Ako vnímate nástup Ľudovej strany Naše Slovensko na veľkú politickú scénu? Čo nám môže priniesť?
Nástup tejto strany na politickú scénu vnímam ako prirodzený celoslovenský proces. Politici ignorujú vôľu voličov a chránia si len svoje vlastné privilégiá. Zoberme si voľbu Mariana Kotlebu za predsedu VÚC v Banskej Bystrici. Mal protikandidáta, ktorého nepodporili tí, čo teraz najviac kritizujú. Ďalším momentom je, že niektorí politici sú na roztrhanie. Neviem si seba predstaviť v pozícii Kotlebovho predchodcu. Ako by som zvládol úlohy poslanca europarlamentu a predsedu VÚC? Je to proste nemožné!
Ďalším momentom je neriešenie aktuálnych problémov bežných ľudí – nezamestnanosť, neprispôsobiví spoluobčania atď. Určitú negatívnu úlohu zohrávajú aj médiá. Na jednej strane vyhlasujú Kotlebu a jeho stranu za fašistickú. Na druhej strane sa naši i svetoví politici objímajú a bozkávajú s fašistami na Ukrajine, v pobaltských republikách, s najvyššími predstaviteľmi Turecka, ktorí robia genocídu svojho obyvateľstva.
Súčasná migračná kríza radikalizuje aj západnú Európu – pozrime sa na nárast populistických politikov v susednom Rakúsku, Nemecku, Francúzsku… Tento stav nám môže priniesť to, že Kotlebova strana bude po budúcich voľbách zostavovať vládu. Položím jednu rečnícku otázku – kde boli kritici Kotlebu, keď si chorý premiér Fico prišiel na Slavín uctiť obete Červenej armády pri oslobodzovaní Slovenska?
Vnímame dnes udalosti druhej svetovej vojny skreslene? Ak áno, prečo?
Ja a moja rodina nevnímame udalosti druhej svetovej vojny skreslene. Vnímajú to tak tí, ktorí sú nespokojní s jej výsledkami, ktorí si za vojny žili nad pomery. Pochopiteľne, je tu ich potomstvo, ktorému je pripomínané, o čo po vojne prišli. Na druhej strane sú občania, politici a rôzni politológovia, ktorí vysvetľujú a objasňujú výsledky vojny na objednávku – za judášsky groš. Na výsledky vojny sa treba pozerať konkrétnym historickým pohľadom. Rozhodujúcu úlohu pri porážke fašizmu zohral Sovietsky zväz a Červená armáda. Slovensko oslobodila Červená armáda, rumunská armáda a I. československý armádny zbor.
Určite pritom pomáhali aj ďalšie krajiny protifašistickej koalície, najmä materiálne. Veľa sa však už nehovorí o tom, že Československo muselo zaplatiť v zlate za výstroj a výzbroj (aj za šnúrky na topánkach) našich bojovníkov v Anglicku. Dokonca aj za tých, čo padli v boji. Známe je aj taktizovanie s otvorením druhého frontu. Nebolo kóšer bombardovanie Petrochemy Dubová – zásobárne pohonných hmôt pre SNP, Apolla Bratislava, Škody Plzeň, samotnej Prahy a ďalších miest v Čechách a na Slovensku. O tom sa dnes nehovorí, pretože to niekomu nehrá do kariet.
Kedysi ste uviedli, že: „Hrôzy minulosti neboli dostatočným varovaním, história sa opakuje. Aj dnes sme de facto vo vojnovom stave.“ Ako vnímate vývoj súčasnej politickej situácie Európy? Sme skutočne na prahu veľkého ozbrojeného konfliktu, o ktorom momentálne verejnosť nevie, prípadne aké sú jeho riziká?
Prosím vás, vy nevidíte, že sme vo vojnovom stave? De jure vojna nebola vyhlásená, ale de facto sa vedie – môžeme ju nazvať hybridnou, pochodovou či novou studenou. Azda mi nechcete povedať, že je z hľadiska sedliackeho rozumu v poriadku invázia migrantov? Európska únia a jej čelní predstavitelia spia a tíško snívajú. Hranice sú otvorené. Európska únia nemá sily na ochranu svojej vonkajšej hranice?! Veď je to smiešne. Najlepšie to povedal Richard Sulík – európska šľachta si lebedí (má extrémne vysoké platy) a rieši problémy, ktoré nie sú problémami.
To, čo by mali riešiť – bezpečnosť a ochranu hraníc, neriešia. Je predsa nenormálne a v rozpore so zdravým rozumom, pripustiť inváziu migrantov. Sú to mladí muži v najlepšom veku, zastretí nejakou ženou a deťmi, ktorí sa hrnú na pozvanie madam Merkelovej do najbohatších krajín Európy. Nám chcú prideľovať limity. Hádam Slovensko v rámci kolónií vycicalo a zúbožilo tieto krajiny?
