Už o niekoľko dní sú pred nami nemecké parlamentné voľby, v ktorých to vyzerá na jasné víťazstvo kancelárky Angely Merkelovej a jej strany CDU. Čo by ste jej odkázali dnes?
Je pre mňa smutné poznanie, že jeden z najduchovnejších národov, ktorý poznám, Nemci, ktorí dali svetu mnoho velikánov, nie je v stave vygenerovať kvalitnejších kandidátov, ako sú Angela Merkelová a Martin Schulz. Merkelová voľby vyhrá, pretože si v Nemecku vybudovala pozíciu, akoby to bez nej nešlo, myslím najmä v jej strane a tiež má mohutnú mediálnu podporu.
V prípade nemeckých kresťanských demokratov (CDU) sa mi zdá, že každý šéf, ktorý je na čele tejto strany, zámerne pracuje na tom, akoby nechcel mať nástupcu. Netýka sa to však len Nemecka – pozrite na slovenských politických vodcov – Mečiar, Dzurinda a ďalší. Kto z nich si vychoval nástupcu? Nikto. Mutti Merkel to robí tiež týmto spôsobom.
V čom je fenomén Angely Merkelovej, že si aj napriek udalostiam, ktoré sa v posledných rokoch udiali, udržiava v Nemecku stále veľkú popularitu? Mám na mysli masívnu migračnú vlnu či sériu teroristických útokov. Pokiaľ ide o ekonomiku, treba priznať, že Nemecko je stále motorom Európy. Potrebujú Nemci silného lídra?
Od čias Willyho Brandta (SPD), ktorého po Konradovi Adenauerovi (CDU) považujem za posledného nemeckého štátnika, sú toto všetko radoví politici. Ešte aj Helmuth Schmidt (SPD) bol formát. Merkelová je pragmatická žena, ale nie je to žiadna vizionárka ani štátnička. Je to politička. A je smutné, že Nemci nemajú lepších. Teda aj majú, ale politické strany ich nepostavia, politická pyramída, ktorá je na ňu naviazaná, je už vystavaná.
Angela Merkelová a Martin Schulz počas televíznej predvolebnej debaty. Zdroj: TASR
Sociálni demokrati proti nej postavili Martina Schulza, bývalého predsedu Európskeho parlamentu.
To je ešte redšie ako Merkelová. Sledoval som jeho názory v Európskom parlamente. Však si len pozrite, akú tí ľudia majú charizmu (Merkelová a Schulz – pozn. PL.sk), ako pôsobia. Ešte aj Gerhard Schröder (SPD) mal charizmu, keď sa postavil a rečnil. Vedel sa usmiať a voľne hovoriť. Podobne Helmuth Kohl. Pre mňa nie je Angela Merkelová žiadna mimoriadna politička, nespomínam si na žiadnu jej zapamätateľnú myšlienku či historický akt.
Prečo je teda pre Nemcov stále taká príťažlivá?
Lebo tam nie je iná ponuka. Jej fenomén bude asi aj v tom, že nemecký volič je do veľkej miery konzervatívny. Chce mať zaistenú svoju životnú úroveň a Mutti Merkel mu to svojím spôsobom garantuje. A keď mu tá životná úroveň neklesá, hoci stredná vrstva i dôchodcovia to tiež nemajú bohvieaké, má pocit istoty.
Merkelová zároveň garantuje Nemcom istú medzinárodnú akceptáciu, získala si rešpekt v politických kruhoch najmä vo Washingtone predovšetkým vďaka svojej servilnosti, ktorá zašla tak ďaleko, že ani neprotestovala, keď sa ukázalo, že ju Američania odpočúvali. Ak ste lídrom veľkého národa, tak už to akosi prirodzene rešpekt máte. Keby bola Slovenka, bola by úplne nezaujímavá. Nemyslím si však, že má veľký rešpekt aj medzi európskymi občanmi.
V Nemecku je dominantný fenomén, a to vám Nemci medzi štyrmi očami priznajú, ich neustály pocit viny za druhú svetovú vojnu, ktorým sú stále vydieraní. A Merkelová tým, že je akceptovaná v politických kruhoch, im dodáva isté sebavedomie. Také krytie či pocit, že toto je naša Mutti Merkel, ktorá nás Nemcov drží na akceptovateľnom piedestáli. Ale to nemecké sebavedomie ako veľkého historického národa, mi tam práve v dôsledku ich obsolentného pocitu viny chýba.
