Politológ: Priemerní Nemci majú dojem, že sa od nich chce, aby sa prispôsobili cudzincom. Nemci reagujú pomalšie, ale keď reagujú, stojí to za to

9.8.2017 6:00

ROZHOVOR „Najnebezpečnejší sú pre Trumpa tí, ktorí zo súčasnej politicko-ekonomickej situácie ťažia najviac, teda americké multinacionálne firmy,“ konštatuje k súčasnej zložitej situácii prezidenta USA politológ, publicista a hlavná postava novej českej strany Realisté Petr Robejšek. Svoje slová ešte rozvádza: „Tieto korporácie síce básnia o požehnaní voľného obchodu, ale myslia len na to, ako hladko sa im vďaka globalizácii podarí ušetriť náklady na prácu a hlavne vygumovať svoje dane.“ K zastaveniu migračnej invázie cez takzvanú taliansku trasu známy politický komentátor potom uvádza: „Len čo rímska vláda pochopila, že nemôže zostať v pohodlnej pozícii tranzitnej krajiny, išlo zrazu všetko ako po masle. Za 24 hodín sa rozhodla povoliť vojenské operácie v líbyjských vodách a to sa malo a mohlo stať už v auguste 2015.“

Politológ: Priemerní Nemci majú dojem, že sa od nich chce, aby sa prispôsobili cudzincom. Nemci reagujú pomalšie, ale keď reagujú, stojí to za to
Foto: Archív: PR
Popis: Petr Robejšek, český politológ, ekonóm, komentátor a publicista žijúci v Nemecku

Čo to predvádza administratíva Donalda J. Trumpa alebo skôr on sám? Najprv najme nového riaditeľa komunikácie, ktorý komunikuje trochu ostro. Potom nechá vyhodiť „riaditeľa Bieleho domu“ a najme nového, štvorhviezdičkového generála. Ten po 10 dňoch vyhodí riaditeľa komunikácie a tlač preteká informáciami, že „teraz už bude poriadok“. Lenže je tu stále regulárne aj kongresové vyšetrovanie vplyvu Ruska na voľby. Oslobodzuje sa teraz Trump alebo len robí zúfalé veci? Ako si jeho kroky vysvetľujete?

Zmätok v Oval Office je vysvetliteľný jednak tým, že Trump je neskúsený a má povahu netolerantného a netrpezlivého šéfa. Chaotický dojem, ktorý vyvoláva, je však spôsobený predovšetkým inými dôvodmi, o ktorých sa veľmi neuvažuje. Tie sa týkajú celkovej mocenskej konštelácie, v ktorej sa Trumpovo prezidentovanie odohráva. Menší problém predstavujú egocentrickí a od reality odtrhnutí mudrlanti z médií. Vzhľadom na to, že ich berú na vedomie prevažne len im podobní, ich štekanie síce ruší, ale neohrozuje. Keby prezident na ich nenávistné ťaženie nereagoval tak často, ako to robí, bol by ich vplyv ešte menší. Trochu nebezpečnejší sú jeho opatrnícky mysliaci a nepružne konajúci kolegovia z európskych hlavných miest. Najnebezpečnejší sú konečne pre Trumpa tí, ktorí zo súčasnej politicko-ekonomickej situácie ťažia najviac – americké multinacionálne firmy. Básnia síce o požehnaní voľného obchodu, ale myslia len na to, ako hladko sa im vďaka globalizácii podarí ušetriť náklady na prácu a hlavne vygumovať svoje dane. A práve to by mohlo Trumpove rozhodnutia ohroziť. Preto je v porovnaní s neúprosnosťou ich (hoci aj zatiaľ nevysloveného) nepriateľstva voči Trumpovi kritika mainstreamových intelektuálov a podľa zastaranej metódy vládnucich európskych vodcov len ospalým čvirikaním lesného vtáctva. Môj záver: Ak Trump neuspeje alebo bude predčasne zbavený svojho úradu, tak už poznáme odpoveď na klasickú otázku z detektívok – „qui bono“; komu to najviac prospelo.

