Neprehnal to? Množstvo tzv. obetí režimu boli v skutočnosti fašisti, vyhlasuje o období pred rokom 1989 krajný ľavičiar Tomáš Bóka. To však nie je zďaleka všetko

Prečo idete do politiky?

Dlhé roky sa intenzívne zaujímam o politiku, lebo som pochopil, že akýkoľvek pokus o zlepšenie situácie v našej krajine a vo svete musí byť nevyhnutne politický. Ľudia sú síce znechutení politikou (a oprávnene), ale inú možnosť, ako sa politicky aktivizovať, nemáme, lebo politika sa bezprostredne dotýka našich životov vo všetkých sférach ľudskej činnosti. Mohol som mať bezstarostný život a mohol som sa správať tak, ako to odo mňa súčasná neoliberálna doktrína žiada – t. j. zabezpečiť sa, nájsť si dobrý džob, nestarať sa o iných, o svet, myslieť iba na seba a vlastnú rodinu. Mne to však jednoducho nedá. Keď vidím, ako ľudia vo svete umierajú pre imperialistické vojny a chamtivosť korporátnych elít alebo keď vidím, ako ľudia na Slovensku trpia pre exekúcie či mrznú na uliciach, lebo prišli o byt, tak je mi zle a núti ma to výraznejšie sa angažovať. Do politiky ma teda priviedla v prvom rade empatia, súcit a snaha pomôcť ľuďom.

Čo bude mať Slovensko alebo volič z toho, ak vy budete sedieť  v parlamente?

Pokiaľ sa nezmení zriadenie, tak parlament je do značnej miery iba politickou šaškárňou a priestorom pre divadelné inscenácie tzv. štandardných politických strán. Ale ubezpečujem vás, že keď sa Vzdor – strana práce jedného dňa dostane do parlamentu, slovenská politická scéna sa bude otriasať v základoch. Aj napriek absencii reálnej moci by sme totiž prostredie parlamentu (a s ním spojený zvýšený priestor v médiách) využili na šírenie našich myšlienok, celospoločenskej osvety a predovšetkým na organizovanie pracujúcej triedy. Lebo naša strana je iba prostriedkom – my neustále apelujeme na samotných občanov, aby sa v prvom rade oni zaktivizovali, zorganizovali a začali bojovať za svoje triedne záujmy, lebo nikto iný to za nich nespraví.

Ako ste sa dostali na kandidátku?

Niekoľko rokov sa aktívne zúčastňujem rozličných občianskych iniciatív a demonštrácií, po istom čase som však začal pociťovať istú skepsu zo stavu slovenského aktivizmu, na poli ktorého panuje značná atomizácia a osobné či ideové rozkoly, ktoré bránia väčšej akcieschopnosti. Keď som sa rozhodoval, akým smerom sa vybrať, tak som si nemohol nevšimnúť stranu Vzdor – strana práce, ktorej členov a aktivistov bolo vidno nielen na sociálnych sieťach, ale predovšetkým v reálnom teréne – na štrajkoch, v uliciach, na protestoch, pričom ma oslovili aj ich reálne snahy pomôcť ľuďom v rámci existujúcej mimoparlamentnej činnosti (bezplatné právne poradenstvo pre ľudí v núdzi, fond solidarity pre chudobných, zbierka pre obete občianskej vojny na Ukrajine atď.). Presvedčilo ma to, že títo ľudia to skutočne myslia vážne, a začal som sa pohrávať s myšlienkou, že ich oslovím. Napokon však zaúradovali vyššie sily a ešte skôr oslovili oni mňa, keďže o mne vedeli.

Ak sa stanete poslancom, na akú oblasť sa budete zameriavať?

Neexistuje konkrétna oblasť, na ktorú sa zameriavam. Ako poslanec by som určite využil každú možnosť poukázať na skutočné príčiny problémov na Slovensku a vo svete, ktoré sú štrukturálneho, teda systémového charakteru. Priestor v parlamente by som spolu s mojimi spolustraníkmi využil na demaskovanie samotného neoliberálneho kapitalizmu a jeho konkrétnych prejavov.

