PL sa hlásia zo Sýrie so správami o tamojšom živote aj prekvapivej chvále Putina. A so slovami starého muža o Európe

14. 4. 2016 16:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Mimoriadne z Damasku, kde prebiehajú parlamentné voľby, sa čitateľom PL hlási analytička a editorka Literárnych novín Tereza Spencerová. Tentoraz vzhľadom na náročný program síce stručnejšie, ale zato s autentickými postrehmi z miesta.

PL sa hlásia zo Sýrie so správami o tamojšom živote aj prekvapivej chvále Putina. A so slovami starého muža o Európe
Foto: SITA
Popis: Sýrsky prezident Bašár al-Asad

V Sýrii sa konali parlamentné voľby, ktoré na Západe vyvolali vlnu hnevu a kritiky. Vraj nemá zmysel usporadúvať voľby, keď sa na nich nemôže zúčastniť časť obyvateľov, a ďalší, napríklad Kurdi, sa na nich ani zúčastniť nechcú. Ako ste hlasovanie videli vy priamo na mieste?

Bolo zjavné, ako veľmi sa tunajšia vláda snaží, aby voľby prebehli bez najmenšej poškvrny. Vlastne mám pocit, že pôvodne sa hlasovať ani nemalo. Parlamentné voľby tu mali zatiaľ naposledy pred štyrmi rokmi, takže ich konanie v aktuálnom termíne je z hľadiska ústavy úplne v poriadku. Diskutovať sa však, samozrejme, dá o tom, či má také hlasovanie v čase vojny, ktorá ovplyvňuje takmer všetky aspekty života, väčší zmysel. Nič extra na chode štátu nezmenia, a preto sa špekulovalo, že boli voľby vyhlásené hlavne preto, aby sa mohli zrušiť alebo odsunúť, a to v rámci nejakého „handla“ so Západom. Medzitým sa však situácia na bojisku vyvinula tak, ako sa vyvinula, teda výrazne v prospech vládnej armády a jej spojencov, a tak sa asi nakoniec ukázalo, že vlastne ani neexistuje nič, za čo by Damask voľby v rámci takého požadovaného kompromisu „vymenil“. Sú to, samozrejme, len špekulácie, ale...

Vo výsledku sa tak šlo k urnám. Volilo sa na Damaskom ovládanom území, čo fakticky pokrýva asi 80 percent všetkých obyvateľov Sýrie, a z pätnástich provincií sa vôbec nevolilo len v dvoch. Spomínané argumenty o neúčasti alebo nemožnosti voliť síce znejú na prvý pohľad logicky a napovedajú akoby o nedemokratickom systéme, ale keď si uvedomíme, koľko ľudí vedome nevolí napríklad u nás, a aj napriek tomu nikto voľby neruší, tak... A to isté platí pre tú „nemožnosť“ voľby – napríklad v demokratickom Pobaltí nesmú voliť ruskojazyční občania, oficiálne však označovaní za „neobčanov EÚ“, a tiež to nikomu na Západe nejako zásadne neprekáža. Takže nebuďme pokrytci. A keď už, tak aspoň nie takí priehľadní.

Tak či onak, je zrejmé, že vo voľbách – či už zo zotrvačnosti, alebo tradície, alebo naozaj kvôli presvedčeniu – zvíťazí strana Baas, teda strana za prezidentom Asadom, ktorá má po dekádach pri moci najlepšiu štruktúru, organizáciu a najviac prostriedkov. K nej si potom prisadnú zástupcovia ďalších prúdov a možno aj veľmi rôznorodých. V stredu mi tu jeden mládenec vysvetľoval, že bude voliť svoju kamarátku, pretože má v programe sociálny štát, a potom ešte jednu Arménku, pretože si Arménov váži ako obete tureckej genocídy. Mnohí z nich vtedy pred smrťou utiekli práve sem, do Sýrie, a už tu zostali. Keď som namietala, že sociálny štát u nás v Európe je už len akousi podivnou spomienkou, nenechal sa zneistiť... Asi tu majú ešte nádej. Prinajmenšom niektorí. Väčšie pochopenie som však mala pre postaršieho pána, ktorý mi tvrdil, že voliť nepôjde, pretože všetci politici aj tak len klamú. „Si z Európy, musíš vedieť, čo myslím,“ dodal. Pobavil ma.

