Ministerstvo zahraničných vecí vás kritizovalo za výroky, že sankcie Európskej únie bránia Sýrii nakupovať lieky. Prečo ste sa rozhodli navštíviť Sýriu?
My sme boli v Sýrii na oficiálnej návšteve na pozvanie sýrskej vlády, ktoré dostala európska politická strana Aliancia za mier a slobodu, ktorej sme členom. Šesť dní sme boli v Sýrii a dva dni v Libanone, kde sme sa stretli s ministrom obrany a prezidentom. V Sýrii sme sa stretli s troma ministrami a predsedom sýrskeho parlamentu.
Informovali ste o svojej návšteve aj slovenské ministerstvo zahraničných vecí či predsedu parlamentu?
Nie, pretože my sa nemáme o čom baviť so zradcami, ktorí sú vo vláde a vedení parlamentu. Ľudia, ktorí opakovane vyšlú slovenských vojakov do cudziny provokovať Ruskú federáciu a ktorí odhlasovali pozvanie amerických vojakov na Slovensko, sú jednoducho zradcovia.
Ide iba o štyroch amerických vojenských expertov, ktorí budú zabezpečovať výcvik a poradenstvo.
Tak sa to začína v každej krajine. Najskôr experti, potom poradcovia, potom presunuté jednotky a nakoniec okupácia.
Ale predsa o všetkom rozhoduje parlament.
Bohužiaľ, plný zradcov.
Väčšina národa ich však volila.
My to akceptujeme a chápeme to. Ľudia si ich demokraticky zvolili a oni robia túto politiku. Nám sa to nepáči, ale tolerujeme, že majú mandát takto konať.
A ako teda vnímate kritiku ministerstva zahraničných vecí na vaše vyjadrenia o Sýrii?
Minulý rok zaplatila Slovenská republika Turecku štyri milióny eur v rámci riešenia takzvanej migračnej krízy. V Sýrii vám však všetci povedia, že Turecko z tých peňazí nerobí žiadnu humanitárnu pomoc, ale vyzbrojuje a trénuje ďalších militantov, ktorí na severe Sýrie robia nepokoje a útoky.
Čo sa týka samotných sankcií, tak sú len dve možnosti. Buď klamú všetci Sýrčania a takmer celá Sýria, ktorá je lojálna vláde a prezidentovi, alebo klame ministerstvo zahraničných vecí. Nech si ľudia vlastným rozumom zhodnotia, čo je pravdepodobnejšie a prečo by Sýrčania nenakupovali medicínske zariadenia a prečo by nechávali trpieť svojich civilov a vojakov.
V prípade Turecka, ktoré ste spomenuli, tak išlo o dohodu medzi EÚ a Tureckom a peniaze smerovali na vybudovanie škôl pre utečencov na území Turecka.
Už len princíp je chorý. Predstavte si, že vám horí dom, čo je Sýria, a niekto vám chce pomôcť, ale nedá peniaze vám, ale vášmu susedovi. Takto to dnes funguje.
Peniaze smerovali do Turecka, aby sa zabránilo aj migračnej vlne, ktorá smerovala zo Sýrie do Únie.
Musím sa na tom smiať, pretože sme tam boli a počuli sme to z úst nielen sýrskych predstaviteľov, ale aj samotného prezidenta Libanonu. Každé euro, ktoré Európska únia a jej členské štáty zaplatia Turecku, migračnú krízu nezmenšujú, ale naopak prehlbujú. Všetci sýrski predstavitelia nám povedali, nech odkážeme v Európskej únii, že nechcú od nás žiadne peniaze ani to, aby sme prijímali ich občanov. Všetko čo od Európy chcú, je zrušiť sankcie, aby si mohli kúpiť medicínske vybavenie a techniku na obnovu škôl, nemocníc a infraštruktúry.
Nemôže aj samotný sýrsky režim využívať propagandu, ktorá mu vyhovuje na prezentovanie svojej reality?
