Prerobili Mečiara a vyšiel im Fico. Prechádzka Milana Kňažka dejinami slovenskej samostatnosti

29. 9. 2015 5:30

Do politiky by mali ísť takí, ktorí si stoja za slovom. A nie títo tajtrlíci, ktorí sú manipulovaní, riadení alebo sú úplne dezorientovaní. Tým sa potom tí skúsení aparátčici smejú. V politike sa nemá robiť biznis, nedá sa robiť biznis aj politika súčasne.

Prerobili Mečiara a vyšiel im Fico. Prechádzka Milana Kňažka dejinami slovenskej samostatnosti
Foto: Jozef Hübel
Popis: Milan Kňažko
Po maturite ste pracovali ako kulisár i baník, neskôr sa vám predsa len podarilo vyštudovať herectvo na Divadelnej fakulte VŠMU u Mikuláša Hubu a u Andreja Bagara. Neľutujete, s odstupom tých rokov, že ste sa stali hercom?
 
Nie, neľutujem, ani to, že som sa stal hercom, ani nič, čo som v živote urobil. V podstate som sa rozhodoval vždy na základe vnútorného presvedčenia. Umožnilo mi to prežiť stretnutia s veľmi zaujímavými ľuďmi. 
 
V rokoch 1968 až 1970 ste boli ako štipendista na Medzinárodnej divadelnej akadémii vo francúzskom meste Nancy. Zažili ste tam aj obdobie Augusta ’68, resp. mesiace po ňom?  Neuvažovali ste o emigrácii? Vývoj u nás sa totiž ubral trochu iným smerom, ako mnohí dúfali...
 
Predovšetkým okupáciu som zažil ešte doma, konkrétne v Martine, kde som bol dva dni v angažmán v martinskom divadle. 19. augusta som tam nastúpil, 21. prišli „osloboditelia“. Strávil som asi do polovice septembra čas doma, takže som si „užil“ dosť poníženia a stresu z okupácie a potom som išiel na plánovanú brigádu do Francúzska. A keďže som sa stal štipendistom, tak som tam istý čas zostal. Odchádzal som z krajiny, na ktorú som bol hrdý, kde ľudí spájala pasívna rezistencia. Ľudia túžili po slobode a dávali to najavo. Vrátil som sa po dvoch rokoch medzi sklonené hlavy. Trvalo mi pár týždňov či mesiacov, kým som si uvedomil, ako strašne sme sa zmenili. Hrdosť vystriedala hanba.
 
A nenutkalo vás to predsa len zostať von, keď ste videli, kam sa to u nás uberá?
 
Ja som chcel zostať vonku, len okupácia spôsobila, že moji bratia emigrovali – jeden odišiel do Kanady s rodinou a druhý zasa do Austrálie. Mama bola ťažko chorá, bola v nemocnici a začal som dostávať listy od rodičov, aby som sa vrátil, že mama zomiera. Dostával som listy aj od režiséra Vladislava Pavloviča, s ktorým som natočil film Ring voľný, ktorý dostal cenu za najlepší herecký výkon na filmovom festivale v Prahe v roku 1970, aby som sa rozhodne vrátil. Hoci ja som chcel naozaj zostať vonku a mal som celkom dobré podmienky aj vyhliadky pre štart vo Francúzsku, no meškal som už niekoľko  dní na vojenskú prípravu do Levíc. Nakoniec som sa predsa len rozhodol, že sa vrátim. Tak som sa vrátil a prežíval som aktívne normalizáciu a konsolidáciu v Československu. 
 
Takže ste sa vrátili... Približne 1 rok ste potom pôsobili v Divadle na Korze, ktoré sa ale začiatkom 70. rokov stalo súčasťou Novej scény. Tam ste vlastne hrali počas rokov tvrdej normalizácie. Aké to boli roky?
 
Jadro Divadla na Korze  začalo spolupracovať aktívne na Novej scéne najmä vďaka režisérovi Vladimírovi Strniskovi. Akoby sa duch tohto divadla čiastočne preniesol do Novej scény s hercami ako Marián Labuda, Stano Dančiak, Paľo Mikulík, Kukura, Maco Debnár, Zita Furková, Zorka Kolínska, Magda Vášáryová, Maťo Huba a ja. Čiže celý súbor sme tam boli a postupne  sme odchádzali. Väčšinou do Slovenského národného divadla, kam som odišiel v ’85 aj ja. 
 
Ako s odstupom rokov hodnotíte to, že ste hrali v roku 1972 napríklad hrdinu Sovietskeho zväzu kapitána Jána Nálepku vo filme „Zajtra bude neskoro“ či o tri roky neskôr postavu hrdinu SNP Ľudovíta Kukorelliho vo filme „Život na  úteku“?
 
Bola to jedna z najvýznamnejších kapitol našich dejín, teda celé SNP, o tom už dnes pochybujú iba tí, ktorí chcú pochybovať. Jeden aj druhý, teda kapitán Nálepka, ako aj Kukorelli boli úžasní ľudia. To, že filmový príbeh bol poznačený normalizáciou a konsolidáciou a potreboval aj poukázať na odveké priateľstvo so Sovietskym zväzom, tomu sa vyhnúť zrejme celkom nedalo. Mal som vtedy 26 rokov, keď som stvárnil kapitána Nálepku a získal som si všetky dostupné materiály o ňom. A keď hovoríte s odstupom času, bol som nedávno v Bielorusku. To je ikona v tejto krajine. Kapitán Ján Nálepka nebol komunista, bol to skutočný hrdina a úžasný človek. Keď videl, ako sa studne plnia mŕtvolami civilného obyvateľstva, začal spolupracovať s partizánmi a urobil hádam najväčší prechod frontom. Viac ako 200 vojakov. Keď si predstavíte, aká to musela byť organizačná schopnosť a vnútorná sila, že to dokázal. V hlbokej úcte sa pred ním dnes skláňam. Keď som bol na tých miestach bojov s odstupom času desaťročí, uvedomil som si celú hrôzu vojny v Bielorusku. U nás vypálili niekoľko dedín. V Bielorusku vypálili 186 dedín, vyvraždili obyvateľstvo a často ich upálili zaživa. 
 
Čiže zmenili ste pohľad na kapitána Nálepku po tých rokoch?
 
Nič nemením, len niečo viac zdôrazňujem. Keď sme v tom ’72 roku chodili po tých dedinách, kde sa pohyboval počas vojny, a ja som mal takú istú briadku ako on, tak mnoho tých starších ľudí sa ma dotýkalo a hovorili mi: „Ján, náš Ján.“ ... Čiže bol to obľúbený človek, zachránil tisíce ľudí už aj tým, že ich upozorňoval, kedy Nemci prepadnú alebo budú chcieť vypáliť ich príbytky. Len tam boli asi dva milióny mŕtvych, len v Bielorusku. 
 
Ste teda hrdý na tieto dve postavy?
 
Áno, som. Hoci to bolo poznačené  ideológiou, možno aj preto, že sa to muselo schvaľovať. Bol som teraz so scenáristom tohto filmu Anatolijom Delendikom, ktorý má vyše 80 rokov, a práve on ma pozval do Bieloruska. Premietali sme tam aj iné filmy, ako Papilio a Dobří holuby se vracejí. Malo to tam obrovský ohlas, vo Vitebsku, teda v meste veľkom asi ako Bratislava, kde sa narodil Marc Chagall. V rámci tohto podujatia som tam strávil 3-4 dni a navštívil aj spomínané pamätné miesta. Žiaľ, Martin Ťapák ako režisér už tiež nie je medzi nami. Poďakoval by som sa mu nielen za tento film, ale aj za Nevestu hôľ a aj za iné filmy. A podobné to bolo aj s postavou Kukorelliho. 
 
Neskôr ste sa teda v rokoch 1985 – 1989 stali členom činoherného súboru Slovenského národného divadla (SND), teda našej prvej divadelnej scény. Boli ste vtedy spokojný s úlohami, ktoré ste stvárňovali? To už bola pomaly aj éra perestrojky a Gorbačova. Prejavovalo sa to už nejako aj vo výbere hier a v textoch postáv?
 
Určite áno. Hrali sme tam napríklad jednu zaujímavú ruskú hru, Geľmanovu Lavičku, Feldekov prepis Mizantropa do súčasnosti, čiže to bolo veľmi zaujímavé obdobie. Začínal som vtedy Svätoplukom, to bol taký národný počin a postupne tých zaujímavých postáv bolo viacero. 
 
Do SND ste sa teda po rokoch vrátili, no v celkom novej úlohe...
 
