Katalánsko deklarovalo v referende záujem osamostatniť sa od Španielska. Aké ústavnoprávne a medzinárodnoprávne kroky by mali nasledovať, aby z tejto vôle obyvateľov reálne vznikol samostatný štát?
Štát je mocenská organizácia ľudskej spoločnosti. Rozhodujúce je, kto vykonáva moc na určitom území. Okrem politického vyhlásenia nezávislosti je nutné, aby nový štát ovládol políciu a armádu na svojom území. Uvidíme, ako na vyhlásenie nezávislosti zareaguje velenie katalánskej polície a katalánski vojaci v španielskej armáde. Napríklad v prípade odtrhnutia Krymu od Ukrajiny bolo významné, že velenie ukrajinského loďstva v Sevastopole podporilo odtrhnutie sa od Ukrajiny a dodalo krymským politickým orgánom významnú mocenskú silu.
Zároveň bude dôležité, či sa španielska madridská vláda odhodlá na vojenský zásah a na vojenskú okupáciu Katalánska. Územie je toho, kto ho ovláda. Právne otázky sú druhoradé, keďže nový štát si vytvára revolučnou cestou svoj právny poriadok. Vyhlásenie samostatnosti bude v súlade s novým katalánskym právnym poriadkom a bude prameňom tohto nového právneho poriadku, zatiaľ čo z pohľadu španielskeho práva bude neústavné.
Katalánsko je autonómne územie v rámci unitárneho štátu. Keby bolo Španielsko federáciou a Katalánsko jednou z jeho krajín (napríklad ako Kalifornia v USA alebo Bavorsko v Nemecku), bol by to z pohľadu jeho šancí na osamostatnenie nejaký rozdiel?
Španielsko dnes vykazuje znaky federácie, hoci takto ústavne označované nie je. Sú federácie, ktoré uznávajú právo členského štátu na vystúpenie, čo boli Sovietsky zväz alebo Juhoslávia. Sú však federácie, ktoré to neuznávajú, čo sú USA a Nemecko. Preto sa pri odtrhnutí južných štátov USA v roku 1861 severné štáty dívali na južné ako na vzbúrencov. Je to paradoxné, pretože samotné Spojené štáty vznikli vzburou proti Británii. Rozhodujúce však nie sú právne, ale mocenské pomery. Spojené štáty vzburu proti Británii vojensky vyhrali, preto získali nezávislosť. Južné štáty USA svoju vzburu v občianskej vojne prehrali, preto samostatné nie sú.
Poďme si ešte vysvetliť, čo je to vôbec tá „autonómia“, ktorú Katalánsko v rámci Španielska má.
Autonómia znamená, že určité územie štátu sa spravuje inak ako väčšina územia. Viac vecí rozhoduje miestna správa a nie centrálna vláda, ktorá inak vládne na zvyšku územia štátu. Zaujímavá je autonómia Grónska, ktoré presahuje veľkosť materského Dánska. Katalánsko spolu s Baskickom má faktickú odlišnosť v tom, že ľudia na ich územiach sa hlásia k inému národu a používajú iný jazyk ako španielčinu (kastílčinu). To odlišuje Katalánsko a Baskicko od iných oblastí Španielska.
Ako a kde vôbec môže byť také referendum o secesii usporiadané? Môže k nemu pristúpiť akákoľvek časť územia?
Referendum nie je určujúce pre vznik štátu. Určujúce je, či tento nový štát prevezme fakticky moc od starého štátu. Samozrejme, referendum je zdrojom demokratickej legitimity vyhlásenia samostatnosti. Ale napríklad československý štát vznikol v roku 1918 bez referenda. Rovnako to bolo pri rozdelení Československa v roku 1992.
Centrálna španielska vláda v Madride je za svoje správanie kritizovaná. Aké iné možnosti sa však vláde, ktorá sľubuje, že sa bude usilovať o zachovanie celistvosti krajiny, ponúkajú? Ak by sa dobrovoľne zmierila so stratou časti územia, nevystavovala by sa riziku stíhania za velezradu?
