Najväčším mediálnym šoumenom bol Kennedy. Trump je až na treťom mieste, hovorí vydavateľ knihy o amerických prezidentoch a ich odraze v médiách

4. 11. 2017 11:00

ROZHOVOR Kniha českého politika Dalibora Mlejnského Američtí prezidenti mediálního věku sa svojím vydaním vošla práve do roka, keď bol za prezidenta v USA zvolený Donald Trump. O amerických prezidentoch a ich odraze v médiách sa Parlamentné listy rozprávali s vydavateľom knihy a bývalým moderátorom Československej televízie Miroslavom Fořtom.

Najväčším mediálnym šoumenom bol Kennedy. Trump je až na treťom mieste, hovorí vydavateľ knihy o amerických prezidentoch a ich odraze v médiách
Foto: TASR
Popis: Donald Trump

Autorom publikácie Američtí prezidenti mediálního věku, ktorú ste vydali, je komunálny politik na Prahe 11 Dalibor Mlejnský. Ako sa to celé zbehlo?

S Daliborom Mlejnským sa poznám už dlho. Ako sa tak rozprávame o všetkom možnom, reč prišla aj na to, že pripravuje nejakú publikáciu, ktorá by sa mala týkať amerických prezidentov. Musím povedať, že ma vydávanie kníh neživí. Vydávam jednu, niekedy dve knihy za rok, ale baví ma to. A táto téma ma zaujala. Už len preto, že sa prakticky celý život živím novinárčinou. Po roku 1989 som si založil komunikačnú agentúru. Predtým som pôsobil ako moderátor v Československej televízii. Moja práca a môj život sa jednoducho stále točia okolo písmeniek a obrázkov, teda médií.

Mlejnského kauzy, ktoré sa dajú dohľadať na otvorených zdrojoch, vám neprekážajú?

To už sme opäť pri médiách, ktoré rozoberá aj Daliborova kniha. Ja si myslím, že to celé nie je také jednoznačné. Kde je pravda? Majú pravdu editori Wikipédie? Oni to majú ozdrojované z MF Dnes, ktorá bola vtedy priateľsky naklonená tým politikom, ktorí boli v Prahe 11 v opozícii. Hľadanie pravdy je zložitá vec, to už by sme skončili pri filozofii. A koniec koncov – nevydávam knihu o politikoch z Prahy 11, ale o amerických prezidentoch.

Asi by som na to, čo ste povedali, nadviazal priamo citátom z úvodu vašej publikácie. „Naša realita je sprostredkovaná spôsobom, keď je ťažké rozoznať, či je život napodobňovaný médiami alebo médiá napodobňujú život.“ Ako by ste tú myšlienku čitateľovi vyložili?

Túto vetu som ako vydavateľ knihy na úplný úvod publikácie vybral celkom zámerne. Zvažoval som pritom, či tam dám túto vetu alebo citát Jacqueline Kennedyovej. Tá mala povedať: Nie je dôležité, aké veci sú, ale ako vyzerajú. A ona sama bola, mimochodom, novinárkou. Takže vedela, o čom hovorí. Preto dokázal klan Kennedyovcov vytvoriť obraz Johna Fitzgeralda Kennedyho taký, aký bol. Práve Kennedym sa pritom naša publikácia začína, a to z jediného dôvodu. JFK, ako znie jeho prezývka, bol prvým prezidentom, ktorý realizoval priamy prenos tlačovej konferencie z Bieleho domu, a to prostredníctvom televízneho vysielania. Ja osobne to považujem za veľký medzník v dejinách žurnalistiky. Preto teda Kennedy. Ale tým, že publikácia Američtí prezidenti mediálního věku vznikala niekoľko mesiacov, sme sa dostali až do okamihu, keď bol v USA zvolený Donald Trump.

Predsa len by som radšej na chvíľu zostal pri Kennedym. Akú podstatnú úlohu hrala v jeho úspechu televízia?

