Politická korektnosť zabíja demokraciu, varuje psychológ. A preto úplne bez zábran rozpráva, ako spoznal islam. Minimálne jeden jeho smer by vraj bolo vhodné zakázať

23.1.2016 12:30

ROZHOVOR Proklamovaná ochrana žien, ktorou sa islam zaštiťuje, nie je podľa psychológa Daniela Štrobla nič iné ako ochrana osobného vlastníctva. Emancipácia žien je pre tamojších mužov nepochopiteľná a nebezpečná. Ako keby nám niekto začal hovoriť, že naše auto by malo mať svoje práva, samo sa mohlo rozhodnúť, kam pôjde; a keby chcelo, preparkovalo by bez nášho vedomia a súhlasu k inému majiteľovi. Dáva na zváženie zákaz vahhábistickej odnože islamu na našom území, pretože nabáda na násilie proti skupine osôb.

Politická korektnosť zabíja demokraciu, varuje psychológ. A preto úplne bez zábran rozpráva, ako spoznal islam. Minimálne jeden jeho smer by vraj bolo vhodné zakázať
Foto: SITA
Popis: Žena v tradičnom moslimskom odeve

Pracovne ste pôsobili v niekoľkých moslimských krajinách a mali ste tak možnosť vidieť islamský svet na vlastné oči. Dal by sa nejako zovšeobecniť postoj či vzťah tamojších obyvateľov k ľuďom z Európy, ich hodnotám či životnému štýlu a čo je preň najcharakteristickejšie?

Keď nepočítam Kosovo, ktoré je síce moslimské, ale zároveň albánske a pre Albáncov stojí jeho etnikum a kmeňový pôvod vždy pred všetkým, potom som mal možnosť sa bližšie zoznámiť s dvoma oblasťami – južným Irakom a Afganistanom. Obe oblasti aj ľudia, ktorí tam žijú, sa líšili v mnohých ohľadoch. Južný Irak... Konkrétne mesto Basra je obývané predovšetkým šiítskymi moslimami. Navyše ide o veľké mesto a mestá všeobecne nie sú také konzervatívne ako vidiek. Nehovoril som s toľkými ľuďmi, aby som bol schopný dať fundovaný záver, ako nás vidia, ale tí, ktorých som spoznal, boli do značnej miery vzdelaní a náboženstvo nehralo v ich živote taký dominantný vplyv, ako to vidíme napríklad v Saudskej Arábii. Mali solídne povedomie o svete okolo seba. Svojím spôsobom na mňa urobili dojem. Pricestoval som tam krátko po páde Husajnovho režimu, keď boli všade ešte zreteľné stopy vojny. Napriek tomu bolo zjavné, ako sa obyvatelia snažia vrátiť svoje životy do pôvodných koľají. V pracovných dňoch boli ulice plné ľudí idúcich v oblekoch na úrad, na križovatkách boli policajti. Oproti Kosovu, kde aj pätnásť rokov po vojne je stále nezamestnanosť okolo deväťdesiatich percent, to bol očividný rozdiel.

Afganistan bol úplne iný. Na jednej strane tu bol Kábul, mesto, ktoré sa snažia modernizovať, kde ženy chodia do škôl, majú futbalové mužstvo a snažia sa emancipovať, a potom vidiek, kde môžete vidieť ten najkonzervatívnejší islam. Keby som si mal vybaviť jeden postoj, ktorý k nám miestni majú, potom je to prakticky stopercentne rozšírená ilúzia, že ktokoľvek, kto pochádza z Európy alebo z Ameriky, je bohatý. A to do takej miery, že vás napríklad neskrývane požiadajú o vaše hodinky s predstavou, že vy si predsa môžete kedykoľvek kúpiť dvadsať ďalších. A že bohatí sú v Európe a Amerike všetci.

Aké hlavné poznatky a skúsenosti o vzťahu muž verzus žena v tamojšom prostredí ste si z týchto miest odniesli?

