Donald Trump a Vladimir Putin sa v rámci summitu G20 dohodli na prímerí v juhozápadnej Sýrii. Prezident USA potom oznámil, že treba „pokročiť v konštruktívnej spolupráci s Ruskom“. Kongres však schválil nové sankcie aj proti Rusku a to v reakcii vyhostí stovky amerických diplomatov z krajiny. Sankcie Spojených štátov proti Rusku postihujú ďalšie odvetvia hospodárstva a majú byť reakciou na údajné zásahy do amerických prezidentských volieb a vojenskú agresiu na Ukrajine a v Sýrii, píše agentúra AP. Kam sa tým americko-ruské vzťahy posunuli a z koľkých percent je Trump suverénnym hráčom? Do akej miery ide o zásadný krok a aké môže mať následky?
Podľa môjho názoru situácia na medzinárodnom poli, ktorú opisujete, závisí od vnútropolitickej konštelácie v USA samotných, a preto zopakujme a podčiarknime: V USA existujú silové mocenské štruktúry, ktorých spleť prerastá obe strany, republikánov aj demokratov, a spája politiku s tým, čo už v roku 1956 opísal americký sociológ Charles Wright Mills a pred čím o päť rokov neskôr varoval bývalý prezident Eisenhower – s tzv. vojensko-priemyselným komplexom. Dôležitú rolu pritom zohrávajú zglajchšaltované médiá, čo je fenomén, s ktorým sme teraz konfrontovaní aj v Európe. Táto spleť spolu s finančným sektorom predstavuje reálnu moc, ktorá doteraz rozhodovala o politike Spojených štátov, ideologicky postavenej na tzv. Wolfowitzovej doktríne z roku 1992. Na zjednodušenie tu používam označenie establishment a ten sa svojej moci, pochopiteľne, nechce vzdať. Za prezidenta môže byť zvolený jeho kandidát z bushovsko-clintonovského klanu, ku ktorému sa buď dobrovoľne, alebo pod tlakom pripojil aj Obama, potom je všetko okej a žiadny škandál mu nemôže uškodiť. Alebo sa veci vyvinú inak, než establishment plánoval, a do Bieleho domu sa dostane politický exot, čo sa s najväčšou pravdepodobnosťou stalo v prípade Donalda Trumpa. Vychádzam pritom z presvedčenia, že jeho postoje a názory najmä na americko-ruské vzťahy boli autentické, čo by však znamenalo, že stoja v priamom protiklade k záujmom a cieľom etablovaných mocenských štruktúr, ktoré majú navyše svojich ľudí aj vo vládnej administratíve. A tie rozohrávajú jednu kartu za druhou, aby stabilizácii vzťahov medzi Washingtonom a Moskvou zabránili. Dialo sa to v Sýrii, na Ukrajine, v Kongrese, deje sa to v masmédiách, skrátka na všetkých frontoch.
Tu sa dá už celkom jasne hovoriť o cielenej sabotáži prezidentovej zahraničnej politiky. V podstate priehľadnou, ale účinnou taktikou je zmes osobných útokov na Trumpovu osobu, či už v oblasti súkromnej, alebo verejnej, a nastolenie faktov v zahraničnopolitickej oblasti, ktoré Trumpa stavajú pred hotovú vec. Ako príklad by mohol slúžiť údajný chemický útok v Sýrii začiatkom apríla alebo údajné plány Pentagónu na dodávky letálnych zbraní Ukrajine. Najnovším exemplárom v tomto repertoári je balík sankcií, o ktorom sa zmieňujete. Na jednej strane je úplne evidentný ich ekonomický cieľ, totiž odrezať európsku energetiku od ruských zdrojov a napojiť ju na zdroje americké. Tu však ide o dvojsečnú zbraň, ktorá sa môže obrátiť proti samotnému útočníkovi, pretože celá akcia vyvoláva v Európe reakcie nevôle, ba odporu. O čom totiž naši transatlantickí eurovodcovia a fanúšikovia dua Clintonová – McCain mlčia, je fakt, že americké sankcie – de facto vedené proti Nord Streamu – postihnú viac Európu ako Rusko. Pre európske firmy a celkové hospodárstvo to môže znamenať úplnú katastrofu. Čo sa týka Ruska, v podstate ide o ďalšiu politickú petardu, o ďalšie jablko sváru s cieľom vyvolať odvetné opatrenia Moskvy. Aby prezident nevyzeral ako slaboch alebo ruský agent (pripomeňme veľmi dobre premyslenú kampaň o údajnej ruskej intervencii v prospech Trumpa počas prezidentských volieb, ktorá na to psychologicky pripravila pôdu), musí sa, chtiac-nechtiac, na hre podieľať. Tieto akcie, samozrejme, prinajmenšom znateľne zužujú jeho diplomatický manévrovací priestor; a o to ide. V prípade sankcií ich prezident podpísal, hoci s evidentnou nechuťou, čo potvrdil aj minister zahraničia Tillerson.
