Pavol Rusko: Neviem, či by som dnes Markízu vôbec zachraňoval

30. 10. 2019 16:45

ROZHOVOR Pavol Rusko, jeden z bývalých najvplyvnejších mužov Slovenska, ktorému patrila najsledovanejšia televízia v krajine, vydal knihu. Dnes je obžalovaný z ekonomickej kriminality –v kauze zmeniek a z objednania najzávažnejšieho zločinu – vraždy bývalej obchodnej partnerky Sylvie Volzovej. Rusko tvrdí pre ParlamentnéListy, že je nevinný a obžaloba je vykonštruovaná. Súdne procesy sleduje celé Slovensko. S Pavlom Ruskom sme hovorili o jeho životnom príbehu a knihe Markíza, politika a mafia, ktorú tento týždeň predstavil.

Pavol  Rusko: Neviem, či by som dnes Markízu vôbec zachraňoval
Foto: TASR
Popis: Pavol Rusko

Nedá mi nepoznamenať, že sa rozprávam v podstate s väzňom, lebo máte monitorovací náramok. Ako sa cítite?

Myslíte s tým náramkom? Nuž, pocity sú klasicky zmiešané: na jednej strane si uvedomujem, že aj vďaka tejto “krabičke” sa nenaplnili zámery a ciele tých, ktorí celé to svinstvo zosnovali, zorganizovali a zrealizovali s jasným zámerom, aby som doteraz trčal vo vyšetrovacej väzbe a zlomený rozprával, čo by si páni vyšetrovatelia a gauneri stojaci za nimi priali. Na druhej strane mi každý večer pripomína, že musím byť neustále v strehu, lebo v tejto nenormálnej predvolebnej vojne oligarchov o nové rozparcelovanie vplyvu na Slovensku, počas ktorej majú  záujmy cudzích tajných služieb u nás už dávno minimálne prechodný pobyt, je možné naozaj všetko.    

Na snímke Štefan Agh prichádza na Špecializovaný trestný súd v Pezinku na pojednávanie v kauze falšovania zmeniek TV Markíza 31. júla 2019. Zdroj: TASR

Kniha, ktorá pred pár dňami vyšla, začala vznikať práve vo väzbe pred náramkom. Je to síce pútavé, ale v podstate obsahovo až otrasné čítanie na štýl Gorily. Prezentujete sa v nej v úplne inej podobe, než vás verejnosť vnímala a vníma, odhaľujete v nej pozadie vydretého až sústavne vybojovávaného úspechu a bohatstva. Akoby vždy existovali nejaké prekážky, nejaké ALE, ako ste to nazvali v knihe Mr. BUT.

Nuž, ani nie tak v inej ako v pravdivej podobe. Tí, ktorí ma osobne nepoznajú, si predsa môžu o mne urobiť názor len a len z médií. Tých pravda vôbec nezaujíma. Drvivá väčšina z nich musí na malom slovenskom trhu dennodenne bojovať o holú existenciu a tento boj ich už dávno priviedol aj k poznaniu, že priemerného čitateľa či diváka “pravda nudí a lož zabáva” a že oveľa viac im chutia informácie o nešťastí, problémoch či tragédiách tých druhých než dobré správy o ich radosti, úspechoch či šťastí. Kladní hrdinovia už dávno vymreli, takže vo všeobecnosti platí, že čím horšie, tým zaujímavejšie, čím väčšieho gaunera z niekoho vytvoríme, tým sa ľahšie predáva. A keď sa ešte pozriete na tie deti, ktoré sa tvária ako novinári a pritom na 80 % vôbec nerozumejú, o čom píšu, tragédia stádovitosti, nekompetentnosti a povrchnosti je na svete. Smutné je, že v slovenskej žurnalistike takáto “kvalita”  často stačí – ale to už je iný príbeh a iný Mr. BUT.          