Podobne ako v predchádzajúcej otázke. Basra na mňa nepôsobila až takým konzervatívnym dojmom. Sunnitský Afganistan bol iný. Tu bola zjavná jedna vec. Žena je majetkom muža. Najskôr svojho otca a potom svojho manžela. Rád by som tu spomenul jednu vec. Teológovia a religionisti sa môžu do omrzenia baviť o tom, akú oporu má to alebo ono správanie moslimov v Koráne, hadíse či práve šaría, ale to nič nezmení na tom, že kľúčom k pochopeniu správania moslimov je skôr tradícia. To neplatí len pre islam. Aj správanie napríklad kresťanov či židov sa oveľa viac odvíja od tradícií, ako od toho, čo je explicitne napísané v Biblii. Svadba je pre moslimských mládencov veľmi nákladná záležitosť a aj to je dôvod, prečo sú toľkí mladí muži nezadaní, a keď sa oženia, tak až v neskoršom veku. Tá toľko proklamovaná ochrana žien, ktorou sa islam zaštiťuje, nie je de facto nič iné ako ochrana osobného vlastníctva. No a preto, že je žena v konzervatívne tradičnej moslimskej spoločnosti skôr vec a majetok, nemôže mať veľa práv. Všetko ostatné sa od toho odvíja. Emancipácia žien je pre tamojších mužov nepochopiteľná a nebezpečná. Prirovnal by som to k tomu, ako keby nám niekto začal hovoriť, že naše auto, ktoré vlastníme, by malo mať svoje práva, samo sa mohlo rozhodovať, kam pôjde; a keby chcelo, preparkovalo by bez nášho vedomia a súhlasu k inému majiteľovi.  

V rozhovore pre Lidové noviny vyhlásil Safa Hassani, lekár s bohatou praxou z Afganistanu, ktorý dnes pracuje v nemocnici v meste Velká Bíteš a s rodinou žije neďaleko Brna, že to, čo sa udialo počas silvestrovskej noci v Kolíne nad Rýnom, vôbec nezodpovedá afganskej ani islamskej kultúre, pretože podľa ich náboženstva a ich kultúry je žena na prvom mieste. Mohli by ste to na základe svojho pobytu v Afganistane potvrdiť alebo máme takéto vyjadrenie brať skôr ako pokus o uchlácholenie verejnosti, v ktorej tie spomínané násilnosti vyvolali veľké pobúrenie?

To je rovnaké, ako keby som povedal, že v našom Temelíne by sa nemohlo stať to, čo v japonskej Fukušime, keď vlna cunami, spôsobená zemetrasením, zaplavila tamojšiu elektráreň. To, že nemáme pri Temelíne more, o kvalite Temelína v porovnaní s Fukušimou nič nevypovedá. V Afganistane by sa to, čo sa stalo v európskych mestách na Silvestra, nemohlo stať preto, že samotné ženy bez mužského sprievodu tam prakticky neuvidíte. Teda tu neexistuje žiadna súvislosť so správaním moslimov voči ženám v Nemecku či inde v Európe. Jedna vec sú dojmy a pocity a druhá vec sú čísla. Tie jasne ukazujú, že tam, kde je väčšia moslimská komunita, pribúdajú sexuálne motivované trestné činy.

Mali ste možnosť zažiť aj to, ako sa v týchto krajinách správajú k menšinám? Narážam tým na informáciu, že na jar sa má v Berlíne otvoriť špeciálna ubytovňa pre homosexuálov, lesbičky a transsexuálov z radov utečencov, pretože príslušníci sexuálnych menšín sú vraj v utečeneckých zariadeniach často vystavení násiliu.

Konkrétne postoj k menšinám som osobne so žiadnym moslimom v Afganistane či Iraku neriešil. Hovoril som o tom však s moslimami v Európe. Tu je zrejmé, že ich ponímanie odlišných sexuálnych preferencií leží niekde tam, kde bolo v našich končinách pred mnohými a mnohými rokmi. V kocke by sa dalo povedať, že v tomto sa moslimovia veľmi nelíšia od fundamentalistických kresťanov. Myslia si, že sexuálna orientácia nie je vrodená a existuje teda možnosť voľby. Domnievajú sa, že každý človek je tzv. normálny heterosexuál, a keď sa tak nespráva, znamená to, že je to deviant, ktorý sa slobodne rozhodol páchať sexuálny delikt. V tomto smere je zaujímavé, že práve naša republika, respektíve Československo, bola jednou z prvých krajín, ktorá vyradila homosexualitu zo zoznamu chorôb. Tým de facto pripustila, že ide o neliečiteľnú vlastnosť, ktorá tým, že nie je závislá od vôle, nemôže byť ani trestná.