Povedal by som, že zásadnú. Bolo to zrejmé v situáciách, keď sa John F. Kennedy zúčastňoval v rozhlasových debatách. V tých mladý kandidát na prezidenta prehrával so skúseným praktikom politiky Nixonom. Celé sa to však zmenilo vo chvíli, keď ho ľudia uvideli na televíznej obrazovke. Potom začal Kennedy prekvapivo víťaziť. A odpoveď na otázku prečo je jednoduchá. JFK dobre vyzeral, mal dosť vlasov, bol mladý a jeho správanie bolo úplne excelentné. V podstate tak zrazu prestalo byť dôležité to, čo bolo, povedzme, v jadre veci, vrátane faktu, že Kennedyovci sa dostali k peniazom všelijako a aj spôsobmi, ktoré neboli zákonné. Dôležité zrazu bolo, že JFK vyzerá veľmi dobre, dokáže dobre rozprávať a pôsobiť veľmi galantne a presvedčivo na televíznej obrazovke.

Bol teda Kennedy vlastne mediálnym produktom, keby sme zašli do extrému?

Áno, s trochou zveličenia by sa to dalo povedať, určite. Naši politici sú si sily mediálneho obrazu všetci veľmi dobre vedomí. Preto koniec koncov každý z nich hľadá nejaký svoj vlastný imidž a snaží sa od tých druhých odlíšiť, hoci napríklad už len tým, že si k obleku nevezme kravatu, alebo používaním nejakých slovných spojení.

John Fitzgerald Kennedy

John Fitzgerald Kennedy. Zdroj: TASR

Čo sa týka tých slovných spojení, napadá mi Andrej Babiš a jeho „čau lidi“, ktorým sa prezentuje na Facebooku...

Andrej Babiš je nepochybne najvýraznejšia mediálna osobnosť u nás. Pritom však opakuje tie isté klišé štyri roky. Ale ľudia ich chcú stále počuť. Normálne je nekradnúť, že. Babiš však neustále opakuje, že „všetci kradnú“. Iba ja si zariaďujem dotácie. Osobne voči Babišovi netrpím žiadnym obdivom, ale ani žiadnou nenávisťou. Musím priznať, že človek musí dať dole klobúk pred tým, čo on dokáže všetko obsiahnuť. Na druhej strane však dobre viem, že štát sa nedá riadiť ako firma. Vo firme by Babiš ako jej majiteľ mohol nariaďovať, čo v demokratickej spoločnosti nie je dosť dobre možné. Keďže on tu má oponentúru minimálne 200 poslancov a 81 senátorov.

Čo si myslíte o vzostupe alternatívnych médií v súvislosti s poslednou voľbou amerického prezidenta, čo za ním stálo?

Predovšetkým by som chcel povedať, že nič ako nezávislé médium neexistuje. Médium je vždy závislé od vydavateľa, od ekonomiky aj od vedúceho toho-ktorého vydania. Nezávislosť médií je veľmi iluzórna a v zásade nemožná. To, že tlačené médiá v USA nadržiavajú Demokratickej strane, je známe. No a keď sa pýtate na tzv. alternatívne médiá, hovoríme teda predovšetkým o internete. Ten je dnes už plnohodnotná linka informácií. Myslím si, že v prípade toho, čo alternatívne médiá písali o Donaldovi Trumpovi, išlo iba o vyvažovanie toho, čo o kandidátovi republikánov písali iné, teda mainstreamové médiá.

Možno aj z toho dôvodu, aby sa dostal k svojim potenciálnym voličom priamo a nie prostredníctvom veľkých médií, si Trump zvolil na komunikáciu Twitter...

Donald Trump potreboval vo voľbách osloviť mladú, klipovú generáciu. Na tento účel bol Twitter úplne ideálny. A to z toho dôvodu, že Twitter vám dáva na jednu správu k dispozícii 150 znakov. Dnes mladí už len píšu a koniec koncov ani do SMS správy, čo je v ostatných rokoch populárny formát komunikácie, sa toho veľa nezmestí. Twitter je navyše diskusné médium, a preto si myslím, že bolo zvolené úplne geniálne. Twitter je jedna z vecí, ktoré Trumpovi pomohli vyhrať voľby.