Áno, už nie ako kulisár (smiech), ale musím povedať, že som sa nejako netlačil do SND. Neurobil som pre to nič. Bol to Pavol Haspra, ktorý ma angažoval do postavy už spomínaného Svätopluka, a keďže mnoho mojich kolegov už nebolo na Novej scéne, tak som si povedal, že pôjdem. Hoci na Novej scéne sme vtedy mali veľmi zaujímavý repertoár – Zákon večnosti, Amadeus a mnoho iných dobrých hier i kolegov som tam mal – Vlada Müllera a iných. 
 
V októbri  1989 ste sa rozhodli ako jediný umelec vo vtedajšej ČSSR vrátiť titul zaslúžilého umelca. Môžete dnes už bez servítky prezradiť, prečo? Bolo už niečo „vo vzduchu“, že sa u nás budú diať historické zmeny?
 
Samozrejme, že nie. Dnes, so „znalosťou veci“,  mnohí majú tendenciu to celé zľahčovať – lebo Nemci, lebo Maďari, lebo Poliaci – ale zabúdajú na to, že my sme nemali informácie, u nás sa v tom čase nič v médiách neobjavovalo, dokonca ani tie prvé dni v médiách nebolo nič! Naopak, brigády socialistickej práce odsudzovali dokument „Několik vět“ v júni (!) v roku 1989, no tak som to preto podpísal, keď som si to prečítal. Pretože odsudzovali mojich kolegov, priateľov, ako Jiřího Bartošku či Bolka Polívku, ktorí to už podpísali, za niečo, čo spomínaný dokument vôbec neobsahoval – to bola posledná kvapka. A keď som to už podpísal, tak som urobil akýsi krok proti tomu režimu. Potom som podpísal ešte petíciu za prepustenie politických väzňov – Hana Ponická, Miroslav Kusý a ďalší... Potom ma nepustili na festival československých filmov, minister kultúry ma neprijal, tak čo som mal robiť? Preto som si našiel taký spôsob osobného protestu, ktorý som si sám vymyslel, vrátil som titul zaslúžilého umelca a napísal som, prečo. Nezaoberal som sa tým, či to už niekto urobil, stal som sa vlastne osamoteným disidentom definitívne. To, že neskôr prišli novembrové udalosti, spôsobili to, že už som bol „rozbehnutý“, už som nemal cestu späť.

November  ’89

Kde vás zastihol 17. november 1989? Pamätáte si to ešte presne?
 
17. som bol ešte v Bratislave a 18. som cestoval do Prahy, kde bol tzv. herecký koncert v Smetanovej sieni Obecného domu, kde boli monológy českých a slovenských hercov. Mal som tam mať monológ z Feldekovej upravenej hry Mizantrop – boli tam Radovan Lukavský, Daniela Kolářová, Jan Kačer, Viktor Preiss, Jana Štěpánková, od nás Elo Romančík. Predstavenie sa začalo o štvrtej popoludní, ešte o druhej – dve hodiny predtým – bolo zasadanie predstaviteľov pražských divadiel k udalostiam, ktoré sa odohrali v noci zo 17. na 18. novembra. Ešte pred tou 16. hodinou som chodil po Prahe, videl som sviečky na chodníkoch, krv na Národní třídě, všade študentov, policajtov, húfy mladých ľudí. No a o 16.30 h – teda pol hodiny po začiatku predstavenia – prišiel k nám Jiří Křižan a Vladimír Kratina s tým, že sa skončila schôdza v Realistickom divadle a že sa rozhodli aj herci v divadle, že idú do štrajku. Prišli nám navrhnúť, aby sme aj my zastavili predstavenie, tak sme ešte nechali Radovana Lukavského, aby predniesol monológ Hamleta. My sme napísali nejaké vyhlásenie a tým približne tisíc ľuďom sme to prečítali. Na tú chvíľu nikdy nezabudnem – ľudia sa smiali, plakali, objímali sa. Boli sme prvé zrušené predstavenie v Československu. Osud chcel, aby som bol pri tom od samého začiatku. Večer sme už potom rušili predstavenia, rockové koncerty po celej Prahe. Volal som do Národného divadla, kde sa to nepodarilo zrušiť, vyhlásili ma za blázna a v Bratislave sa vtedy ešte hralo. 
 
Udalosti nadobudli po 17. novembri veľmi rýchly spád, vznikla VPN, vy ste sa stali tribúnom nežnej revolúcie na Slovensku, no pár hodín či dokonca dní po udalostiach na Národní třídě ešte vôbec nič nebolo jasné. Milície v plnej zbroji, vojsko čakalo iba na rozkaz, verejná bezpečnosť pripravená... Nemali ste vtedy strach? Na tej tribúne to nebol vidno...
 
Vôbec nič ešte vtedy nebolo jasné. Ostreľovači, armáda, milície a okupantské vojsko boli v pohotovosti. Osobne si myslím, že nás zachránili dve veci. To, že Sovietsky zväz a Michail Gorbačov dali ruky preč a povedali: „Riešte si to sami.“ Druhá vec je to, že boli státisíce ľudí na námestiach v Bratislave, v stredu už bolo okolo 50-tisíc, neskôr aj 80 a dokonca aj 100-tisíc každý večer. Báli sa zasiahnuť zodpovední a urobili dobre, pretože by to bol masaker. Ale všetko bolo pripravené na zásah. Ústredný riaditeľ Slovenskej televízie Jaroslav Hlinický zamkol dokonca nejakého strážnika, zobral mu zbraň... A my sme mali správy, ako sa preskupujú vojská, čiže viselo to vtedy na vlásku. 
 
Takže kedy ste mali naozaj ten strach?
 
Mal som strach hneď na začiatku. Keď som vystúpil na sochu Hviezdoslava – to bolo v nedeľu večer 19., keď som sa vrátil z Prahy. Keď som išiel nedávno okolo tej sochy, tak som si uvedomil, že som musel byť v dobrej kondícii, keď som tam vyliezol (smiech), lebo to nie je jednoduché... A keď som vtedy videl tie policajné autá všade okolo, vystúpil som s vyhlásením zo záverov z Obecného domu, aj čo napísali na DAMU, VŠMU a FAMU, a tak som si povedal: Ešte hovor, hovor, lebo hovoríš možno naposledy a v jednom z tých áut odídeš... Ale policajti ma nechali odísť. Nič sa našťastie neudialo. Ale ten strach som potom stratil a začalo mi to byť jedno. Toho, čoho som sa vtedy jedine naozaj bál – to bol strach o môjho malého syna, ktorý mal vtedy 7 rokov. Chodili mi anonymy, telefonáty, listy, že ho zabijú. Tak som musel využiť kamarátov, aj do školy chodil dva týždne s nimi. Oni sa nám spontánne prihlásili ako ochranka, karatisti – Boris Mlsna, Dano Liška a desiatky ďalších – dodnes im za to ďakujem. Stovky hodín strávili s nami, sprevádzali nás do Prahy, z Prahy, dávali pozor pri tribúnach, na jednotlivých stretnutiach VPN, či už na VŠMU alebo v Mozartovom dome.  
 
Čo by ste dnes urobili inak, keby ste mohli vrátiť čas dejín a chod udalostí o vyše 25 rokov naspäť? Nebola nežná revolúcia až príliš nežná? Nemala sa oveľa razantnejšie vysporiadať s minulosťou a jej predstaviteľmi?
 
Určite mala a mali sme byť dôslednejší! Mali sme zobrať zodpovednosť, ísť do ústavných funkcií s plnou zodpovednosťou. Mali sme presadiť nie práve pomstu, ale istý akt spravodlivosti. Tam sme urobili veľkú chybu a mali sme potrestať hlavných vinníkov, ktorí sa dožili vysokého veku, mnohí pritom zradili tento štát, túto krajinu a boli na čele zločineckého režimu, ktorý  zavraždil stovky ľudí, postrieľal na hraniciach, umučil vo väzeniach. My sme sa nevysporiadali s minulosťou, pretože dodnes sa nájdu cynici, ktorí hovoria: „Však vlastne to nebolo až také zlé, boli sociálne istoty.“ ... To je výsmech. Akt spravodlivosti sa jednoducho nevykonal. Mali byť odsúdení, neskôr možno prepustení, ale ten akt spravodlivosti mal prebehnúť. Aby ľudia videli – áno dostal obrazne povedané 150 rokov – o tri týždne prepustili, v poriadku, ale trest dostal. Malo to byť označené ako trest tak, ako bol Norimberský proces, hoci žiadny trest smrti by som určite nechcel.