Sýria asi propagandu nemá, pretože Sýria je odrezaná od sveta. Je tam embargo na všetko.
Tiež vám však počas vašej návštevy mohli prezentovať len ich videnie sveta či to, čo chceli, aby ste videli.
Samozrejme, že mohli a preto sme sa nedržali oficiálneho programu a chodili sme na miesta, ktoré nás zaujímali, aby sme videli realitu. Zažili sme rozhovory s obyčajnými ľuďmi a pacientmi. V jednej miestnosti, kde sme boli, čakalo 350 ľudí na ošetrenie a tí ľudia tam neprišli preto, aby povedali Kotlebovi to, čo vláda chce. Situácia je tam taká, že z troch veľkých nemocníc v Damašku sú dve zbombardované a jedna detská nemocnica vybaví denne osemsto detí. Na vyšetrenie sa čaká dva týždne, pretože majú veľmi vážny nedostatok akýchkoľvek lekárskych prístrojov, ale aj liekov.
Tak ale vlastných obyvateľov bombardoval aj Asad, napríklad vo východnej Ghúte, či prišlo k niekoľkým chemickým útokom.
Jediný chemický útok, ktorý sa uskutočnil v Sýrii, bol chemický útok protureckých skupín na severe, ktoré útočili chlórovými granátmi na civilné obyvateľstvo. Bolo niekoľko desiatok mŕtvych a niekoľko stoviek zranených, ktorí sú doteraz v nemocniciach s dlhodobými následkami.
Organizácia Human Rights Watch informuje o 85 chemických útokoch, z ktorých väčšinu spáchala sýrska armáda. Dokonca Al-Džazíra hovorila o použití zakázaného bieleho fosforu.
Od ľudí sme počuli iba o chlóre a nie fosfore, a počuli sme to práve opačne. Prečo by armáda, ktorá má k dispozícii techniku, používala proti svojim obyvateľom chlórové granáty? To nedáva logiku. Organizácia Human Rights Watch má navyše veľmi blízko k Izraelu, ale to je asi náhoda. Boli organizácie, ktoré tvrdili, že v Iraku sú zbrane hromadného ničenia a nakoniec sa ukázalo, že to nebola pravda. Dnes sme v tej istej situácii v Sýrii.
Stabilita Sýrie drží na jednote dvanástich alebo trinástich najväčších rodín a práve v čase našej návštevy sa konalo stretnutie týchto rodín, ktoré potvrdili oddanosť prezidentovi Asadovi. V samotnej Sýrii toto stretnutie privítali s veľkým nadšením.
V Sýrii však vládne menšina väčšine. Práve menšinoví alaviti, ktorí patria do šiítskej vetvy islamu, vládnu väčšine sunitom. Samotný Asad je alavit.
K tomuto sa neviem vyjadriť, pretože ja neviem rozlíšiť, kto je kto. Videl som ale, že drvivá väčšina obyčajných ľudí boli lojálni Asadovi a vláde. Idete po bazári v Damašku a 90 % sa priznáva k Asadovi tým, že má vystavenú jeho fotku alebo vyvesenú sýrsku vlajku. O takej hrdosti a vlastenectve môžu Európania iba snívať.
A nie je to tým, že tí, ktorí s Asadom nesúhlasili, radšej už dávno utiekli?
Chápem, čo tým myslíte, ale potom by z toho vyplývalo, že tých desať percent ľudí chcelo vojenským spôsobom spraviť prevrat. Predstavte si, že by u nás niekto začal robiť prevrat. Asi tiež by to s nimi štát urovnal.
Preto medzinárodné organizácie žiadali demokratické voľby aj s účasťou exilovej opozície.
Opozícia je predsa aj dnes v sýrskom parlamente a dokonca sa aj voči vláde vyhraňuje. My sme zažili realitu ulice, ja neviem povedať, aké sú vzťahy v parlamente. To by som sa musel hrať na najmúdrejšieho.
