Obchodná vojna, ktorú vedie Trump nie je vraj nič nové. Slovensko sa podľa analytika zatiaľ nemusí obávať ani cla na európske autá

0
Ilustračná fotografia (Autor: TASR)
Americký prezident Donald Trump oznámil uvalenie 25% cla na všetky autá európskej výroby dovážané do USA. Uškodí to aj slovenskej ekonomike, ktorá je z časti závislá od výroby automobilov?
 
Určite to nie je dobrá správa. je to zlá správa, ale nemyslím si, že je tragická, pretože dodávky automobilov do USA priamo zo Slovenska nie sú až také veľké. naše trhy sú skôr niekde inde. Akútne dopady by som v tom preto nehľadal ak sa teda bavíme o najbližších mesiacoch. Ekonomike na Slovensku sa pomerne dobre darí a ak by aj nejaká spoločnosť musela znižovať výrobu, alebo prepúšťať, tak zamestnanci nájdu veľmi jednudocho prácu v iných príbuzných spoločnostiach, ktoré sa možno orientujú trochu inde.
 
Nenarobí to však problémy v dlhodobom horizonte?
 
Ak hovoríme o dlhodobejšom výhľade, tak to môže byť trošku horšie, ale nie je to niečo čo vzniklo včera. Bavíme sa tu o tom už od chvíle pred nástupom Donalda Trumpa.  Agenda, ktorá útočila proti svetovému obchodu bola u neho pomerne otvorená a po svojom nástupe Trump deklaroval, že sa bude týmto smerom uberať. Posledných pár mesiacov sledujeme tak trochu pingpong. Trump niečo navrhne, Európa dá protinávrhy, potom sa stretnú a niečo sa utrasie, niečo zase nie. je to veľmi ťažko čitateľné a je v tom dosť veľa neistoty. Trump síce deklaruje, že chce svet bez akýchkoľvek obchodných bariér, čo vítam, ale ak je toto jeho stratégia, ako to dosiahnuť, tak si nie som istý, či je to stratégia, ktoré povedia k takémuto cieľu.
 
V súvislosti s krokmi Donalda Trumpa ekonómovia stále častejšie skloňujú výraz „obchodná vojna“, ale na druhej strane sú tu aj názory, že sa iba snaží chrániť americký trh. Ako to vnímate vy?
 
Myslím si, že ekonómovia sa zhodnú na málo veciach, ale to, že svetový obchod a svetová deľba práce, je výhodná pre všetkých účastníkov, je jedna z mála vecí, na ktorých sa zhodnú. V tomto prípade je to skôr politická otázka. Tieto clá napríklad pomôžu americkým výrobcom automobilov, alebo americkým oceliarom, ale vždy je to niečo za niečo. To znamená, že drahšia oceľ bude znamenať nižšiu konkurencie schopnosť amerických výrobcov lodí, stavebníctva a podobne. Vždy je v tom istá koncentrovaná skupina voličov, ktorí budú mať radosť, ale tí, ktorých to zasiahne oveľa viac negatívne sú viac rozprestrený po celej krajine. Jedna vec je to, že ak by uvalili Američania ďalšie clá, tak si povieme, dobre bude sa toho do USA voziť menej a svet ide ďalej. Problém je v tom, čo sa nazýva „obchodnou vojnou“ a to je to, že prakticky vždy prichádzajú recipročné opatrenia. Vidíme to aj teraz. EÚ už dávnejšie mala nachystané isté opatrenia a Čína sa to snaží Spojeným štátom oplácať jedna ku jednej. Uvidíme, čo spravia ďalšie krajiny. Potom už to nie je len o amerických clách na automobily a oceľ, ale aj o čínskych a európskych clách na americké výrobky.
 
Takže to nie je len o Trumpovi?
 
Nie veď vidíme, že aj EÚ uvalila v minulosti clá napríklad na čínske solárne panely, ale toto sa môže dostať do špirály, v ktorej sa bude jeden odplácať druhému a svetový obchod začne pribrzďovať.
 
Má teda takéto vzájomné uvaľovanie ciel jeden na druhého zmysel a povedie to nakoniec k zrušeniu obchodných bariér, tak ako to chce Trump, keďže tento tlak zdá sa nie je najlepšia cesta k zrušeniu colných bariér v globálnom obchode?
 