Politik

Aký bol podstatný rozdiel medzi vývojom v Česku a na Slovensku? Zo začiatku ste ťahali OF aj VPN za rovnaký povraz, neskôr sa začali kompetenčné spory, potom prišla pomlčková vojna... Dala sa taká federácia – či skôr spoločný štát udržať, ako to v tom čase chceli napríklad aj Václav Havel, Alexander Dubček, Petr Pithart a dokonca aj Vladimír Mečiar?
 
Pomlčková vojna sa začala ešte niekedy na jar v roku 1990, keď sme ešte akože ťahali za rovnaký povraz. Všetko sa dá udržať, ale na každej strane musí byť pochopenie, trpezlivosť, snaha oboch strán. Nechcem konkretizovať nejaké detaily, no za istých demokratických podmienok by sa to udržať dalo. Príkladov máme veľa: Španielsko a Katalánsko, Belgicko Valónsko a Flámsko, Veľkú Britániu a Škótsko. Držia to, ale – za akú cenu a s akými problémami. Tu si ale musíme položiť kľúčovú otázku: Čo bolo treba udržať? Som absolútne presvedčený, že kľúčové sú dobré vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi. A pre tie bolo potrebné vytvoriť také podmienky, aby sa stabilizovali a aby trend ďalšieho vývoja bol pozitívny. 
 
A to sa podľa vás nestalo?
 
Nie, nestalo. Čiže bolo potrebné  rozdelenie, lebo nebol možný kompromis, ktorý by upokojil situáciu a ktorý by z tejto boľševickej komunistickej „federácie“ urobil to, čo chcel aj Václav Havel. Teda autentickú federáciu, tá nikdy v Československu neexistovala. Je dobré, že sme zrušili byrokratickú, prehnitú boľševickú administratívu, ktorá nemala čas adaptovať sa na demokratické pomery a neboli na to pripravení ani ľudia, aby to zvládli. Bolo preto dôležité zachrániť dobré vzťahy a to sa podarilo. Až na drobné neporozumenia, ktoré vznikli bezprostredne po rozdelení, tak väčšina rozumných ľudí, mladých a postupom času aj starších hovorí – áno, bol to dobrý a rozumný krok. 
 
Vy ste boli tesne po novembri ’89 poradcom prezidenta Václava Havla, no nevydržali ste na Pražskom hrade veľmi dlho. Prečo? Boli už vtedy také názorové rozpory, pre ktoré ste sa nestotožnili s vašou misiou? Aké boli vaše vzťahy s Václavom Havlom?
 
Vynikajúce. To nebola otázka toho, že som tam nevydržal dlho. V júni 1990 boli prvé slobodné a demokratické voľby, na ktorých som sa zúčastnil. Bolo nevyhnutné, aby som sa na nich zúčastnil nielen ja, ale aj Alexander Dubček, Milan Čič či Ján Budaj. Lebo Verejnosť proti násiliu (VPN)  by nevyhrala voľby a bolo potrebné byť tu na Slovensku. Keď raz vyhráte voľby, to je, ako keď si požičiate peniaze. Tak to osobne vnímam. Treba ich vrátiť... Mal  som plniť volebné sľuby ako poradca prezidenta? Alebo sa vrátiť do divadla? Osobne som nechcel ísť do politiky, ale vnímal som to ako nevyhnutnosť.
 
Nakoniec ešte na začiatku roku 1990 ste sa stali dekanom Divadelnej fakulty na VŠMU...
 
Áno, robil som to asi pol roka, urobil som, čo bolo treba, reštrukturalizáciu, rekonštrukciu pedagogického zboru. To sa samozrejme nedalo zvládať všetko, keďže som súčasne fungoval ako poradca, musel som dokončiť ešte filmy, ktoré prerušil november ’89 – s Karlom Kachyňom, s Petrom Weiglom a Jiřím Svobodom – čiže mal som toho na pleciach veľmi veľa. 
 
Ale vráťme sa teda k voľbám v júni 1990...
 
Áno, dostal som v nich okolo 250-tisíc „krúžkov“, tak to bola zodpovednosť a musel som zobrať nejakú ústavnú funkciu. Stal som sa ministrom bez kresla v slovenskej vláde (prvej Mečiarovej – pozn. autora), medzinárodné vzťahy som začal zakladať asi mesiac či dva potom, keď som zo zahraničného oddelenia Úradu vlády SR urobil základ Ministerstva pre medzinárodné vzťahy. Dostali sme sa do Združenia európskych regiónov, čo ale nebolo celkom správne pochopené napríklad u vtedajšieho federálneho šéfa diplomacie Jiřího Dientsbiera a u iných českých politikov, pretože išlo o regionálnu spoluprácu a nie o štátnu zahraničnú politiku. Inými slovami, bolo mojou povinnosťou vtedy ísť do vlády. 
 
Na začiatku roku 1990 ste umožnili bývalým komunistom Milanovi Čičovi či Mariánovi Čalfovi, aby stáli za VPN na čele slovenskej resp. federálnej vlády. Prečo? Nechcelo to od začiatku úplne iných ľudí? Nebola už toto chyba, že sa neskôr na Slovensku dostali do politiky takí, ktorí boli počas revolučných zmien v úzadí a odrazu sa tu objavili a vytesnili ľudí z tribún?
 
Bolo potrebné zobrať do rúk ústavnú zodpovednosť. Na druhej strane bolo treba rešpektovať dohodu. Keďže sme nechceli krviprelievanie – keďže oni nestrieľali – tak my sme nechceli vešať, obrazne povedané. Tak sme sa dohodli 60 ku 40, že zostavíme provizórne vlády a parlamenty a budú slobodné voľby. Nuž ale za tých 5  mesiacov získali istú popularitu. Nakoniec Mariána Čalfu si vybral Václav Havel, lebo potreboval niekoho, kto  sa v tej práci vyzná, pretože on sám sa v nej nevyznal. Čalfa vychádzal vtedy v ústrety, je to inteligentný a tiež veľmi šikovný človek, ktorý vtedy veľmi pomohol veci. 
Nakoniec Marián Čalfa spoločne s Milanom Čičom patrili v tom čase medzi najpopulárnejších politikov u nás...
Áno, Čiča sme si tiež vtedy vybrali z viacerých ľudí, ktorých nám ponúkali do slovenskej vlády. A Čič sa tomu nikdy nespreneveril. O tri mesiace už hovoril „naša revolúcia“... V poriadku, ale opäť musím zopakovať, že sa stal členom VPN. Bol to vnímavý, senzitívny a inteligentný človek, ktorý v mnohom ohľade pomohol k tomu pokojnému prechodu. Keby tam bol niekto iný, rázny,  tak to mohlo vyzerať celkom inak. 
 
Spomínali ste Milana Čiča, predstaviteľa dovtedy starého režimu. Okrem neho bol vtedy už predsedom SNR iný jeho predstaviteľ – Rudolf Schuster. Pripúšťate, že aj zásluhou ich dvoch u nás netiekla krv a prechod na nový režim bol takým, akým bol?
 
Vychádzali v ústrety. Jedno je pravda, že u Schustera sme sa stretávali, tam sme vyberali z rôznych kandidátov na predsedu vlády a tam sme sa rozhodli, že to bude Milan Čič. Toto Schuster umožnil, no treba tiež povedať, že inú šancu ani nemal.  Pretože keby sme povedali vtedy „zajtra tu už nebudeš“, tak by tam  nebol, boli by sme vymenovali iného. Jedno je teda isté, že v novembri a decembri tesne po revolúcii sa ma Rudolf Schuster pýtal: „Mám ešte zostať?“ ... Najmenej desaťkrát mi túto otázku položil v priebehu tohto obdobia. Čiže stačilo vtedy povedať „nie“ a bol by tam niekto iný... Ale vychádzal v ústrety dohodám, pomáhal, reálne chodil aj na VPN, bol súčinný. Mám s ním aj dnes normálny a dobrý vzťah. 
 
Poďme k inej dôležitej osobe tohto obdobia Vladimír Mečiar. Zo začiatku ste ho podporovali, najprv dostal dôveru VPN ako minister vnútra, po voľbách v júni 1990 dokonca ako slovenský premiér. Prečo ste mu vtedy verili?
 
Bol vtedy veľmi pripravený a veľmi dôveryhodný. Preto človeku veríte. Ale chcem zdôrazniť, ja som neobjavil Mečiara, objavili ho chlapci z VPN, nech sa k tomu prizná ten, kto to bol, ja som bol vtedy v Prahe.  Mne ho predstavili až v máji 1990. 
 
Kto ho objavil?
 