Prečo by mal volič dať krúžok vám a nie niekomu inému?

Nad týmto vôbec neuvažujem, dokonca si ani nemyslím, že by som bol na našej kandidátke nejakým výnimočným zjavom. Skôr si myslím, že každý človek na našej kandidátke si ten hlas zaslúži, keďže sme stranou obyčajných pracujúcich občanov, ktorí sa rozhodli začať sa reálne angažovať, aby zlepšili situáciu – nielen svoju, ale všetkých pracujúcich a vykorisťovaných ľudí. Ak si ľudia vyberú mňa a dajú mi tú dôveru, vynasnažím sa zo všetkých síl nesklamať ich dôveru, ale, opakujem, ktokoľvek z našej kandidátky si ten hlas zaslúži – už len za principiálnosť a preukázanú odvahu.

S kým z kandidátky máte najlepšie vzťahy?

Keďže som členom miestnej organizácie Bratislava, je prirodzené, že sa najčastejšie stretávam s jej členmi a aktivistami a že práve s nimi najužšie spolupracujem. Boj za spoločnú vec nás spája a zoceľuje, ale na druhej strane v celej strane panujú veľmi férové a korektné vzťahy. Keďže sme ako skutoční zástupcovia pracujúcej triedy išli s kožou na trh a otvorene sa postavili proti tomuto zvrátenému ekonomicko-spoločenskému zriadeniu, riskujeme tým mnohé, keď aj napriek proklamovanej slobode slova existujú neustále nátlaky zo strany mnohých spoločenských skupín, s ktorými sa musíme popasovať. Preto si hlboko vážim každého jedného človeka, ktorý sa vydal do tohto boja po mojom boku, lebo za nami nestoja žiadni oligarchovia, finančné skupiny ani iní štedrí mecenáši z prostredia veľkokapitálu, v prospech spoločného cieľa obetujeme vlastný voľný čas, energiu, peniaze, či dokonca rodinný život. Preto jediné, čo nám zostáva, je jednota, súdržnosť, vzájomnosť a solidarita, nemôžem teda osobitne vyzdvihnúť nikoho zo strany.

Často hovoríte aj o problematike znárodňovania, ktoré by ste radi do spoločnosti zaviedli. Ako by to fungovalo v praxi, znárodňovali by ste aj malým podnikateľom? Alebo podľa akého znárodňovacieho kľúča by ste sa riadili?

Samozrejme, celospoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov a jeho uvedenie do života nie je otázkou jedného dňa. Preto v našom programe rátame s prechodnou fázou, keď sa po eventuálnom uchopení moci v prvom rade zameriame na posilnenie štátneho sektora a prevod strategických podnikov (elektrárne, doprava, infraštruktúra, poisťovne, atď.) do rúk štátu. Okamžite upravíme legislatívu tak, aby bolo možné z hospodárskeho výsledku strategických podnikov zafinancovať sociálny program, zakladať nové štátne podniky či družstvá a napokon postúpiť do ďalšej fázy budovania socialistickej spoločnosti.

Prácu súčasných malých podnikateľov a živnostníkov si hlboko vážime a ich súčasnú situáciu vnímame špecificky: akákoľvek vláda, či už Smer-SD, alebo pravica, totiž radšej pomôže zahraničným nadnárodným korporáciám (schovávajúcim sa za vznešené označenie „investori“) rôznymi daňovými prázdninami či dotáciami, ako by odbremenila drobných živnostníkov čestne si zarábajúcich vlastnou prácou. Naším nepriateľom sú teda nadnárodné korporácie, finančné skupiny či arogantní developeri, ktorí neváhajú v honbe za ziskami a mocou hrubo podvádzať či najhorším možným spôsobom vykorisťovať vlastných zamestnancov. Čestným drobným živnostníkom, ako aj malým a stredným podnikateľom, ponúkneme na vyššej úrovni budovania socialistickej spoločnosti prácu v socialistickej ekonomike – kto je šikovný a zručný, dostane adekvátnu prácu a ohodnotenie aj v novom spoločenskom zriadení. Stačí sa pozrieť na príklad kooperatívnej spoločnosti Mondragón v Baskicku – zamestnanci si volia vlastných nadriadených, vďaka čomu sa, prirodzene, zdola vygenerujú tí najšikovnejší a najschopnejší jedinci. Faktor motivácie je zachovaný aj v podnikoch tohto typu, keďže vedúci pracovníci môžu mať i šesťnásobný plat v porovnaní s bežným robotníkom. Zároveň sú však povinní konať v prospech celého kolektívu, keďže v opačnom prípade môžu byť kedykoľvek odvolaní.