Mne to tiež tak nepríde, ale žiaľ taká je politika a tak to funguje. Ani európski politik sa nemôže postaviť pred svojich voličov a povedať: „Dobre, USA na naše automobily síce uvalili 25% clá, ale my nebudeme robiť nič a necháme všetko tak ako je“. Voliči chcú nejakú odpoveď a politici im ju dodajú. My ako ekonómovia nad tým môžeme nariekať, ale žiaľ realita je taká, že toto vzájomné oplácanie pokračuje. Máme tu Svetovú obchodnú organizáciu (WTO), ktorá by mala byť takým valom, na ktorom sa niečo také zastaví, pretože sú nastavené celosvetové pravidlá o tom, aké maximálne clá by mali byť, lenže je otázne či proti  takým veľkým hráčom ako je Čína či USA, bude schopná WTO zasiahnuť a zastaviť to. Väčšinou bolo WTO nástrojom na riešenie menších konfliktov v konkrétnom produkte, alebo medzi dvomi štátmi, ale ak sa to spustí medzi tromi najväčšími globálnymi ekonomikami, tak ani toto nemusí stačiť.
 
USA uvalili nové obchodné sankcie na Rusko, ale šéf Kremľa Vladimir Putin tvrdí, že sú nezmyselné. Čo si o tom myslíte vy sú tieto sankcie ešte účinné, keď Rusko na tom nie je aj tak ekonomicky veľmi dobre?
 
Popravde neviem, aká je presne štruktúra týchto sankcií. Sú v tom sankcie na konkrétne osoby a firmy, ktoré napríklad stavali most na Krym a s tými je zakázané obchodovať. Ako ekonóm môžem povedať, že mi je to jedno s kým budem obchodovať, ale zase do toho vstupuje politika a signalizácia toho, čo považujete za dobré alebo zlé. Môžeme použiť jeden príklad: Ak viete, že obchodník okradol vášho suseda, ale vás neokradol, tak za ním aj tak nepôjdete, aj keď možno sám sebe uškodíte, lebo má zaujímavý tovar. Ide o akýsi morálny postoj.
 
15. septembra to bude presne desať rokov od začiatku finačnej krízy, ktorú odštartoval krach finančnej spoločnosti Lehman Brothers. Dostala sa globálna ekonomika úspešne z tejto krízy?
 
To je otázka za všetky drobné. Keby sme poznali odpoveď či sme na tom lepšie alebo horšie tak na tom môžeme zarobiť, ale povedal by som to tak, že sa podarilo uhasiť niektoré veci vo finančnom systéme. Myslím si, že bankový systém v USA a Európe je o niečo robustnejší, ako bol v roku 2007. Zároveň ale všetky také „úspechy“ ako to, že USA má veľmi dobrý hospodársky rast aj nezamestnanosť a aj Európe sa už podarilo konečne odraziť od dna. Vidíme to aj na Slovensku v tom, že máme rekordne nízku nezamestnanosť, ale je to za cenu tých neštandardných monetárnych opatrení, ktoré sa robia v posledných desiatich rokoch, či už v EÚ alebo v Spojených štátoch.
 
Dôsledky týchto opatrení môže niekto vnímať tak, že je to len bublina, ktorá sa nafúkne a praskne bez toho, aby narobila väčšie škody. Niekto by mohol povedať, že prenos do ekonomiky bude oveľa drsnejší. Keď sa pozrieme na americké indexy tak tie narástli za posledných 5 až 6 rokov extrémnym spôsobom a dosahujú historické maximá. Ekonomické fundamenty sa pritom začali zlepšovať až nedávno, ale ja si myslím, že v Európe je ešte väčší problém v tom, že finančné vzťahy a dlhy, ktoré stáli na hlinených nohách v bankovom systéme sa do značnej miery poprenášali aj do verejných financií, do eurovalu a podobne. Financovanie štátov, ako je napríklad Taliansko, je aktuálne postavené na tom, že úrokové miery na štátnych dlhopisoch sú extrémne nízke. Štandardom bolo 4 až 6 percent a teraz sa tu bavíme o 1-2 percentách na dlhopis, čo je historicky unikátna situácia a v prípade, že by nastal zlom smerom k vyšším úrokom, tak verejné financie takýchto štátov sa dostanú do veľmi veľkých problémov v rámci viacerých významných hráčov EÚ.
To by sa potom riešilo veľmi ťažko.
 
Je na tom teda svetová ekonomika lepšie alebo nie?
 
Povedal by som, že momentálne to vyzerá fajn, ale stále je tu množstvo Damoklovych mečov, ktoré visia nad ekonomikami a zároveň ako keby náboje, ktoré sa dali vystreliť v 2008 – 2010 boli už použité. Máme už nulové úrokové sadzby, máme kvantitatívne uvoľňovanie a už neostáva veľa trikov, ktoré by sa dali použiť bez toho, aby sme zásadným spôsobom nepoškodili ekonomiku napríklad poškodením eura ako meny.
 