Títo mladí muži – bojovníci, sú finančne zabezpečení, kde zobrali eurobankovky? Majú moderné oblečenie a najmodernejšie mobily! Nie je to snaha niekoho spoza oceánu oslabiť Európu? Mne je to jasné. Euroúradníkom ani niektorým zo Slovenska nie. Prečo by aj bolo, veď si musia obhajovať svoje slušné platy – niekedy aj desaťnásobne vyššie, ako máme na Slovensku.
Môže aj dnes vzniknúť vojna podobných rozmerov, aké mala tá druhá svetová? Čo by jej muselo predchádzať a aké by mala dôsledky?
Dúfam a verím, že nás nezatiahnu do veľkej vojny. Neviem, či je šťastie alebo smola, že platy, dôchodky a sociálne dávky sú u nás niekoľkokrát nižšie ako na Západe. Pritom nám diktujú, koľko máme dať migrantom. Zaujali a nahnevali ma všetky naše televízne stanice, ktoré za najdôležitejšie považovali, že colníci postrelili migrantku. Keby boli slovenské, národné a vlastenecké, tak pochvália, že si vzorne splnili povinnosť pri ochrane našej štátnej hranice. Dokonca pripustili, a to im asi uniklo, že tento rok bolo zadržaných viac ako 90 migrantov. Pritom pred voľbami kritizovali pána Fica, že straší migrantmi?!
Myslím si, že vojnový konflikt môže vzniknúť v každom momente. Ide o to, či sú politici svojprávni a rozhodujú sa podľa najlepšieho svedomia a uvedomujú si, že by mali slúžiť svojej krajine, svojim voličom. Bližší je im judášsky groš ako ich národ – rodičia, manželky, deti, úžitok ich vlasti.
Ako vnímate v súčasnosti časté reinterpretácie dejín politikmi? Ide o účelovosť alebo nevedomosť?
Reinterpretácia dejín je výsledkom morálky, mravnosti, cti i osobnej statočnosti politikov. Poznáme názory – víťaz berie všetko, prispôsobíte sa. Víťaz určuje líniu – teóriu, písanie a interpretáciu histórie aj súčasnosti. Niektorí sú hlúpi a „papagájujú“, iní robia na objednávku za spomínaný judášsky groš.
Čo nám môže priniesť otvorenie hraníc voči migrantom? Ide v tomto prípade v prvom rade o otázku solidarity alebo naopak vnútornej bezpečnosti a stability krajiny?
Ja mám sociálne cítenie a nie som odporcom solidarity. Som skôr jej zástancom. Tá však musí mať svojej hranice. Predsa náš občan, ktorý dlhé roky pracoval, nemôže mať dôchodok nižší, ako sú sociálne dávky migrantov.
Slovensko nevyvolalo žiadnu vojnu, aj keď nás do niektorých vojnových konfliktov „lojálni“ politici zatiahli (povolenie preletu lietadiel, súhlas s bombardovaním…). Hlavné následky migrácie by mali niesť tí, čo bombardovali a kolonizovali.
Podľa môjho názoru zberné miesta na poskytnutie priestoru na prežitie, stravy, hygieny, zdravotníckeho zabezpečenia, mala už dávno budovať Európska únia mimo vojnových konfliktov v najbližších krajinách. Pochopiteľne, náš štát musí zabezpečiť bezpečnosť a ochranu svojej hranice a občanov. To musí byť priorita našej vlády, našich politikov a až potom rôzne výmysly úradníkov Európskej únie.
Na čo by sme v žiadnom prípade nemali v súvislosti s obdobím druhej svetovej vojny a odboja zabúdať?
V prvom rade by sme nemali zabúdať na to, že v začiatkoch vojny sme stáli na strane agresora. V závere sa to zmenilo, čo nás doviedlo do skupiny víťazov.
Mal som obšírne rozhovory s vojakmi aj dôstojníkmi, ktorí bojovali na východnom fronte proti ZSSR. Často som sa pýtal, čo vás viedlo k tomu, že ste sa dali na druhú stranu, na osloboditeľskú misiu v I. československom armádnom zbore po boku Červenej armády? Vo väčšine prípadov to boli zverstvá, ktoré páchali fašisti na tých najzraniteľnejších – starých ľuďoch, ženách a deťoch. Na toto nesmieme nikdy zabudnúť. To musí byť memento – toto sa deje v Sýrii, Turecku a ďalších krajinách.
