Oskar Krejčí: Verejnosti sa predhadzujú tzv. spravodajsky preverené informácie, ale bez dôkazov. Spor okolo čínskych mobilov? Nejde tu o špionáž, ale o...

13.1.2019 0:00

ROZHOVOR „Ako si to kritici Trumpovho rozhodnutia predstavujú, nechápem. Skončí sa vojna s tzv. Islamským štátom a čo tam budú Američania robiť?“ pýta sa v súvislosti so zámerom prezidenta Donalda Trumpa stiahnuť amerických vojakov zo Sýrie politológ Oskar Krejčí. Upozorňuje, že teraz je situácia nová v tom, že americkí vojaci v Sýrii prekážajú zahraničnej politike USA. Vzhľadom na reakcie európskych krajín profesor Krejčí podotýka: „Všimnite si, že najviac vystupujú proti stiahnutiu vojsk zo Sýrie, keď opomenieme české verejnoprávne médiá, predstavitelia Francúzska a Veľkej Británie.“ V roku 2019 predpokladá vzťahy USA s Ruskom plné rozporov: „Jedna ruka je napriahnutá a druhá ukazuje silu.“

Oskar Krejčí: Verejnosti sa predhadzujú tzv. spravodajsky preverené informácie, ale bez dôkazov. Spor okolo čínskych mobilov? Nejde tu o špionáž, ale o...
Foto: Hans Štembera
Popis: Oskar Krejčí

Na konci roka 2018 vyvolal veľkú odozvu plán Donalda Trumpa stiahnuť vojakov zo Sýrie. Trump čelí kritike, že v Sýrii uvoľňuje miesto Putinovi a Iránu, prípadne ešte Turecku. Pre nesúhlas s prezidentom rezignoval minister obrany James Mattis. Aj zvláštny americký vyslanec pri medzinárodnej koalícii bojujúcej proti Islamskému štátu Brett McGurk rezignoval po tomto rozhodnutí,lebo ho považuje za ľahkomyseľné. Hoci Trump teraz trochu cúva, je jeho postup múdry? A ako sa bude situácia vyvíjať?

Donald Trump o týchto otázkach hovoril už počas predvolebnej kampane. V tomto je konzistentný. Stiahnutie vojsk z oblasti, kde boje neprinášajú žiadny úžitok, ale naopak sú stratové z ekonomického aj ľudského hľadiska, vždy pokladal za súčasť svojej politiky. Už niekoľkokrát oznámil stiahnutie vojsk zo Sýrie, ale nikdy sa mu to nepodarilo, preto ani teraz ešte nemôžeme s istotou tvrdiť, že americkí vojaci sa vracajú domov.

Dnes je situácia nová v tom, že americkí vojaci v Sýrii prekážajú americkej zahraničnej politike. Biely dom sa potrebuje dohodnúť s Tureckom a Turci pokladajú kurdské jednotky, s ktorými Američania spolupracujú v Sýrii, za teroristické. Otázka je, čo je pre Spojené štáty výhodnejšie, či dohoda s Tureckom, alebo s kurdskými bojovníkmi. Ďalší problém je, že americkí vojaci sú v Sýrii nelegálne, v rozpore s medzinárodným právom, nikto ich tam nepozval. Môžu len symbolizovať imperiálnu politiku. Ak sa vojna s tzv. Islamským štátom končí, treba prijať realitu a dohodnúť sa s najdôležitejšími subjektmi, ktoré vo vojne uspeli či vojnu prežili. To je v súčasnej konštelácii možné, len keď Pentagón vojakov stiahne. Pýtať sa, či Rusko, alebo Turecko zvíťazilo? To je nezmysel. Podstatné je, že v zásade skončil Islamský štát a treba vymodelovať novú rovnováhu záujmov.