Suma sumárum, voľby sa konali, pre veľký záujem boli hlasovacie miestnosti otvorené až do polnoci namiesto siedmej večer, Daeš ani žiadni iní teroristi ich nijako zásadne nenarušili, čo je samo osebe veľký úspech. Sýria sa teraz môže chváliť imidžom „štátotvornosti“ – a že sa to niekomu na Západe nepáči? No a čo?

Súčasne s voľbami sa však začalo ďalšie kolo rokovaní o Sýrii v Ženeve. USA už znova oživujú „plán B“, teda rozdelenie Sýrie. Vraj ak strany nebudú dodržiavať prímerie, exilová opozícia bude ďalej požadovať Asadovu hlavu. Čo na to Damask?

Fakt je, že prímerie sa naozaj nedodržiava, v praxi však Rusi, Američania aj Iránci tvrdia, že to ešte nie je také zlé. Pritom sa bojuje v provincii Aleppo, kde koalícia na čele so sýrskou franšízou al-Káidy vytlačila vládnu armádu z niektorých pozícií alebo kde pre zmenu Islamská armáda vystrelila chlór na aleppskú štvrť, obývanú prevažne Kurdmi. Je irónia, že koaliční partneri al-Káidy, džihádistické hnutie Ahrár al-Šám, rovnako ako Islamská armáda boli prizvaní už k minulému kolu „mierových“ rokovaní v Ženeve. Ale nejakým spôsobom sa to s touto voľbou asi nepodarilo. K tomu Turecko v sýrskom pohraničí „prepriahlo koňa“ a namiesto Daeša zrazu začalo podporovať al-Káidu. Z bežného pohľadu je to len kozmetická zmena, ale v praxi je to zrejme snaha predĺžiť prežitie svojej „predĺženej ruky“ – na Daeš v oblasti útočia nielen Kurdi, ale aj Američania, a tak sa s ním už nedá dlho počítať. Daeš už „za trest“ začal ostreľovať turecký Killis raketami (americkými) a turecká armáda mu odpovedá rovnakou mincou (zbraňou), pričom sa znova začalo hovoriť o spiacich bunkách Daeša azda v každom väčšom tureckom meste, ktoré túto tureckú „zradu“ nenechajú bez povšimnutia...

Navyše sa tu špekuluje o zatiaľ utajovanej dohode medzi Ruskom a USA, podľa ktorej by Američania mohli získať ako vojnovú korisť „dobytie Rakky“, teda hlavného mesta Daeša v Sýrii, a na konci vojny sa tak mohli postaviť do radov „víťazov v boji proti terorizmu“. Nie je jasné, či takáto dohoda skutočne existuje, ale fakt je, že sa USA s Ruskom začínajú priateľsky „potľapkávať“ – sýrska vláda prepustila po štyroch rokoch amerického občana, fotografa Kevina Dawesa, ktorý bol v Sýrii väznený za ilegálne prekročenie hranice, keď predtým bojoval v radoch džihádu proti Muammarovi Kaddáfímu v Líbyi. A prepustili ho vraj potom, keď o to Barack Obama osobne požiadal Vladimira Putina, ktorý to potom podľa všetkého len „odkázal“ do Damasku... A John Kerry hneď nato vyhlásil, že Putin je „inteligentný stratég“ a že Rusko zohralo pozitívnu úlohu pri rokovaní o iránskom jadrovom programe a dnes je pozitívne v Sýrii.

Mimochodom, aj keď sa v „kauze Kevin“ teraz veľmoci tľapkajú po chrbte (a vraj pritom pekne koloniálne spoločne spisujú budúcu sýrsku ústavu), chcela by som pripomenúť, že nezastupiteľnú úlohu v tom, že sa Dawes prepustenia vôbec dožil, zohrala česká ambasáda, ktorá v Sýrii v priebehu vojny zastupuje záujmy české, únijné aj americké. Otázkou už len zostáva, čo dostali Rusi od Američanov „za Kevina“.

