v roku 1992 kandidovali proti nám až dve komunistické strany, Zväz komunistov Slovenska a obnovená Komunistická strana Slovenska, ktoré na nás útočili zo stalinistických pozícií a vinili nás z toho, že sme zradili. Samozrejme, nezradili sme. Len sme pochopili, že sa všetko vo svete zmenilo a že jednoducho uľpievať na starých heslách, princípoch a prístupoch k životu by bolo vlastne nezmyselné, pretože by to bolo politicky neproduktívne. Podarilo sa nám previesť veľkú časť bývalých členov komunistickej strany a ich rodiny do demokratického politického systému.
 
Podarilo sa nám ovplyvniť fungovanie samostatnej Slovenskej republiky. Ovplyvnili sme podobu ústavy a ďalších dôležitých zákonov. Bez SDĽ by nevznikli vlády širokej koalície. Naši ministri pripravili vstup Slovenska do Severoatlantickej aliancie, podieľali sa na zásadných politických a ekonomických reformách, vďaka ktorým sa Slovensku podarilo získať a využiť druhú šancu na integráciu do EÚ. SDĽ bola podľa mňa pre spoločnosť užitočná, pretože bola schopná byť vo vládnych koalíciách, uplatňovať svoj program a ovplyvňovať pozitívne vývoj slovenskej spoločnosti..
 
Tento rok si pripomíname aj okrúhle výročie vzniku prvej spoločnej Československej republiky. Čo považujete za najdôležitejší míľnik za tých 100 rokov spolužitia Slovákov a Čechov, či už v spoločných štátoch, alebo oddelene?
 
Ešte pred tým, než vznikla spoločná republika, boli Slováci a Česi 400 rokov v rakúsko-uhorskej monarchii. Najmä od 19. storočia sa veľmi intenívne začali rozvíjať vzťahy medzi slovenskými a českými elitami, ktoré mali národno-obrodenecké ciele a v dôsledku týchto vzťahov a, samozrejme, aj jazykovej a kultúrnej blízkosti, ktorá medzi Čechmi a Slovákmi bola, sa neskôr aktívne slovenské politické elity zapojili do vzniku Československa. To, čo nás vždy spájalo,  bola nielen spomínaná jazyková a kultúrna blízkosť, ale aj skúsenosť z rakúsko-uhorskej monarchie, aj keď, samozrejme, osud Čechov v rakúskej monarchii bol iný, ako osud Slovákov v uhorskom kráľovstve, pretože z Česka sa stala najpriemyselnejšia časť Rakúska, kým Slovensko zostávalo rurálnou krajinou, ktorá mala obrovské deficity všetkých možných vrstiev inteligencie. Skvelý slovenský historik Ľubomír Lipták vo svojej práci Slovensko v 20. storočí, ktorú urobil v roku 1968 a potom skoro bezo zmeny vyšla v reedícii, udáva presné štatistiky ako málo kňazov, učiteľov, inžinierov a tak ďalej, malo Slovensko v čase, keď vstupovalo do Československej republiky. Začínam zo široka, aby som povedal to podstatné.
 
Od začiatku boli medzi českou a slovenskou reprezentáciou aj vo vnútri slovenskej politickej reprezentácie spory, pretože Clevelandská dohoda hovorila o istom federatívnom usporiadaní a Pittsburská dohoda predpokladala, že to bude Česko-Slovensko. Akokoľvek bolo toto od samého začiatku vzniku Československa prítomné, tak ten najdôležitejší fakt je to, že vyviazaním sa z uhorského kráľovstva 30. októbra 1918 slovenská politická reprezentácia z vlastnej vôle vyhlásila, že chce byť súčasťou československého štátu. To bol akt sebaurčenia slovenského národa. Hlinka to neskôr popísal tak, že tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo a teraz musíme byť s Čechmi.
 