Panuje o druhej svetovej vojne nejaký mýtus rozšírený na verejnosti, teda niečo, čo nie je pravdivé, ale roky sa traduje, prípadne informácia verejnosťou pozmenená v priebehu dejín v dôsledku idealizácie atď.? Ak áno, aký?
Nenapadá mi nejaký zvláštny mýtus. Možno spomienky niektorých postihnutých pri oslobodzovaní našej vlasti – vojaci brali jedlo, hodinky, bicykle… Mal som tetu, ktorá mala na dedine obchod. Pri oslobodzovaní jej ho hladní osloboditelia vyrabovali. Roky to nevedela pochopiť. Až pri jednej zabíjačke u rodičov sme viedli rozhovor na túto tému. V hneve si vtedy neuvedomila, aké hrôzy museli osloboditelia pri svojej misii skúsiť a prežiť – hlad, smäd, doma manželky, deti, po ceste zničené mestá, dediny, dlhé pochody, ťažké boje v zime, horúčavách, prachu, blate, zavšivavení a pod. Zoberme si, ako nadávame, keď nastúpime do nevykúreného vlaku, autobusu, keď zmokneme a pod. Oni nemali možnosť sa najesť, napiť, minimálna hygiena a pod.
Je aj dnes výklad druhej svetovej vojny politickou agendou? Aký má vplyv politika na reinterpretáciu dejín?
V poslednom období sa prekrucuje výklad výsledkov vojny. Je tu snaha, aby mladá generácia o nej nevedela skoro nič, aby sa zaujímala len o svoje veci. Myslím, že som už na to odpovedal. Vždy boli, sú a budú vykladači udalostí a dejín, ktorí to robia na objednávku, či sú to už historici, politológovia, alebo politici. Ja sa snažím vždy o konkrétne historický prístup k pochopeniu určitej dejinnej udalosti.
Dá sa s fašizmom vyjednávať? Sympatizujú s fašizmom dobrí ľudia, ktorí robia chybu, ide o dôsledok vnášania radikalizmu do spoločnosti či o dôsledok negatívnej črty osobnosti?
S fašizmom sa nedá a nemôže vyjednávať. Musíme byť však objektívni a mať rovnaký meter na fašistické prejavy na Slovensku, na Ukrajine, v pobaltských republikách, Rakúsku, Francúzsku a ďalších krajinách.
Ja som presvedčený, že mocným sveta vyhovuje fašizmus v niektorých krajinách na ich ovplyvnenie. Na druhej strane odsúvanie alebo neriešenie problémov vo vnútri krajiny– nezamestnanosť, korupcia, zametanie rôznych káuz pod koberec, neprispôsobiví spoluobčania a pod., vedie k radikalizácii a podpore tých, čo navrhujú rýchle a jednoduché riešenie. Aj o predvojnovom či vojnovom Nemecku sa hovorí, že nie všetci boli fašisti. Niektorým to bolo jedno – ich sa to netýkalo, iní sa prispôsobili a plávali s prúdom.
Prečo dnes chcú niektorí rehabilitovať Jozefa Tisa a vojnovú Slovenskú republiku? Čo by nám to prinieslo?
Jozef Tiso bol katolícky kňaz, ktorý nekonal podľa kresťanského morálneho kódexu – Desiatich Božích prikázaní. Prijal ponuku Hitlera na spoluprácu, podieľal sa na vyhlásení Slovenského štátu a kráčal podľa jeho povelov. Keď to hodnotím s odstupom času, robil to, čo mu bolo dovolené. Nemôžem mu však odpustiť nadprácu, vyznamenávanie nemeckých vojakov po potlačení SNP v Banskej Bystrici, odsun občanov židovského pôvodu, za ktorých sme Nemcom platili, atď. Ja som proti rehabilitácii. Prinieslo by nám to len hanbu, ktorej máme pri výrokoch a praktických krokoch niektorých našich politikov vyše hlavy.
Ako sa dnes spoločnosť stavia k protifašistickým bojovníkom? Je v súčasnosti štátom adekvátne ohodnocovaná ich zásluha na zvrátení výsledku II. svetovej vojny?
Odrazom spoločnosti je vládnuca garnitúra. Tá má podľa politického dresu rôzny vzťah k protifašistickým bojovníkom. Ľavicová vláda je im trochu viac naklonená, ako boli pravicové. Som presvedčený, že tí, čo položili životy za našu slobodu, a tí, čo po bojoch prežili hrôzy vojny a vybojovali nám slobodu, by mali byť náležite ocenení a zvýhodnení. Veď ich žije už iba niekoľko sto. Vrcholom arogancie bolo konanie primátora a mestského zastupiteľstva v Bratislave, keď im zobrali tú omrvinku, výhody v cestovaní MHD.