Desať rokov uplynulo aj od chvíle, keď Grécko požiadalo o pomoc s finančnou krízou. Za tie roky dostali od EÚ vyše 274 miliárd eur a komisár pre hospodárske a menové záležitosti Pierre Moscovici v júni tohto roka povedal, že Grécko je z najhoršieho vonku. Je to skutočne tak? Pomohli tie finančné injekcie?  
 
Grécko je ešte výraznejší príklad ako Taliansko. Dlhé roky pred eurom paltilo vysoké úroky a akonáhle politici začali výraznejšie zadlžovať, tak trhy povedali stop a úroky vyleteli ešte vyššie. Vstupom do eurozóny sa výrazne znížilo vnímanie tohto rizika, ale aj tak prišiel moment, keď grécki politici nedokázali financovať fungovanie štátu na trhu a museli požiadať o medzinárodnú pomoc, ktorú aj dostali za veľmi výhodných podmienok. Tie miliardy, ktoré do Grécka natiekli slúžili čiastočne na to, že sa ten rozsiahly dlh gréckeho bankového systému presunul na daňových poplatníkov v Európe. Hoci aj nejedna finančná inštitúcia na tom nemálo stratila najmä pri druhom záchrannom balíčku, keď sa odpisovali dlhy.
 
Urobili Gréci dosť, aby sa s pomocou EÚ zachránili pred bankrotom?
 
Gréci za to obdobie spravili vo svojich verejných financiách pomerne veľký kus práce. Za to ich musím pochváliť, lebo Grécko bolo skutočne asi jediná krajina, kde aj nastali tie legendárne škrty, o ktorých sa v EÚ stále iba hovorí a nebolo to iba také spomalenie rastu výdavkov. Výdavky štátnej správy výrazne poklesli a momentálne majú pomerne slušné primárne prebytky. Teda ak by nemali dlh, tak ich rozpočet je prebytkový, ale práve to, ak je ten problém, pretože oni majú dlh vyše 200% HDP, čo je suma ktorá je strašné bremeno. Predstava je, že dokážu v nasledujúcich dekádach z tohto dlhu vyrásť za podmienok, ktorým verí skutočne málokto vrátane Medzinárodného menového fondu (MMF), ktorý sám neverí, že Gréci dokážu niekoľko desaťročí udržiavať vyrovnaný rozpočet a zároveň im bude rásť ekonomika. To sa nikdy v histórii nestalo.
 
Splatnosť istiny dlhov sa Grékom posunula ďaleko do budúcnosti, väčšinou po roku 2020. Majú nízke úroky a zároveň časť pomoci slúži ako hotovostná rezervu vo výške okolo 18 miliárd eur. V nasledujúcich rokoch by tak mali byť schopní nejakým spôsobom fungovať s tým, že nepotrebujú refinancovať nejakú veľkú časť dlhu, skôr menšie časti. Takto majú Gréci jeden veľký vankúš, ktorým dokážu vykrývať problémy. Ak sa nič nestane v nasledujúcich rokoch, tak je tu teda dobrá šanca, že Gréci dokážu fungovať, ale čo sa stane o 10 – 15 rokov, keď začnú prichádzať väčšie splátky a bude nutné splácať aj mnohomiliardové istiny toho dlhu, tak to je otázne. Do vtedy však prejde niekoľko generácii politikov. Je to tak trochu kopanie plechovky pred sebou.
 
Nové problémy hrozia v Taliansku, ktorého vláda nechce pristúpiť na ekonomické podmienky, teda dodržiavanie rozpočtového schodku pod 3 percentami HDP. Môže Taliansko položiť eurozónu, keď bude jeho vláda trvať na svojom?  
 