Najpodstatnejšie je, že Slováci si vznikom prvej Československej republiky vytvorili podmienky na to, aby sa mohli sformovať ako moderný národ. Počas 20 rokov existencie prvej Československej republiky, ktorá bola jediný demokratickým štátom nielen v strednej Európe, pretože aj na východe a juhovýchode Európy boli diktatúry alebo v lepšom slova zmysle veľmi silné autoritárske režimy,  Slovensko dokázalo prejsť obrovskú cestu a Slováci sa sformovali ako moderný národ. To je najdôležitejšie.
 
To je vznik prvého spoločného štátu, ale čo ďalšie naše spolužitie s Čechmi?
 
Druhý moment, ktorý považujem za dôležitý, je to, že počas druhej svetovej vojny sa aktivitami odboja, ale aj diplomacie, či už exilovej vlády v Londýne, alebo tej komunistickej v Moskve, aj vďaka Slovenskému národnému povstaniu (SNP) podarilo Československu vyjsť z vojny s vpodstate s takými istými hranicami, s akými do nej vstupovalo. Pozrite sa okolo, koľkým štátom sa niečo také podarilo. Za obnovu československej štátnosti sa zaplatila krvavá daň. Boli tu veľké počty obetí.
 
Myslím si, že keď uvažujeme o tom, čo pre nás Československo znamená, tak je dôležité brať do úvahy, že sa napokon podarilo s 24-ročným meškaním v roku 1968 realizovať štátoprávny program SNP. To znamená, že pôvodná Clevelandská idea sa realizovala v 68. roku prijatím ústavného zákona o československej federácii. Žiaľ, krstný otec federácie Gustáv Husák potom vrátil ten pôvodný ústavný zákon o federácii opäť k centralizovanej, byrokratizovanej, v podstate unitárnej podobe, pretože reálne rozhodovacie centrum bolo predsedníctvo ÚV KSČ (Ústredný výbor Komunistickej strany Československa), ktoré sídlilo v Prahe. Federálne orgány vtedy znova získali veľmi silné kompetencie. Právo na sebaurčenie, ktoré Slováci uplatnili v roku 1918,  sa premietlo do vybudovania štruktúr slovenskej štátnosti až po roku 1968. Vybudovala sa aj česká štátnosť, k 1. 1. 1969 vznikla paralelne Česká republika i Slovenská republika, ale Česi nikdy neprijali federáciu s nadšením.
 
Prečo?
 
Oni boli identifikovaní s československým štátom ako s obnoveným českým kráľovstvom a niektorí sa na federáciu aj urazili ako na čosi zbytočné. Mnohí mali vtedy pocit, že Slováci chcú meniť niečo, čo je dobré. To sa prejavilo  aj po novembri 1989. Pamätám si výskumy z rokov 1990 až 1992, v ktorých sa 38 až 40 percent občanov vtedajšej Českej republiky vyslovovalo za Československo s jednou vládou a s jedným parlamentom. To znamená, že by vtedy najradšej defederalizovali Československo. Práve títo ľudia sa potom čudovali, že sa so Slovákmi nevedia dohodnúť. Slováci chceli rekonštruovať federáciu ako výsledok dohody politických reprezentácií republík, ktoré ju tvoria. To boli dve pozície, ktoré sa nedali zlúčiť a potom vznikol mýtus, že to boli slovenskí nacionalisti, fašisti a komunisti atď., ktorí rozbili Československo. To je ahistorický pohľad, ktorý nie je správny.
 
Slovenská republika, ktorá sa osamostatnila 1. 1. 1993, sa postavila na tradícii Slovenského národného povstania a na demokratických hodnotách a princípoch. Odmietli sme akokoľvek nadväzovať na vojnovú Slovenskú republiku. Tento štát bol bočným produktom Hitlerovej mocenskej politiky a nie autentickej slobodnej vôle jeho občanov. Bol navyše z hľadiska charakteru režimu postavený na vodcovskom princípe a na prebratí Norimberských rasových zákonov. Režim vojnovej Slovenskej republiky poslal 60-tisíc svojich občanov do plynových komôr a ešte aj zaplatil tretej ríši 500 ríšskych mariek za každého slovenského žida, ktorého vyviezli do koncentračných táborov. To určite nie je tradícia, na ktorej by mohla byť založená demokratická slovenská štátnosť.
 