Ako si to kritici Trumpovho rozhodnutia predstavujú, nechápem. Skončí sa vojna s tzv. Islamským štátom a čo tam budú Američania robiť? Hájiť kurdských bojovníkov? Ale proti komu? Proti Turkom, ktorí sú kľúčovým spojencom USA na južnom krídle NATO, proti sýrskej vláde či proti vláde v Iraku, ktorú vlastne sami dosadili? To, po čom volajú kritici Trumpa, nie je vytvorenie stabilnej situácie na Blízkom východe, ale dosiahnutie nadradeného postavenia USA či udržanie prestíže. Títo kritici si myslia, že Spojené štáty stratia tvár, keď sa stiahnu zo Sýrie. Akoby veľkosť USA bola len v tom, že majú všade vojakov, ktorí vyhrávajú každý boj. Niečo podobné tu už v dejinách bolo. Španielska ríša bola prvá, nad ktorou nezapadalo slnko; zrútila sa preto, že viedla príliš mnoho vojen na mnohých azimutoch naraz. Zle si definovala veľkosť aj prestíž a náklady na udržanie takej ríše boli väčšie než zisk z panovania. Spojené štáty môžu vyhrať tým, že sa zo Sýrie stiahnu a budú sa zúčastňovať procesu rekonštrukcie krajiny a jej nového začleňovania do architektúry Blízkeho východu.

Je to tiež trochu test toho, čo robiť v Afganistane, kde je situácia pre Spojené štáty ešte oveľa zložitejšia.

A čo nám hovorí správanie Kurdov, ktorí v reakcii na Trumpov krok pozvali do nimi kontrolovaných oblastí Asadových vojakov, lebo sa boja vpádu Turkami podporovaných rebelov?

Všimnite si, že najviac vystupujú proti stiahnutiu vojsk zo Sýrie, keď opomenieme české verejnoprávne médiá, predstavitelia Francúzska a Veľkej Británie. To sú veľmoci, ktoré majú leví podiel na tom, že Kurdi nemajú vlastný štát. Boli to oni, kto si rozdelil značnú časť dedičstva po Osmanskej ríši. Oni si po 1. svetovej vojne na Blízkom východe vykolíkovali vlastné koloniálne dŕžavy. Oni tam svojou sebeckou politikou zasiali zmätky – a dodnes si myslia, že toto územie majú spravovať. Po 1. svetovej vojne ich štátnici a diplomati najprv nakreslili mapu Blízkeho východu aj s Kurdistanom. Keď v Turecku prepuklo povstanie, znovu zasadli za rokovací stôl, dohodli si novú mapu a na Kurdov, ktorých je dnes podľa rôznych odhadov okolo 30 či 40 miliónov, zabudli. Kurdi skončili predovšetkým v Turecku, Sýrii, Iraku a Iráne. Ale ak platí princíp práva národov na sebaurčenie, potom Kurdi majú právo na svoj štát.

Problém je, že hranice štátov sa spravidla prekresľujú vojnou. To znamená, že Kurdi síce majú právo na vlastný štát, ale mal by sa nájsť nejaký spôsob, ako sa bojom vyhnúť. Kurdi nie sú v pozícii, keď by si mohli diktovať podmienky; nemajú na to potenciál. Všetky štáty, o ktorých som hovoril, sa stavajú proti vytvoreniu Kurdistanu. To nemôžu Kurdi uhrať, je zbytočné ísť do samovražedného boja. Riešenie je čo najväčšia autonómia tak v Iraku, ako v Sýrii, samozrejme, aj v Turecku a Iráne. Predstava, že si zaistia suverenitu zbraňami, respektíve tým, že sa tam budú túlať americké špeciálne jednotky, je nebezpečne naivná.

Ak predpokladáme, že skutočne dôjde k stiahnutiu vojakov, aký odhadujete časový horizont?

To nie sme schopní určiť, pretože o tom nerozhoduje pomer síl na bojisku v Sýrii, ale vnútropolitické hádky v Spojených štátoch. Keď sa vžijete do postoja Kurdov v Sýrii, tak dnes ich po prípadnom stiahnutí vojakov USA ohrozuje turecká armáda. Ako Kurdi zareagujú? Najlogickejšie je obrátiť sa na Asada, aby sa ich – samozrejme, s pomocou Ruska – zastal. Pri troche politického umu sa začlenia do obnoveného sýrskeho štátu v jeho pôvodných hraniciach, ale s maximálnou autonómiou. To je najlogickejšia politika, ktorú sýrski Kurdi môžu robiť – a práve toto prekáža mnohým zástancom tvrdej línie. Nesúvisí to s otázkami slobody pre Kurdov, ale je to hra na dôležitého za cenu udržiavania vojnového konfliktu, za cenu ľudských životov.