No ale späť. Áno, za týchto okolností sa začali rokovania v Ženeve. Už len tým, že vyslanec OSN Staffan de Mistura ich dátum stanovil na deň, keď sa v Sýrii konali parlamentné voľby, dáva najavo, že sýrske hlasovanie v lepšom prípade neberie vážne, v horšom ho rovno neuznáva. Sám hovorí o „kľúčovosti“ rokovaní, ale nie je ani veľmi jasné, čo presne by sa vlastne malo prerokúvať. Počula som tu zvesti aj o tom, že sa minule v Ženeve v hale jedného hotela sýrska opozícia pobila medzi sebou, pričom sa medzi sebou tĺkli zástupcovia Rijádu, Ankary a Západu. Neviem, čo je na tom pravdy, ale pri rozhnevanosti a neprehľadnosti „opozičnej scény“, na ktorej ide každému o budúci kšeft pri moci v Sýrii, by som to vôbec nevylučovala. Jediné, na čom sa opozícia zhodne, je heslo „Asad musí odísť“, ale pritom už vyčíta aj Spojeným štátom, že sa tejto požiadavky nenápadne vzdávajú, z čoho vyplýva nielen to, že sýrska exilová opozícia už nemá žiadne relevantné slovo, ale aj to, že Asad bude na čele Sýrie dlhšie ako Barack Obama na čele USA...

Suma sumárum, „mierový proces“ v Sýrii riadia Rusko s USA, spoločne už vraj začali dokonca spisovať budúcu ústavu „budúcej Sýrie“, a nech už to dopadne akokoľvek, je vlastne šťastie, teda prinajmenšom z pohľadu Sýrčanov, že sa Európska únia aktuálne topí v neriešiteľných problémoch, pretože tým ubudla „sila“, ktorá by svojou kakofóniou a nezmyselnými postkoloniálnymi požiadavkami všetko ešte len komplikovala. Podotýkam, úplne zbytočne.

Ako sa vám javí cvrkot na uliciach?

V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi v uliciach Damasku naozaj platí, že je tu pokoj a mier. Ľudia sa usmievajú, vyzerajú spokojne, ale fakt je, že väčšina z nich sa začína topiť v existenciálnych problémoch. V ostatnom čase sa prudko prepadol kurz sýrskej libry voči doláru, ešte vlani predstavoval 1 k 220, dnes je to už viac ako dvojnásobok. Počula som, že suma, za ktorú sa ešte pred pár týždňami dali pre rodinu nakúpiť potraviny na dva týždne, dnes stačí na štyri dni. Zrazu padli mzdy väčšine ľudí pod sto dolárov mesačne a týka sa to napríklad aj lekárov v nemocniciach. Som tu príliš krátko na to, aby som pochopila, ako v takejto situácii vyžijú alebo kedy a či bude vláda nejako intervenovať (a či na to má vôbec peniaze), takže zostáva len podivný pocit, že so stovkou dolárov vo vrecku je tu človek niečo ako milionár.

Mimochodom, tá situácia má osobitnú rovinu – Európska únia na začiatku vojny uvalila na Sýriu sankcie, ktoré okrem iného zablokovali aj bankový styk so Sýriou. Takže aj keď má niekto v zahraničí príbuzného, ktorý by mohol vypomôcť, neexistuje spôsob, ako sem tie peniaze dopraviť, jedine fyzicky, s balíkom vo vrecku. Je príznačné, že tieto a iné sankcie postihujú nielen Asadových stúpencov, ale aj jeho obyčajných odporcov. Teraz nehovorím o džiháde, ten peniaze dostáva sólo, rovnako ako zbrane. Ale obyčajných Sýrčanov trestáme plošne. Mám dojem, že aj Česká republika je členom toho západného združenia, ktoré si hovorí Priatelia Sýrie...

A ešte mimochodom, Panama Papers alebo nedávne škandály okolo banky HSBC odhaľujú, že zatiaľ čo obyčajní ľudia trpia, prominenti tunajšieho politického a ekonomického „neba“ sú ďalej váženými klientmi veľkých západných bankových domov aj offshorových rajov. Sankcie-nesankcie. Takže načo potom tie sankcie vlastne Západ uvaľuje?

autor: Martin Huml

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Zavádzanie demokracie? Generál Šedivý prekvapivo o USA, Trumpovi, Iraku aj minulosti

17:29 Zavádzanie demokracie? Generál Šedivý prekvapivo o USA, Trumpovi, Iraku aj minulosti

ROZHOVOR „Ak spoločnosť akceptuje diktátora alebo diktátorský režim, tak by sme nemali hovoriť, že j…