Prečo sa podľa vás u nás chystá zvýšenie veku odchodu do dôchodku až na 65 rokov, keď napríklad mladí ľudia nemajú prácu a aj tak im úrady práce ako nezamestnaným platia?
V čase, ktorý žijeme, prebiehajú súčasne procesy, ktoré sú však vo svojich dôsledkoch aj nárokoch na verejné politiky protichodné. Na jednej strane starnutie populácie, predlžovanie ľudského veku, na strane druhej neskorší vstup mladých ľudí na trh práce, potreba i osobné motivácie dlhšie sa vzdelávať, získavať nevyhnutné zručnosti a skúsenosti. Ak sa priemerný vek dožitia žien i mužov bude stabilne pohybovať nad 80, potom nie je možné ani realizovateľné, aby ktokoľvek prežil tretinu individuálneho života na dôchodku! Samozrejme, pre politických aktérov je veľmi nepopulárne, priam samovražedné predstúpiť pred svojich potenciálnych voličov a voličky a povedať: „Milé dámy a páni, z tých a tých dôvodov je nevyhnutné, aby ste makali do 65 rokov, a môžeme vám garantovať, že perspektívne to bude hranica 70 rokov!“ Ale je fér, aby to nezamlčovali aspoň experti…
Na druhej strane sa v súvislosti s návrhom zvýšenia veku odchodu do dôchodku čoraz viac natíska otázka, prečo si už ľudia po 40 nevedia nájsť prácu, a to aj napriek primeranému vzdelaniu. Nehovoriac o vekovej kategórii nad 50 a tesne okolo 60. Prečo štát nevytvára legislatívne podmienky na to, aby aj takí ľudia mohli plnohodnotne pracovať?
Pozrite sa, naša legislatíva v tejto oblasti je aj vďaka vstupu do európskych štruktúr kompatibilná s akoukoľvek inou európskou krajinou. Niekedy máme tendenciu každý problém zvaľovať na legislatívne nedostatky, prípadne sa domnievať, že samotný zákon či smernica okamžite vyriešia novo odkryté či desaťročia neartikulované problémy.
Nie je tajomstvo, že väčšina firiem u nás vrátane nadnárodných spoločností pôsobiacich na našom pracovnom trhu preferuje mladých a mladších uchádzačov o prácu. Ľudia po 50 sú po zaslaní životopisu prakticky bez šance. Nejde podľa vás o priamu diskrimináciu z pohľadu veku, teda ageizmus?
Profesijný životopis nemusí obsahovať údaje o veku. Dnes vás žiadny zorientovaný zamestnávateľ otvorene neodmietne z dôvodu veku. Ak mu však komplexne alebo z konkrétnych legálnych a obhájiteľných dôvodov vyhovuje mladší uchádzač, bolo by kontraproduktívne „tlačiť na pílu“. S pojmom diskriminácia sa operuje pomerne frekventovane, treba však byť veľmi obozretný. Tu nie je priestor na interpretácie, priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako by sa zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Diskriminácia nie je také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná. Bodka.
Akým spôsobom sa vypočítava tá priemerná hranica či vek dožitia, podľa ktorého sa určuje vek odchodu do dôchodku? Prečo sa napríklad jedno dieťa v našej krajine počíta ako žiadne dieťa v prípade posudzovania odchodu žien do dôchodku? Nejde tu tiež o rodovú nerovnosť a diskrimináciu?
To je jeden zo štandardných štatistických údajov, ktoré vypovedajú o počte rokov, ktoré prežije v priemere osoba za predpokladu, že sa nezmenia úmrtnostné pomery. Jedno dieťa alebo žiadne dieťa ako hľadisko… to sú rezíduá predchádzajúceho režimu. Obrovským znevýhodnením žien bol práve priskorý odchod do dôchodku (napriek tomu, že mnoho žien si subjektívne pochvaľovalo a užívalo možnosť „byť doma“ od 54 či 55 rokov). V konečnom dôsledku ide o to, aby sa čas venovaný deťom na materskej a rodičovskej dovolenke zohľadnil vo výške dôchodku a nereprodukovala sa masa žien s mizernými dôchodkami napriek tomu, že vychovali niekoľko detí.
Je jasné, že štát nastavuje podmienky tak, aby šli ženy do dôchodku čo najneskôr, ale nie je to nespravodlivé? Pretože takmer každá žena vám povie, či má jedno, alebo dve deti, že je to jedno, pokiaľ ide o čas, peniaze a starostlivosť v porovnaní so ženami, ktoré deti nevychovávajú a starajú sa len samy o seba, svoju kariéru a pohodlie. Nie je to takisto diskriminácia?
A čo diskriminácia z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu?! Napriek potrebe demografického rastu štát nemôže priorizovať jednu formu a typ rodín, resp. naordinovať, že najviac „žiaduce“ sú povedzme trojdetné rodiny a tá žena, ktorá deti nemá, nie je hodná rešpektovania a rovnakého zaobchádzania. Forma rodiny i počet detí sú individuálnym právom, voľbou každého človeka.
Postupne sa bude priemyselná výroba u nás (najmä v prípade automobilov) robotizovať. Mnohí úspešní podnikatelia však navrhujú, aby firmy, ktoré prepustia ľudí, platili odvody a dane za roboty tak, ako keby to boli ľudia. Inak sa podľa nich skôr alebo neskôr sociálny systém zrúti. Alebo?