Demokratizoval rozvoj internetu svet médií?

Výraz demokratizácia nepovažujem za úplne šťastný. Demokracia, pokiaľ ide o význam toho slova, znamená vládu slobodných ľudí. Lenže v demokracii je takým zlatým pravidlom, že sloboda jednotlivca sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého. Takže absolútna demokracia existovať nemôže. Na sociálnych sieťach však vidíme, že sa tieto práva krížia. Web si môže založiť ktokoľvek. Z logiky veci sa potom na tých stránkach objavuje nielen publicita, ale aj propaganda toho jedinca alebo spolku. Koniec koncov pri žiadnom vydavateľstve v súkromných rukách nemôžeme očakávať, že budú jeho médiá objektívne. Do určitej miery budú vždy poplatné majiteľovi.

V Česku sú však súkromné všetky médiá okrem tých verejnoprávnych. Je teda objektivita len hra?

Vlastník bude do svojich médií zasahovať vždy. Môže to mať rôznu formu. Buď príde do redakcie osobne a bude diktovať, čo sa bude písať, alebo jednoducho len tým, že všetci redaktori aj vedúci vydania budú vedieť, že ich médium patrí pánovi XY. Všetky médiá skrátka patria niekomu. Hovoriť teda o objektivite a objektívnych informáciách v nich je veľmi iluzórne. Kde by som čakal objektivitu, tak to sú verejnoprávne médiá, ktoré nám zostali, teda Český rozhlas a Česká televízia.

Bývalý moderátor Československej televízie a v súčasnosti vydavateľ Miroslav Fořt

Bývalý moderátor Československej televízie a v súčasnosti vydavateľ Miroslav Fořt. Zdroj: Archív Miroslava Fořta

Ako na tom z tohto hľadiska sú?

Tak, bohužiaľ, tam majú s tou objektivitou tak trochu problém. Ono stačí radenie správ, jedna veta v komentári, podprahová informácia prostredníctvom obrazu. A objektivita je fuč.

Trumpovo zvolenie sprevádzal ešte jeden zaujímavý fenomén – zrod pojmu fake news. Venuje sa autor aj tejto téme?

Nijako zvlášť sa tomu nevenuje. V tejto súvislosti mi napadá iný druh manipulácie s verejnosťou, ktorá sa odohrala pred vstupom USA do prvej vojny v Perzskom zálive. Celé to bolo o tom, že vtedajší americký prezident Bush starší potreboval dostať verejnú mienku Američanov na svoju stranu, a to za vstup do vojny. Bush teda nechal pred americkými zákonodarcami vystúpiť asi pätnásťročnú Kuvajťanku, ktorá farbisto opisovala, ako irackí vojaci vtrhli do nemocnice a vraždili tam batoľatá. Ale to bolo v čase, keď už vojenskí plánovači museli mať celú operáciu pripravenú. V americkej verejnosti totiž stále pretrvávajú rezíduá vojny vo Vietname, ktorá stála veľa amerických obetí. A navyše ju Američania vlastne prehrali. Preto bolo treba v prípade invázie do Perzského zálivu verejnú mienku nejakým spôsobom spracovať. Čo sa týka samotných fake news, tak to nie je model, ktorý by bol neznámy. Falošné alebo zavádzajúce spravodajstvo bolo používané napríklad aj v čase socialistických médií, napríklad keď bolo treba pohaniť západný, kapitalistický systém hospodárenia, „vykorisťovania“ robotníkov či naopak nenaplňovania práva na prácu a veľa nezamestnaných. Dnes to môže byť napríklad téma migrantov a ich násilností.

Ako sa však takzvaným fake news brániť?

Spravodajský web je nádherná vec. Len človek informácie, ktoré z týchto zdrojov načerpá, nesmie považovať za stopercentne pravdivé. Je možné, že sa dozviete o tom, že sa niekde niečo stalo, z jednej strany, potom z druhej a nakoniec aj z tretej. Ale ak je to len z internetu, tak je to málo. Čo mi však na súčasnej žurnalistike prekáža, je to, že neoveruje. Ja si môžem pokojne zriadiť internetovú stránku Vladimir Vladimirovič Putin a päť dní do sveta vysielať správy, ktoré sa budú tváriť ako veľmi osobné (alebo agentúrne). A médiá ich prakticky bez overenia budú preberať. Potom mi stránku niekto zablokuje, ale informácie niekde na sieti zostanú. A fake news si budú žiť vlastným životom.