Neviem. Gál? Dubček? Ale nie je to otázka na mňa, kto ho objavil. Nemali vtedy ministra vnútra, tak  hľadali. Keď mi ho v tom máji predstavili, tak väčšina s dôvetkom: „Je to génius.“ ... A dali ho do môjho volebného tímu na voľby. Takto som sa zoznámil s Mečiarom. Obrazne povedané, ja som nevypustil džina z fľaše, niekto ho urobil ministrom vnútra a takmer unisono dostal hlasy vedenia VPN na funkciu predsedu vlády, teda nie tesne, ako to niekedy odznieva. Bolo mnoho návrhov, medzi inými Slavomír Stračár, Miro Kusý, ja, Jano Langoš. Každý z kandidátov niečo povedal, ako si to predstavuje. A potom prišiel Mečiar a všetci sme zostali s otvorenými ústami. Práve som mal po ňom nasledovať ja, tak som si povedal, že už netreba. Všetci možno na jednu-dve výnimky vtedy na VPN povedali „áno“... Čiže videl som ho raz týždenne vo vláde, kde bol absolútne pripravený, často vedel o materiáloch viac ako ktorýkoľvek z ministrov, čo bolo neuveriteľné. Čiže ja som protestoval iba vtedy, keď toho džina chceli strčiť späť do fľaše.  To sa už nedá. Nevidel som na to žiadny dôvod, žiadny argument. To, že bol nevyspytateľný, to je pravda. Bol som tak isto pri tom, keď hovoril viacerým funkcionárom: „Tak to zoberte, zoberte funkciu predsedu vlády, ja to položím zajtra, keď to niekto vezme.“ Nikto do toho ale nešiel. 

Rozdelenie spoločného štátu

Pamätám si to ako včera, že vo februári 1991 ešte Vladimír Mečiar obhajoval v ČST udržanie spoločného štátu, možno nie ako federácie, ale ako konfederácie. Kedy sa u neho tak radikálne zmenil názor a začal presadzovať vytvorenie dvoch samostatných štátov?
 
My sme sa stretli preto, aby sme vyriešili to, čím sa dovtedy nikto nezaoberal, teda ani Čarnogurského vláda, skrátka normálne vzťahy. Normálna federácia, paritné zastúpenia v politických orgánoch, nie dva ku jednej a podobné nezmysly. Rozdelenie nebol  akt nepriateľstva. My sme iba chceli usporiadať vzájomné vzťahy a vytvoriť funkčný spoločný štát. Ale nedohodli sme sa! Nikto tam neprišiel s tým, že ideme niečo deliť. Zistili sme, že nie sme schopní dohodnúť sa na základných princípoch fungovania. Napokon to bol Václav Klaus, ktorý prvý povedal: „Než nějaké experimenty, tak to raději dva suverénní státy.“ To bolo niekedy na jeseň roku 1992 po mnohých stretnutiach, na ktorých sme dovtedy hľadali dohodu...
 
Nálada medzi občanmi federácie bola v polovici roku 1992 taká, že keby bolo referendum, tak sa spoločný štát nerozdelí. Vy ste sa stotožnili s tým, že taký kľúčový akt v spoločných dejinách sa odohral bez vôle ľudí, teda bez referenda? Ako ste hodnotili to, že za nás rozhodli dvaja ľudia – Klaus a Mečiar?
 
Ale to vôbec nie je pravda, že rozhodli dvaja politici, pretože keby boli len sami dvaja, tak by nerozhodli o ničom. Boli za tým tímy ľudí, federálny parlament, takže takto to nemožno formulovať.  O čom by bolo referendum? To sú už dávno vysvetlené veci.  V jednej republike by to dopadlo tak, že súhlasíme, a v druhej, že nesúhlasíme. Jedna republika by tým stratila právo na federálny majetok! Taký bol zákon. To po prvé. Po ďalšie, pripusťme, že máte pravdu a že malo byť referendum a že chceme byť spolu. Ale to nebol náš problém, problém bol – ako. Problémom bola napríklad otázka, položte otázku na takéto referendum. Neboli vyriešené základné vzájomné vzťahy a to by referendum nevyriešilo. Preto to bolo správne a dobré rozhodnutie. Ak aj dnes niektorí hovoria, že síce bolo legálne, no nebolo legitímne, myslím si, že nemajú pravdu. Kto to mal legitimizovať? Necelé tri roky po tom boli voľby, vyhral Klaus, vyhral Mečiar. To bola politická legitimizácia toho aktu predtým! To bolo akoby „dodatočné“ referendum, obrazne povedané, pretože tie voľby boli jednoznačné. Keby to ľudia vnímali inak, tak by aj voľby dopadli inak. Keby rozdelili „milovanú federáciu“, ktorá nikdy v skutočnosti federáciou nebola – a to treba za každou druhou vetou zdôrazniť, veď to nebola federácia (!) – je to asi taká pravda, ako že SMER je socialistická strana...
 
Prečo si to myslíte?
 
Vnímajme aj nejaký kontext, kedy sa to odohralo. Postsocialistické, konfederatívne či „federatívne“ usporiadania, ako Sovietsky zväz, Juhoslávia a Československo, to bol jeden balík. Akurát, že u nás sme to robili kultivovane, čo nám získalo obrovskú prestíž v zahraničí. Na pozadí špinavej vojny v Juhoslávii, občianskych vojen v bývalom Sovietskom zväze, odrazu prišlo svetlo. Z tohto pohľadu sme v podstate zostali spolu, v spoločnej Európe, nemáme síce jednu administratívu, pretože už dávno by sme sa nenávideli, ale my sme zachránili vzájomné vzťahy! My, ktorí sme sa spojili v roku 1918 a pomohli sme si vtedy navzájom, tak odvtedy sa to prežilo. Skončilo sa to ako kedysi Rakúsko-Uhorsko, rozpadlo sa to zvnútra, stratilo to opodstatnenie takej existencie za takých podmienok. Nikdy tu nebola federácia, síce nazývame to federáciou, ale nikdy to nebolo vyriešené. Bol to navonok stále „jeden štát, jeden národ“, čo je nezmysel! Aj keď sa formálne vytvorili dva štáty, nebolo to demokratické, tu v praxi vládla jedna spoločná komunistická strana, nie dve vlády.
 
Kedy ste sa názorovo definitívne rozišli s Mečiarom?
 
Keď som s ním bol častejšie a nie vo vláde. Vtedy, keď sme odišli z vlády, založili sme HZDS, zrazu to nebolo stretávanie sa raz týždenne vo vláde, ale každý deň na celkom inej báze. A vtedy som spoznával jeho skutočné konanie a zmýšľanie. Rozchádzali sme sa názorovo, konal samostatne, inak, ako sme sa dohodli predtým, obklopoval sa ľuďmi, s ktorými sme my ostatní nechceli komunikovať. Staval nás pred hotové veci, s ktorými sme nesúhlasili. Prvý otvorený konflikt bol už v decembri 1991 a chceli sme viacerí odísť z HZDS – Michal Kováč, Rudolf  Filkus, Augustín Marián Húska a ja – teda všetci podpredsedovia. Ako-tak nás „ukecali“ na grémiu, prehovorili nás, aby sme zostali do volieb, že po nich sa to všetko zmení, že budú kontrolné mechanizmy, bla bla bla... Potom  boli voľby, ale to už je ďalšia kapitola. Nenaplnilo sa to, na čom sme sa na spomínanom grémiu dohodli. Došlo z rozdeleniu, stal som sa ministrom zahraničných vecí a dospel som k presvedčeniu, že nemôžem obhajovať niektoré veci, výroky a nastali konflikty. To už bol celkom otvorený konflikt.
 
Prečo sme na Slovensku neboli schopní prijať lustračný zákon? Bývalí agenti a spolupracovníci ŠtB sa infiltrovali prakticky do všetkých sfér verejného života. Považujete to za chybu? Poliaci tak urobili dokonca až koncom 90. rokov...
 
Samozrejme, že to bola chyba. Zákon bol prijatý aj na Slovensku, lenže nemali sme vykonávací predpis, čiže ten zákon sa u nás – „neuskutočňoval“. Zmanipulovali to tak zrejme tí, ktorí sa obávali lustračných previerok a osvedčení. Bola to naozaj obrovská chyba.
 
Dobre, tak prečo ste sa neskôr, keď ste boli pri moci, nepokúsili o uplatnenie tejto právnej normy?
 
