Boli ste prvým slovenským novinárom v Európskom parlamente. Ako ste sa k tomu dostali?
Začal som pracovať v Československej tlačovej kancelárie na Slovensku, ktorá sa po rozdelení ČSFR premenovala na Tlačovú agentúru Slovenskej republiky (TASR). Tlačová agentúra si vtedy potrebovala vybudovať vlastnú sieť zahraničných spravodajcov, aby mohla monitorovať dianie nielen doma, ale aj vo svete. Vzhľadom na moje jazykové vybavenie a absolvované štúdium medzinárodných vzťahov padla voľba na mňa, aby som otvoril pobočku TASR v Bruseli, čo sa stalo v roku 1993.
Bol som tak prvým spravodajcom zo slovenských médií v sídle európskych a euroatlantických štruktúr, do ktorých sa Slovensko chcelo integrovať. Až o dva roky neskôr otvorila svoju pobočku Slovenská televízia a o šesť rokov neskôr som zasa ja otváral pobočku Slovenského rozhlasu.
Bola to však úplne iná práca, akú majú novinári dnes, hlavne, čo sa týka možností získavania a spracovania informácií, ale aj ich odosielania. Neexistovali ani mobilné telefóny a na počítačoch, ktoré sa skôr podobali elektrickým písacím strojom, sa ešte len začínalo pracovať.
Ako sa v tom čase vnímalo Slovensko?
Keď som v roku 1993 začal pracovať v Bruseli, pohľad na Slovensko sa dá zhrnúť slovami – zvedavosť a slabá dôvera. Napriek tomu sa Slovensko postupne začleňovalo do všetkých medzinárodných inštitúcií. Bol som pri tom, ako sme sa stali členmi Rady Európy, čo bola vizitka, že sme štátom, v ktorom sa dodržujú ľudské práva či buduje demokracia. Zároveň sa Slovensko stalo členom V4 a podalo prihlášku na vstup do Európskej únie.
Postupom času, ako sa menil politický vývoj na Slovensku a ako sa vyostrovalo napätie aj medzi prezidentom a premiérom, menil sa aj pohľad Európskej únie a jej inštitúcií na Slovensko, pričom sa stával oveľa kritickejší a nedôvera vo vládu sa prehlbovala, v dôsledku čoho začalo mať Slovensko v procese začleňovania do EÚ problémy.
Médiá čelili kritike, ak informovali o upozorneniach zo strany európskych inštitúcií. Aj TASR čelila tlakom, aby prinášala z Bruselu čo najmenej kritiky. Ja ako zahraničný spravodajca TASR som sa snažil ostať čo najviac objektívny a nestať sa angažovaným aktivistom, ale byť profesionálnym zahraničným spravodajcom. Nerád o tom hovorím, ale po zmene vlády moju prácu rôznymi medailami ocenili viaceré štátne orgány.
Zahraničné médiá sa, prirodzene, zaujímali o situáciu na Slovensku, preto ma oslovovali na rôzne články a rozhovory. Písal som aj pre Politico či European Voice, La Libre Belgique, kde som sa snažil vysvetliť, že Slovensko so svojím zameraním a svojou históriou patrí do vyspelej Európy a isto sa mu skôr či neskôr podarí prekonať detské bolesti novovzniknutého štátu a jeho vládnej moci. Často ma citovali médiá ako Slobodná Európa alebo BBC, ktoré ani náhodou neboli vtedajšej vláde Vladimíra Mečiara naklonené.
O Slovensku sa počas vládnutia Vladimíra Mečiara hovorilo ako o čiernej diere. Bolo naozaj až tak kriticky vnímané?
Niektorí, ale tí boli v menšine, nás najmä po zmarenom referende o vstupe do NATO a voľbe prezidenta naozaj začali považovať za čiernu dieru. Ľudia zvnútra európskych inštitúcií, ktorí mohli ovplyvniť proces začleňovania Slovenska do EÚ, sa však dívali na Slovensko optimisticky a s dôverou, že si musíme prejsť touto akousi politicko-spoločenskou očistou, lebo prijímanie legislatívy EÚ a budovanie inštitúcií zabezpečujúcich jej presadzovanie v praxi nestačí, ale treba zmeniť aj celkový vzťah vládnej moci k médiám, tretiemu sektoru a opozícii.
