Obchodná vojna sa už začala. Čo hrozí Slovensku? Odpovedá ekonóm Ižip

9.6.2018 0:01

ROZHOVOR Obchodná vojna medzi USA a Čínou by mala na svetovú ekonomiku oveľa negatívnejší vplyv ako obchodný konflikt s Európou. Priniesť by to mohlo silnejšiu krízu ako v roku 2008. Trump sa hrá s ohňom, varuje ekonóm Ronald Ižip v rozhovore pre Parlamentné listy.

Obchodná vojna sa už začala. Čo hrozí Slovensku? Odpovedá ekonóm Ižip
Foto: Facebook, INESS
Popis: Ronald Ižip
Napísali ste, že populizmus po celom svete silnie od USA až po Európu. Na starom kontinente je to vidieť na nedávnom vývoji v Taliansku. Sú z tohto dôvodu aj Trumpove nedávne rozhodnutia v oblasti zavedenia ciel naozaj populistické a neponúkajú skutočné riešenia? 
 
Nech sa spýtate ktoréhokoľvek ekonóma, tak vám povie, že obmedzovanie zahraničného obchodu uškodí všetkým. Medzinárodný obchod umožňuje, aby sa produkovalo lacnejšie a efektívnejšie. Z tohto hľadiska sú Trumpove rozhodnutia negatívne a majú vyslovene politický kontext.  
 
Môžeme ich vnímať aj populisticky? 
 
Určite robí ich preto, aby podporil svoju voličskú základňu, no na úkor nielen zvyšku americkej populácie, ale aj zvyšku sveta. 
 
Aké problémy môžu narobiť Európskej únii clá, ktoré chce Trump uvaliť na európske firmy? 
 
Zatiaľ schválené clá na oceľ alebo hliník majú minimálny dosah na bežný život Európanov export týchto kovov z Európy nie je obzvlášť významný. Ak by však Trump začal s ochranou aj automobilového priemyslu, malo by to veľké následky pre mnoho krajín, pretože USA je druhé najväčšie odbytisko európskych automobiliek. Dalo by sa preto hovoriť o stratách v miliardách eur a obmedzení produkcie tovární, čo by si pravdepodobne vyžiadalo aj prepúšťanie zamestnancov. Týkalo by sa to, prirodzene, aj Slovenska. 
 
S tým súvisí ďalšia otázka. Poškodilo by to aj slovenské automobilky, ktoré vyrábajú aj vozidlá nemeckých značiek?
 
Slovensko ako také neexportuje významne do Ameriky, ale tie najluxusnejšie autá z Volkswagenu tam smerujú, čo by malo na nás určitý vplyv. Skôr sa obávam, že jednostranná štruktúra nášho priemyslu by utrpela tým, ako by sa porušila odberateľsko-dodávateľská sieť, od ktorej sme závislí.  Aj keby išlo najmä o nemecké autá, Nemci by si kompenzovali stratu trhov tým, že by pravdepodobne presunuli výrobu späť do Nemecka, aby naplnili dohody s odborármi či vlastné politické záujmy. Slovensko by tak mohlo výrazne trpieť.  
 
Sú aj tieto Trumpove vyhlásenia o clách na európske autá iba populistické alebo to podľa vás myslí vážne?
 
Je ťažko povedať, čo Trump myslí vážne. Jeho snahou je byť nepredvídateľný tak, ako písal vo svojich knihách. Byť nepredvídateľný, vždy šokovať protistranu je umenie biznisu a to robí aj v zahraničnej politike. V tomto kontexte aj clá na oceľ a hliník sú o tom, že chce pritlačiť svojich partnerov, ako je EÚ, Kanada a Mexiko k veľkým ústupkom hlavne v automobilovom priemysle, čo je gro jeho predvolebnej kampane. Nevieme však, kde jeho politika vyústi, lebo keby sa začali skutočné obchodné vojny, tak tým utrpí aj USA. Pravdepodobne najmenej, pretože je to veľmi uzavretá ekonomika. Jeho hrozby sú ale reálne a môže k nim dôjsť, pretože Trump a jeho konanie je veľkou neznámou pre všetkých. 
 
