Spojené štáty sú, ako je všeobecne známe, krajina prisťahovalcov. Zlepšili sa v tom, ako prijímať cudzincov a začleňovať ich do spoločnosti? Alebo sa to každá generácia učí odznova?
Skvelá otázka. To, čo je na USA výnimočné, a nemyslím to ako vystatovanie sa, lebo je to skôr výnimočné bremeno, je, že sme krajina založená na univerzálnom občianskom kréde. Nie sme krajina postavená na kmeňovej súdržnosti, krvi, náboženstve a etnicite. Na papieri. V skutočnosti dlhé obdobie bola biela farba kože normou. Najmä ju určovali bieli muži. Po dlhý čas tu bol rozpor medzi naším krédom a realitou, či už išlo o otroctvo, vyčlenenie Číňanov, nahnanie amerických Japoncov do internačných táborov počas druhej svetovej vojny, vyhladzovanie amerických Indiánov. Ale priebeh histórie tiež svedčí o tom, že sa Spojené štáty snažia zmenšovať ten rozdiel medzi týmto krédom a realitou. V každej generácii sa zlepšujeme, rozdiel medzi realitou a teóriou sa zmenšuje.
Čo môže dnes, keď je na vzostupe Donald Trump, pôsobiť divne. Veď on jazdí po Amerike a hovorí: Vyhoďte všetkých prisťahovalcov! Postavte vysokú stenu! Podlieha najhoršiemu strachu a snahe vyčleniť cudzincov zo spoločnosti. Takže si môžete myslieť, že Spojené štáty sa vracajú do minulosti. Ale ja si myslím, že sa naozaj stávame krajinou pestrejšou, krajinou s rôznymi kultúrami a spájanie bielej rasy s privilégiami a americkosťou sa oslabuje. Prichádza nová Amerika. A pre niektorých to je zdroj úzkosti. Ich miesto v spoločnosti a identita sú – ako si myslia – spochybnené. Trump je pre nich dobrý spôsob, ako svoju úzkosť vyjadriť. Ale som optimistický. Keď sa pozriem, kde sme teraz v porovnaní s tým, kde sme boli pred päťdesiatimi, sedemdesiatimipiatimi rokmi, toto je rozmanitejšia a inklúzivnejšia spoločnosť. Máme, samozrejme, veľmi hlboké problémy, ale snažíme sa.
Verí Trump tomu, čo hovorí? Alebo je to len pohodlná póza?
Trump je neuveriteľným mediálnym fenoménom. Je veľmi ťažké povedať, čo na ňom je vlastne ozajstné. On by to sám priznal. Niekde vo vnútri je, samozrejme, ľudská bytosť menom Donald Trump so svojimi citmi, pamäťou, skúsenosťami a vzťahmi. Ale práve teraz predáva obchodnú značku Donald Trump TM, a tento produkt z roku 2015 sa týka čistého populizmu a resentimentu voči zmene, voči elitám. Niečo z toho je pochopiteľné a dokonca má reálny základ, ale veľa je toho veľmi škaredého, nacionalistického a rasistického.
Je to širší fenomén, ktorý sa odohráva pravdepodobne ostrejšie v Európe než u nás. Vírus nacionalizmu, strachu a snahy po rasovej čistote v politike existuje vždy. V niektorých historických fázach je globálny imunitný systém silnejší, v iných slabší. Teraz sme sa dostali do fázy, v ktorej je imunitný systém slabý. Vírus je silnejší a rozširuje sa akoby nekontrolovano. Vidíte to v západnej a strednej Európe, vidíme to aj v Spojených štátoch. Je to dôsledok globálneho momentu, v ktorom sme, ktorý je nielen o integrácii, ale tiež o tektonických posunoch v demografii a ekonomických problémoch.
Prisťahovalecká kríza v Európe prebúdza duchov minulosti, akými sú šovinizmus, rasizmus i neonacizmus. Zdá sa, že začína ohrozovať jadro európskej integrácie. Ako by tento problém mali európski lídri riešiť? Musia byť predsa opatrní.