Jednou vetou: Trump stojí v takom okamihu pred voľbou byť ociachovaný ako Putinov trol alebo hrať podľa nôt establishmentu. Rozhodujúce je podľa môjho názoru to, do akej miery sa Trumpovi podarí v tejto situácii udržať zahraničnopolitickú taktovku. Predpokladom by bolo prejsť od defenzívy k ofenzíve, získať prezidentskú iniciatívu. Práve karta so sankciami demonštruje celú jeho dilemu: ktorú figúrku obetovať, aby nedostal vnútropolitický šach-mat? Tu držal v rukách všetky tromfy establishment, pretože mal v Kongrese dostatok hráčov na zablokovanie eventuálneho prezidentovho veta.
Vladimir Putin (vľavo) a Donald Trump. Zdroj: TASR
Táto situácia predstavuje zároveň problém pre ruskú diplomaciu, ktorá je nútená lavírovať medzi dvoma „brehmi“. Na jednej strane nesmie pred svetom a americkými jastrabmi ukázať slabosť, na druhej strane musí dbať na to, aby Trumpovi ponechala dostatok toho manévrovacieho priestoru. V tomto svetle by som interpretoval kontakt medzi ruským a americkým ministrom zahraničia, v ktorom Lavrov svoj náprotivok „informoval“ o ruskej reakcii na sankcie.
O následkoch si trúfam len špekulovať. Ďalší vývoj závisí podľa mňa od toho, či sa konečne Európa prebudí z letargie a prizná si, že je v očiach amerického establishmentu iba figúrkou na geopolitickej šachovnici. Ďalej pôjde o to, či sa Trumpovi podarí okolo seba zhromaždiť lojálnych spolupracovníkov alebo či sa politicky utopí v močiari bushovsko-clintonovskej družiny. A záleží aj na tom, ako ďaleko sú americký establishment a jeho európski spojenci vo svojich provokáciách ochotní zájsť. Ak by videli v rozpútaní priameho vojnového konfliktu poslednú záchrannú vestu, tak o následkoch azda ani netreba hovoriť.
Nedávno došlo k výmene na poste personálneho riaditeľa Bieleho domu. Bude ho zastávať doterajší minister vnútornej bezpečnosti John Kelly. Keď sledujete zmeny na rôznych pozíciách, rozkladá sa Trumpovi administratíva alebo sa skôr postupne stabilizuje a práve Kelly prispeje k upokojeniu situácie? Trump odvolal aj šéfa komunikácie…
Tu priamo nadväzujete na predchádzajúci problém: akými ľuďmi je Trump obklopený, kto mu z „jeho“ administratívy hádže polená pod nohy, pracuje pre establishment a kto je na jeho politickej línii. Za oficiálnymi zdôvodneniami sa väčšinou skrývajú črepy po zákulisných bojoch, o to viac si treba posvietiť na túto zmenu v Bielom dome.
Podľa správ v tlači nebol Trump spokojný s výsledkami-nevýsledkami jeho práce, ale viac ako pravdepodobné je to, že za týmto krokom sa skrývajú hlbšie dôvody. A s nimi súvisí otázka, či išlo v prípade odstaveného úradníka o neschopnosť alebo o úmysel. Odpoveď môžu často dať priesečníky osobných a politických vzťahov jednotlivých aktérov.
Personálny šéf Bieleho domu Priebus mal úzke kontakty s bývalým hovorcom prezidentského sídla Seanom Spicerom, ktorý koncom júla takisto odstúpil. Alebo možno presnejšie – ktorý „bol odstúpený“. Priebus je však takisto spájaný s únikom informácií; všeobecne známe sú „connections“ medzi ním a viceprezidentom Pencom, ktorého výstupy doteraz ladili viac s politikou establishmentu než samotného prezidenta. Práve títo dvaja mali tlačiť na odstúpenie bývalého Trumpovho poradcu pre národnú bezpečnosť Michaela Flynna.