Už ste ten výraz použili. Začala sa teda podľa vás obchodná vojna medzi USA a EÚ?
 
Obchodná vojna sa už začala, aj keď len v minimálnom rozsahu. Momentálne sa tieto otázky budú riešiť politickými cestami. Cez víkend (9. 6.) sa uskutočňuje zasadanie G7 a na ňom bude vlastne stáť G6 proti Amerike. To znamená, že ostatné krajiny sú voči Trumpovým návrhom naladené negatívne. Je tu ešte jedna dôležitá vec a tou je snaha amerického senátu zbaviť Trumpa možnosti uvaľovať clá, pretože on to robí na základe starého zákona, ktorý takmer nikdy nikto nepoužíval. Podľa neho je možné v záujme ochrany bezpečnosti krajiny uvaliť clá, Trump to však robí pre svoj vlastný politický prospech. Celý tento problém, aspoň zatiaľ, nie je až taký horúci, ako sa na prvý pohľad zdá. Dôležitá je možno iná vec a tou je vzostup populizmu. Trump je odrazom faktu, že štáty sa pri súčasnej dlhodobej skororecesii snažia o ochranu vlastných trhov a záujmov.  
 
Ochrana trhov a vlastných záujmov je v rozpore s globálnym rastom? 
 
Pamätám si, ako sme sa na hodinách ekonomickej histórie učili o ekonomickej kríze v 30. rokoch. Tá vznikla po finančnej panike  v roku 1929, po ktorej si štáty začali chrániť svoje vlastné trhy zavádzali vysoké clá a obmedzovali medzinárodný obchod. Tieto opatrenia spravili z krízy tú najdlhšiu krízu v modernej histórii. To je záver z dejín ekonómie s dodatkom, že už vieme, čo sme spravili zle a už sa to nikdy nezopakuje. Ale ako vidíme, nemusí to tak byť. Ľudia sú sklamaní z poslednej obnovy. Zvykli si, že ich životná úroveň iba rastie, čo sa nie tak celkom deje. Vidíme to v prípade periférnych krajín Únie, ale aj v rôznych častiach populácie. Sú ľudia, ktorých životná úroveň klesá. Práve oni sa politicky radikalizujú. 
 
Bola by obchodná vojna medzi Čínou a USA ešte väčší problém na globálnych trhoch ako obchodný konflikt s Európou?
 
Určite áno. Čína je od roku 2009 krajinou, ktorá najviac potiahla ekonomický rast. Ona začala s veľkými fiškálnymi stimulmi a spôsobila optimizmus, že všetko bude opäť dobré. Tým však nahromadila značný dlh na korporátnej úrovni. Tým pádom sa stále dostáva do väčších a väčších problémov. Tie sú pomaly väčšie ako tie európske. Obchodná vojna medzi USA a Čínou by mala na svetovú ekonomiku oveľa negatívnejší vplyv ako obchodný konflikt s Európou. Priniesť by to mohlo silnejšiu krízu ako v roku 2008. Trump sa hrá s ohňom, najmä v situácii, keď sa zvyšujú sadzby, dolár posilňuje, ekonomika začína klesať a americký vládny rozpočet ide do čoraz väčšieho deficitu. Načasovanie je preto extrémne zlé a mohlo by to hroziť ďalekosiahlymi dôsledkami. 
 
Spomínali ste, že populistické sú nielen kroky USA, ale napríklad aj Talianska, Grécka či Turecka. Aký bude podľa vás ich výsledok?
 