Vo fínskom meste Haukipudas neďaleko Oulu zakázali mladíkom z miestnej ubytovne pre žiadateľov o azyl na dva týždne vstup do verejného bazénu. Dôvodom však nebolo to, že mladíci prichádzajú vo veľkých skupinách a spoločne pozorujú plavkyne, čo viedlo napríklad k zákazu v nemeckom Bornheime, ale incident, keď jeden z nich vstúpil do dámskych spŕch. Niektoré nemecké plavecké štadióny vyvesili vo svojich priestoroch plagáty, na ktorých uvádzajú, že akékoľvek obťažovanie žien je neprípustné. Čo si myslíte o týchto incidentoch a nie je naivné veriť, že táto „osveta“ môže medzi migrantmi zabrať?

Možno to niekoho prekvapí, ale ja tých mládencov celkom chápem. Uvedomme si, že sem prišli v obrovskom počte muži, ktorí nikdy v živote nevideli nahú ženu. A to ani svoju matku alebo sestru. Bolo by naivné očakávať, že v okamihu, keď sa ocitnú v bazéne plnom dievčat v bikinách, im nevyletia oči z hlavy. Ruku na srdce, ktorý normálny a zdravý muž sa neobzrie za peknou dievčinou v plavkách. Koniec koncov u žien platí to isté. Aj tie sa občas rady pozrú na pekne stavaného chlapa. Na tom nie je nič nenormálne. Nahotu či „polonahotu“ však vnímame ako niečo samozrejmé, nemá punc mimoriadnosti, a teda nás nakoniec až tak nezaujíma. To, čo je problém, je jednak miera tohto voyeurstva, jednak už skôr spomínaný postoj k ženám. Naša kultúra počas desiatok rokov vytvorila veľmi jemné hranice medzi tým, čo je prijateľné a čo nie.

Väčšina mužov z Európy intuitívne tuší, ako veľmi si ešte môže prezrieť peknú dievčinu, aby jej to nebolo nepríjemné, a kedy už si koleduje o malér. To však hovoríme o našom kultúrnom okruhu a naše správanie vychádza nielen zo spoločenských noriem, ktoré sme si v priebehu života osvojili, ale aj z nášho detstva, ktoré je pre fungovanie človeka v spoločnosti určujúce. Teraz tu čelíme dvom problémom. Tí, ktorí k nám zo Sýrie a ďalších islamských krajín prišli, majú celkom odlišnú výchovu a iné spoločenské normy. Ako psychológ viem, že čím skôr boli určité vzorce správania u jedinca osvojené a čím viac sú závislé od celkového kultúrneho a tradičného rámca, tým horšie sú odstrániteľné alebo zmeniteľné. Druhý problém je potom ten enormný počet imigrantov. Integrácia v zmysle priblíženia ich spôsobov správania našim by bola ťažká vždy, aj keby ich boli len stovky. Teraz sú ich tu státisíce. V tejto situácii vidím integráciu ako nesmierne ťažkú, možno dokonca u veľkého množstva prichádzajúcich ako nemožnú.

Zákazom vstupu do bazénov to však nekončí. V Dánsku niektoré bary a kluby v reakcii na pribúdajúce sťažnosti žien, ktoré na diskotékach obťažovali utečenci, zavádzajú nové pravidlá. Dnes tam nesmie vstúpiť nikto, kto sa nedohovorí po dánsky, anglicky alebo nemecky. Nedá sa skôr čakať ako reakcia násilie od tých, čo síce prišli do „krajiny zasľúbenej“, ale postupne im zakazujú to aj ono, pretože bazénmi a barmi to asi nekončí?

V plošnom zákaze vstupu imigrantov do niektorých zariadení vidím nebývalé pokrytectvo, a to predovšetkým Nemcov. Na jednej strane tu je tzv. willkommen, politika Angely Merkelovej, ale v okamihu, keď sa ukáže, že imigranti sa nesprávajú ako Nemci, začnú sa vytvárať „Asylsuchende frei“ zariadenia. Že niekomu tento termín nič nehovorí? Možno mu bude povedomejší „Judenfrei“. Nie som sám, kto má oprávnenú obavu, že absolútne iracionálna imigrantská politika bez ohľadu na záujmy ľudí a na realitu nás nakoniec vženie do náručia tých, ktorí „tu konečne urobia poriadok“. To sme si v dvadsiatom storočí už užili a nerád by som si to zopakoval.

Vy ste presvedčený, že politická korektnosť je najväčším ohrozením demokracie od konca studenej vojny a že sme si o terajšie problémy koledovali mnohými tzv. politicky korektnými opatreniami. Aké opatrenia by sa teraz mali prijať, aby sa ich dosah podarilo buď zmierniť, alebo úplne odstrániť?