Jednou z kľúčových tém vo vašich dvoch listoch Angele Merkelovej bola nekontrolovaná migrácia. Čo by mohlo podľa vás nasledovať po nemeckých voľbách?
Zdá sa mi, že nemecké médiá sú pred voľbami opatrnejšie v informovaní o migrantoch. Čo sa týka migračnej vlny, mám pocit, že je to salámová metóda. Keď niečo robíte pomaličky, človek si zvykne, až si napokon povie, však dobre, nič príliš sa nedeje. A tak sa potom môže stať, že vám niekto začne diktovať podmienky vo vašom vlastnom dome, čo sa už v takzvaných no-go zónach deje.
Od svojich nemeckých priateľov však viem, že v niektorých mestách je to veľmi napäté a je to časovaná bomba, ktorá môže vybuchnúť nielen v Nemecku, ale aj napríklad vo Francúzsku.
Kľúčovými dôvodmi migrácie sú útek pred vojnou alebo zlá hospodárska situácia v rozvojových krajinách.
Nie som proti pomoci migrantom, naopak, ale som predovšetkým za to, aby sme sa pýtali, prečo utekajú? Ak je to kvôli vojne, tak sa pýtam, kto tie vojny vyvoláva, kto položil na kolená Líbyu, čo bol funkčný štát, Egypt sa po Arabskej jari tiež zmieta v problémoch, rozbila sa Sýria, Irak, Jemen, Afganistan. Za Talibanu bola v tejto krajine produkcia ópia prakticky nulová, po vstupe krajín NATO sa prudko zvýšila. To sú známe fakty. Tu sa treba spýtať, kto a prečo tam vyvoláva vojny. Nemôžem si pomôcť, ale napriek páčivému rečneniu Donalda Trumpa na VZ OSN o mierotvornom poslaní USA, je to práve jeho krajina, ktorá má prsty takmer v každom vojnovom konflikte súčasnosti.
A pokiaľ ide o hospodárske dôvody – často zaznieva názor, že treba ľuďom v rozvojových krajinách pomáhať. Ja hovorím, že najviac im pomôžeme, keď ich nebudeme okrádať. Nominálne síce kolonializmus skončil, ale fakticky to všetko ide tak, ako to bolo. Tie krajiny sú závislé od bývalých metropol naďalej, vedú ich totálne skorumpovaní politici, nerastné suroviny z Afriky a ľudské zdroje z Ázie sú rabované. Aj dnes tam funguje v podstate otrokársky systém, len sa o tom nehovorí. Milióny detí v Bangladéši, Indii, Vietname, Mjanmarsku šijú v strašných podmienkach tričká, ktoré my z roztopaše vyhadzujeme. A potom si tí ľudia povedia: „Veď aký mám život? Tak sa pokúsim dostať aspoň do Európy a budem tam predávať šnúrky od topánok. Možno to má väčší zmysel.“
Solidarita, po ktorej volajú západoeurópske štáty, do ktorej patria aj kvóty na prerozdelenie migrantov, sa mi páči. V úvodzovkách. Nespomínam si, že by sa Maďari, Poliaci, Česi, Bulhari, Rumuni, Gréci či Slováci v čase koloniálneho rozmachu zúčastňovali na svetovej rabovačke. A teraz s nimi máme byť solidárni, keď sa im vracia len to, čo zasiali? Napríklad v časoch, keď Srbi bojovali proti Turkom a zadržiavali ich, aby neprenikli do Európy, tak si v Paríži z narabovaného stavali katedrálu Notre-Dame.
A ešte jedna poznámka k migrácii. Merkelová argumentuje tým, že starne populácia, že treba stále nové pracovné sily, a preto sú potrební imigranti z arabských a ostatných krajín. Ale pokiaľ mám dobré informácie, v tejto chvíli je v Európe k dispozícii 26 miliónov kvalifikovanej pracovnej sily z naše európskej kultúry. Potom nerozumiem, prečo sa nesiahne po týchto ľuďoch.