Prvý, ozaj tvrdý stret s realitou ste asi spoznali, keď ste sa v roku 1994, po podpise zmluvy s ESPE štúdio, s. r. o., ocitli v situácii, keď vás licenčná rada vybrala ako kandidáta na udelenie licencie, aby vás prakticky vzápätí začali ľudia okolo Siloša Pohanku vydierať a tlačiť k múru – s cieľom zmeniť dohodnuté pomery v budúcej televízii a odstaviť vás aj z jej riaditeľského postu. Citujem z knihy: ”Kľulo sa to asi tak hodinu… ešte treba podpísať “malý” dodatok k našej zmluve, ktorý zmení vzájomný pomer obchodných podielov v budúcej firme na 60:40 v prospech Espé štúdia, s. r. o., pričom ja zabudnem na riaditeľskú  stoličku a stiahnem sa do úzadia.”

Úprimne povedané, bol to šok. Po prvýkrát sme sa vtedy dotkli neuveriteľnej chamtivosti, šokujúcej vierolomnosti a priam  bohorovnej arogancie tých, ktorí mali pôvodne stáť po našom boku. Mali sme čo robiť, aby sme to všetko ustáli a i naďalej zostali v hre. Na druhej strane to bola skvelá príprava na temné hory pretvárky, nekonečné polia sebectva a bezodné moria závisti, ktoré sme museli po ceste úspechu spolu s Markízou prekonať. Takže aj v tomto prípade platilo: Ťažko na cvičisku...

Prvý kontakt s podsvetím ste získali, keď obsadili Markízu pri pokuse o  jej ovládnutie  Marianom  Kočnerom a Štefanom Ághom?

Nuž, pravdupovediac, prvý kontakt s podsvetím bolo stretnutie s Černákom a Kaštanom, ktoré sprostredkoval Ján Kováčik. Pre poriadok treba uviesť, že ho nielen sprostredkoval, ale na ňom aj po celý čas bol. To, prečo podlo klamal a nechal ma 30 dní vo vyšetrovacej väzbe, hoci mohol svojím svedectvom už na začiatku potvrdiť, že všetko bolo tak, ako som vypovedal ja, a že o žiadnu objednávku vraždy vtedy nešlo, je už otázka na jeho čierne svedomie. Verím, že raz bude musieť jeho duša vysvetľovať, prečo predal priateľa a pomáhal ho dostať do väzenia, hoci dobre vedel, že je nevinný. Ak sa teda pýtate na môj prvý kontakt s podsvetím, tak ten  zostane navždy spojený s odpornou zradou človeka, ktorého som kedysi považoval takmer za brata a dnes už len za bezcharakternú ľudskú stoku. Tie ostatné kontakty a skúsenosti boli tiež veľmi nepríjemné, ale táto bolela bezkonkurenčne najviac.

Na snímke M. Kočner  Zdroj: TASR

Popri mafiánoch ste boli v kontakte aj s politikmi. Spomínate na Mikuláša Dzurindu, ktorý podľa vás bol výborný politický stratég a vytušil, že post lídra SDK sa pretransformuje na post predsedu strany. On sa ním chcel stať, chcel byť premiérom, potreboval však, aby ho ľudia poriadne spoznali a preto došiel za vami. Za dva mesiace po kampani v Markíze sa mu podľa vás popularita vyšplhala z osem na štyridsať percent. Veď ak  mohol Dávid poraziť Goliáša v Biblii,  prečo nie aj na Slovensku?  Keď spomenul, že rád beháva a práve sa chystá na Medzinárodný maratón mieru do Košíc, spozornel  som.  … Super, urobíme súťaž – najlepšie o auto. Otázka bude znieť asi takto: Zabehne líder opozície Mikuláš Dzurinda košický Medzinárodný maratón mieru pod 3 hodiny a 30  minút? Ako cenu dáme nový SEAT. Denne nasadíme tak sedem-osem upútaviek.” Aký to bol pocit prvý raz "vyrábať" premiéra a čo ste z toho potom mali?