Nie dobrý, pretože sľubuje sa ľahko, realizuje sa ťažko. Svet potrebuje spraviť zmeny, tie ale budú bolestivé. Zodpovedný politik by mal sľúbiť to, čo sľuboval Winston Churchill, teda krv, pot a slzy. Samozrejme, v tomto prípade azda môžeme vynechať krv. Ale minimálne pot a občas aj slzy sú to, čo budú ľudia potrebovať na to, aby prekonali existujúce dekádami budované nerovnováhy.  A ich dôvody neadresuje nikto, všetci populisti chcú meniť následok, nie príčinu. Málokto si uvedomuje zdroj problému.    
 
Vnímate populizmus aj v rozhodnutiach politikov na Slovensku?
 
Určite áno. Ľudia chcú počuť, že pokiaľ sa im nebude dariť, štát sa postará. Každý štát má však svoje limity. Ľudia často vidia A, no nevidia alebo nechcú vidieť B. Napríklad navrhované zmeny v dôchodkovom systéme sú jedným z krokov, ktoré nemajú žiadnu racionalitu. Nedávno veľká banka hodnotila našu vládu za takmer rovnako populistickú ako tú grécku. 
 
Najnovšie prišiel Smer s príspevkami na obedy pre deti v materských a základných školách. Patrí podľa vás aj toto k populistickým opatreniam?
 
Štát musí zabezpečovať základné potreby, ale je otázne, či práve toto sú veci, ktoré vie riešiť najlepšie. Štát až príliš zasahuje do života ľudí, inštitúcií, firiem a všetkých možných skupín tým, že ich núti robiť veci, ktoré nemusia byť správne a veľmi často sa ukážu ako neefektívne. Minimálne polovicu peňazí, ktoré štát vyberie na daniach, minie na svoju vlastnú spotrebu, korupciu a neefektívne výdavky. Na rozbujnenom štáte veľmi často strácame všetci. Typickým riešením týchto problémov je decentralizácia – posunúť peniaze na čím najnižšie články, ktoré ich budú v princípe vedieť využiť omnoho efektívnejšie. Takže navrhovaná politika je len ďalším populistickým krokom, keďže síce návrh môže mať svoj efekt, treba sa ale pozrieť aj na to, čo stojí a kto ho zaplatí. Nedali by sa peniaze využiť lepšie? 
 
Ministerstvo financií zabezpečilo financovanie obligáciami v objeme pol miliardy eur na 50 rokov za pevne stanovených podmienok. Úrok je 2,25 percenta. Je to pre Slovensko skutočne veľmi dobrý signál o kvalite verejných financií, ako tvrdí minister Kažimír? 
 
Na jednej strane je to dobrá správa pre slovenské vládne financie. Súčasné úrokové sadzby sú extrémne nízke a treba ich využiť ich zaistením na 50 rokov. Tým môžeme získať omnoho viac, ako stratiť. Zároveň sa ukazuje silná dôvera vo vládne financie  – sme dôveryhodní. No na druhej strane je to len následok faktu, že Slovensko má stále veľmi nízky vládny dlh a to najmä pre dlhovú brzdu schválenú v časoch finančných turbulencií, keď krachovalo Grécko.
 
Keby nebol ústavný zákon o dlhovej brzde, určite by sme nehovorili o súčasnom dlhu v okolí 55 %, ale možno 65 % HDP. Preto by som z tohto hľadiska vplyv ministerstva financií na naše úrokové sadzby nepreceňoval. Až potom, keď Kažimír zníži dlh na 45 %, mu vyjadrím svoj obdiv. A kedy by sa to malo stať, ak nie v súčasných dobrých časoch?
 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Tomáš Pilz
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Alibizmus, ježkovia a veveričky... Chmelár tvrdo nielen o Kiskovej strane

7:00 Alibizmus, ježkovia a veveričky... Chmelár tvrdo nielen o Kiskovej strane

ROZHOVOR Sme alternatívou voči neokonzervatívnej i neoliberálnej politike, hovorí o pripravovanej st…