Špecifikom našej strany je to, že ako skutočne ľudová strana pracujúca v prospech ľudí sa nezameriavame iba na voľby a väčšinu našich aktivít tvorí činnosť mimo politickej súťaže. Plánujeme sa zamerať na šírenie osvety a na budovanie kooperatívnych, kolektívne vlastnených a samosprávnych podnikov (teda družstiev) už v súčasnom systéme, lebo chceme ľuďom skvalitniť život už teraz a zmierniť dosah tohto neľudského režimu. Zároveň ich chceme primäť k spolupráci – aby si opätovne v tejto násilne individualizovanej spoločnosti hľadali k sebe cestičky a znovu objavovali čaro kooperácie, a napokon týmto spôsobom šíriť naše myšlienky. Takto postupne vytvoríme podmienky k tomu, aby bola pracujúca trieda natoľko akcieschopná a zorganizovaná, až napokon úspešne odstráni samotnú prapodstatu biedy a mizérie – kapitalizmus.

Bóka na proteste proti NATO (Zdroj: archív T. B.)

Dosť často hovoríte aj o mediálnej debilizácii. Ako by presne mali podľa vás fungovať médiá? Pripúšťate, že by sa mala zaviesť cenzúra či akési monitorovanie obsahu v médiách?

Médiá vnímame ako súčasť indoktrinačného aparátu nadnárodného kapitálu, koniec-koncov mnohí teoretici, počnúc Gramscim cez príslušníkov frankfurtskej či birminghamskej školy až po „najznámejšieho disidenta západu“ Noama Chomského, dôsledne a argumentačne dôsledne odhalili skutočnú funkciu korporátnych médií, ktoré pod rúškom šírenia relevantných a objektívnych informácií v skutočnosti slúžia svojím chlebodarcom – nadnárodným konglomerátom, finančným konzorciám či iným príslušníkom vysokého kapitálu. Ten prostredníctvom mediálnych kanálov cieľavedome usmerňuje spoločenský diskurz želaným smerom. Skutočná úloha médií spočíva v zabezpečovaní reprodukcie moci elít a udržaní status quo, čo dosahujú cieľavedomým sugestívnym vštepovaním hodnôt kapitalistickej ideológie do hodnotového rebríčka ľudí. Na čo slúžia všetky tie pompézne a bombastické videoklipy či filmy oslavujúce egoizmus, ostré lakte, preexponovaný individualizmus, hedonizmus, povrchnosť a dôraz na uspokojovanie fyzických potrieb? Kapitalistický indoktrinačný aparát práve týmto spôsobom ukazuje ľuďom (najmä mladým), po čom majú túžiť, aby sa z nich stali obyčajné bioroboty a aby sa ich životné ašpirácie zredukovali na to jediné, čo od nich systém chce – ťahať v práci nadčasy, aby si vzápätí mohli v obchodnom dome kúpiť vyšší spoločenský štatút…