Komisár Európskej únie pre rozširovanie Hans van den Broek a spravodajca EP pre Slovensko zastávali pozíciu, že Slovensko treba kritizovať, ale zároveň ho netreba vylučovať a ak sa vyrovná s domácou situáciou, tak bude isto môcť vstúpiť do EÚ, možno aj v prvej vlne. To sa nakoniec aj stalo, keď sa po voľbách 1998 a nástupe novej vlády vytvorila mimoriadna pracovná skupina, pričom v priebehu jedného roka Slovensko odstránilo najväčšie prekážky a postupne začalo dobiehať prvú vlnu kandidátskych krajín, ktoré v tom čase už rokovali o podmienkach vstupu do EÚ.
Treba zdôrazniť, že oficiálne sa rokovania o vstupe do Únie začali s 12 štátmi, ale konkrétne rokovania prebiehali iba s prvými šiestimi, a Slovensko pre neplnenie tzv. kodanskych politických kritérií medzi nimi nebolo. Pod vedením širokej vládnej koalície na čele s Mikulášom Dzurindom Slovensko splnilo podmienky, pričom po istom čase v počte uzavretých kapitol dokonca predbehlo aj niektoré štáty, ktoré boli v tzv. prvej vlne.
Vyštudovali ste prestížny Moskovský inštitút medzinárodných vzťahov (MGIMO). Z tejto školy smerujú ľudia zväčša do diplomacie, vy ste sa však po novinárskej kariére stali roku 2005 riaditeľom Kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku. Nechceli ste byť radšej diplomatom?
Po absolvovaní MGIMO, ktorý bol zameraný na diplomaciu a medzinárodné vzťahy, som nastúpil do Prahy, ale vzhľadom na osobné okolnosti a rodinu som uprednostnil pred kariérou v diplomacii blízkosť k rodine a zostal som v Bratislave. Začal som tak pracovať v medzinárodnej žurnalistike, čo bola oblasť relatívne blízka k tomu, čo som vyštudoval, a moje pôsobenie na poste spravodajcu v Bruseli si doslova isté „diplomatické zručnosti“ vyžadovalo.
V roku 2005 som sa rozhodol po pôsobení v TASR a Slovenskom rozhlase absolvovať päťetapový konkurz na stredný manažment do Európskeho parlamentu. Úspešne som ho zvládol a ponúkli mi miesto šéfa novovytvorenej Informačnej kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku, ktoré som aj prijal.
Kancelária Európskeho parlamentu sprostredkúva okrem iného informácie z Európskej únie občanom a médiám. Po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice napísal Mikuláš Dzurinda pre Politico, že Slovensko je opäť čiernou dierou. Aký je teda pohľad EÚ po vražde novinára na Slovensko?
Samozrejme, rovnako ako aj na Slovensku, boli všetci v inštitúciách Európskej únie zdesení vraždou investigatívneho novinára a jeho priateľky. Slovensko sa predsa považovalo za „dobrého žiaka“ európskej integrácie. Je v Schengene a má euro, teda je na najvyššom možnom stupni integrácie, napríklad vyššom oproti susedným krajinám, s výnimkou Rakúska. Minimálne na krátke obdobie sa tak imidž Slovenska nielen pre vraždu, ale aj pre publikované podozrenia v súvislosti so zneužívaním eurofondov, zhoršil. Nemyslím si ale, že ide o nejaké trvalé zhoršenie vnímania Slovenska a už vôbec nie, že by sa Slovensko stalo čiernou dierou. To určite nie. Obraz Slovenska v celkovom kontexte určite nie je horší, ako je obraz iných štátov, hlavne našich susedov.
Slovensko má prijatú potrebnú legislatívu, inštitúcie, dozorné orgány, opozícia je v kontrolných orgánoch, médiá sú slobodné, takže sa nedá porovnávať toto obdobie s mečiarizmom, keď zo strany vládnej moci dochádzalo k snahe kontrolovať nielen médiá, ale aj samotné kontrolné orgány a opozíciu.
V súvislosti s možným zneužívaním eurofondov na Slovensku začal Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) vyšetrovanie. Zaznievajú tu slová, že práve eurofondy sú zdroj korupcie. Druhý pohľad je taký, že bez eurofondov by sme nemali vybudovaných alebo zrekonštruovaných veľa veci. Ako vnímať tieto dva aspekty?