Nie je jednoduché preniesť americkú skúsenosť do Európy. Európsky projekt integrácie je povrchne podobný federalizácii USA, ale je tiež zásadne iný. Ak je tu nejaké poučenie z krehkosti európskeho projektu, potom je to tento: lídri EÚ musia začať venovať viac pozornosti kultúrnemu významu integrovanej Európy. Je jasné, že veľká pozornosť sa upiera k ekonomickej integrácii a hlavne k jej prehrám, problémom Grécka a ďalších krajín, ale kultúrne dimenzie, snaha vytvoriť celkový príbeh, je dôležitejší. Ide o otázku, čo znamená európskosť a ako dospieť k európskemu ekvivalentu amerického motta: E Pluribus Unum – Jednota v rozmanitosti. Čo nie je snaha vymazať lokálnu rozmanitosť a regionálnu rôznosť, ale naopak, oslava tejto rôznosti pod nejakým vyšším celkom, ktorý by vás zjednocoval a vytváral spoločnú kultúrnu identitu. To je projekt pre novú generáciu lídrov európskej integrácie: aký je príbeh onoho Unum, ktorý umožňuje rozkvet miestnych identít? Európa zatiaľ myslela veľa technokraticky. Idea, že keď spojíme ekonomiku, clo a obchod, potom sa ten „zvyšok“ akosi dostaví sám, je chybná. Čo znamená byť európsky?
To je od Američana čínskeho pôvodu zaujímavý pohľad. Pomohlo vám vaše rodinné zázemie dospieť k tejto perspektíve?
Jeden základný rozdiel medzi USA a Čínskou ľudovou republikou, ktorá teraz nastupuje a bude superveľmocou, je, že Spojené štáty produkujú čínskych Američanov a Čína neprodukuje amerických Číňanov. Čína to nechce, nezaujíma sa o to. Nechce nanovo definovať, čo znamená byť Číňanom. Otázka pre Európu teda znie: ako rýchlo je schopná osvojiť si tento „americký“ zvyk a stav mysle? Prijať ľudí z celého sveta a v tomto procese určiť nanovo, čo znamená byť Európanom.
Ako by ste zhodnotil stav rasového spolužitia v USA dnes, päťdesiat rokov od víťazstva hnutia za práva černochov? V Európe teraz veľa vidíme tenziu medzi bielymi policajtami a mladými černochmi.
Váš pohľad zvonku nie je zase tak odlišný od nášho pohľadu zvnútra. U nás existujú hlboká nerovnosť, hlboké, neriešené problémy, hlboký inštitučný i praktický rasizmus najmä voči africkým Američanom. Vyplýva to z otroctva a hlavne z nezvládnutého obdobia rekonštrukcie, ktoré nasledovalo po zrušení otroctva v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia. Nastolili sme rovnosť medzi ľuďmi ako jedincami, ale nie sociálnu spravodlivosť, ekonomickú rovnosť. Teraz vidíme výsledok nielen v globálne známych ohniskách, akými je Ferguson v Missouri, ale v obyčajnom každodennom živote mnohých miest po celej krajine. To je naozajstná realita. Ďalšou realitou je rýchly nástup hispáncov a ázijských Američanov.
Takže v rovnakom období, v ktorom sa stále vyrovnávame s rasizmom, krajina sa stáva viac „čokoládová“ a „žltá“ – vplyvom latinos a Ázijcov – vo všetkých oblastiach, ako sú kultúra, vzdelávací systém, médiá. V rovnako čase dochádza k inklúzii a nárastu rôznorodosti, ale pretrváva rasizmus a resentiment. Nemáme tu pekne urovnaný príbeh, naopak, stávame sa komplikovanejšou krajinou. Jedno je isté: éra samozrejmých noriem diktovaných belochmi sa rýchlo uzatvára. Pred nami je oveľa neusporiadanejšia etapa. Som optimista, myslím, že to bude vzrušujúce obdobie: viac ľudí bude mať výraznejšie slovo v redefinícii Ameriky, než tomu bolo doteraz. Nebude to jednoduchý obrázok, krajina sa bude musieť konfrontovať s dedičstvom rasovej nerovnosti všeobecne a hlavne vo vzťahu k Afroameričanom.
S ohľadom na vývoj v Čínskej ľudovej republike ste tiež optimista? S tým, ako Čína bude bohatnúť, bude sa posúvať k liberálnejšiemu režimu alebo nie?