Tieto princípy sú skutočnou hybnou silou kapitalistického zriadenia, preto má úzka skupina ľudí ovládajúcich najväčšie televízne spoločnosti, filmové štúdia, produkčné firmy, vydavateľstvá či mediálne domy životný záujem na tom, aby si ich väčšinová spoločnosť zvnútornila. Ako povedal Noam Chomský, tajné dohody nevznikajú v zafajčených konšpiračných miestnostiach, korporátnym žralokom postačí pach krvi a zhovievavosť k potrebám svojich chlebodarcov, aby sa zoradili do smrtonosného kŕdľa. Výrobcovia chcú predať čo najviac a médiá, ktoré im ponúkajú reklamný priestor, zas chcú čo najviac zarobiť – preto sa obsahy súčasných mediálnych produktov zameriavajú v prvom rade na vyvolanie falošných (neautentických) túžob po veciach, ktoré ľudia v skutočnosti nepotrebujú, pričom akékoľvek morálne či etické požiadavky musia ísť nevyhnutne bokom. Toto si uvedomujeme, preto je nevyhnutné proti tomu razantne zakročiť. Zároveň si však uvedomujeme chyby minulého režimu a nechceme sa vrátiť k praktikám, ktoré niektoré druhy umenia a kultúry preferovali a iné zakazovali. Okrem niektorých vyslovene škodlivých a morálne zvrátených mediálnych produktov (ako napr. reality show vysmievajúce sa postihnutým ľuďom atď.) teda neplánujeme zakazovať, skôr sa chceme zamerať na štátnu podporu skutočne hodnotného umenia, oživenie tradičnej slovenskej kultúry či podporu takej umeleckej činnosti, ktorá bude – v protiklade so súčasným stavom – ľuďom vštepovať zásady solidarity, kooperácie, tolerancie a vzájomnosti. Dôležitú úlohu bude zohrávať aj osvetová činnosť a vzdelávacie programy, ktorých cieľom bude zvyšovať tzv. mediálnu gramotnosť ľudí, keďže znížená schopnosť ľudí dešifrovať mediálne kódy a skutočné posolstvo jednotlivých programov vedie k slabej odolnosti voči manipuláciám.

Ako sa pozeráte na ideológiu a volebné body strán Odvaha či KSS?

Ani jednu z týchto strán nepovažujem za skutočné alternatívy voči súčasnému zriadeniu, založenému na vykorisťovaní a útlaku. Kapitalizmus ako taký je tým problémom, keďže je postavený na tom, že úspech jedného človeka musí ísť nevyhnutne na úkor iných ľudí a jedna krajina žije z drancovania zdrojov a pracovných síl iných krajín. Vo svojej honbe za „večným hospodárskym rastom“ sa neváha zastaviť pred žiadnou prekážkou, nemá žiadne morálne zábrany. Na Slovensku predstavujeme jedinú politickú silu, ktorá sa otvorene stavia proti kapitalizmu a tvrdo požaduje jeho zvrhnutie. V tomto smere KSS zlyháva, keďže ustúpila z niekdajších radikálnych pozícií a v súčasnosti ponúka umiernený sociálnodemokratický program a víziu hybridnej ekonomiky na škandinávsky spôsob. Strana Odvaha chce súčasný systém tiež iba kozmeticky vylepšovať, napr. zavádzaním inštitútov priamej demokracie do fungovania štátu či zmenou orientácie hospodárskeho zamerania krajiny na expandujúci východ (Rusko, Čína). Aj napriek tomu, že v členskej základni Odvahy mám viacero známych, o ktorých viem, že to myslia úprimne, ich program ponúka len polovičaté riešenia, ktoré nezohľadňujú skutočnú podstatu – vlastníctvo výrobných prostriedkov v rukách úzkej skupiny de facto dedičných elít (viď Piketty a jeho nedávne zistenia).

Aký máte názor na zločiny, ktoré boli spáchané minulým režimom, respektíve niektorými jeho predstaviteľmi? Podporujete myšlienky a ideológie vodcov, ako bol Stalin, myslíte si, že pracovné tábory a gulagy boli správnou cestou?