Vráťme sa späť ku knihe. Ktorý z amerických prezidentov, o ktorých sa v publikácii píše, bol podľa vášho názoru najväčšou mediálnou celebritou, šoumenom?

Nepochybne John Fitzgerald Kennedy. Ten bol prvým v tomto smere, a preto zostáva aj jedinečným. Druhým mediálnym šoumenom v Bielom dome bol potom podľa mňa Ronald Reagan, ktorý to mal ako herec dokonca v samotnom popise práce. No a ďalším je podľa mňa Donald Trump. Teraz sa teda presúvame do prítomnosti. Publikácia Američtí prezidenti mediálního věku dáva každému prezidentov v Bielom dome jedno prirovnanie. A pri Trumpovi je to prirovnanie o bájnom Fénixovi, teda mýtickom vtákovi, ktorý dokáže vstávať z popola. Donald Trump dokázal štyrikrát zbankrotovať a štyrikrát sa znovu postaviť na nohy, a to len preto, aby sa v piatom prípade stal americkým prezidentom.

Povedal by som, že to svedčí o jeho obrovskej sile a zároveň aj o určitej dávke cynizmu, pretože, ako je vidieť, Trump si v takej situácii nepripúšťa, aspoň navonok, čo o ňom ostatní píšu. Trump má jednu obrovskú a pozitívnu vlastnosť. On je síce nesmierne nevyberavý a drsný obchodník, ale nie je pomstychtivý a to z neho robí veľkého muža.

Čo vás viedlo k tomuto názoru?

Bolo to vidieť napríklad počas jeho rozvodového sporu s Ivanou Zelníčkovou, ktorý celkom určite vstúpi do dejín americkej advokácie. To bol skutočne nekompromisný a neskutočný súboj o majetok. Tí dvaja sa navzájom vôbec nešetrili, či už v médiách, alebo mimo nich. Ale spor sa s pomocou právnikov nejako rozhodol a v tom momente akoby sa na všetko to škaredé, čo ho sprevádzalo, zabudlo a zrazu je to zase tá Ivanka, ktorá môže za Donaldom pokojne prísť. Ale ten rozvodový spor bol brutálny.

Je nejaká ďalšia publikácia, ktorú s autorom knihy Američtí prezidenti mediálního věku Daliborom Mlejnským plánujete?

Dokončujeme novú knihu a pravdou je, že je z trochu iného súdka. Bude sa volať Kaleidoskop života a vlády Karla IV. Titul nebude opisovať životopis tohto panovníka. To už urobili mnohí iní, renomovaní profesori a profesorky histórie. My sme oproti tomu z toho všetkého urobili taký kaleidoskop, požiadali sme pritom o pomoc ešte pár našich kamarátov, aby pomohli kaleidoskop dotvoriť. Knihu nezamýšľame ako prvoplánový študijný materiál, ale skôr ako motivačný titul na ďalšie poznávanie víťaza súťaže o najväčšieho Čecha. Koniec koncov aj o tom, nakoľko sa cítil ako Čech, sa v knihe píše.


Publikáciu Dalibora Mlejnského Američtí prezidenti mediálního věku si môžete zakúpiť v sieti kníhkupectiev Neoluxor.

autor: Jonáš Kříž

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Hnus v ČR, robte niečo. Masaker v Ostrave: Generál Šándor o príčine, akčných filmoch a nezmysloch, ktoré padajú

0:02 Hnus v ČR, robte niečo. Masaker v Ostrave: Generál Šándor o príčine, akčných filmoch a nezmysloch, ktoré padajú

ROZHOVOR „Poviem jednu vec – my sme si mysleli, že sa to k nám nepresunie, lenže to tu už máme,“ hov…