Musím sa smiať. Hudba budúcnosti. Pre začiatok by úplne stačilo, aby firmy platili odvody a odvádzali dane ako treba! Keď sa tak jedného dňa stane, môžeme prestať filozofovať, čo by bolo keby!
Niektorí ekonómovia a najbohatší podnikatelia zastávajú názor, že by ekonomike aj ľuďom prospel kratší pracovný týždeň, povedzme tri dni v týždni pracovať 10 – 11 hodín a štyri dni mať voľno. Podľa nich by pri zachovaní príjmu (teda jeho neznižovaní) mohli rásť iné oblasti podnikania – voľnočasové atď., ľudia by mali viac času rozvíjať svoje schopnosti a aktivizovať sa aj inde ako v práci. Iní ekonómovia zasa namietajú, že by to ekonomiku poškodilo a ľudí ožobráčilo, teda miera chudoby by vzrástla. Ako sa na to pozeráte vy? Niečo sa s najväčšou pravdepodobnosťou bude musieť zmeniť, aby ľudia mohli normálne existovať… Alebo?
Je to problém, ktorý súvisí skôr s efektivitou a produktivitou práce. S otázkou, či si všetky typy prác a činností vyžadujú fixný a každodenný pracovný čas. V určitých odvetviach, zamestnaniach by to bolo možné aj tu a teraz, inde by to skutočne viedlo k rozšíreniu i prehĺbeniu chudoby. Univerzálna odpoveď neexistuje.
Vzdelanie je v každej krajine základný obraz o vyspelosti. Vzdelaní ľudia žijú dlhšie a v živote sú úspešnejší, o tom hovoria mnohé štúdie. Môže vôbec niekto v spoločnosti niekomu nariadiť, v akej sfére sa má vzdelávať, keď nikto nevie (ak sa mýlim, tak ma opravte), aké povolania budú perspektívne o 10, 20 či 30 rokov?
Ale istá spoločenská regulácia je nevyhnutná! Minimálne pokiaľ ide o akreditované študijné odbory a počty študentov. Udržateľnosť a rentabilita konkrétnych profesií sa dá pomerne spoľahlivo prognózovať v horizonte povedzme 20 rokov. My vieme, aké profesie nám chýbajú a budú chýbať, otázkou je, akými prostriedkami, podpornými opatreniami budúcich študentov a študentky motivovať práve pre výber takejto oblasti či študijného zamerania.
Nie je potom lepšie, aby sa ľudia mohli vzdelávať v tom, na čo majú talent, a popritom aj v praktických oblastiach, ktoré môžu využiť v prípade núdze? Nie je to aj o tom, že systém slovenského vzdelávania nezodpovedá modernej multifunkčnej rýchlej dobe a učí deti podľa starých zaužívaných modelov?
Veľa talentov nie je nikdy objavených práve pre zastarané, stereotypné metódy vyučovania. Odkrytie istých špecifických nadaní si vyžaduje cielený prístup, za iných okolností sa dostanete len k tomu, čo je prvoplánovo atraktívne, zdanlivo jednoduchšie a ľahšie prístupné.
V mnohých vyspelých krajinách, ako sú Nemecko či Švajčiarsko, si cenia skúsených a starších zamestnancov po 50, dokonca ich tam chránia zákony, na základe ktorých takýchto ľudí nesmú zamestnávatelia prepustiť napríklad 10 rokov pred dosiahnutím dôchodkového veku. Kedy sa to zavedie aj u nás?
Zase sa vrátim k už spomínanej ilúzii všemocnej legislatívy. Ak by sa prijalo takéto opatrenie, ako by sa „poistili“ zamestnávatelia?! Obávam sa, že práve tým, že budú zamestnávať len ľudí povedzme pod 40 rokov a interval, keď je človek optimálne zamestnateľný, sa opäť zúži.
Aký je váš názor na tzv. bezpodmienečnú mzdu či bezpodmienečný príjem, o ktorých uvažujú a ktoré skúšajú v niektorých krajinách, napríklad vo Fínsku či v Kanade? Bolo by aj toto riešenie pre udržanie zdravého chodu ekonomiky, a teda aj normálneho fungovania štátov?
Ide o trend a práve Fínsko i Kanada sú naozaj sociálnymi lídrami. Ostatné krajiny sa s očakávaním dívajú na takýto projekt. Ak by sa osvedčil, resp. ujal, môže byť aplikovateľný aj v odlišných ekonomických a sociálnych podmienkach. Ale rozhodne nejde o zázračný prostriedok na odstránenie chudoby a všetkých kritických nerovností.
V niektorých krajinách, napríklad v Dánsku alebo vo Švédsku, majú najvyššie dane, ktoré dosahujú aj 50 %, no súčasne za to majú aj vynikajúci sociálny systém. Ale keď si spočítame všetky naše dane a odvody, tak sa tiež dopracujeme k číslu okolo 50 %, no s tým rozdielom, že za to máme veľmi zle fungujúci sociálny a zdravotný systém. Kam teda idú podľa vás všetky tie dane? Ako sa dá od našich elít vyžadovať, aby hospodárili so zverenými prostriedkami účelne a efektívne?
Pýtate sa sociologičky, nie makroekonóma ani odborníka na výber a distribúciu daní. Som si istá, že v našich systémoch je relatívne dosť zdrojov na to, aby bol dôstojný a moderný prístup k zdraviu, vzdelaniu dostupný pre všetkých! Deravé potrubie?! To býva príčinou únikov…