Malér, v ktorom sme sa dnes ocitli, nemá jednoduché riešenie a už predtým som hovoril, že keď niekto tvrdí, že také pozná, tak klame a sleduje len jediný cieľ – a tým je ovládnuť dav. Európa s koncom studenej vojny akoby stratila dych v tom, čo sa myslí obranou hodnôt. Každá civilizácia, ak nemá zaniknúť, musí svoje hodnoty poznať a v prípade potreby ich musí brániť. Európski politici sa však ukazujú ako ľudia, ktorí buď obhajujú iné hodnoty ako ich voliči, alebo hodnoty nepoznajú, či konečne na akúkoľvek obranu hodnôt rezignovali. Na tento fakt upozorňovali rôzni ľudia už od 11. septembra 2001, ale väčšinou ich nikto nepočúval. To sa prejavovalo napríklad aj nízkou ochotou investovať do svojich armád, bezbrehým ustupovaním menšinám všetkého druhu a ignoranciou správ, ktoré nám poskytovali spravodajské služby. Anexia Krymu Putinovým Ruskom, teroristické útoky vo Francúzsku a teraz imigračná kríza postavili Európu do úplne inej situácie. Ľudia sú nútení konfrontovať svoje hodnoty buď s vonkajším, alebo s vnútorným ohrozením.

Kríza je vždy príležitosť a my máme teraz šancu revidovať svoje doterajšie postoje a zmeniť svoj prístup k mnohým veciam. Tým najzásadnejším je podľa môjho názoru zrejme poznanie, že vzájomná tolerancia a rešpekt je to, na čom Európa do značnej miery stojí a na čo môžeme byť pyšní. Mysleli sme si, že to môže platiť bez výnimky. Teraz však vidíme, že tolerancia a rešpekt, aby vôbec mohli existovať, nesmú byť bezbrehé. Nemôžem a ani nesmiem byť tolerantný k netolerancii a nemôžem a ani nesmiem rešpektovať tých, ktorí nerešpektujú mňa. Zdá sa, že ľudia naprieč Európou si to už postupne uvedomujú a chcú aj zmenu praktického prístupu k tým, ktorí nie sú ochotní tolerovať väčšinu a rešpektovať európskych starousadlíkov. Proti tomuto prirodzenému tlaku stoja úplne impotentní politici Európskej únie, bezpečne odrezaní od vonkajšieho sveta múrmi bruselských kancelárií, a ďalej Angela Merkelová, ktorá sa však stále viac začína podobať legendárnemu kolu v plote.

Taká je teda situácia. Aké by teda mali byť potrebné kroky?

Musíme primárne úplne opustiť falošný koncept multikulturalizmu, ktorý koniec-koncov už pred časom Angela Merkelová označila za mŕtvy. Ďalej sa musíme oslobodiť od politickej korektnosti. Musíme byť schopní opäť nazývať veci pravými menami a nelakovať svet naružovo len preto, že by sme sa mohli niekoho dotknúť. Politická korektnosť je zákerná forma manipulácie, keď nahrádzame niektoré pojmy inými, aby sme u ľudí vyvolali iné pocity a znížili aj ich schopnosť racionálne a logicky o veciach premýšľať. Ide o techniku tzv. labelingu, ktorá sa bežne používa napríklad v marketingu a reklame, ale vo verejnej diskusii nesmie mať miesto. Ide o formu orwellovského newspeaku, ktorého cieľom bolo de facto vyradiť kritický rozum z hry. Preto vnímam politickú korektnosť ako fundamentálne ohrozenie demokracie, ktorá stojí na otvorenej diskusii. Tá je v prostredí politickej korektnosti prakticky vylúčená. Nemýľme si však absenciu politickej korektnosti s hulvátstvom. Svet okolo nás aj veci, ktoré nám prekážajú, môžeme pomenúvať pravdivo, a pritom zostať kultivovaní.

Ale tým by sa to asi končiť nemalo. Čo by teda malo nasledovať?