U nás to nebolo priechodné. Kým bol Mečiar, je to jasné, no a keď nastúpil Dzurinda v ’98, vládli sme spoločne so Stranou demokratickej ľavice (SDĽ), nemali sme väčšinu. Nebola nikdy politická vôľa na to, ani politická väčšina, pretože tých komunistov tam stále bolo veľa, či už sa nazývali tak alebo onak, aby sa uskutočnili tieto základné liberálno-demokratické zmeny.

Mečiar, EÚ, NATO

V rokoch 1992 – 1993 ste boli ministrom zahraničných vecí SR, teda v Mečiarovej druhej vláde. Ako ste vo svete vysvetľovali partnerom, že Československo sa rozvádza? Museli ste vynaložiť veľa úsilia, aby ste povedali – je tu nový subjekt, je tu nový štát?
 
V tom období vzniklo asi 25 nových štátov, čiže v tomto kontexte to politici aj vnímali. Ako som už spomenul, na pozadí tých „federálnych“ štátov, ktoré sa za veľmi dramatických okolností rozpadali, kultivované rozdelenie nám otvorilo dvere všade. Boli sme vítaní s úsmevom, s priazňou a s obdivom. Ak niekto rozpráva, aké bolo Československo za prvej republiky vo svete známe, tak to nie je celkom pravda. Podľa mojich poznatkov pád železnej opony, zamatová revolúcia, boli zásadnými udalosťami, ktoré sprítomnili Československo v zahraničí. Celkom prirodzene sa  potom dobré renomé prenieslo na obe republiky.
 
Neskôr ste sa stali poslancom NR SR v rokoch 1993 – 1998, ale už nie s Mečiarom, jeho oponentom. Myslíte si, že keby nevládol u nás v tom čase Mečiar, tak by sme sa stali skôr súčasťou EÚ a NATO? Vieme, že sa tak stalo až za prezidenta Rudolfa Schustera, kedy už bol premiérom Mikuláš Dzurinda...
 
Stali sme sa členmi EÚ i NATO v rovnakom čase ako ostatní, pretože sme ten hendikep dobehli. Skôr by som to povedal inak: keby bol býval pokračoval Vladimír Mečiar v takejto forme vládnutia ďalej, neboli by sme sa stali ani členmi EÚ ani NATO. Určite nie, ale my sme ten hendikep zmazali a prakticky sme tam vstupovali spoločne v roku 2004. 
 
Vo vláde Mikuláša Dzurindu ste boli v rokoch 1998 – 2002 ministrom kultúry SR, teda konečne ste asi boli ako ryba vo vode. Či nie? Aký premiér bol Mikuláš Dzurinda?
 
Kultúra je o peniazoch. A oprávnené požiadavky kultúry, obnovy pamiatok sú 20-násobne vyššie, ako sú možnosti. Navyše treba povedať, že všetky slovenské vlády nikdy nechápali, nechápu a obávam sa, že ani nebudú chápať funkciu kultúry v štáte. To platí naozaj pre všetky vlády, teda aj pre Mikuláša Dzurindu. Treba si porovnávať veci, treba sa porovnávať s Českom,  Poľskom, Maďarskom, vzhľadom na počet obyvateľov a výšku rozpočtu je kultúra u nás katastrofálne diskriminovaná. Rozpadajú sa tu pamiatky, kultúra živorí na okraji finančného záujmu štátu. To je neodpustiteľné! Vzdelanie bez kultúry nemôže existovať, tvrdíme, že prioritou je vzdelanie, ale vidíme, že školstvo a kultúra je na tom ešte najhoršie. Keď som hovoril s kolegami z V4, je to neporovnateľné. Česi urobili napríklad Rok českej kultúry vo Francúzsku, ktorý stál asi toľko, ako bol ročný rozpočet na celú kultúru na Slovensku. A poviem ešte jeden príklad a tým túto tému ukončím: pri poznámke vo vláde, aké je drahé slovenské divadlo, som si dal tú prácu a zrátal som, koľko peňazí z rozpočtu ide na slovenské divadelníctvo. Priniesol som do vlády informáciu, že mesto Brno má vyššiu podporu z verejných zdrojov na divadlá ako celé Slovensko. A dodal som: Ja sa už hanbím a hanbite sa aj vy a už nikdy nehovorte, že slovenské divadlo je drahé... To je strašné, to je katastrofa...
 
Poďme teraz k tomu Mikulášovi Dzurindovi. Aké boli vaše vzťahy, aký bol premiér a politický partner?
 
V roku 2000 sme spoločne s ním aj s Ivanom Šimkom založili SDKÚ. A bol som podpredsedom SDKÚ a tiež ministrom kultúry. A keby som bol býval chcel pokračovať ďalej, tak idem do volieb a bol by som naďalej v parlamente alebo vo vláde. Ale rozhodol som sa, že už nepokračujem, teda ja som sa tak rozhodol. Ale nie kvôli Mikulášovi Dzurindovi, ale pre niečo iné. Politika už bola o niečom inom. Bol by som sa inak pozeral na „skupinku“, na vylúčenie Ivana Šimka či Zuzany Martinákovej z SDKÚ. Boli by už asi začali konflikty. Istú autoritatívnosť, ktorá sa začala prejavovať u Mikuláša Dzurindu,  som už nebol ochotný vnímať a tolerovať. Ale treba povedať, že štyri roky sme vychádzali korektne, dobre a vo voľbách v ’98 dokonca vynikajúco, veď som sa stal členom jeho vlády. Inak by som sa nestal členom jeho vlády, keby medzi nami nebolo nejaké porozumenie a nezaložím spolu s ním SDKÚ. Myslím si, že splnil svoju úlohu, škoda, že počas jeho druhej vlády sa odohrali niektoré veci, ale to už nejdem posudzovať. 

Neschopná pravica, tajtrlíci v politiky

Prečo podľa vás neuspela pravica vo voľbách v roku 2006? 
 
Pozrite sa, ľudia, aj keď zabúdajú, tak strany na pravej strane politického spektra svojou politikou nezískali dostatok hlasov. Tam bolo vo vláde ANO so svojimi „osobnosťami“, boli tam škandály privatizačného charakteru a skrátka odcudzenie od voliča. Hm, pravica... Dobre, volajme ich „pravica“. Neexistuje ľavica, tak tu nemôže byť ani pravica... Fico si mal navyše možnosť vybrať, no a vybral si „najbližších“, s ktorými si rozumel – teda Mečiara a Slotu.  Jasne tým podal výpoveď o sebe, kto je, kto mu je blízky. Tieto strany prakticky asimiloval a z toho je tá ľavica, teda z nacionalistov, z pohrobkov HZDS a predovšetkým komunistov – to je SMER! 
 
V roku 2010 dostala pravica ďalšiu šancu, no vláda Ivety Radičovej padla až príliš skoro. Prečo? Boli tam partikulárne záujmy?
 
Aj. A tiež tam boli ľudia, ktorí nemajú ani len náznak štátnického rozmeru. Jednoducho tajtrlíci! Nemôžem predsa hlasovať za pád vlastnej vlády. 
 
Myslíte Richarda Sulíka?
 
Myslím toho, čo držal ten balónik. Áno, toho. To je absurdné! On dokonca tvrdí, že to bolo čestné, lebo, že tak sa dohodol... Ale v konečnom dôsledku on rozhodoval: áno vláda, nie vláda. A on povedal – nie. Za cenu eurovalu. A dodnes sa snaží urputne dokázať, že mal pravdu, len Európa s tým akosi stále nesúhlasí. Aj keď vtedy bol euroval o niečom úplne inom, ako je dnes. On tvrdí, že je to to isté, čo svedčí aj o jeho ekonomickom vnímaní. Totálny nezmysel. On hovorí o nejakej politickej cti, on, ktorý bol získavať „rozumy“ v tom amatérskom štúdiu u „Maroška“. To je absurdné. A takíto tajtrlíci tu naďalej sú a tým sa znižuje šanca na Slovensku, koho voliť. Kto bude vlastne alternatívou proti Ficovi? On sa pozerá – tento kaviárový socialista z toho Bonaparte (bydlisko Roberta Fica – pozn. autora) – na tých tajtrlíkov okolo seba, ktorí sa nevedia dohodnúť a ktorých najspoľahlivejšou vlastnosťou je ich nespoľahlivosť. Jeden je tento spomínaný „balónik“, druhý je ten, u ktorého verejnosť už dlho čaká (a aj on sám), kedy konečne povie prvýkrát pravdu. 
 
Koho máte na mysli?
 