Vladimir Putin poslal Donaldovi Trumpovi novoročný list, v ktorom ho vyzýva na široký dialóg. Putin v liste zdôraznil, že vzťahy Ruska a Ameriky sú „najdôležitejším faktorom strategickej stability a medzinárodnej bezpečnosti“. V rozhovore pre Argument ste hovorili o „protikladnom snažení“, ktoré očakávate v budúcom roku. Môžeme v roku 2019 predpokladať vrelejšie vzťahy alebo naopak ochladenie kontaktov medzi oboma krajinami?

Platí to, čo sme si povedali pred chvíľou. Americká zahraničná politika sa bude podriaďovať Trumpovým potrebám na domácej politickej scéne. Potreboval by sa však vymaniť z ruského komplexu amerických médií. Nejakým spôsobom riešiť problém s tzv. ruským zasahovaním do amerických volieb. Podľa môjho názoru mal Donald Trump ísť už dávno na priame rokovanie s Vladimirom Putinom o čo najdôležitejších otázkach. Prevrstviť večné reči, že Kremeľ rozhodol americké voľby, novými, silnejšími témami. Vôbec nemá cenu viesť spor s médiami a vyšetrovateľmi na ich úrovni. Keď bude takto pokračovať, potiahnu to médiá aj vyšetrovatelia až do prezidentských volieb.

Putinov list predstavuje navrhnutý smer, kadiaľ by sa dalo stavať mosty budúcej spolupráce. Zároveň, a to je príznačné pre obdobie vlády Trumpa, jedna ruka je napriahnutá a druhá ukazuje silu. Rusi sa tieto veci učia od Američanov, takže zároveň s listom zadržali amerického špióna v Moskve a otestovali novú strategickú raketu – či, presnejšie povedané, hypersonický blok – Avantgard. Neboli sami: Američania na konci roka odskúšali dve 14-tonové nejadrové hyperbomby na prerážanie opevnenia a Číňania otestovali nový typ balistickej rakety pre ponorky. Zrazu sa objavili strategické zbrane nového typu. Stále vidíme rozporné tendencie, ktoré sú v pohybe.

Hovorí sa o špionáži zo strany Číny. Firma Huawei bola označená českým Národným úradom pre kybernetickú a informačnú bezpečnosť za bezpečnostné riziko. Ide o reálnu hrozbu?

Aké príznačné: viceprezidentku firmy Huawei zadržali v Kanade vo chvíli, keď Donald Trump rokoval v Argentíne s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom! Opäť dve tváre Washingtonu. Ale späť k vašej otázke. Kyberšpionáž vykonáva ten, kto na to má technické prostriedky. Tvrdiť, že to robia Číňania a Američania nie? Nezabudnime, že kým sa objavil hlasný krik o čínskej kyberšpionáži, predložil Edward Snowden celému svetu množstvo informácií, ako Spojené štáty odpočúvajú a v kyberpriestore sledujú v podstate každého. Ešte skôr, ako sa objavili informácie o ruskom kyberovplyvňovaní amerických volieb, sme tu mali škandál s odpočúvaním nemeckej kancelárky americkými tajnými službami. Už vtedy sme videli pozoruhodnú spoluprácu anglosaských krajín či, presnejšie povedané, ich spravodajských služieb. A keď sa objavili informácie o nebezpečenstve zvanom Huawei, tak prvý, kto sa pripojil k Spojeným štátom, bola Veľká Británia a Austrália. Až potom nasledovali servilní spojenci.

Donald Trump a Si Ťin-pching

Donald Trump a Si Ťin-pching  Zdroj: TASR

V tomto spore nejde o špionáž, ale o technologickú vojnu, snahu zaistiť si prevahu vyradením konkurentov z trhu. Téma bezpečnosti je na to najvhodnejšia – či už ide o ruský plyn, alebo o nový vysokorýchlostný internet. Dnes neexistuje problém v biznise, ktorý by ste nemohli preladiť na otázku bezpečnosti. Američania to začali využívať a zaťahovať do toho aj svojich disciplinovaných spojencov. Ak firma Huawei vykonávala špionáž, treba to však dokázať. To je najväčší problém posledných rokov, keď sa predhadzujú takzvane spravodajsky preverené informácie verejnosti, ale bez akýchkoľvek dôkazov.