Áno, sú rôzne pohľady na to, ako sa vlastne využívajú eurofondy. Európske inštitúcie nastavili mechanizmus využívania eurofondov a ich kontroly tak, aby nemohlo dochádzať k nejakému zneužívaniu týchto peňazí. Na druhej strane treba zdôrazniť, že za samotné uplatnenie týchto mechanizmov v praxi sú zodpovedné členské štáty EÚ.
Ak však príde k prípadom zneužívania eurofondov, tak pre európske inštitúcie je to signál, že by sa mali pozrieť kritickejšie nielen na danú krajinu, ale aj na spomínaný mechanizmus kontroly, prípadne ho nastaviť tak, aby v žiadnom prípade nemohlo prísť k zneužívaniu peniazom daňových poplatníkov.
Pred pár dňami zarezonovala správa Financial Times, že eurofondy môžu byť po roku 2020 presmerované zo strednej do južnej Európy. Skutočne nám hrozí, že prídeme o eurofondy?
Som presvedčený, že Slovensku určite nehrozí dramatické zastavenie eurofondov a určite nie všetkých. V rámci tzv. kohéznej politiky môžeme však v ďalšom finančnom období dostať menej finančných prostriedkov, pretože sa bude aj dôsledku brexitu a nových výziev ako migrácia reštrukturalizovať nielen príjmová, ale aj výdavková časť rozpočtu Európskej únie, a teda aj všetky politiky, ktoré Únia podporuje.
Napísali ste knihu Slovensko a Európska únia. V súčasnosti aj v parlamente zaznieva výrazná kritika EÚ, niektorí politici dokonca tvrdia, že by sme mali z tejto inštitúcie vystúpiť. Čo si o tom myslíte?
Je úplne legitímne kritizovať Európsku úniu a mať rozdielne názory na to, akým smerom sa má uberať. Dokonca si myslím, že je dobre, ak sa o rôznych problémoch EÚ otvorene a kriticky diskutuje. Na druhej strane som presvedčený, že členstvo v Európskej únii Slovensku a jeho občanom určite pomohlo. Vďaka príslušnosti k EÚ sa slovenským študentom, zamestnancom, podnikateľom a celej ekonomike otvorili nové šance a priestor. Navyše eurofondy sú obrovská finančná podpora, najmä pokiaľ ide o verejné projekty.
Uvedomme si, že zhruba štyri pätiny všetkých prác, ktoré sa na Slovensku vykonajú, sú spolufinancované z eurofondov. Keď vidíme zateplené domy, rekonštruované školy či námestia, tak si treba uvedomiť, že pravdepodobne väčšina týchto projektov by sa nerealizovala, keby sme neboli v Európskej únii a keby sme nedostávali toľko kritizované eurofondy.
Niekedy však pri výzvach a problémoch, ktorým čelí Európska únia, zabúdame na všetky vymoženosti a výdobytky, ktoré Slovensko vďaka štrnásťročnému členstvu získalo a zabúdame na to, že na prijímaní rozhodnutí EÚ sa podieľajú a majú ich tak možnosť ovplyvniť aj slovenskí ministri v Rade EÚ, ako aj poslanci EP zo Slovenska.
Napriek pozitívam, ktoré má Slovensko z členstva v Európskej únii, stále majú občania pocit, že európske inštitúcie a europoslanci sú od nich ďaleko. Dokonca aj od bývalého premiéra Roberta Fica zaznievali slová, že europoslanci majú obrovské platy a sú mimo reality. Čo sa s tým dá robiť?
Dá sa povedať, že do istej miery kontrast vnímania toho, čo sa deje v Bruseli a európskych inštitúciách oproti takzvanej realite, je vo všetkých členských štátoch. Niekde je to viac, niekde menej. Prvotné nadšenie Slovákov po vstupe do EÚ, keď prišli eurofondy a začali sme voľne cestovať, sťahovať sa za štúdiom a prácou, vystriedal realizmus v podobe ťažších chvíľ. Tzv. grécka či migrantská kríza naučila Slovákov uvedomovať si, že solidarita nefunguje iba jedným smerom a to tým, že budeme dostávať iba eurofondy, ale že aj od nás sa vyžaduje vyjadriť solidaritu s inými.