Nemal som príliš čas na pocity, ale s výsledkom som bol veľmi spokojný. Viete, my sme vtedy začali vnímať obrovský tlak zo strany vládnej moci, uvedomovali sme si rastúci konflikt i stále väčšiu nenávisť voči nám, ktorá neveštila nič dobré. Cítili sme existenčné ohrozenie Markízy a vedeli sme, že ak Mečiar vyhrá voľby a bude na Slovensku vládnuť ďalšie štyri roky, nevydržíme ani dva. Ak má totiž štát dosť času a začne proti vám bojovať, môžete už len hľadať cestu, ako prehrať s čo najmenšími stratami. Inými slovami, my sme vlastne silnú opozíciu a silného lídra sami potrebovali. Mysleli sme si, že ich volebné víťazstvo nám zabezpečí ďalšiu pokojnú existenciu. To, že  v tomto prípade sme sa sami mohli presvedčiť, že práve “myslenie” býva matkou tých najväčších omylov, je už iný príbeh.    

TV Markíza podľa Pavla Ruska vyrobila z Milukáša Dzurindu premiéra. Zdroj: TASR

O  televíziu ste bojovali akoby sústavne.  Ciele mafiánov a politikov boli, zdá sa, podobné. Licenčná rada odsúhlasila už v prípade VTV prechod vysielacích práv pri exekúcii na dražiteľa a, zdá sa, že Markíze hrozil podobný osud. Komunikovali ste o tom podľa knihy s Ernestom Valkom. „V jednej chvíli naše rozhádané strany upozornil,  že najväčší dravec číha niekde úplne inde, je silný, ľstivý a má hlad…  V poslednej chvíli sme Dzurindovi zobrali živého mamuta… Ubezpečil nás, že ak budeme dostatočne hlúpi a nedokážeme sa dohodnúť na tom, ako to celé rozmotať, nájdu naši ´milí´ vládni politici spôsob, ako zánik licencie presadiť. My sa vzápätí ocitneme bez televízie a kočnerovci bez peňazí.”  Práve tu treba podľa vás hľadať moment, keď ste s nepriateľom Kočnerom spojili sily?

To zase nie, my  sme sily naozaj nikdy nespájali, na to sme príliš odlišní. Práve naopak, celé roky sme proti sebe bojovali – a to aj v čase, keď s ním všetci novodobí “svätuškári”, ktorí sa dnes tvária, že Kočnera vlastne nikdy nestretli a nepoznali, chodili na párty, žúrky, dovolenky či rekreačné pobyty na Donovaly. Tá naša dohoda z roku 2000 bola pragmatická, nevyhnutná a pre mnohých, ktorí už tancovali na hrobe Markízy, to bola tá najhoršia správa, akú si len vedeli predstaviť. Gamatexu garantovala peniaze, Markíze zachránila  licenciu. Keď sa však dnes pozerám na jej bezprizorné vedenie, absolútne nevďačných (skoro už bývalých) amerických majiteľov, arogantných a bohorovných právnych zástupcov, z ktorých niektorí dokonca v tom období napomáhali, aby Markíza o licenciu prišla, a zároveň vnímam odsudzovanie aj zo strany mnohých “markízakov”, začínam si tie kroky na záchranu Markízy vyčítať. Možno by bolo naozaj lepšie, keby vtedy “odišla” spolu s nami, ktorí sme jej vdýchli život. Ktovie, či by nebolo spravodlivejšie, ak by sme ju nemali nielen my, ale ani tí, ktorí ju dnes vlastnia, riadia ju či v nej dlhé roky pracujú – mnohí z nich si ju totiž vôbec nezaslúžia.

Bola by tu odrazu dosť zvláštna situácia: napríklad markízacke hviezdy by boli možno nezamestnané, ale zato by sa na mňa nepozerali ako na podvodníka... Ozaj, milé vážené hviezdy a hviezdičky, prišlo vám niekedy na um, čo všetko sme museli s Vierkou  zvládnuť, prežiť, riskovať a obetovať, aby ste sa vy dnes mohli tváriť ako nositelia úspechu? Aby ste sa vôbec mali odkiaľ na divákov usmievať?  Zrejme je vaším veľkým šťastím, že sa nedá cestovať v čase a že je nemožné, aby som ešte raz stál pred rozhodnutím, ako a či vôbec mám Markízu zachraňovať. S poznaním, aké mám, totiž veľmi pochybujem, že by som sa zachoval rovnako.   