Ostro odsudzujem a dištancujem sa od akýchkoľvek neprávostí, ktoré sa diali za akéhokoľvek režimu. Treba však povedať, že antikomunistická propaganda má tendenciu nafukovať túto problematiku a zatvárať si oči pred historickým faktom, keď množstvo tzv. obetí režimu boli v skutočnosti fašisti, kriminálnici, arizátori, agenti iných mocností, príslušníci diverzných jednotiek, atď. Často sa poukazuje na perzekúciu napr. cirkevných hodnostárov v Československu, ale prečo sa zabúda na to, čo k tomu viedlo – že napr. niektorí predstavitelia cirkvi skrývali doma fašistov? Čo mal s nimi štát spraviť, ak vyvíjali protištátnu činnosť? Veď s vlastizradcami sa dodnes nikde nemaznajú, v žiadnom štáte. Nerád argumentujem štýlom „nielen my, ale aj oni“, lebo naším cieľom musí byť v prvom rade poučenie z minulosti a vytvorenie spoločnosti s čo najmenšou mierou podobných prejavov. Ale pre úplnosť je nevyhnutné dodať, že perzekúcie či neprávosti sa diali a dejú v každom zriadení. Z množstva príkladov vypichnem len niektoré: 50. roky v USA a mccarthizmus, Guantánamo a mučenie ľudí, väznených často bez oficiálnych rozsudkov, novodobé sofistikované spôsoby cenzúry (napr. systém konzultácií v USA, keď si mnohé plátky radšej rozmyslia, či zverejnia zistenia nepohodlné pre vládu, čo následne vedie k autocenzúre), „záhadné“ samovraždy nepohodlných novinárov či ich prenasledovanie (viď postup britských tajných služieb voči The Guardian po zverejnení Snowdenových materiálov či vyhrážky „prehnane iniciatívnym“ novinárom).

Tiež by som sa pozastavil pri problematike účelového spájania obetí s režimom. Kým obete nespravodlivých procesov z minulého režimu (ktoré nepochybne boli) sa interpretujú ako obete komunistickej ideológie, analogické obete nespravodlivostí v súčasnom režime sa takýmto spôsobom s kapitalizmom nespájajú – besnenie amerických vojakov v Guantáname sa pripisuje iba „zlyhaniu ľudského faktora“ či prehnanej horlivosti jednotlivcov v ozbrojených zložkách, avšak nikdy nie kapitalizmu ako takému. Na záver by som dodal ešte toľko, že v počte obetí sa kapitalizmu sotva vyrovná akýkoľvek historický pokus o realizáciu socializmu: ak doň (podľa môjho názoru úplne legitímne) zarátame aj obete imperialistických vojen a krvavých prevratov, resp. všetkých ľudí, ktorí umreli na dôsledky kapitalizmu (hladomor v drancovanej Afrike či bezdomovci po celom svete), tak sa mu nevyrovná žiaden akokoľvek nafúknutý údaj o obetiach gulagov.

Stretli ste sa osobne s niekým, kto bol považovaný za politického väzňa minulého režimu? Ako sa na vašu snahu navrátenia socializmu pozerajú títo ľudia?

Nestretol som sa osobne s nikým takým. Problém je, že títo ľudia, resp. ich rodinní príslušníci, sa – do istej miery pochopiteľne – ťažko odosobňujú a svoje peripetie spájajú výlučne s režimom ako takým. Ako som spomínal, chyby sa stávali, lebo ľudia ostávajú ľuďmi v každom zriadení a Damoklov meč ľudského zlyhania je prítomný stále, ale treba posudzovať jednotlivé prípady osobitne (napr. či existovali reálne dôvody na uväznenie z dôvodu protištátnej činnosti). Ničím výnimočným nebolo, ak sa legitímne odsúdení zločinci stavali do pozície politických väzňov, ale často sa zabúda nato, že napr. taký Laco Novomeský, ktorý sa v pohnutých 50. rokoch ocitol za mrežami skutočne neprávom, na socialistické zriadenie ako také nikdy nezanevrel – práve naopak, aj spoza mreží sa ho zastával, keďže dokázal oddeliť vlastný nešťastný osud od šľachetnosti myšlienky socializmu a chápal, že praktický pokus o zavedenie socialistických princípov do života nemohol byť bezchybný.

Je váš názor na Ameriku naozaj jednostranný a vidíte ju len ako kaplitalistickú hrozbu alebo v jej spoločenskom zriadení vidíte aj nejaké pozitíva?