Ako vnímate slovensko-české vzťahy v uplynulých 25 rokoch od rozdelenia?
 
Dôležitá vec, ktorá sa týka posledných 25 rokov, je to, že napriek hustej a potenciálne konfliktnej atmosfére, ktorá bola najmä okolo parlamentných volieb roku 1992 v československých vzťahoch, sa podarilo politicky aj technicky dobre vyriešiť spor o podobu vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Česká a Slovenská Federatívna republika sa rozdelila presne takým istým spôsobom, ako vznikla, teda ústavným zákonom. Pretože práve ústavným zákonom z októbra 1968 vznikla Československá federácia. To znamená, že hľadiska ústavno-právnej kontinuity to bol celkom normálny postup. Najmä sa však podarilo medzi vládami a parlamentmi dohodnúť 26 zmlúv, ktoré riešili všetky problémy občanov SR aj ČR, ktorí zostali v druhej republike, ako aj všetky ďalšie problémy spojené s tým, že na medzinárodnú arénu vstúpili ako nástupnícke štáty po Československu ruka v ruke Česká republika a Slovenská republika.
 
Cítite tieto spory ešte aj dnes ako veľvyslanec v Prahe?
 
Z vlastnej tunajšej diplomatickej skúsenosti musím povedať, že nielen tunajší diplomati, ale aj z európskych krajín sa úprimne čudujú skvelej úrovni našich vzťahov. Často dostávam otázku: „Ako je možné, že ste sa rozdelili a máte sa stále tak radi?“ Preplávali sme zložitým obdobím začiatku 90. rokov a spravili sme to takým spôsobom, že je to obdivuhodné, aj keď si to dnes už možno neuvedomujeme a berieme to ako samozrejmosť, že to nemohlo ani inak skončiť.
 
Jednu poznámku si však neodpustím, keďže som bol aj aktérom tých udalostí a presne si pamätám, ako to celé bolo. Neznášam slovné spojenie „rozpad Československa“. Jeden moderátor verejnoprávnej televízie pri otvorení spoločnej československej výstavy, ktorú pripravili národné múzeá, povedal: „Naša generácia si pamätá len November a rozpad Československa.“ Ja som ho potom stretol a povedal som mu: „Pán redaktor, keby došlo k rozpadu Československa, tak dnes prezidenti neotvárajú spoločnú výstavu.“ Rozpadla sa Juhoslávia, do veľkej miery sa rozpadol Sovietsky zväz, ale Česká a Slovenská federatívna republika sa rozdelili civilizovaným, usporiadaným spôsobom.
 
Je to dôvod, pre ktorý máme stále také dobré vzťahy a budú také aj naďalej?
 
To je ďalší výdobytok. My v Čechoch a Česi v nás majú priateľa a spojenca, a to nie je len o vzťahoch politických reprezentácií. To je aj o vzťahoch Slovákov a Čechov k sebe navzájom. Tvrdé dáta hovoria, že sme si stále ako národy najbližší, najsympatickejší. Akurát nastáva to, že mladšie generácie sa jazykovo čoraz viacej odcudzujú. Jeden sociológ, ktorý učí na Karlovej univerzite, povedal, že českým študentom dajú radšej anglický text ako text v slovenčine.
 
Vďaka asymetrii televíznych trhov ten problém porozumenia druhému jazyku je zatiaľ menší na Slovensku, ale po tých bojoch televíznych providerov, ktorí zakázali niektoré české kanály na Slovensku, nastane tento problém po istom čase aj u nás. Nerád by som sa však dočkal toho, že Slováci a Česi budú o 20 rokov komunikovať buď s tlmočníkom, tak ako napríklad s Poliakmi, hoci poľština  je nám druhý najbližší jazyk. Nerád by som sa dožil, aby mladí Slováci a Česi potrebovali tlmočníka alebo sa rozprávali po anglicky.
 