V súčasnosti to vyzerá, že nech už si Donald Trump vymyslí čokoľvek, v USA vládne aj tak Kongres. Ten rozbehol nové sankcie proti Rusku, na ktoré Rusi reagujú „trápením“ amerických diplomatov v Rusku. Takže okrem „ruského vyšetrovania“ je na Trumpa aj táto páka, keď v podstate sleduje, ako kormidlo politiky USA prevzal Kongres. Čo nám bráni označiť Trumpa za bezmocnú figúru v rukách iných častí americkej moci? A ako asi zareagujú nemeckí politici, ktorí až také brutálne sankcie proti Rusku nechceli? Vykašlú sa na Nord Stream 2 a odkývnu „výhodné“ dodávky plynu z USA?  

Trump je asi rovnako bezmocná figúra ako Barack Obama. To bol slabý prezident, ktorý svoje sebavedomé „Yes we can“ nepremenil na činy. Fakticky to znamená, že sa nedokázal presadiť proti washingtonskému establishmentu. Na rozdiel od Trumpa bola Obamova slabosť konformná s tradičným štýlom vládnutia. Jeho ústupky voči lobistom, jeho neochota prijať a presadiť tvrdé rozhodnutia boli zastierané protokolárnou pompou, štátnickým vystupovaním, rétorickou obratnosťou a hlavne používaním „správnych“ pojmov, ktoré sa páčili mainstreamovým médiám. To však nezmenilo nič na tom, že jeho „Yes we can“ bola len prázdna floskula. Obama bol muž, ktorý často vedel, kde je problém, ale nedokázal si s ním poradiť. Donald Trump je bojovník, ktorý má skúsenosti a schopnosti z podnikania, čo je pri správe štátu výhoda a zároveň nevýhoda. Ale predovšetkým, Trump má vedome alebo nevedome svoju antisystémovú agendu.

Donald J. Trump a Barack Obama

Donald J. Trump (vľavo) a Barack Obama. Zdroj: TASR

O rusko-nemeckých vzťahoch platí toto: určujúca je významná geopoliticky zakotvená záujmová spriaznenosť Moskvy a Berlína. Rusko má suroviny a energetické zdroje, a navyše predstavuje pre Nemecko veľmi zaujímavý trh. Nemecko je pre Rusko zdroj technológií a možností ovplyvňovať Európu. Za konfliktnosťou vzťahov oboch krajín pre Ukrajinu (téma sankcie) vidím dve príčiny. Jednak tlak minulej americkej administratívy, a to najmä vplyv geopolitických predstáv a plánov Hillary Clintonovej. A po druhé nemecká snaha stabilizovať rozkolísanú EÚ tým, že Rusko bolo štylizované do väčšieho vonkajšieho nebezpečenstva, než v skutočnosti je. Z toho s ohľadom na vašu otázku vyplýva, že Nord Stream 2 bude uvedený do prevádzky.

Len na okraj. Na tomto projekte je zaujímavejšie ako nemecko-americké vzťahy to, že Nord Stream 2 právom kritizuje Európska komisia. Tento plynovod je totiž v priamom rozpore so spoločnou energetickou politikou EÚ. Ale, čo už, z hľadiska Berlína slúži Nord Stream 2 na zaistenie nemeckej energetickej bezpečnosti. A na rozdiel od Česka majú aj pre Nemecko národné záujmy prednosť pred všetkým ostatným.

Aj Dmitrij Medvedev sa na Facebooku a pre rôzne médiá vyjadril v tom zmysle, že nový sankčný zákon proti Rusku ukončí nádeje na zlepšenie rusko-amerických vzťahov a že USA vlastne vypovedali Kremľu ekonomickú vojnu. Trumpova administratíva tým vraj odovzdala svoju výkonnú moc Kongresu, čím sa mení rozloženie síl v politických kruhoch USA. Dá sa s týmto názorom súhlasiť alebo je až zbytočne ostrý a emotívny?