Vo svojom prvom liste ste sa zamýšľali aj nad účasťou kontingentu amerického vojska v Nemecku po tom, čo ho už Rusi opustili. Martin Schulz sa nedávno vyslovil za odsun amerických jadrových zbraní z územia Nemecka. Čo si o tom myslíte?
Postrehol som to. To, že to Schulz povedal, bolo od neho odvážne. Ale on to povedal s vedomím, že aj tak sa kancelárom nestane. Tak si to mohol dovoliť povedať.
Keď bol svet bipolárny a bola tu Varšavská zmluva, dalo sa akceptovať, že Američania mali v Nemecku svoje vojská. Aj napriek tomu, že už od druhej svetovej vojny uplynulo niekoľko desiatok rokov. Nemecko bola porazená krajina a Američania tam zostali s tým, že bola „zlá“ Varšavská zmluva. Bol nepriateľ. Dnes sa zotrvávanie amerických vojsk nielen v Nemecku, ale aj v Európe, zúfalo snažia zdôvodniť tým, že sa vytvára nepriateľ. Lebo keď nemáte nepriateľa, potom sa každý logicky pýta, načo tu vlastne ste? Takže vytváraním Ruska ako nepriateľa sa zdôvodňuje aj pobyt amerických vojsk v Európe. Horší dôvod americkej prítomnosti by bol už len ten, aby držali nakrátko svojich nemeckých priateľov tak, ako nás kedysi Sovietsky zväz…
Ak sú dnes Američania v Nemecku preto, že Nemecko je porazená mocnosť, ale ďalšia víťazná mocnosť, bývalý Sovietsky zväz, už svoje vojská z nemeckej pôdy stiahol, ako sa k tomu zaviazal, tak vyvstáva aj otázka, načo tam tá druhá mocnosť je. Američania však nie sú len v Nemecku, ale aj v ďalších krajinách. Vidím to tak, že keď padla Varšavská zmluva ako jeden veľký nepriateľský blok, v tej chvíli sa stal pobyt amerických vojsk v Európe neodôvodnený. Argumentovať ruskou agresívnosťou je nezmysel, Rusi sa vždy v histórii bránili a udreli len vtedy, keď boli vyprovokovaní. To platí aj pre Ukrajinu.
V poslednom období sa hovorí o vytvorení dvojrýchlostnej Európy, pričom štáty združené okolo Nemecka a Francúzska by mali patriť do takzvaného jadra. Tlačí sa tam aj Slovensko.
Jadro Európy? Čo to je? Honoré de Balzac kedysi povedal, že to, čo Napoleon nedokončil mečom, on dokončí perom. Myslím si, že euro je do veľkej miery pokračovaním – ak chcete dokončením nemeckej marky. Takže byť v jadre Európy bude v podstate znamenať byť veľmi silno napojený na Nemecko. Neviem posúdiť, či to je dobre alebo zle.
Sú dve línie, ktorými, najmä my Slovania v strednej Európe, myslíme. Jedni inklinujú k západným – materiálnym hodnotám, druhí k východným – duchovným. Pracoval som s Nemcami pätnásť rokov, čiže ich poznám veľmi dobre a sú mi sympatickí. Ale nás to ťahá k Nemcom a západnému civilizačnému okruhu najmä z materiálnych dôvodov.
Na východ ako Slovanov nás to ťahá emocionálne, možno že aj z istých duchovných dôvodov. Dovolím si tvrdiť, že Rusko je duchovnejšie ako západné krajiny, ktoré sú totálne zmaterializované. Možno je to aj tým, že čím ste chudobnejší, tým ste duchovnejší. Ale keď hovorím o východe, nemám na mysli len Rusko, ale východ ako taký, z východu vždy prichádzalo viac duchovna.
Je to podobné ako vzťah rozumu (západ) a srdca (východ). Technické a technologické myšlienky západu, ktoré boli a sú nesporné, už nedokážu túžbu človeka po naplnení jeho duše a emócie naplniť. Západ nám núka len byť dokonalejším producentom a konzumentom a to je pre mysliaceho a cítiaceho človeka málo. Žiaľ, materiálny matrix ešte stále dominuje, hoci jeho historická úloha sa postupne končí.
Dalo by sa to prepojiť?