Vznik a zánik štátu sú primárne mocenskou otázkou. Právo je až sekundárne. Z pohľadu rakúskeho práva bol Masaryk zradca krajiny. Z pohľadu nového československého práva prezident osloboditeľ. Rovnako to bude platiť aj v Katalánsku. Rozhodnutia španielskeho ústavného súdu o katalánskej samostatnosti nemajú faktický význam. Rozhodujúce bude, čie tanky a polícia ovládnu katalánske územie.
Do diania môže vstúpiť aj Európska únia, ktorej je Španielsko členom. Aké má EÚ v takom prípade možnosti voči členskému štátu, v ktorom sa dejú také veci, že občania sú pri hlasovaní potlačovaní gumovými projektilmi? Pripomeňme, že EÚ hrozí svojimi sankčnými mechanizmami Poľsku za „porušenie demokratických hodnôt“ v oveľa menšej miere.
Európska únia nemá žiadne právomoci vo vzťahu k právu národa na sebaurčenie. Katalánsko ukazuje pokrytectvo Európskej únie, ale aj našich justičných predstaviteľov. Útoky na Poľsko a Maďarsko sú nezmyselné pri pohľade na španielske násilie v Katalánsku. Pokrytecky vyznievajú útoky na Poľsko pre údajné ohrozenie právneho štátu, keď vidíme krv na barcelonskej dlažbe preliatu pri zásahu španielskej polície proti účastníkom referenda 1. 10. 2017. Problém demokratického štátu nie je ten, že umožní odvolať predsedu súdu, ale ten, že ľudia sú mlátení za prihlásenie sa k právu národa na sebaurčenie. Pritom Španielsko uznalo právo na sebaurčenie svojich bývalých kolónií. Je prekvapujúce, že ľuďom v Afrike, Amerike či Ázii nakoniec dalo právo, ktoré svojim občanom v Európe upiera.
Ak by sa Katalánsko od Španielska osamostatnilo, ako by to bolo s jeho vzťahom k EÚ? Muselo by absolvovať celý prístupový proces? A musela by EÚ naprieč dnešným Španielskom budovať novú vonkajšiu hranicu?
Katalánsko by muselo byť do EÚ prijaté. Na druhej strane by to mohol byť rýchly proces, pretože dnes je súčasťou EÚ a platí tam euro. Ale možno by Katalánci o členstvo v EÚ nemali záujem.
Katalánski politici pod vplyvom udalostí pri nedávnom referende hrozili Španielsku, že ho za správanie policajtov budú žalovať na Medzinárodnom trestnom súde v Haagu. Ako je to tam s týmito záležitosťami so sporným medzinárodným prvkom, kde jedna strana tvrdí, že ide o medzinárodnú záležitosť, zatiaľ čo druhá trvá na tom, že je to vnútroštátna záležitosť?
O samostatnosti sa rozhoduje na barikádach, nie v súdnych sieňach.
Objavuje sa názor, že dianie v Katalánsku je súčasťou širšieho procesu oddeľovania regiónov, ktorý môže prebiehať po celej Európe (Benátsko v Taliansku, Škótsko vo Veľkej Británii, v Španielsku potom aj Baskicko). Čo podľa vás spôsobilo, že práve teraz ožíva vedomie identity v prípade týchto menších a doteraz nesamostatných národov a krajín?
Je to prirodzená túžba, že ľudia si chcú rozhodovať vo svojej krajine svoje veci sami. Centralizmus je dnes záhubou riadneho fungovania demokratického štátu. Preto vzniká prirodzený odpor proti nemu predovšetkým v rámci historicky vzniknutých útvarov, ktoré existovali stáročia či tisícročia. Každé mocenské centrum sa nerado delí o moc. Centralizácia moci so sebou prináša aj centralizáciu peňazí, čo vyhovuje tým, ktorí majú blízko k existujúcim mocenským štruktúram. A akékoľvek oslabenie vplyvu centra, čo je spojené s deľbou moci v rámci územia, odmietajú.