Americké vzťahy s Ruskom sú vnímané skreslene. „Politické harašenie“ na povrchu nie je všetko. Podstatné je to, že nezávisle od aktuálnych vodcov majú Moskva a Washington významné spoločné záujmy. Hlavným z nich je ekonomicky a geopoliticky rozpínavá Čína. Obe krajiny musia vyvažovať čínsky vplyv. To, že Trump podpísal rozšírenie sankcií proti Rusku a Putin vypovedal pár stoviek diplomatov, na tomto spoločnom záujme nič nemení a ohromí len povrchných pozorovateľov. Medvedev to vie, ale najmä z vnútropolitických dôvodov nemôže stoicky mlčať.

Taliani už niekoľko mesiacov nezvládajú nápor utečencov najmä z Afriky, a preto už niekoľkokrát rokovali s náčelníkmi jednotlivých frakcií na juhu Líbye o lepšej kontrole hraníc. Zastaviť prúd utečencov sa však Rímu nedarí aj z toho dôvodu, že neziskové mimovládne organizácie – a to najmä tie medzinárodné – do Talianska stále vozia ekonomických migrantov. Teraz dokonca zástupcovia týchto neziskových organizácií odmietli uzavrieť s talianskou vládou dohodu o zastavení prísunu utečencov. Zdôvodňujú to argumentom, že by sa potom utopilo oveľa viac nelegálnych migrantov, ale veľa politikov ich napríklad obviňuje zo spolupráce a z obchodu s pašerákmi ľudí... Ako tento stav riešiť? Mali by ste na to nejaký recept?

Áno, recept by som mal a zverejnil som ho vo chvíli, keď sa migračná kríza začala, v auguste 2015. Vtedy som v „Respekte“ opísal najdôležitejšie otázky spojené s migračnou vlnou a sformuloval predpoveď: Je len otázkou času, kedy budú západné vlády nútené na migráciu reagovať podľa vzoru „pevnosť Európa“ a tvrdo obmedziť príliv migrantov na náš kontinent.

Túto predpoveď som opieral o môj poznatok, že muzeálne strany sa čo najdlhšie vyhýbajú použitiu najpriamejšej a najefektívnejšej reakcie, ale nakoniec sa účelnému riešeniu nemôžu vyhnúť. Ak sa pozrieme na politiku Talianska v uplynulých dvoch rokoch, tak uvidíme, že nielen analýza, ale aj predpoveď boli správne. Od leta 2015 sa Taliansko snažilo vyhnúť účelným, ale pre krajinu samotnú nepohodlným rozhodnutiam. Svoju „dolce far niente“ (sladkú nečinnosť) chránilo tým, že migrantov z Afriky a Blízkeho východu posielalo čo najrýchlejšie na sever, predovšetkým do Nemecka a Rakúska.

Nemecko pod vládou Angely Merkelovej väčšinu z nich prijímalo. V roku spolkových volieb sa však ani Merkelová neodváži prijímať z juhu prúdiacich hospodárskych migrantov, a tak v ostatných mesiacoch čoraz väčšia časť Afričanov zostávala v Taliansku. Ale to nebol hlavný dôvod. Najdôležitejšiu rolu v zmene talianskej politiky hrali prostí ľudia z krajín Vyšehradskej štvorky, ktorí rozhodne odmietli prijímať ekonomických migrantov z nesúrodých civilizačných okruhov. Výčitky a vydieranie zo strany západoeurópskych krajín ich postoj nezmenili, a tak nastal bod zlomu. Taliansku nezostalo nič iné, než urobiť to, s čím malo začať už v lete 2015; konečne kontrolovať svoje hranice.