Človeka, ktorý doteraz nepochopil, že česť politika nespočíva v tom nenechať sa pristihnúť pri klamstve a krádeži, ale neklamať a nekradnúť, človeka, ktorý tvrdí, že treba generačné výmeny. To tu chce revolučné gardy? Vek predsa nie je kritériom schopností. Len hlupáci si myslia, že je to tak. Človeka, ktorý hovorí: „Starých psov už novým kúskom nenaučíš.“ To je možno pravda, ale mladých psov starým kúskom áno, čo dokazuje on sám! Tento ďalší tajtrlík o sebe tvrdí, že chce byť protipól a ďalšia silná osobnosť v politike na Slovensku. Nepochopil, že aj jedna je priveľa. Netreba, pre Boha, ešte ďalšieho! Ak takíto neodídu, bude problém. (Radoslav Procházka, líder strany SIEŤ – pozn. autora). V liberálnej demokratickej spoločnosti je koalícia prirodzeným nástrojom politickej práce. Predstavitelia totalitného myslenia sa takejto dohody obávajú a označujú ju pejoratívnym názvom „zlepenec“. Pritom zlepenec je to, čo existuje pod jedným názvom, ale je to také rôznorodé, že sa musí lepiť. Od vyznávačov Slovenského štátu až po neoboľševikov severokórejského typu. 
 
V roku 2012 nastúpil opäť Robert Fico, tentoraz bez koaličných partnerov s vládou jednej strany. Aký premiér a politik je podľa vás Robert Fico?
 
Fico je prepracované vydanie Vladimíra Mečiara. Viete, človek, ktorý si „nevšimol“, že tu bol november ’89, človek, ktorý „vlastnou hlavou“  získal nejakých 35 miliónov korún – špinavé peniaze – ale sa to nevyšetruje, nekontroluje, lebo všetko je v jedných rukách. Nekonečná korupcia,  oligarchizácia, mafianizácia – to je obraz našej súčasnosti. Vo štvrti rodinných domov postaví nejaký „polográzel“ bytovku. Navzdory petíciám, protestom občanov,  navzdory slušným mravom sa nájde architekt, ktorý to navrhne, postaví a skorumpovaní funkcionári inštitúcií verejnej správy to schvália. A namiesto toho, aby sa premiér postavil na stranu tých, ktorým bolo ublížené, namiesto toho, aby sa snažil zabrániť zničeniu lokality, tak sa do toho domu nasťahuje. Čo k tomu povedať? To je náš kaviárový socialista. 
 
No dobre, to je socialista, okrem neho zlepenec, máme teda alternatívu?
 
Alternatíva by mohla byť, keby na tej druhej strane neboli spomínaní tajtrlíci, ktorí by mali uvoľniť priestor pre voliteľných politikov a títo by mohli vytvoriť normálnu koaličnú vládu s nezávislou kontrolou, s nezávislou prokuratúrou a ostatnými orgánmi štátnej správy. Aj v takomto prípade bude trvať roky, kým sa slová, ktoré stratili obsah, naplnia skutočným významom.
 
Poznáte takých ľudí, ktorí by to dokázali?
 
Nepoznám (smiech). Teda takých bez masla na hlave. Naposledy ma pobavil fyzicky najmohutnejší politický prostitút v strednej Európe, keď navrhol „odborníka“ na šéfa NKÚ. Zdá sa, že tu vládne „niekto v pozadí“. Nie vláda, nie parlament, niekoľko ľudí, tzv. „oligarchovia“, nie je problém ich pomenovať, ich mená sú všeobecne známe, ale sú „nedotknuteľní“. To je tá mafianizácia a neviem, kam to až dospeje. 
 
Nie je vám to všetko ľúto,  keď si predstavíte, ako ste z tribúny viedli boj o našu slobodu a kto nám tu dnes vládne?
 
Je mi to ľúto. Jednou z dominantných hodnôt liberálnej demokracie je zmena. Takže je to na ľuďoch.

Neúspešný comeback

Po rokoch ste sa teda znova pokúsili vrátiť do veľkej politiky, no v prezidentských voľbách v roku 2013 ste neuspeli, rovnako ako o necelý rok neskôr v boji o primátorské kreslo v Bratislave. Kde vidíte s odstupom času príčiny oboch neúspechov?
Nevnímam to ako osobné  neúspechy.
 
Vysvetlite...
 
 Nie som kariérny politik. Chcel som niečo zmeniť, niečo urobiť, preto som ponúkol istú alternatívu, ale tá alternatíva nebola akceptovaná. 
 
Nebolo chybou aj to, že ste sa na funkciu prezidenta nerozhodli kandidovať o niekoľko rokov skôr?
 
Asi áno. Doteraz na všetky prezidentské voľby ma podnecovali ľudia z bližších aj vzdialenejších kruhov, aby som kandidoval – už keď Miško Kováč kandidoval, ale aj keď kandidoval Schuster či Gašparovič, vždy som to odmietal. Až teraz som si povedal, po tých skúsenostiach najmä s tým posledným, že to asi treba skúsiť, lebo to dospelo do vlády jednej strany. Pre mňa je strašné, že ľudia akosi stratili energiu, stratili vitalitu niečo zmeniť. Možno sa boja, možno si povedali, že aj tak sa to už nedá zmeniť. Poviem vám príklad: Bratislava má podľa policajného registra 470-tisíc obyvateľov, ale tá teta zo Štatistického úradu SR napočítala nejakých 420-tisíc. Ministerstvo financií nerešpektuje skutočnosť, ale štatistické číslo! Bratislava týmto prichádza ročne o 10 až 12 miliónov eur, čo je len za 10 rokov tretina súčasného rozpočtu metropoly. Je to arogancia neskutočného druhu! Ešte hovorkyňa ministerstva financií povie: „My budeme akceptovať výsledky Štatistického úradu.“ ... Teda nie skutočnosť, ale nejaké čísla, to je nezmyselné. A čo je pre mňa ale najstrašnejšie, že Bratislavčanom je to úplne fuk! Úplne jedno. Lebo keby im to nebolo jedno, tak ich príde 10-15-tisíc a povedia, chceme naše peniaze! Nejaký idiot rozhodne, že bude na Bratislavskom hrade robiť garáže, Bratislavčanom je to úplne jedno! 
 
Čo z toho vyplýva?
 
Milan Ftáčnik ako bývalý primátor hovorieval: „Mesto pre ľudí.“ ...  Lenže keď je mesto pre ľudí, tak nemôžem v centre robiť garáže, lebo tam pôjdu autá, a nemôžem budovať cesty tam, kde chcem ľudí, lebo tam pôjdu autá. Všetky parky, či už na Kollárovom námestí alebo pred Justičným palácom, to už je rozhodnuté, všade sa budú stavať podzemné garáže. Čo ma na tom ale najviac trápi, že Bratislavčanom je to všetko jedno. Sú voľby, príde ich tretina voliť, čo na to povedať? To je o ľuďoch a keď im na tom nezáleží... Nielen v Bratislave, ale na celom Slovensku. Ľuďom praskajú domy, pretože kamióny jazdia stredom obcí okolo ich obydlí a oni roky vypisujú na úrady aj premiérovi, aj prezidentovi a nič sa nedeje. Vo Francúzsku by takýto príbeh trval 10 dní, cesty by boli zatarasené traktormi, stromami, ľudia by so sekerami čakali na prvý kamión! Lebo si chránia svoje domy, na to majú právo, ústavné právo! A u nás idú kradnúť ľuďom ich majetky znovu. Tzv. strategické projekty, ktoré určí vláda, budú mať za následok vyvlastňovanie. To je krádež! Treba to nazvať pravým menom. Lenže u nás je ticho, hlas ľudí by malo byť počuť, no nepočuť ho. Lebo sú súčasťou mafie alebo majú strach! Ja mám 70 rokov, tak ja už nejdem zakladať štvrtú politickú stranu, ale stále ma to hnevá. Sem-tam ešte niečo píšem, nabádam, podnecujem... Možno raz budú o mne hovoriť – starý blázon... Už by mal konečne držať hubu...
 
Odchod z politiky
 
Vráťme sa ale k vášmu pôsobeniu mimo politiky. Po roku 2002 ste vycúvali z veľkej politiky.  Prijali ste o rok neskôr pozíciu šéfa súkromnej TV JOJ, kde ste boli až do roku 2007. Neprajníci ale hovorili, že ste mali nadštandardné vzťahy s vtedajším majiteľom televízie podnikateľom Ivanom Kmotríkom. Aké boli a sú vaše vzťahy, lebo vieme, že ste chodili na poľovačky do Bodíkov, na futbal na Artmediu či na golf do Skalice? Bol tento vzťah korektný?
 