Musím zdôrazniť triedne zameranie našej strany. Každý jeden vykorisťovaný človek na zemi je naším bratom a sestrou, bez ohľadu na farbu pleti, národnosť či náboženstvo. Rozdeľujú nás totiž triedy. Kapitalista je rovnaký všade, zisky a moc sú pre nich všetkým (česť výnimkám, ktorých je však málo, viď Ricardo Semler a podobní „osvietení podnikatelia“). Preto s obyčajnými Američanmi nemám žiadny problém, práve naopak, s veľkou dávkou optimizmu hľadím na vznikajúce družstevnícke hnutie (viď Gar Alperovitz a jeho výzva: „Družstevníci Ameriky, spojte sa!“), disidentské organizácie vznikajúce v univerzitách (napr. socialistický The Next System Project) či nedávny prieskum Pew Research Center, podľa ktorého by si závratných 50 percent Američanov medzi 18 a 50 rokmi zvolilo socializmus pred kapitalizmom.

Na týchto veciach nie je nič šokujúceho, keďže napätá sociálna situácia v USA (rasové nepokoje či obrovské množstvo obetí policajných zásahov), obrovská nerovnosť či chudoba v USA (podľa údajov OSN je každé štvrté dieťa odkázané na potravinové kupóny) vytvárajú doslova revolučné podmienky. Nie je náhoda, že v USA investujú toľko prostriedkov do poriadkových policajných jednotiek (pripomínajúcich skôr regulérne armády) či do špehovacieho aparátu, do ktorého je podľa Snowdena zapojených už vyše 100 000 štátnych či súkromných (kontraktorských) pracovníkov. Čo sa týka samotného spoločenského zriadenia v USA, tam sa okrem niektorých svetlých výnimiek (napr. dividendy pre občanov z ťažby ropy na Aljaške či široké spolurozhodovacie právomoci na lokálnej úrovni pre občanov v niektorých štátoch) ťažko dá nájsť niečo pozitívne. V skutočnosti je to korporátny fašizmus, ktorý ponúka občanom vo voľbách dve chápadlá tej istej chobotnice (demokratov a republikánov), no v skutočnosti v ňom rozhoduje Wall Street a vojensko-priemyselný komplex. Tento režim vygeneroval astronomický dlh 19 biliónov dolárov (t. j. 12 núl), pričom jediným dôvodom, prečo americký dolár a americká ekonomika ešte neskolabovali, je ich vojenská sila, lobbing a ochota zvyšku sveta hrať túto hru. Čo iné však očakávať od krajiny, ktorá bola založená na vydrancovaní a vyvraždení pôvodných severoamerických civilizácií a vybudovaná na pote a krvi násilne dovlečených afrických otrokov?

Ak by sa opäť zaviedlo socialistické zriadenie spoločnosti, uvažovali by ste aj o zavedení trestu smrti?

Osobne som proti trestu smrti. Verím tomu, že vo svetle nových zistení v oblasti psychológie či sociológie je možné väčšinu ľudí napraviť prostredníctvom premyslených terapeutických metód. Represie a násilie budia iba ďalšiu nenávisť.

Viete sa konkrétne vyjadriť k súčasnej vláde? Či k opozícii? Ktorí politici sú podľa vás v súčasnej slovenskej politike navyše? Dalo by sa povedať, že vás niekto doslova vytáča?

Vytáča ma, keď niekto označí Fica za komunistu a Smer-SD za socialistickú stranu. Predovšetkým strana, ktorú založili kapitalisti, dotujú ju kapitalisti a je skrz-naskrz prešpikovaná kapitalistami, nemôže byť autenticky socialistická, lebo neháji triedne záujmy pracujúcej a vykorisťovanej väčšiny. Za jediného autentického ľavičiara v Smere-SD možno s prižmúreným okom označiť Ľuboša Blahu, opakovane ma však udivuje jeho ochota zotrvať v takomto spolku, ktorý nie je ničím iným, iba predĺženou rukou finančných skupín a oligarchov, podobne ako ostatné tzv. štandardné strany od Siete až po SaS. Fico a jemu podobní sú obyčajnými prevracačmi kabátov, ktorí nikdy komunistami v idealistickom slova zmysle neboli – svoje členstvo brali totiž výlučne utilitárne, aby uspokojili svoju túžbu po moci. Preto im nerobilo problém prehodiť kabát – poniektorí „experti“ stihli byť dokonca gardistami, komunistami a nakoniec aj kapitalistami. Vytáča ma, keď sa zbohatlíci typu Borisa Kollára (alebo v zahraničí Trump, Babiš a mnohí iní) tlačia do politiky, lebo v podnikaní už dosiahli všetko a túžia po nových „trhoch“. Vytáča ma, ak im ľudia opakovane dokážu sadnúť na lep, pričom si neuvedomujú, že pre kapitalistov je „prestup“ z podnikania do politiky len ďalšou fázou (resp. nadstavbou) podnikateľskej činnosti. Ako môžu uveriť človeku, ktorý nepochádza z ich spoločenskej triedy a evidentne nezastupuje ich záujmy? Stačí, aby zaplavil celé Slovensko svojím ksichtom na bilbordoch a párkrát sa trafil do aktuálnej verejnej mienky – a ľudia mu uveria…