Angela Merkelová

Angela Merkelová. Zdroj: TASR

Len čo rímska vláda pochopila, že nemôže zostať v pohodlnej pozícii tranzitnej krajiny, išlo zrazu všetko ako po masle. Počas 24 hodín sa 2. augusta 2017 rozhodol taliansky parlament povoliť vojenské operácie v líbyjských vodách. O podporu talianskeho vojnového námorníctva vraj požiadala Líbya a Rím žiadosti vyhovel. Môžete hádať, koľko za túto „žiadosť“ Taliani zaplatili a koho podplatili. Ale ako vždy – počíta sa výsledok.

Talianska vláda zároveň donútila šesť z deviatich mimovládnych organizácií podpísať kódex správania obmedzujúci ich operačné možnosti pri záchrane hospodárskych migrantov. Jednej z nemeckých neziskových organizácií, ktorá kódex správania nepodpísala, bola jej loď zadržaná v prístave. Je len otázkou času, kedy niektorá talianska vojenská loď použije proti pašerákom ľudí svoje zbrane a kedy dôjde k vojenskej operácii proti niektorej z ich pozemných základní. Presne to sa malo a mohlo stať už v auguste 2015.

Európska únia sa snaží Taliansku pomôcť v jeho ťažkej situácii. Nemecko a Francúzsko sa už zaviazali prijímať z Talianska v rámci známych povinných kvót oveľa viac utečencov, ktorí budú spĺňať podmienky na získanie azylu. Ako bude väčšina Nemcov reagovať na ďalší prísun utečencov po tom, ako tam islamskí teroristi znovu zaútočili (v mestách Hamburg a Konstanz)?  

To sa dozvieme v septembrových voľbách. Nemecké obyvateľstvo reaguje tradične podstatne umiernenejšie a celkovo pomalšie ako napríklad Francúzi. Keď však reaguje, stojí to za to. Ja už niekoľko rokov upozorňujem na negatívne dôsledky trvalo vynucovaného odčiňovania II. svetovej vojny. Tým, že politická a mediálna trieda nemeckej spoločnosti vnucuje ďalším a ďalším generáciám povinnosť odčiňovať vinu za udalosti v II. svetovej vojne – napríklad aj v tom zmysle, že musia prijímať všetkých migrantov –, by mohla dosiahnuť pravý opak toho, o čo sa snaží.

Isté je, že v Nemecku dochádza k vyostrovaniu názorového rozporu medzi politikou a médiami na jednej strane a väčšinovou spoločnosťou na druhej strane. Tento vývoj súvisí aj s tým, že do krajiny prúdia ďalší a ďalší migranti z nesúrodých kultúrnych okruhov. Priemerný nemecký občan sa pritom často nemôže zbaviť dojmu, že namiesto toho, aby sa prichádzajúci prispôsobovali pravidlám hostiteľskej spoločnosti, vláda a médiá očakávajú, že domáci sa budú prispôsobovať cudzincom. Táto skutočnosť vedie v spoločnosti k vzniku podprahovej podráždenosti a nevraživosti. Teroristické útoky v Nemecku a neuspokojivá bilancia pôsobenia bezpečnostných zložiek túto konfliktnosť sociálnej klímy len zvyšujú. Posledný stabilizujúci prvok situácie je doteraz prevládajúca dobrá konjunktúra. Ak by však malo dôjsť k hospodárskej kríze, tak je veľmi rýchlo predstaviteľné výrazné vyostrenie vnútropolitickej situácie krajiny.

Slovenský premiér Fico rokoval s predsedom Európskej komisie J. C. Junckerom, a to nielen o nekvalitných potravinách, ktoré rôzne firmy dovážajú najmä do postkomunistických krajín, ale aj o nechuti Slovenska, Česka, Maďarska a Poľska prijať utečenecké kvóty. Podľa niektorých médií sa vraj Fico „otočil“ a mal by začať stredoeurópske štáty presviedčať o potrebe prijímania utečencov. Domnievate sa, že to tak môže skutočne byť?