Veľmi korektný. S Ivanom sme sa dohodli, keď mi tú funkciu ponúkol, na istých pravidlách. Základné pravidlo bolo, že mám právo veta, pokiaľ ide o program a veta, pokiaľ ide o personálne záležitosti. Vo financiách, ktoré súviseli napríklad s nákupom programov, tam som právo veta už nemal, lebo to boli jeho peniaze. A toto fungovalo vyše troch rokov perfektne. Nikdy to neporušil a nikdy som sa ja tomu nespreneveril. Ten posledný rok už bol diskutabilný, ale to už som odišiel. Tri roky som ale aktívne túto televíziu riadil a nikdy som nezasahoval napríklad do spravodajstva. A poľovačky v Bodíkoch? Nechodil som na poľovačky, možno som tam bol na nejakej párty, ale určite nie na poľovačkách. No a pokiaľ ide o propagáciu golfu, vždy som to robil zadarmo, pre propagáciu golfu a bolo mi jedno, či je to v Skalici alebo na Táľoch, alebo kdekoľvek inde. Každý, kto ide stavať golfové ihrisko, má moju verejnú podporu, pretože je to zhodnotenie tejto zničenej krajiny a považujem to za veľmi prospešné pre cestovný ruch a vôbec pre zhodnotenie lokality a krajiny, ak niekto stavia golfové ihrisko. 
 
Takže považujete vaše pôsobenie v TV JOJ za vydarené obdobie?
 
Myslím si, že áno. Bola to televízia absolútne rodinného typu, ktorá dovtedy nemala ani programovú štruktúru, ani štruktúru vedenia a za tie tri roky sa dostala do povedomia ako konkurencieschopná televízia a to považujem aj za svoj úspech. Neľutujem to a navyše som bol veľmi dobre platený.

Utečenci, Islamský štát

Zmeňme ale tému. Aký je váš názor na vlnu utečencov? Zachovalo sa Slovensko správne, keď odmieta kvóty podľa scenára Bruselu?
 
Scenár Bruselu nie je jednoznačný. Jedno je ale isté. Politickým utečencom, ktorým ide o život, nemožno nepomôcť. 
 
Ako ich ale rozlíšiť?
 
Tu sme pri jadre veci. Máme tu predsa veľa dobre platených ľudí, ktorí by mali prísť s nejakým konkrétnym riešením. Je tu migračný úrad, tajná služba, čiže prečo my máme rozhodovať o tom, či je to správne alebo nie je? Nesprávne je dostať sem teroristov. Európska komisia ani Parlament neprinášajú riešenia.
 
Sú teda utečenci podľa vás naozaj vážna hrozba?
 
Čo je kultúra a identita tejto západnej civilizácie? Treba ju jednoznačne chrániť. Každý totiž môže byť hrozbou, či príde ako turista, ak má toto zázemie. Osobne si ale myslím, že tí chudáci, čo sa plavia na tých preplnených bárkach, že to nie sú teroristi. Ale to nech zistia naozaj tí, čo sú za to platení. Lebo tí skutoční teroristi sem prídu pravdepodobne prvou triedou lietadlom. Myslím si, že vyhlásenia, že prijmeme z migrantov len kresťanov, škodia povesti nášho štátu a potvrdzujú obmedzenosť našej politickej reprezentácie.
 
Akou hrozbou je podľa vás Islamský štát? Čo by mal svet urobiť, aby zabránil jeho expanzii a neľudskému vyčíňaniu?
 
Jednoznačne sa brániť, veľmi tvrdo. Opäť sme pri tajných službách a pri vojenskom riešení, pretože to je banda vrahov! Toto je globálny problém, ale je hrozné, ak je potom zneužívaný. Konkrétne v Rusku proti Čečencom alebo v Turecku proti Kurdom, čo je síce celkom iný problém, ale odrazu sa to niekomu „hodí“, že sú to teroristi. Takže treba dávať pozor, aby to nebolo zneužité, ale je to naozaj globálny problém a tu sa musíme spojiť! Svojim spôsobom sme stále jedna civilizácia, či EÚ, Rusko alebo USA, hoci Rusi to je trochu niečo iné, ale hrozba je spoločná. Záujem ochrániť naše obyvateľstvo a našu bezpečnosť musí byť prvoradý a tam by sme sa mali určite dohodnúť. 

EÚ, eurozóna, Grécko

Je EÚ udržateľná v tej podobe, v akej momentálne je – napríklad obrovské aparáty euroúradníkov, dve sídla EP v Bruseli a Štrasburgu? Potenciálni noví členovia? Neúmerne vysoké platy euroúradníkov?
 
Európa sa stále vyvíja. Od 40. či 50. rokov, kedy vzniklo Európske hospodárske spoločenstvo na báze uhlia a ocele, teraz je to iné a dúfajme, že to bude pokračovať. Verím ale, že ten vývoj bude smerovať k debyrokratizácii, k rešpektovaniu rozdielností členov EÚ, lebo rozdiely sú spoločným bohatstvom Európy, preto ich treba rešpektovať a podporovať. A to nielen v kultúre, ale aj v istom štýle života. To, čo tu existuje v rámci Európskeho parlamentu, a tá šaškáreň medzi Bruselom a Štrasburgom sa musí skončiť. My to totiž celé platíme, tie nezmyselné príplatky na asistentov (21-tisíc euro mesačne na asistentov pre europoslanca – pozn. autora), pričom táto krajina vôbec nevie, čo tam tí poslanci vôbec robia. A na druhej strane tí poslanci vôbec netušia, čo táto krajina potrebuje. To je celé hlúposť. Tu treba niečo robiť, lebo aj ich volebná legitimita je nulová. Myslím si, že by malo dôjsť k riešeniu, aby európski poslanci boli vyslancami nejakých zahraničných výborov národných parlamentov. Tam je ale problém, že kedy sú kde voľby, v ktorých krajinách, ale je to podľa mňa zvládnuteľné. Rozhodne to chce menej byrokracie a viac prepojenia a najmä informácií. Aby to bola naša Európa, nieže je to ich Európa, Európa Bruselu. My máme len jednu Európu. Je to chyba, nejde to správnym smerom. Na druhej strane, chvalabohu, že máme spoločnú Európu, len sa musíme snažiť, aby bola čo najbližšie k nám – občanom a my blízko k nej. Myslím si ale, že táto cesta vedie k istému odcudzeniu. Tak isto ako politika sa odcudzuje aj u nás občanom tak, že vzniká priepasť medzi politikmi a občanmi, tak tu tak isto budujeme priepasti a to je zásadná chyba. Je predsa úžasné, že môžeme slobodne chodiť po Európe, že naše deti môžu študovať, kde chcú, že sme obyvateľmi tohto priestoru, to by sme si nikdy nemali nechať zobrať. Vstupovanie a vystupovanie do Európy a z Európy si treba dobre rozmyslieť, pozrime sa len na Grécko.  Tam sa to podcenilo.
 
Čo si v tejto súvislosti myslíte o súčasnej pomoci a záchrane Grécka?
 
Môžeme tu hovoriť o „tučných“ Grékoch, ale to je veľmi krátkozraké a skreslené. Za každú cenu treba zabrániť, aby tento Titanic – Európa – nedostal trhlinu. Lebo sa môže potopiť. A to je veľmi nebezpečné, preto je správne obetovať isté peniaze, len nezrušiť tento úžasný projekt. Keď už ale raz tí Gréci sú súčasťou EÚ, tak treba urobiť všetko preto, aby sa tento problém vyriešil. Lebo odídu jedni, druhí, tretí a môžeme to zabaliť. To by bola strašná škoda. Myslím si, že zodpovední politici ako Angela Merkelová si uvedomujú hodnotu tohto geniálneho projektu, hoci aj ten má obrovské chyby. 
 
Je udržateľná podľa vás eurozóna? Je výhodná pre Slovensko?
 
Určite. Myslím si, že nás dokonca aj zachránila a vidíte, že aj napriek istým krízovým prvkom aj ďalšie krajiny prejavujú záujem o vstup do nej. A chcú tam vstúpiť, dokonca aj v Česku či Poľsku už zaznievajú také hlasy. Ten vývoj je pomalý, lebo je to proces a treba splniť veľmi náročné kritériá. Mohli ste si pred pár rokmi pomyslieť, že si budete chodiť kupovať ovocie do Hainburgu? Boli by ste sa hodinu smiali, keby vám to niekto povedal pred 20 či 25 rokmi. Že budeme hrať golf v Hainburgu a budeme sa pozerať na Bratislavu, tak takého človeka by zavreli do blázinca. 