Keď sme sa bavili o Grécku, tak to bolo vždy skôr psychologický problém v rámci ekonomiky a finančného systému, pretože grécka ekonomika je okolo jedného percenta HDP celej EÚ. Z pobhľadu ekonomickej veľkosti je to pomerne nevýznamný štát. Taliansko ale bude po odchode Veľkej Británie treťou najväčšou ekonomikou Európskej únie a čokoľvek sa stane s Talianskom, bude mať veľký dopad na celú eurozónu a EÚ aj kvôli tomu, že talianske dlhy dosahujú nejakých 130% HDP a aj v rámci svetového porovnania je objem talianskeho dlhu vysoký. Momentálne nastúpila nová vláda, ale to nie je nič špeciálne, pretože v Taliansku sa vlády menia skutočne rýchlym tempom. Napriek tomu je tu táto nová vláda, ktorá dala pomerne významné predvolebné sľuby čo sa týka nepodmieneného príjmu, dôchodkov a podobne. Ak ich budú chcieť splniť, tak to bude stáť mnoho miliárd eur. Čiže to budú peniaze, ktoré budú musieť dať z verejného rozpočtu a preto je pre nich deficit problém, lebo nechcú sekať v iných oblastiach a chcú zároveň zvyšovať výdavky.
 
Platí však to čo pri Grécku, že Taliansko si požičiava za výhodné úrokové miery. Nemusíme ísť ďaleko, do roku 2012, keď na talianskych dlhopisoch vyleteli úroky až na nejakých 7 percent, čo postavilo krajinu na pokraj krachu. Vtedy Európska centrálna banka (ECB) zasiahla tým, že otvorila program nakupovania štátnych dlhopisov. Ak by takéto niečo nastalo, tak Taliansko má obrovský problém. Celá Európa je nastavná tak, že máme nízke úrokové miery. Trh je hladný po akýchkoľvek aktívach, ktoré majú aspoň nenulový výnos. Je to tým, že aj kvantitatívne uvoľňovanie ECB takpovediac vysáva z trhu všetky aktíva ako dlhopisy a podobne. Investori sú tak ochotní prižmúriť všetky oči a nakupovať, ale videli sme aj v minulosti, že nálada sa môže veľmi rýchlo zmeniť, pretože ani taliansky dlh nemôže rásť do nekonečna. Pokiaľ sa talianska vláda rozbehne smerom, akým sľúbila, tak to môže byť zlé, ale zase sme tu mali už aj sľuby gréckej vlády. keď vyhrala Syriza tak vznikla menšia panika a nakoniec je z nich možno najposlušnejšia grécka vláda, aká kedy bola počas krízy. Uvidíme, čo sa nakoniec stane v Taliansku. Môže to dopadnúť všelijak. je v tom aj veľký taliansky bankový systém, ktorý je pomerne nezdravý. Naposledy zachraňovali niekoľko bánk pred necelým rokom. Toto všetko môže vytvoriť jeden veľký „maglajz“, ktorý môže znamenať problém.
 
Na budúci rok v marci je definitívne naplánovaný Brexit. Myslíte si, že sa do vtedy podarí dohodnúť nejakú obchodnú zmluvu, ktorá by zabezpečila, aby odchod Brtiánie z EÚ neotriasol európskou ekonomikou?
 
To je opäť otázka za všetky drobné. Na jeseň má byť významné stretnutie, čiže tam sa dozvieme viac, ale ak sa to nepodarí dohodnúť na jeseň tak šance budú pomerne malé, ale je to zatiaľ otvorené. Myslím si, že obe strany si uvedomujú, čo je v hre. Ekonomika Británie je taká veľká ako ekonomiky 18 najmenších členských krajín EÚ dokopy. To znamená, že to nie je ako keby z EÚ vystupovalo Lotyšsko. EÚ má záujem na tom, aby k dohode došlo, pretože inak negatívne dopady budú vzájomné. Ak by to bolo len o obchodnej dohode tak sa to nejak podarí, ale ono je to navzájom previazané. Je tam otázka vytvorenia či nevytvorenia hranice medzi Britániou a Severným Írskom, voľného pohybu pracovnej sily a to sú navzájom podmienené veci. Obchodná dohoda nebude kým nebude dohoda o hranici či nehranici so Severným Írskom. Keď sa niečo také spojí , tak sa potom veľmi ťažko dohaduje. Ale ani v marci nenastane nejaké „zatmenie slnka“ a koniec sveta, dohodnuté je už prechodné obdobie.  Podľa mňa je najpravdepodobnejší ten scenár, že sa rozbehne prechodné obdobie a trošku sa natiahne zase čas na dosiahnutie dohody.
 
Martin Vlachynský vyštudoval na Ekonomicko-správní fakulte MU v Brne, následne absolvoval master štúdium na University of Aberdeen. Niekoľko rokov pracoval ako špecialista na web marketing a sociálne siete. Zaoberá sa hospodárskou politikou, energetikou a prírodnými zdrojmi. Od roku 2012 pôsobí v Inštitúte ekonomických a sociálnych štúdií (INESS).
 
- Reklama -