Reince Priebus. Zdroj: TASR
V tomto okamihu to teda vyzerá, že Trump sa snaží čeliť narastajúcemu tlaku paralelnej moci establishmentu najprv na „domácej“ pôde, v jeho vlastnom sídle, a teda v najbližšom okolí. Je otázkou, či sa mu to podarí, čo akosi automaticky nastoľuje otáznik nad silou jeho vnútropolitických spojencov. V tejto súvislosti by som chcel znova pripomenúť, že tým nemám na mysli Republikánsku stranu, Trump v skutočnosti nebol jej kandidát. Momentálne sa zdá, že rusko-americká dohoda v Sýrii funguje, čo by mohol byť odkaz na to, že sa armáda – čo nemusí automaticky platiť pre ministra obrany! – nachádza skôr na jeho línii.
Nezávisle od toho, čo si o ňom osobne myslíme – Donald Trump má síce tučné konto, ale nepatrí k americkej politickej „elite“ a do Bieleho domu sa dostal „omylom“.
V súvislosti s americkými protiruskými sankciami sa ozývajú politici v Nemecku, obávajú sa, že môžu poškodiť záujmy európskych firiem a že porušujú medzinárodné právo. Výhrady majú aj ďalšie štáty. Európska komisia by vraj mala zvážiť protiopatrenia. Sankcie by podľa servera Politico mohli okrem iného zasiahnuť aj zamýšľaný plynovod Nord Stream 2. O čom to svedčí, sú protiopatrenia na mieste? Aká je atmosféra medzi nemeckými politikmi aj s ohľadom na blížiace sa voľby?
Je to tak, ako sa pýtate, pritom si treba uvedomiť, čo to v skutočnosti znamená, keď hovoríme o plynovode Nord Stream 2, ktorý americký Kongres de facto Európe „zakázal“. Ekonomické dôsledky budú hrozivé, ak sa Európa zo svojho transatlantického vazalstva konečne nevyvlečie.
Tak predovšetkým je americký plyn drahší ako ruský. Ak by bola Európa dokopaná k americkým dodávkam, znamenalo by to buď drastické zvýšenie cien energie pre spotrebiteľov, alebo štátne subvencie.
Okrem toho to znamená úplnú katastrofu pre tie európske koncerny, ktoré do Nord Streamu investovali. Nejde pritom len o vyparenie sa doterajších investícií, ale aj o stratu možnosti podieľať sa na všetkých budúcich, ktoré sa budú konať z americkej iniciatívy. Damoklov meč visí aj nad ich financiami v Spojených štátoch. A teraz si musíme uvedomiť, koľko ďalších malých a stredne veľkých dodávkových firiem bude ešte do víru sankcií vtiahnutých.
No a navyše nejde len o Nord Stream 1 a 2, existujú aj ďalšie rusko-európske energetické projekty, ako je napríklad Sakhalin 2 alebo projekty pri Kaspickom mori a na južnom Kaukaze. Myslím si teda, že ciele sankcií sú jasné: rozbiť energetické partnerstvo Európy a Ruska, big business pre amerických energetických gigantov a ďalšie politické provokácie voči Moskve.
O negatívnych reakciách na európskej pôde ste sa zmienili, najvýraznejšie z nich zazneli z úst nemeckého ministra zahraničia Gabriela, kancelárka Merkelová decentne mlčí. Vládny splnomocnenec pre Ruskú federáciu Gernot Erler (SPD) označil americké sankcie za nebezpečenstvo pre európsku energetiku, ozvala sa aj Európska komisia, spočiatku dokonca celkom rezolútne vrhla do hry „patričné protiopatrenia“. Lenže to sú všetko členovia európskej „filiálky“ transatlantickej „firmy“, ktorí sa doslova predbiehali v podpore Clintonovej, a teda presne toho krídla americkej politiky, ktoré je ochotné Európu zruinovať. Pri kormidle európskych štátov a inštitúcií EÚ sú ľudia záujmovo úzko spätí práve s americkým establishmentom. A teraz majú proti nemu viesť ťaženie? K tomu pridajme východoeurópskych prisluhovačov, ktorí svoje štáty uvrhli do nového vazalského pomeru, tentoraz s USA.
Sigmar Gabriel. Zdroj: TASR
Európa sa nechala vtiahnuť do amerického protiruského ťaženia a teraz žne zhnité plody. „Humanitárne intervencie“ a „farebné revolúcie“, sankcie EÚ, vojenské provokácie NATO, transatlantický „Drang nach Osten“ a teraz nevie, ako z toho von. Európa sa pod zástavou EÚ stala nástupným územím Spojených štátov, ktoré sa podľa potreby – ekonomicky a v krajnom prípade aj vojensky – obetuje na oltár americkej hegemónie.
Takže jednou vetou, späť ku konkrétnej kauze kongresových sankcií: Po niekoľkých silných slovách všetko stíchlo a Európa sa opäť nachádza v stave útlmu. Ak sa nestane politický zázrak, prebudenie bude desivé.