Pre mňa by bolo ideálne prepojenie Ruska s Európou. Hovoril som o tom, aj keď som bol v Parlamentnom zhromaždení NATO. Povedal som im, však zoberme Rusko do NATO a je to vybavené. Oni sa usmievali… Ale Rusko sa nemohlo zobrať do NATO, lebo sme potrebovali nepriateľa. Keď chcete vyrábať a predávať zbrane, musíte mať nepriateľa.
Ešte sa vrátim k predchádzajúcej otázke, tí ľudia, ktorí budú preferovať materiálne hodnoty, budú inklinovať k takzvanému jadru a tí ľudia, ktorí vidia trochu aj duchovne, tým na tom až tak záležať nebude. Naša západná civilizácia je však dnes totálne zmaterializovaná, pričom nie je nič zlé na tom, že sa každý snaží, aby sa mal aj materiálne lepšie. Iba je čoraz viac tých, ktorým sú veci, veci, veci málo.
Aký máte vlastne názor ma Európsku úniu. Je to podľa vás dobrý projekt?
Bol som až skoro fanatický prívrženec Európskej únie, aj stále som. Len treba tú našu Európu robiť trošku inak. Slobodnejšie, a nie ako to robí Brusel, že vám diktuje a predpisuje aj veľkosť uhoriek. To naozaj môže evokovať, že sme vymenili diktát Moskvy za diktát Bruselu.
Kľúčová otázka však je, kto bude európsky líder? Myslíte si, že ak v určitej chvíli začne Nemecko ako hospodársky gigant diktovať Francúzom, že tí si to nechajú? Je to o tom, ako povedal Henry Kisinger: „Keď mám volať do Európy, komu mám zavolať?“ My tu žartujeme s nejakým Bruselom či Junckerom, keď o všetkom aj tak rozhoduje Berlín. Žiadny Paríž, žiadny Londýn, žiadny Brusel, ale Berlín.
Európa je dnes Nemecko, nehovorím, že je to zlé. Niekto tým lídrom musí byť. Keď sa teraz Európa dobrovoľne dohodne, že Nemci ako najväčší, najmocnejší a najkultúrnejší národ Európy bude lídrom starého kontinentu, ja to akceptujem. Mám výbornú nemčinu, kopec kamarátov v Nemecku, zázemie, nemám s tým žiaden problém. Lenže my, keď sa tu budeme hrať na polročné európske predsedníctva a desiatky zložitých štrukturálnych mechanizmov, to predsa nemôže fungovať. To je ako keď máte futbalové mužstvo a budete mať každých dvadsať minút iného kapitána, len aby bola demokracia. Jeden musí byť líder.
Ako by do takejto architektúry usporiadania zapadalo Rusko?
Stabilita sveta, nielen Európy je garantovaná vtedy, keď je vyvážený a stabilný vzťah nemecko-ruský. Vždy, keď sa pokazil, tak prišlo k nejakej katastrofe. Mám ten pocit, že Merkelová si to uvedomuje a s Rusmi sa napriek tlaku Washingtonu vie dohovoriť. Napokon je príslušníčkou národa, ktorý si dve vojny a ich hrôzy odskákal s Rusmi najviac.
Minimálne posledne dva-tri roky to však na dohovor nevyzeralo.
Nevyzeralo. Čo iné jej ostávalo, keď jej rozhodovacia suverenita je limitovaná symbolicky aj tým, že na území Nemecka sú stále cudzie okupačné jednotky.
My ako Európania, obávam sa, že prepásavame šancu, lebo Rusko vždy balansovalo medzi Európou a Áziou, bolo, je a bude kľúčovou mocou slovanstva. Utvrdil som sa v tom, keď som bol pred niekoľkými mesiacmi v Rusku na uvedení mojej knihy. Zistil som to opticky, idete po Červenom námestí a vidíte tam kopu čínskych turistov. A jeden Rus mi povedal, vy Európania ste pre nás totálne nezaujímaví. My sme s vami chceli kooperovať, vy nás nechcete, tak sme sa obrátili na Čínu. A tu vzniká jeden konglomerát, ktorý oni už teraz nazývajú Ručajna (Ruchina). V Tolstojovej Jasnej Poľane by ma boli ako Slováka kvôli Škarvanovi a Makovickému nosili na rukách. Skutočnosť, že po čase vyšiel v Rusku román od slovenského autora, je tiež prejavom ich vzťahu k nám.