Nechcem veľmi zachádzať do živého procesu, v rámci správ sa stanoviská zverejňujú, ale fakt je, že tento motív pri obžalobe zatiaľ neprechádza. Rovnako tak skutočnosť, že zmenky ste zatajovali podľa knihy aj preto, lebo ste sa báli aj Ukrajincov, čo vás proti Gamatexu strážili a ťažko by pochopili, že agresorom z  podsvetia idete vyplatiť 500 miliónov, zatiaľ čo im má stačiť len zlomok tej sumy.

Za normálnych okolností som sa ich nikdy nebál, ale nevedel som odhadnúť ich reakciu v prípade, ak by zistili, že som ich vlastne obišiel, lebo tie dohody som urobil vlastne poza ich chrbát. Schválne, čo si myslíte, aká by bola ich reakcia, ak by zistili, že oni dostanú nejakých 25 miliónov a tí, proti ktorým nás chránili, 500? Ja som presvedčený, že by povedali asi toto: „Čože? Ty im chceš dať takú obrovskú sumu? A začo? Nie, nie, bude to úplne inak: nám dáš polovicu...” No a kto chce vedieť viac, nech siahne po knihe. Tam to je všetko do bodky pomenované a presne vysvetlené.

S kým sa dnes stýkate? Máte manželku Henrietu, bývalú manželku Vierku, ktorá na súde uviedla, že o zmenkách vedela. Inak ako vychádzate s bývalými známymi? Obžaloba z vraždy je vážna vec. V knihe sa píše: „Po mojom uväznení sa medzi ´markizáckou smotánkou´ takmer zo dňa na deň rozšíril nový trend ´premazania spomienok´ a nahodenie ´úprimne prekvapeného´ výrazu typu ´ale veď ja som s Ruskom vlastne nikdy nemal nič spoločné´. Ticho, sebectvo a alibizmus drvivej väčšiny bývalých kolegov tak vlastne pripustili, že tým objednávateľom vraždy som v podstate aj mohol byť.“ Napriek tomu pôsobíte vcelku pokojne.

Na snímke bývalá manželka podnikateľa Pavla Ruska Viera Rusková prichádza na hlavné pojednávanie 17. októbra 2019 v Bratislave. Zdroj: TASR

Na Slovensku si pre vás prsty nikto páliť nebude a nezištnú pomoc nájdete akurát tak v Dobšinského rozprávkach, nie v reálnom svete. Čím skôr sa s tým zmierite, tým skôr vás to prestane trápiť a nebudete sa potácať od sklamania k sklamaniu.

Keď už hovoríte o knihe, spomínam v nej aj to, že keď som sa vďaka Dočekalovi (a vlastnej hlúposti) ocitol finančne na dne, z bývalých markízakov, ktorým som v podstate pomohol zmeniť  život, mi pomoc ponúkli dvaja. No a keď ma prepustili z vyšetrovačky, tak sa mi ozvali štyria. Zvláštne je, že ak som v prvom prípade ešte pociťoval aké-také sklamanie, v druhom som sa nad tým ani nezamýšľal. Miera očakávania už totiž dosiahla „reálnu úroveň” a poznanie, že veľká väčšina bývalých kolegov je vás ochotná okamžite odkopnúť a prehodiť cez palubu len čo zacíti, že by kontakt s vami mohol čo i len vzdialene ohroziť jej skvelú kariéru a tučnú výplatu, som vtedy už považoval za samozrejmé. Očakávať vďačnosť od tých, ktorým ste pomohli, je hlúpe, naivné a skoro až smiešne. Oveľa dôležitejšie a zmysluplnejšie je vsadiť na kvalitu:  jeden človek, ktorý vás naozaj ľúbi, vyváži stovky farizejov a vypočítavých sebcov. Takmer úplne som zmenil okruh ľudí okolo seba – je oveľa menší, ale zato oveľa bohatší: na dôveru, úprimnosť, lásku i priateľstvo. Tak som sa nastavil, tak žijem a tak som teraz šťastný.       