Nie je to vylúčené, ale pravdepodobnejšie mi pripadá toto vysvetlenie: Juncker vie, že dnes už nie je najslabším článkom Vyšehradu dosluhujúci Bohuslav Sobotka, a logicky mu zostáva slovenský premiér. Komisia je v ťažkej situácii. EÚ stráca svoju akcieschopnosť, a tak aj vierohodnosť, a Juncker potrebuje dôkaz o opaku. Snaží sa preto nahlodať jednotný odpor strednej Európy proti bruselskému poručníctvu. Na tento účel sa môže hodiť aj metóda fake news, teda zverejnenie skreslených informácií. Ale osobne si aj napriek tomu nemyslím, že by si dnes ktorýkoľvek zo stredoeurópskych vodcov mohol dovoliť počúvnuť Európsku komisiu a začať prijímať ekonomických migrantov z III. sveta. To vie aj premiér Fico.

Robert Fico (vľavo) a Jean-Claude Juncker

Robert Fico (vľavo) a Jean-Claude Juncker. Zdroj: TASR

Európska únia chce veľmi tvrdo potrestať Poliakov za to, že ich vládna strana PiS (Právo a spravodlivosť) sa snaží o reformu súdnictva, po ktorej by vraj politici mohli do značnej miery ovládať súdy. Brusel v tom podporili aj českí právnici z ústavného súdu a vedenie PiS za to skritizovali. Lenže napríklad jeden z poľských nezávislých novinárov pre Parlamentné listy uviedol, že poľské súdnictvo je zrelé na reformu, pretože tam vraj pôsobí nemalý počet neschopných, skorumpovaných a navyše právne nepostihnuteľných sudcov. A že ak PiS sklame, Poliaci ich v ďalších demokratických voľbách nebudú voliť, konštatoval. Má vôbec Brusel právo zasahovať do takýchto vnútorných záležitostí svojho členského štátu?

Najprv jedna vec – my v strane Realisté by sme zvolili inú cestu reformy justície ako poľská vláda. Ale to neznamená, že súhlasíme so správaním Komisie voči Varšave. Brusel sa oháňa demokraciou a právnym štátom, ale zámerne prehliada tieto skutočnosti:

1. Demokracia je nástroj na nachádzanie riešení podporovaných väčšinou spoločnosti. Cenné a jedinečné je na demokracii to, že vygeneruje rozhodnutie, ktoré podporuje väčšina tých ľudí, ktorí ponesú jeho následky. Poľská vláda bola zvolená väčšinou obyvateľov, a to na základe programu, v ktorom svoje plány na reformu justície deklarovala. A preto má pred Komisiou nedostihnuteľný náskok. Demokratická legitimizácia Európskej komisie je, diplomaticky povedané, veľmi sporná.

2. Demokracia nie je nástroj na nachádzanie správnych rozhodnutí, a to najmä preto, že správnosť sa overí až v čase. Spoločnosti sú porovnateľné s organizmami, ktoré sa prispôsobujú meniacim sa podmienkam. V tomto evolučnom procese sa ukáže, ktoré rozhodnutie bolo správne; totiž tým, že prispelo k prežitiu spoločnosti. Podľa tohto meradla bude možné posúdiť aj to, či bola poľská cesta reformy súdnictva správna. Európska komisia by sa na tomto pozadí nemala zaoberať poučovaním demokraticky zvolených vlád, ale skôr si robiť starosti o svoju vlastnú budúcnosť.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jan Štěpán
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Socialistická mentalita. Všetci tí „elfovia“ v skutočnosti len robia bordel. Naša nová kniha v niektorých kruhoch vyvolá hystériu, obáva sa Markéta Šichtařová

0:03 Socialistická mentalita. Všetci tí „elfovia“ v skutočnosti len robia bordel. Naša nová kniha v niektorých kruhoch vyvolá hystériu, obáva sa Markéta Šichtařová

ROZHOVOR Veľký knižný štvrtok v Česku je slávnostnou premiérou najočakávanejších titulov jesennej se…