Ako však ukazujú posledné prieskumy verejnej mienky, tak pokles nadšenia z toho, že sme v EÚ, sa postupne zastavil a Slováci sú v priemere s inými členskými krajinami, čo sa týka vnímania členstva v Únii.
A čo sa s tým dá robiť? Kancelária Európskeho parlamentu na Slovensku má úlohu, aby rozširovala povedomie občanov o EÚ a o jej inštitúciách. Organizujeme rôzne semináre nielen v Bruseli, ale aj pre regionálne médiá, pričom sa snažíme dostávať do povedomia novinárov nielen prácu Európskeho parlamentu a europoslancov, ale aj výzvy, ktoré stoja pred EÚ. Organizujeme množstvo diskusií s občanmi, do ktorých zapájame europoslancov, predstaviteľov štátu, mimovládneho sektora a aktérov z každej z prerokúvaných oblastí. Treba si uvedomiť, že europoslanci sú tí, ktorí nás zastupujú v Bruseli a ak majú iný pohľad na nejakú situáciu, je to tým, že majú aj širší obzor a vidia aj problémy iných štátov a Európskej únie ako celku.
Slovenská republika má však najnižšiu účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu spomedzi členských štátov.
Slovenská účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu je veľký problém, lebo v doterajších troch voľbách sa ukázalo, že voliči zo Slovenska nemajú záujem o tieto voľby. Zo začiatku sa za hlavnú príčinu uvádzala neinformovanosť a nedostatočné povedomie o práci európskych inštitúcií. Ako však ukázali prieskumy Eurobarometer, tak informovanosť o Európskej únii bola na Slovensku jednou z najvyšších. Viac ako 80 % Slovákov sa cítilo byť informovanými o tom, čo sa deje v Únii a čo robí Európsky parlament. Otázkou je, samozrejme, akej kvality sa informácie o EÚ cez médiá k občanom dostávajú, či ide iba o povrchnejšie fakty, alebo skutočne kvalitné a obsažné informácie, na základe ktorých môže občan pochopiť, o čo naozaj v danom probléme ide.
Tiež dôvera občanov Slovenskej republiky v Európsky parlament a v Európsku úniu a vnímanie benefitov boli vysoko nad priemerom. Napriek vysokej informovanosti, dôvere európskych inštitúcií a pocitu, že členstvo Slovenska je dobrá vec, bola účasť v minulých voľbách do Európskeho parlamentu rekordné nízka a to 13 %.
Príčiny treba hľadať v širšom kontexte a dajú sa rozdeliť na technické, politické a iné. Na podujatiach organizovaných našou Kanceláriou EP na Slovensku sa stretávame s mladými ľuďmi a chodíme na diskusie do škôl. Realizujeme viacero prepracovaných programov, do ktorých sa zapájajú školy. Hoci sa mladí o Európsku úniu zaujímali vždy, tak napríklad v posledných voľbách do EP až 92 % z nich voliť nešlo. Keď sa ich pýtame prečo, zisťujeme, že by išli napríklad voliť, keby sa to dalo cez internet, či keby mohli voliť iba s občianskym preukazom na hociktorom mieste. Toto sú technické príčiny.
Politické príčiny nízkej účasti vyplývajú z nedôvery v politiku ako takú, hoci je dôvera v európske inštitúcie vyššia ako v slovenské. Navyše zo strany politických strán na Slovensku nie je príliš veľký záujem investovať ľudský a finančný kapitál do propagácie európskych volieb. Aj na základe týchto faktorov si nemyslím, že sa nám podarí na budúci rok vo voľbách do Európskeho parlamentu, atakovať percentuálnu voličskú účasť krajín, ako je Taliansko či Francúzsko, kde je účasť vysoko nad 50 %.
Ale svojou činnosťou v teréne, spoluprácou s médiami a rôznymi organizáciami chceme určite prispieť ku kvalitnejšej informovanosti o Európskom parlamente, aby sa občania ľahšie dokázali rozhodnúť, či a za koho ísť v týchto voľbách hlasovať, keďže na budúcej podobe EÚ a výhodnom členstve Slovenska v EÚ im záleží.