Končiaca nemecká kancelárka Angela Merkelová v novoročnom prejave uviedla, že Nemecko sa pokúsi celosvetovo prevziať väčšiu zodpovednosť pri riešení globálnych problémov. Je to dobre? A ide o reakciu na určité oslabovanie Európy na svetovom kolbisku?

To sú dve otázky. V princípe platí, že Nemecko je ekonomicky aj prestížne mocný štát, a vzhľadom na jeho špecifickú váhu sa dá povedať, že sa drží tak trochu bokom. Chýba mu miesto v Bezpečnostnej rade OSN, pretože to mocnosti porazené v 2. svetovej vojne nedostali. Lenže dnes sme v situácii, že nemecká kancelárka formuluje pekná heslá, ale v podstate dva, tri roky už netvorí politiku v zmysle formovaní nových vízií. Je z nej typický štátnik v defenzíve. A to nielen na domácej pôde, ale aj v Európskej únii. V čase, keď bola motorom Únie, vízie formovala, rovnako ako formovala pavučinu úniových vzťahov. Z debnárskej politiky sa však už nevymaní. S každým aj drobným škandálom okolo migrantov budú ľudia v jej vlastnej strane hľadať urýchlené kádrové riešenia. Po tom, ako prestala byť šéfkou CDU, sa začnú rozdávať karty nanovo. Kancelárka začne byť guľou na nohe. Veľké ciele v globálnej politike Nemecka sú len slová, praxou bude maximálne aktívna defenzíva.

Angela Merkelová

Angela Merkelová  Zdroj: TASR

Čo by sme si mali v roku 2019 želať, čo sa týka geopolitického hľadiska? Na čo si dať pozor, čomu sa brániť?

Prvá vec je: učiť sa z minuloročnej politiky okolo Kórejského polostrova. To je model riešenia zdanlivo neriešiteľných situácií. Dostať pod tlak superveľmoc brzdiacu zmeny tým, že sa Južná a Severná Kórea začnú dohovárať, že budú iniciatívne. To je veľmi pekný model. Duch Kórey, dúfam vydrží, je to to najpozitívnejšie z minulého roka. S nadhľadom, ktorý predvádzajú obaja kórejskí predstavitelia, by sa dala vyriešiť napríklad mierová zmluva medzi Ruskom a Japonskom, kde sa desaťročia vedie spor o pár ostrovných štvorcových kilometrov. Myslím, že od Južnej Kórey by sa mohli mnohé naučiť aj na Taiwane a začať si vyberať, aké mosty by ho mohli spojiť s pevninou.

To najhoršie predstavuje ďalšie vypovedanie zmlúv o strategických zbraniach a raketách krátkeho a stredného doletu. Ide o rozbíjanie siete kontrolovanej rovnováhy, ktorá bola pracne vytvorená v čase studenej vojny. Dnes sa nedá vyhrať nad Ruskom, nad Čínou ani nad Spojenými štátmi. Myslieť si, že technologickým pokrokom sa dá získať prevaha, je nezmysel. Nezmysel, ktorý ničí už aj tak krehkú infraštruktúru mieru. Výsledkom je štartovanie nových pretekov v zbrojení, prechod od riadenej rovnováhy k živelnému hľadaniu rovnováhy. Samozrejme, že nové zbrane idú do skladu. Zatiaľ. Ale kde vziať istotu, že ďalší politici nebudú ešte chaotickejší ako Trump alebo Mayová a že za nezodpovednými výkrikmi nebudú nasledovať pokusy novými zbraňami liečiť vlastné predsudky? Čo keď si tí noví začnú myslieť, že vojnu možno vyhrať, že to vyjde... Lenže ono to nevyjde.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Daniela Černá
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Ako chápať slová Pellegriniho? Ekonóm upozornil aj na to, čo zmizlo zo stránky rezortu financií

9:50 Ako chápať slová Pellegriniho? Ekonóm upozornil aj na to, čo zmizlo zo stránky rezortu financií

ROZHOVOR Koalícia Smer – SD, SNS a Most-Híd nedokáže hospodáriť vyrovnane ani v roku, keď sa slovens…