V roku 2017 sa konalo v Európe niekoľko dôležitých volieb, napríklad v Nemecku. Ako ich hodnotíte?
Ako síce príliš pomalú, ale nezadržateľnú vzburu občanov proti ich vládcom. Už mnoho rokov upozorňujem, že v dnešných reprezentatívnych demokraciách už dávno nevládne záujem väčšiny občanov. Namiesto toho sa trvalo presadzuje kompromis vnútri menšiny politikov a rôznych (nielen hospodárskych) lobistov. Tí sa snažia občanov vytlačiť z politického rozhodovania a “veľkoryso” im prenechávajú iba negatívne dôsledky rozhodnutí, ktoré sú v prevažnej väčšine prípadov výhodné iba pre nich samotných.
Problémy, ktoré trápia väčšinu ľudí, toto mocenské zoskupenie politikov a lobistov väčšinou vôbec nepomenuje, nieto aby ich riešilo. Skutočné riešenia sú pre nich nepohodlné, a preto ich čo najdlhšie odkladajú či rozdrobujú v kompromisoch. O účelných riešeniach s obľubou hovoria, že sú “príliš jednoduché”, a preto údajne zlé.
Problémy sa tak len zhoršujú a ich riešenia vo všetkých ohľadoch zdražujú. V posledných rokoch v európskych krajinách táto neúnosná situácia “dozrela” a dôsledkom je posilňovanie strán, ktoré na prvé miesto kladú záujmy väčšinovej spoločnosti. To, že ich časť inteligencie a spomínaného kartelu politikov a všemožných lobistov označuje za populistické či dokonca pravicovo-populistické, znie v ušiach obyčajných ľudí skôr ako odporúčanie.
Donald Trump pred pár dňami uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraela. Ako ste napísali v jednej analýze, neboli v arabskom svete protesty také búrlivé, ako mnohí očakávali. Príslušníci arabskej komunity však demonštrovali napríklad aj v nemeckých mestách, pálili americké a izraelské vlajky. V Nemecku (ale napríklad aj vo Švédsku) si lámu hlavu nad tým, ako zastaviť nárast antisemitizmu v týchto komunitách. Aký veľký je tento problém, ktorý je zvlášť pre Nemecko určite veľmi citlivý a chúlostivý?
Západná civilizácia upadla po svojom víťazstve nad komunistickými režimami do hlbokej krízy, ktorá sa týka jej zmyslu, cieľov a spôsobov, ako tieto ciele uskutočňuje. Ja hovorím o prejavoch dekadencie. K tomu patrí aj to, že bohaté spoločnosti, ako je Nemecko a Švédsko, “hlúpnu”. To sa prejavuje aj tým, ako vyberajú svojich vodcov, a dôsledkom je zlá politika. Tú spoznáme najmä podľa toho, ako tieto spoločnosti reagujú na problémy. A tým sa dostávame k antisemitizmu. “Zhlúpnuté” vlády sa často dopustia dramaticky chybných rozhodnutí. V súvislosti s vašou otázkou je takýmto rozhodnutím ich ochota prijímať príslušníkov z netolerantnej a neprispôsobivej civilizácie.
Zbohatnuté západné spoločnosti sa vyznačujú aj tým, že nie sú schopné používať základné sebazáchovné mechanizmy. Prisťahovalci to okamžite zaznamenajú a správajú sa úplne bez zábran. Tým trpia (nielen) židia žijúci v Európe. V súvislosti s antisemitizmom existujú dva celkom pikantné javy. Jednak to, že veľká časť ľavicových intelektuálov a politikov dlhodobo viac alebo menej otvorene sympatizuje s Palestínčanmi, a preto je kritická voči Izraelu a mnohokrát aj fakticky antisemitská.
V prípade Nemecka k tomu pristupuje ešte toto. Značná časť tamojšej inteligencie sa dlhodobo venuje vymývaniu mozgov obyčajných ľudí neustálym pripomínaním viny Nemecka v II. svetovej vojne. K ich repertoáru, samozrejme, patria na poprednom mieste aj pripomienky prenasledovania židov. Tá istá inteligencia sa teraz prihovára za prijímanie migrantov, ktorí so sebou prinášajú antisemitizmus.
Nedávno som sa vás pýtal, či majú malé krajiny šancu presadiť svoje názory v rámci EÚ. Uviedli ste, že len v prípade, ak sa spoja so silnejším hráčom, ktorý za to však bude niečo chcieť. A tiež ste upozornili na prezieravý postoj vládcov Francúzska a Nemecka ku stredo- a východoeurópskym štátom. Nový český premiér Andrej Babiš sľubuje, že dokáže v Bruseli viac dosiahnuť než jeho predchodca Bohuslav Sobotka. Myslíte, že je to možné alebo pre už spomínané až tak nezáleží na osobe premiéra?
Nepochybujem, že nový premiér má veľké šance dosiahnuť pre Česko viac ako jeho predchodca. A to z jednoduchého dôvodu. Pán Sobotka totiž v drvivej väčšine prípadov iba odkýval to, čo mu predložili. A to až do poslednej chvíle. Dva týždne pred svojou demisiou podpísal za nás v Göteborgu zmluvu o jednotnom sociálnom pilieri v rámci EÚ. Keď sa táto zmluva uskutoční, tak bude mať k nám pridelený azylant rovnaký nárok na sociálne príspevky ako v tých najbohatších členských krajinách. Čitatelia si sami urobia názor na to, ako takéto správanie odstupujúceho premiéra označiť.
Niečo také od Andreja Babiša neočakávam. Ale zároveň platí aj pre neho to, čo som v našom minulom rozhovore povedal. Možnosť malého štátu presadiť sa proti vôli európskych mocností je mizivá a vyžaduje od jeho vodcov veľkú osobnú odvahu a oddanosť záujmom vlastnej krajiny. Pánovi Babišovi a našej krajine by som oboje zo srdca prial.
V polovici decembra ste sa zúčastnili na konferencii o alternatívach Európskej únie. Aké podľa vás sú?
EÚ sa buď v historicky krátkom čase rozpadne, alebo sa udrží za cenu vylúčenia skutočných reforiem a posilnenia už teraz panujúcich autoritárskych tendencií. Pravdepodobnosť rozpadu systému EÚ je však silnejšia, než snahy ho zvnútra reformovať. A to preto, že pri moci sú jednoznačne tí, ktorí sa ozajstnej reforme zubami-nechtami bránia.
Keďže je Česká republika príliš slabý hráč na to, aby mohla smer vývoja spolku spoluurčovať, je pre ňu najdôležitejšie vedieť, ako by mala vo svojom vlastnom záujme konať. Musíme sa pokúsiť presnejšie načrtnúť možné vývojové línie EÚ a predovšetkým možnosti, ako by Česká republika mohla a mala reagovať. Je potrebné zodpovedať napríklad nasledujúce otázky: Aké možnosti nám ponúka EFTA alebo spolupráca v strednej Európe, ako využiť dvojstranné zmluvy na stabilizáciu našich vzťahov s európskymi partnermi a ďalšie. To sa musí stať bez predsudkov a rýchlo.
- Reklama -