V4, Maďarsko, Rusko, Ukrajina

Keď ste boli ministrom zahraničných vecí, dosť ste podporovali spoluprácu krajín V4. Nie je škoda, že teraz je tá spolupráca trochu vlažná? Je to predsa len potenciál 65 miliónov ľudí. Má V4 podľa vás váhu a schopnosť ovplyvniť veci v Európe?
 
Je to možno desatina počtu obyvateľov Európy. Tu ide o to, čo máme spoločné a čo vieme spoločne presadiť. Každopádne ide o blízke stredoeurópske štáty. Ak sa spoločne ozveme v Bruseli, má to váhu. A o atraktivite tohto zoskupenia hovorí aj to, že sa k nemu chcú pridať aj ďalšie blízke štáty. Nemáme však dobré skúsenosti s rozširovaním regionálneho zoskupenia v prípade Stredoeurópskej iniciatívy.
 
Ako hodnotíte naše súčasné vzťahy s Maďarskom? Zlepšili sa? V ostatnom čase to napätie pokleslo, súhlasíte?
 
Nikto tu momentálne nepôsobí takým komickým, šašovským dojmom a výrokmi typu „tá strapatá pani“ a podobne (Ján Slota – pozn. auora.). Vo vzájomných vzťahoch sa definovalo momentálne to, kde nemáme problémy, tam spolupracujeme. Kde máme problémy, o tom ale nehovoríme. Tie problémy tu sú, zostávajú. Ako vidíte, na Orbána máme svoj názor, nielen ja, preto sa ukáže, ako sa tie vzťahy nakoniec vyvinú. Vidíte zákon o občianstve a iné veľkomaďarské šovinistické tendencie, Karpatská kotlina, vydávanie rôznych máp spred 150 rokov a podobné nezmysly, to všetko tu je, existuje. Čiže nebol by som taký optimista, ale je dobré, že tam, kde nemáme problémy, sa budujú mosty. Vieme sa dohodnúť na energetickej spolupráci, to je dobre. Ale o problémoch nehovoríme, ak sa začne o nich hovoriť, až potom sa uvidí, či sú naše vzťahy naozaj lepšie. Každá múdra slovenská vláda má dbať o to, aby naši slovenskí Maďari pociťovali Slovenskú republiku ako svoju prívetivú vlasť. To obmedzí možnosti všetkých, ktorí chcú na menšinovej téme politicky sústavne parazitovať alebo ju zneužívať len tak z času na čas napríklad pred voľbami, keď potrebujú zastrašovať ľudí.
 
Politika voči Ukrajine a Rusku. Inak sa vyjadruje premiér, inak prezident. Ste bývalým šéfom slovenskej diplomacie. Ako to vnímate?
 
Je to samozrejme neakceptovateľné. My sme členmi istého zoskupenia, preto jednoznačne o týchto medzinárodných aspektoch musíme hovoriť spoločnou rečou. Akonáhle je to inak, tak je to čítané ako slabosť, ako roztržka, ako trhlina a to je samozrejme neakceptovateľné. Hlavne nemožno hovoriť inak v zahraničí a inak doma. 
 
Sú správne sankcie voči Rusku?
 
Sankcie nie sú pekná vec, ale keď raz niekto do nekonečna opakuje „my nechceme sankcie“ a povie, že chce diplomatické riešenia – tie zlyhali. Tak potom čo chce, keď nechce sankcie? To je podľa mňa druhé štádium, potom už je vojna. A to určite nechceme. Čiže sankcie sú správne riešenie, lepší nápad som zatiaľ nepočul. No a uvidíme, čo sankcie dlhodobo prinesú, v každom prípade dochádza k istým ekonomickým stratám na oboch stranách. Môžeme sa o to podeliť v spoločnej Európe, lebo niektorí strácajú viac, aby sa to vyrovnalo. Ale odmietnuť sankcie a nenavrhnúť nič je alibizmus.
 
A čo konflikt na Ukrajine?
 
Je to anexia krajiny, ten podiel militantného zásahu Ruska je nespochybniteľný, treba s tým bojovať a naozaj zatiaľ nič lepšie ako sankcie nikto nevymyslel. Môžeme napríklad spochybniť minulosť súčasného ukrajinského prezidenta, ale je to legitímne zvolená alternatíva, ktorá vzišla z volieb. 

Neľutuje nič

Neľutujete, že ste sa po novembri ’89 dali na politickú dráhu? Čo by ste dnes urobili inak?
 
Určite to neľutujem. Naopak, som veľmi šťastný, že som mohol byť pri tom, keď tu padol komunistický režim. My síce môžeme kritizovať súčasnosť, ale to neznamená, že by som hádam chcel návrat komunistického režimu a ostnaté drôty. To rozhodne nie!  To, že sme sa dostali do istých ťažkostí, sme v nich a budeme, to je tiež princíp demokracie. Ale je tu jedna obrovská devíza, že môže prísť zmena. Tam zmena nebola možná 40 rokov, žiadna zmena. Tu zmena môže byť každé 4 roky. Treba, aby ľudia sa zobudili, aby boli aktívni najmä tí mladí, aby neutekali. Mali by povedať, ako si chcú predstaviť svoj život, a urobiť niečo pre to a byť aktívni. Každý z nás by mal poznať svoje práva a chrániť ich každý deň, to je princíp. Ale inú cestu nemáme, takže neľutujme, čo tu je. Nakoniec, VPN, ktoré som spoluzakladal, poslalo do minulosti totalitný režim, zrušilo ostnaté drôty. HZDS vytvorilo veľmi dobrú bázu na rozvoj vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi, rozdelenie, to nebol akt nepriateľstva. SDKÚ zrušila Mečiara, zmazala hendikep Slovenska, získala medzinárodné zakotvenie vo svete, členstvo našej krajiny v OECD, NATO a EÚ. Čiže nebolo to márne. Pri tomto všetkom som bol, tak som si povedal: Už to môže byť len lepšie. No nie je, lebo problémy sú tu stále, ja bojujem o tie svoje a už nechcem zakladať žiadne politické strany, ako som povedal. Do politiky by mali ísť takí, ktorí si stoja za slovom. A nie títo tajtrlíci, ktorí sú manipulovaní, riadení alebo sú úplne dezorientovaní. Tým sa potom tí skúsení aparátčici smejú. V politike sa nemá robiť biznis, nedá sa robiť biznis aj politika súčasne. Nech si vyberú, nech robia buď biznis, alebo len politiku. To sú ale problémy, ktoré nás čakajú každý deň, a dlhé roky tu nikto nič lepšie nevymyslí. Nič lepšie, ako je liberálna demokracia osobne nevidím. 
 
Čomu sa venujete dnes? Núdzu o herecké ponuky zrejme nemáte, najmä od susedov z Česka. Ste s tým spokojný? 
 
Hm, spokojný. Ja robím už len veci, kde vidím, že majú zmysel pre mňa a že majú šancu, že budú dobré. Preto som hral v Janovi Husovi v Česku alebo s Ondrejom Šulajom som teraz nakrúcal Agávu, ktorá bude mať niekedy v zime premiéru.  Preto idem točiť do Prahy krásny Körnerov scenár Zádušní oběť v réžii Jirku Svobodu. Mám ponuku v Divadle na Jezerce na jednu „one man show“ Šajlok, kde mal pôvodne hrať Jan Tříska, ale zriekol sa toho po autonehode, tak mi to Hrušínský ponúkol. Podpísal som zmluvu. Na budúcu jeseň by som mal skúšať zasa niečo s Milkou Vášáryovou v Štúdiu L + S. Pred tromi rokmi sme prerušili Picassa, čo ma veľmi mrzí, hral som tam s Vilmou Cibulkovou asi 250 predstavení v Česku aj na Slovensku. 18 rokov sme hrali Kumšt, teraz sme ho prerušili. Teda mám čo robiť, nesťažujem si, je to veľmi zaujímavé práca. Vzhľadom na to, že som lenivý a dôchodca, mám dosť práce. Po tejto stránke, dá sa povedať, že si to užívam. Spokojný ale nie som, lebo ja som človek nespokojný, nemám rád veľmi spokojných ľudí. 
 
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jozef Hübel
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Utečenci z Eritrey a Sudánu na nás hádzali kamene, totálne násilie, ale to sa nikde nedočítate. Spisovateľ Tenenbom je tu s knihou o dnešnej Británii

18:41 Utečenci z Eritrey a Sudánu na nás hádzali kamene, totálne násilie, ale to sa nikde nedočítate. Spisovateľ Tenenbom je tu s knihou o dnešnej Británii

ROZHOVOR Veľká Británia je na Západe najviac antisemitskou krajinou súčasnosti a žijú tam chudobní ľ…