Keď sa Čína a Rusko dajú dohromady, s týmto konglomerátom nepohne nikto na svete. Najmä keď Rusi majú obrovské plochy a obrovské zdroje a Čína obrovskú pracovnú silu. Preto je dnes jeden z kľúčových ťahov americkej stratégie oddeliť Rusov od Číny.
V európskom kontexte často spomínate čoraz viditeľnejší rozpor medzi matériou a duchovnom.
Som hlboko presvedčený o tom, že žijeme obdobie, kde si anglosaská dominancia nechce pripustiť, že vrchol je už za nimi. Rátam to toho Britov, Američanov i Germánov. Anglosaský prvok dal svetu, a do veľkej miery aj dáva, obrovské technologické i materiálne vymoženosti, ktoré svet posilnili. Ale svet je už unavený z neustáleho rastu, ktorý je potrebný na jediné – splácanie istín a úrokov bankám. V Kóde 7 píšem o Bhutáne, kde nemajú zničujúce kritérium stáleho rastu hrubého národného produktu, ale idú cestou rastu hrubého národného šťastia.
Svet konzumu neponúka to, po čom duša a srdce človeka ozaj túžia a to je obyčajné ľudské šťastie. Reklama hovorí kupujte a ploďte nových konzumentov a makačov, vlastnite a budete šťastní. A my vám na to radi požičiame. Už však nehovoria, že ten, kto je zadlžený, je neslobodný. Platí to aj pre štáty. Vlastniť je pre človeka cítiaceho málo. Keď zníži svoju úroveň len na producenta a konzumenta, jeho život stráca zmysel.
Preto aj východná Európa, ktorú obývajú najmä slovanské národy, je viac duchovná. Možno i v dôsledku toho, že sme tu mali komunizmus a naša životná úroveň nedosiahla takú úroveň ako v západnej Európe, sme sa viac orientovali na veci duchovné. Dnes vidíme i v západnom svete čoraz vyššiu mieru únavy z neustáleho naháňania sa za vecami.
Aké by bolo podľa vás ideálne fungovanie Európy? Trochu idealistická otázka, priznávam.
Pragmatické riešenie je jednoduché. Ak chceme Európu zachovať, aby fungovala, tak musia ostatné európske národy akceptovať, že Nemecko je líder Európy. A to nikto nespraví, minimálne Francúzi nie. Ostatní by to možno urobili…, ale aj Taliani či Španieli sú veľké národy so svojimi mocenskými ambíciami.
Ale dnes sa o dôležitých otázkach rozhoduje tak, že sa stretnú tí najväčší – Nemci a Francúzi. Občas ešte niekoho formálne prizvú. Určite by som si prial zachovanie Schengenu, otvorené hranice sú vynikajúca vec. Existenciu eura neviem až tak úplne posúdiť, ja to vidím ako praktickú vec, že sme v eurozóne.
Ale neviem si predstaviť, aký mechanizmus vymyslieť, aby najmä tí veľkí akceptovali tých menších. Robil som po celý život s cudzincami a z vlastnej skúsenosti viem, že sa na nás v Paríži či v Berlíne stála pozerajú ako na dajakých folklórnych exotov. Ja som sa v tomto svete dokázal presadiť nekompromisnými vedomosťami. To je jediná cesta malých národov. Sila myšlienky, vedomosti, a nie sila pušiek a peňazí.
Ste za väčšiu federalizáciu Európy?
To sa ani nedá scentralizovať. Keď by to niekto začal, v tej chvíli národné štáty začnú pochopiteľne kričať. Pre mňa je kľúčové, aby bol voľný tok tovarov, peňazí, technológií, investícií a pracovnej sily. Keď sa to zachová, máte isté garancie, že mier v Európe by mal byť pevnejší. Keď tu už má niekto zainvestované, tak nepôjde proti tomu, kde investoval. Mám na mysli najmä Nemcov a Francúzov, lebo na starom kontinente sú to kľúčoví hráči.