Robí sa niečo proti tomu, aby sme sa jazykovo neodcudzili, ako ste povedali?
 
Tešia ma všetky spontánne aktivity, ktoré jazykové odcudzenie pomáhajú zastaviť alebo aspoň spomaliť. Urobili to komerčné televízie v spoločných projektoch, ako boli Československo má talent alebo Česko-slovenská Superstar. To boli skvelé programy, ktoré sledovali tínedžeri, ktorí zrazu zistili, že vlastne celkom rozumejú moderátorom z druhej republiky. Verejnoprávnym televíziám to nemôže nikto politicky prikázať, ale mali by s tým niečo urobiť, aby bola čeština na Slovensku, ale aj slovenčina v Česku na obrazovkách prítomná pravidelne. Znalci pomerov by povedali, že tí mladí už nepozerajú ani televíziu a sú už len na YouTube. Možno spontánne vzniknú aktivity youtuberov, že budú komunikovať po česko-slovensky, slovensko-česky. Bolo by to fajn, aby sa naša kultúrna a jazyková blízkosť nepokazila.
 
Praha (Zdroj: TASR)
 
To je jazyková a kultúrna blízkosť Čechov a Slovákov, ale čo tá politická?
 
Z politického hľadiska, to opakujú lídri oboch krajín a ja tiež, je kľúčové, že máme v mnohom nadštandardné vzťahy, ale tie treba pestovať. V niektorých  oblastiach sú tie vzťahy jednoducho normálne. Našťastie, nemáme medzi sebou žiadne konflikty, spory, historické pretenzie, obchodné ťahanice ani hádky o hranice. Žili sme spolu 74 rokov v spoločnom štáte, ale nemôžeme sa spoliehať na to, že „na večné veky a nikdy inak“ sa vždy budeme mať radi a vždy budeme mať skvelé vzťahy. Tieto vzťahy treba kultivovať, treba do nich investovať.
 
Keď som počul jedného mladého českého muža, ako s nadšením rozprával, že na všemožné letné hudobné festivaly pozývajú slovenské kapely a naopak k nám tie české, tak to ma potšilo. Pretože to je prirodzený záujem ľudí, ktorý im nemôže nikto zhora nadiktovať. Česi a Slováci chcú medzi sebou komunikovať a toto treba podporovať. Keď hovoríme o výročiach, tak práve to bol hlavný motív, prečo sa česká a slovenská vláda dohodli, že si ich budú spoločne pripomínať. To je forma kultivácie vzťahov. Je to spôsob, akým demokraticky zvolené politické reprezentácie oboch republík dávajú najavo, že si tento vzťah vážia, že chcú tento vzťah kultivovať, pretože naše národy sa navzájom potrebujú.
 
Oslavujeme 100 rokov od prvej spoločnej republiky Čechov a Slovákov, ale aj 25 rokov od rozdelenia. Bolo nám lepšie v spoločnom štáte alebo samostatne?
 
Poviem vám svoj zážitok, keď som sa stal veľvyslancom v Prahe. Prišiel som 13. októbra, odovzdal som poverovacie listiny a 20. októbra som prišiel do Vladislavskej sály. Stál som tam medzi ostatnými veľvyslancami a videl som tú procesiu historických zástav a vlajok. Naraz pozerám a medzi nimi vidím sobranecký pluk, žilinský pluk a vedľa mňa stál iný veľvyslanec a všimol si, že mi zvlhli oči. Mnoho rokov bola Praha aj moje hlavné mesto, takže ten zážitok a pocit vzájomnosti, pocit toho, že som tu, v Česku tak trochu doma ostáva, myslím si, u všetkých alebo u väčšiny. A platí to aj pre pocity Čechov, ktorí navštevujú Slovensko. To je len dobre.
 
A čo z politického hľadiska?
 