V minulosti opisujete ako ste si prestrelili lýtko. „Sadol som si teda na malý stolček, priložil hlaveň k ľavému lýtku a na chvíľu zavrel oči. Nebál som sa – strach potlačila úľava. Ušiel som vám pán prokurátor, vaša pasca nesklapne. … a takmer s radosťou som  stlačil spúšť.” To znie úplne hrozne, aby v demokratickej krajine toto robil človek ako ochranu pred štátnou mocou.

Vidíte, kam až môže človeka doviesť organizovaná štvanica, bezmocnosť a zúfalstvo. Inak, v  knihe je o tejto situácii povedané oveľa viac – treba si prečítať, potom sa to iste dá aj ľahšie pochopiť.  Nuž a pokiaľ ide o ten “demokratický štát”... Ale no tak... My máme predsa k skutočnej demokracii ešte veľmi, veľmi dlhú cestu. To, že máme ústavu, zákony, súdy či parlament, je predsa len viac-menej inštitucionálna záležitosť. Rozhodujúci je však výkon moci a postavenie občana – no a tam je ešte more práce. Pokiaľ ste si nevšimli, zatiaľ sme taká policajno-politická mediálna partokracia. Každý deň počúvame, koho zadržali, zatkli, obvinili, obžalovali, kto komu v parlamente vynadal, kto sa s kým pobil, kto na koho čo má,  kto koho odpočúval a kto si s kým písal... Všade samý jed, agresivita, nenávisť a zlo.

Vždy som si myslel, že demokracia je o riadení štátu a hľadaní najlepších riešení pre jeho občanov. Zatiaľ mi to u nás pripomína jeden veľký bordel, kde si každý hrá svoju hru na svojom piesočku a všetci spolu vytvárajú hmlu, v ktorej sa občania strácajú a vyvolení kradnú.

Dostať sa z tohoto mentálneho chlieva nám určite nejaký čas potrvá, ale veď aj cesta okolo sveta začína prvým krokom či nie?     

V knihe podrobne opisujete politické dianie a vaše skúsenosti z vlády, pôsobí to ako spis Gorila. V akej politickej zostave vidíte nádej na zmenu?

Tak to je asi najťažšia otázka z celého rozhovoru...:-)  Nádej na “zmenu” vidím po voľbách – tá určite príde už na budúci rok a myslím, že mnohí ešte budú oči otvárať, kam nás toto bláznovstvo, riadené médiami oligarchov a spravodajskými hrami zahraničných dobrákov privedie. Na druhej strane je smutnou pravdou, že tí, ktorí boli dlhé roky pri moci, si to za svoju aroganciu, chamtivosť a hlúposť zaslúžia – práve ako kedysi Dzurinda tú svoju Gorilku. Ak by ste ale mali na mysli “pozitívnu zmenu”, tak na tú si budeme musieť ešte počkať – odhadujem takých osem až dvanásť rokov. Budem úprimne rád, ak sa jej vôbec dožijem.

V rozhovore sú použité úryvky z knihy Markíza, politika a mafia.

Autorka:  Lucia Balichová

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Utečenci z Eritrey a Sudánu na nás hádzali kamene, totálne násilie, ale to sa nikde nedočítate. Spisovateľ Tenenbom je tu s knihou o dnešnej Británii

18:41 Utečenci z Eritrey a Sudánu na nás hádzali kamene, totálne násilie, ale to sa nikde nedočítate. Spisovateľ Tenenbom je tu s knihou o dnešnej Británii

ROZHOVOR Veľká Británia je na Západe najviac antisemitskou krajinou súčasnosti a žijú tam chudobní ľ…