Nerobme si ilúzie, že Európa bude jednotná, ako keby tu bol jeden národ. Vychádzajme z reality, že je to konglomerát národov, ktoré vyznávajú síce veľmi blízke hodnoty slobody a demokracie, ale každý má svoje kultúrne špecifiká, ktoré sú súčasťou národnej hrdosti a proti vlastnému národu za cenu dajakej európskej centralizácie pôjde len chorý človek. Keby sme dodržiavali len to, čo máme napísané v našom kresťanskom a židovskom Desatore… Navyše každý človek má svedomie i výčitky svedomia. Keby Desatoro fungovalo, tak to je geniálny návod na ideálny spoločenský, ale aj politický systém. Kresťanstvo však nemá o nič väčšie a etickejšie hodnoty ako islam či budhizmus. Pokiaľ ich niekto nenanucuje silou, tak ho rešpektujem.
Trošku v tejto súvislosti odbočím na Slovensko ku kauze daní Kiskovej firmy. Keď hovoríme, že jednou z kľúčových európskych hodnôt je sloboda a demokracia, tak demokracia je vtedy, keď dodržiavate pravidlá, aj keď vás nevidia. Zovšeobecním to, čo povedal prezident, že je sme mafiánsky štát, keď sa tu zverejňujú tajné dokumenty. Ja to vidím presne naopak, teraz nehovorím len o Kiskovi a Slovensku, ale všeobecne. V princípe, čím je viac vecí, ktoré sa zatajujú, tak tým je mafiánskejší štát. Sú tu bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, spovedné tajomstvo. Čím je viac toho na utajovanie, tým je tá spoločnosť menej kontrolovateľná, tým je tá voda kalnejšia, tým majú väčšiu šancu mafiánske praktiky, tým sú ľudia vydierateľnejší. Bol by som za to, aby toho, čo sa zatajuje, bolo čo najmenej.
Keď niečo robím s dobrým vedomím a svedomím, tak sa nemám čoho báť a nemám čo tajiť. Ja som sám zverejnil aj zväzok, ktorý o mne viedla ŠtB a pokojne dám každému nahliadnuť aj do môjho daňového priznania. Z etických dôvodov som však za lekárske tajomstvo.
Vráťme sa na záver k európskemu gigantovi. Nemecké prostredie poznáte veľmi dobre, či už zo svojho diplomatického alebo manažérskeho pôsobenia. Čím to je, že sa Nemci po dvoch prehratých vojnách opäť vypracovali na európskeho lídra?
K Nemcom mám veľkú sympatiu. Mám dva spisovateľské aj ľudské vzory. Jeden je Nemec Johann Wolfgang von Goethe, druhý Rus Lev Nikolajevič Tolstoj. K Tolstojovi ma viac ťahá emócia, ku Goethemu pragmatickosť, hoci mal tiež rozorvanú dušu, lebo bol básnik, literát a veľký duch a zároveň aj úradník – minister.
Na Nemcoch si vážim to, že keď niečo povedia, tak to platí. Sú dochvíľni, presní, poriadkumilovní, čistotní, spoľahliví. Preto si myslím, že sú aj takí úspešní v biznise. Pre nás je to mnohokrát až úsmevné, ale pre nich je dôležitý hodnotový systém, keď je dané slovo kľúčové. Goethe hovoril, že je veľmi ťažké získať si dôveru Nemca, ale keď sa vám to už podarí, je vám totálne oddaný. Dokázal som sa presadiť aj v nemeckom prostredí, a to som bol z malého národa, bol som aj jazykovo slušne vybavený. Ale keď Nemec vidí, že niečo viete, tak vás rešpektuje a dá vám aj najavo, že si vás váži.
Čo mi u nich chýba, je naša slovanská ľahkosť bytia, radostnejší prístup k životu. Nemec berie všetko totálne zodpovedne, absolútne dôsledne, s výrazne nižším zmyslom pre humor a potom je ale ľahko čitateľný. Ale keď si položím otázku, ktorá vlastnosť je tá lepšia, tak asi tá nemecká, keď sa na partnera môžete spoľahnúť. Nestretol som Nemca, s ktorým by som mal zlú skúsenosť. Príbeh môjho najprekladanejšieho románu Zóna nadšenia je vlastne o germánsko-slovanskom priateľstve, ktoré – viem to z vlastnej skúsenosti–, môže skvelo fungovať.
Pre mňa by bol pre povahu Európy optimálny slovansko-germánsky mix. Preto stále volám po reálnom zblížení Ruska s Nemeckom. Pokiaľ k tomu príde, v Európe bude pohoda.