Ako priamy aktér diskusií v rokoch 1990 až 1992 som veľmi dobre pochopil, aké ťažké a vlastne nemožné je nájsť podobu spoločného štát, ktorá by vyhovovala obom politickým reprezentáciám a, zdôrazňujem, ktorá by vyhovovala aj občanom oboch krajín. Je lepšie, že sa nám takýmto spôsobom podarilo vyriešiť spor o štátoprávne usporiadanie, lebo som hlboko presvedčený, že ak by vtedy bolo bývalo štvorročné funkčné obdobie parlamentu a nie to jasnozrivé rozhodnutie spraviť funkčné obdobie prvých demokraticky zvolených parlamentov – ČNR, SNR a Federálneho zhromaždenia  na dva roky, ak by sa nasilu prijali rozhodnutia, ktoré by neboli predmetom konsenzu, tak sa obávam, že by to bolo bývalo skončilo nepeknými protestmi, demonštráciami a znovu, a znovu by sme sa hádali o každý federálny rozpočet.
 
Ako si spomínate na obdobie tesne pred rozdelením?
 
Po rokovaniach v Trenčianskych tepliciach sa tuším Fero Mikloško stretol s významným českým politikom a ten mu povedal: „Chvalabohu, máme to za sebou.“ Mikloško ako predseda SNR mu odpovedal: „My sme iba začali.“ Návrat k niektorým prvkom pôvodnej federácie schválenej v 1968, ktorý presadil vtedajší premiér Vladimír Mečiar v Trenčianskych Tepliciach, to bolo pre Čechov čosi, čo ešte vedeli nejakým spôsobom strpieť. Pre väčšinu slovenskej politickej reprezentácie bola riešením voľnejšia federácia, ale Česi to chceli tak, že ak má ísť o federáciu, tak jej centrum má mať väčšie právomoci. To nie je dôvod na kritiku českých alebo slovenských politikov, pretože za týmito postojmi politikov bolo cítenie ľudí a keď 40 percent českých občanov chcelo návrat k Československu bez federácie, tak sa nešlo dohodnúť.
 
A bol tu ešte jeden moment. Mnohí chceli defederalizovať Československo, ale veľa ľudí tiež túžilo po spolkovom usporiadaní. Nechceli federáciu dvoch suverénnych národných republík, ktoré sa dohodnú, že časť kompetencií odovzdajú federálnej vláde. Chceli spolkové usporiadanie na zemskom princípe. To znamená, že by boli Čechy, Morava, Sliezsko, Slovensko, ale to bolo nielen pre slovenskú politickú reprezentáciu, ale aj pre cítenie Slovákov čosi, čo nechceli.
 
Z tohto hľadiska som spokojný nielen s tým, že sa tak hladko podarilo rozdeliť ČSFR, ale aj s tým, že Slovensko nenaplnilo tie katastrofické scenáre, ktoré sprevádzali proces delenia. Keď si dnes prečítate dobové dokumenty, tak zistíte, že aktéri petície Za spoločný štát predpovedali, že padneme pred februárové pomery, že bude ekonomickú katastrofa. Ja som bol politikom v 90. rokoch a viem, aké to bolo ťažké dobudovať samostatnú štátnosť a prejsť cez politické ťažkosti v 90. rokoch. Ale dnes sme normálny demokratický štát, sme geopoliticky jasne zakotvení v EÚ a NATO. Samostatná Slovenská republika je pre mňa úspešný príbeh, aj keď stojí pred nami veľa ďalších modernizačných úloh.
 
Druhú časť rozhovoru s veľvyslancom Petrom Weissom uverejníme na stránke Parlamentné Listy.sk najneskôr do konca augusta.
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Tomáš Pilz
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Škoda, že tu nemáme radar USA. Rusko a Nemecko? Predtým Ribbentrop-Molotov, dnes Nord Stream, hovorí Tomáš Pojar

10:20 Škoda, že tu nemáme radar USA. Rusko a Nemecko? Predtým Ribbentrop-Molotov, dnes Nord Stream, hovorí Tomáš Pojar

ROZHOVOR Český diplomat, bezpečnostný analytik a prorektor vysokej školy CEVRO Institut Tomáš Pojar …