Ako by ste zmenili či aké kroky by ste po zvolení zaviedli v jednotlivých rezortoch? Napríklad kultúra, školstvo, zdravotníctvo??

V zdravotníctve je predovšetkým potrebné vykoreniť pásomnicu v podobe finančnej skupiny, ktorá parazituje na spoločných verejných zdrojoch. Zdravie nie je tovar, ale prirodzené právo každej ľudskej bytosti, preto je z morálneho hľadiska absolútne zvrátené, ak na tom zarábajú zdravotné poisťovne, farmaceutické spoločnosti atď. Keď odstránime súkromných parazitov vyciciavajúcich obrovské zisky, zrazu sa uvoľní množstvo prostriedkov, ktoré namiesto účtov kdesi na Bahamách pôjdu naspäť do spoločnosti, do rozvoja zdravotníctva, do materiálno-technického zabezpečenia nemocníc a v neposlednom rade do prevencie. Chceme zrušiť dotácie pre súkromné či cirkevné školy – napokon cirkev by mala byť úplne odlúčená od štátu a oddelená od štátneho rozpočtu. Plánujeme zaviesť bezplatné školstvo pre všetkých a zároveň prepojiť výučbu s praxou v podobe živej spolupráce s výrobným sektorom. Z obsahového hľadiska plánujeme školy preorientovať zo súčasnej funkcie „pásovej výroby“ nových „koliesok pre mašinériu“ na skutočné vzdelávacie a osvetové inštitúcie rozvíjajúce plnohodnotné ľudské bytosti – po všetkých stránkach, najmä však z hľadiska kritického myslenia, zmyslu pre solidaritu, toleranciu, empatiu a kooperáciu.

Na poli bytovej problematiky plánujeme znárodniť opustené developerské projekty ležiace „ladom“ a ich priestory poskytnúť ľuďom vo forme nájomných bytov; ďalej obmedziť úlohu bánk parazitujúcich na riešení otázky bývania a zakázať vlastníctvo viacerých bytov – je nemysliteľné, aby boli mnohé byty prázdne a ľudia na ulici zamŕzali, lebo nemajú strechu nad hlavou! V oblasti životného prostredia plánujeme legislatívne zakotviť a upevniť ochranu prírodných zdrojov a nerastného bohatstva pred privatizáciou a zaviesť tvrdé sankcie pre znečisťovateľov. Plánujeme tiež implementovať „zelené“ postupy a najnovšie technologické inovácie v záujme zabezpečenia ekologického aspektu – recyklácia materiálov, zálohovanie obalov, energeticky nenáročné budovy, komunitné záhrady, zalesňovanie, vysádzanie zelene aj na strechách budov, využívanie alternatívnych zdrojov energie a pohonov automobilov. V oblasti poľnohospodárstva budeme pracovať na obnovení potravinovej sebestačnosti a prerozdelíme disponibilnú pôdu medzi ľudí, ktorí na nej reálne pracujú. Chceme zaviesť opatrenia na zamedzenie prieniku vysoko nekvalitných a zdravotne nevyhovujúcich potravín na náš trh (napr. GMO). Na poli kultúry chceme zaviesť mechanizmy na podporu talentov, hudobníkov, umelcov, spisovateľov a hercov, zabezpečiť vznik nových (a obnovenie starých) kultúrnych domov, centier voľného času, divadiel či folklórnych súborov v mestách i na vidieku.