To je skutočne otázka. Na jednej strane väčšie otvorenie sa svetovým vplyvom, hlavne moderným technológiám, vytvára tlak na liberalizáciu zo strany silnejúcej strednej triedy. Čína je oveľa komplexnejšia a zložitejšia, než si väčšina ľudí na Západe uvedomuje. Existuje „Čína“ s veľkosťou populácie Spojených štátov – 300 miliónov Číňanov, ktorí sa modernizujú a integrujú do sveta biznisu a západného kultúrneho mainstreamu. A potom je tu ďalšia miliarda Číňanov, ktorí do tejto spoločnosti nie sú zahrnutí a nemajú k tomuto svetu prístup.
Čína teda zďaleka nie je tým monolitom, ako sa javí zvonku.
Čína je oveľa krehkejšia a nestabilnejšia, než si ľudia na Západe uvedomujú. Čínske vedenie veľmi dobre vie, ako krehký je ich experiment. Ašpirácie stoviek miliónov sa otvorili a tí ľudia teraz chcú viac. Hlavne materiálne chcú viac, ale niekde hlboko v mysli si želajú mať vplyv, chcú, aby ich hlas bol vypočutý. Chcú mať odvolanie, keď narazia na skorumpovaných politikov a byrokratov. Ak príde ekonomická recesia, mohlo by dôjsť k veľmi explozívnej situácii. Čínske vedenie je oveľa vydesenejšie a neistejšie, než to vyzerá zvonka. Ľudia v Amerike sledujú čínsky rast a boja sa, že Čína je monolit, ktorý raz všetko zaberie. Nechcem, pochopiteľne, ospravedlňovať represívne založenie ich systému, ale chcem poukázať na jeho málo chápanú nestabilitu.
To je tiež, prečo som v dlhodobej perspektíve optimista s ohľadom na vývoj Spojených štátov, ktoré sú pri všetkých nedostatkoch pružné, pretože ich systém je decentralizovaný, a teda schopnejší zvládať ťažkosti a otrasy. Z toho dôvodu sú odolnejšie – a myslím, že takú odolnosť nemá ani Európa. To je, mimochodom, druhý problém Európy, na ktorý sme narazili: ako vybudovať túto odolnosť. Kultúrne, politicky a ekonomicky.
Ako Američan čínskeho pôvodu sa zaoberáte tým, čo to znamená byť občanom Spojených štátov. Prečo?
Táto téma mi bola vždy blízka, lebo som syn prisťahovalcov. Rodičia do USA pricestovali z Taiwanu. Som teda druhá generácia Američanov a som si vedomý, že moja rodina mala veľa príležitostí uspieť v dôsledku akejsi historickej zhode okolností. Keby sa sem rodičia nepresídlili, nemali by sme všetky tie príležitosti. Už od malička som mal pocit zodpovednosti a povinnosti, ktorý sa viaže k oným šanciam, ktoré som dostal. Jednou z tých povinností je povinnosť byť si vedomý dejín. Je to občianska povinnosť. Najmä v posledných desiatich, pätnástich rokoch, zmenou demografickej štruktúry tejto krajiny, vyvstáva otázka: Kto vlastne sme ako Američania? Týka sa to rasových tém, identity, amerického občianstva, a to je teraz moja práca.
Založil ste Citizen university. Čomu sa venuje?
Je to mimovládna organizácia, ktorá propaguje umenie a prax takzvaného efektívneho občianstva Spojených štátov. Nie je to tak, že by sme sa narodili a automaticky vedeli, ako máme byť účinne aktívni v občianskom živote. To si vyžaduje určité štruktúry a kultúru, čiže prax. A efektívne občianstvo je pre mňa obzvlášť dôležité, pretože ide o demokratizáciu, pochopenie toho, ako funguje moc. Ako môžete veci zmeniť, ako to zariadiť, aby váš hlas platil, a čo je vôbec možné dosiahnuť. Súvisí to so zručnosťami, zvyklosťami a stavom mysle, ktoré sa automaticky neobnovujú z generácie na generáciu. Vyžadujú štrukturované úsilie, aby sa zachovali.
Eric Liu (1968) pracoval ako poradca prezidenta Billa Clintona pre domácu politiku a ako riaditeľ pre legislatívne veci v Rade národnej bezpečnosti Bieleho domu za Clintonovej vlády. Je spisovateľom, zakladateľom a prezidentom Citizen univerzity v Seattli. Venuje sa otázkam spojených s občianstvom USA a zmenou demografickej štruktúry krajiny vplyvom prisťahovalectva. Je tiež neformálnym poradcom prezidenta Baracka Obamu.
autor: Tomáš Klvaňa