Ďalším krokom musí byť opätovné prevzatie kontroly nad európskym územím. Znižovať dopyt po emigrácii tým, že zlepšíme životné podmienky v krízových oblastiach, je síce pekné, ale v žiadnom prípade to nestačí a hlavne sa to nedá bez mnohého ďalšieho. Musíme všetkými prostriedkami, a tým myslím predovšetkým armádu a políciu, zabezpečiť to, že na naše územie príde len ten, koho sem sami a dobrovoľne pustíme. Zákony sa nemusia nijako meniť, stačí, keď budú platiť pre všetkých bez výnimky a bez ohľadu na pôvod. Nemecko by malo začať skladať účty zvyšku Európy v tom, ako dokáže neúspešných a neoprávnených žiadateľov o azyl vracať späť do ich krajín pôvodu. O tomto probléme sa diskrétne mlčí, pretože je veľmi zložitý a zrejme spojený s takým konfliktom, že sa do toho nechce nikto pustiť. Odbiť ho však nesmieme a musíme sa stále pýtať, ako sa tento problém bude riešiť.

Konečne by sme si mali uvedomiť, že bez konfliktov sa zmena európskeho kurzu vo vzťahu k islamu a imigrantom nezaobíde. Mnoho rokov sme sa snažili vyhnúť konfliktom tým, že sme sa neustále vzdávali svojich práv a nášho spôsobu života v prospech akéhosi sociálneho zmieru. Teraz sme v situácii, že už nie je kam cúvnuť a musíme sa odraziť od steny. To, samozrejme, narazí na veľmi nepeknú reakciu tých, ktorí si v minulosti zvykli, že väčšinová spoločnosť zatvára nad ich životným štýlom, ktorý je často v príkrom protiklade k našim zákonom a hodnotám, oči.

Môžu byť uvedené európske hodnoty pre migrantov vôbec atraktívne?

V tejto súvislosti mám úplne súkromný návrh, ktorý spočíva v uvážení zákazu vahhábistickej odnože islamu na našom území. Vahhábizmus je dominantný smer v Saudskej Arábii, takže to bude znamenať nepochybne mnoho diplomatických sporov s touto krajinou. Svoje budú hovoriť aj zarytí obhajcovia ľudských práv. Musíme si však uvedomiť, že všetci teroristi v uplynulých rokoch u nás či v Amerike boli práve priaznivcami tejto sekty. Vahhábizmus je absolútne netolerantný a povyšuje islam na jediné pravé náboženstvo s tým, že ho treba šíriť slovom aj mečom. Na otázku, či vahhábizmus náhodou nenabáda na násilie proti skupine osôb, nie je ťažké odpovedať. Nabáda. Nemci na svojom území nepovoľujú scientologickú cirkev s tým, že funguje úplne proti duchu demokracie. Pre vahhábizmus platí to isté, a tak by nebolo na škodu vyslať všetkým jeho vyznávačom odkaz, že u nás nebudú môcť vyznávať tento smer islamu. Potom sa budú môcť rozhodnúť, či im život u nás stojí za to, aby zrevidovali svoje náboženské presvedčenie alebo zostali tam, kde to tamojšej spoločnosti neprekáža.

Pre akýchkoľvek imigrantov budú naše hodnoty atraktívne len dovtedy, kým neuvidia, že sme pripravení ich úplne jednoznačne brániť, lebo práve tie sú základom toho, ako dobre sa nám darí a prečo sú práve európske krajiny takým lákavým cieľom migrácie.

Daniel Štrobl je psychológ a psychoterapeut, orientovaný na klasickú psychoanalytickú psychoterapiu. Je externým lektorom Inštitútu aplikovanej psychoanalýzy, predsedom etickej komisie Asociácie vojenských psychológov a spolupracovníkom mnohých zahraničných inštitúcií. Pôsobí tiež ako supervízor pracovných tímov a pedagóg. Je autorom mnohých odborných článkov a publikácií. Pravidelne prispieva do celoplošných českých médií, najmä do MF Dnes a Lidových novín a ďalej na server Aktualne.cz. Pre médiá sa vyjadruje z pozície experta na problematiku medziľudských vzťahov, stresu a ľudského správania pri záťaži.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jiří Hroník
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Kristian Kodet so ženou pre PL: Spoločnosť v USA je rozdelená. Rovnako ako v Česku. Za podporu Trumpa vám rozbijú okno

20:01 Kristian Kodet so ženou pre PL: Spoločnosť v USA je rozdelená. Rovnako ako v Česku. Za podporu Trumpa vám rozbijú okno

ROZHOVOR „Komunisti mi vtedy zakázali na päť rokov vystavovať. Ja som urobil výstavu a to bolo ako r…