Nad únosom sa rozhorčuje kdekto, je prvým hrdinom na barikádach a pritom v roku 1995 sedel kdesi za pecou, hovorí bývalý siskár Peter Tóth

7.3.2017 9:00

ROZHOVOR Peter Tóth je bývalý redaktor a komentátor denníka SME, člen bývalej paralelnej tajnej služby z čias mečiarizmu a neskôr dôstojník Slovenskej informačnej služby. Bol to práve Peter Tóth, ktorý v čase únosu Michala Kováča mladšieho bol jedným z hlavných novinárskych oponentov Vladimíra Mečiara a jeho režimu. O únose písal dennodenne, s neskôr zavraždeným Róbertom Remiášom sa osobne poznal a vie o prípade viac ako ktokoľvek iný. Pre ParlamentnéListy si v súvislosti s premiérou filmu Únos zaspomínal na 90. roky.

Nad únosom sa rozhorčuje kdekto, je prvým hrdinom na barikádach a pritom v roku 1995 sedel kdesi za pecou, hovorí bývalý siskár Peter Tóth
Foto: Reprofoto: Youtube
Popis: Peter Tóth

Videli ste už film Únos?

Film som ešte nevidel. Zrejme budem nútený si ho pozrieť.

Je to najnavštevovanejší film víkendu. Čo o ňom aspoň z počutia súdite?

Zatiaľ sú moje pocity zmiešané, ale nerád by som pred pozretím filmu vyslovil názor, ktorý by som musel neskôr korigovať. Všeobecne sa však môžem vyjadriť, že nakrúcanie hraných filmov podľa skutočnej predlohy je vždy veľmi zradné a vyžaduje si veľké majstrovstvo od tvorcov, aby bola snímka hodnotná.

Kontaktoval vás niekto z tvorcov pri jeho príprave?

Nie a nemyslím si, že by to bolo potrebné.

Do akej miery podľa vašich informácií sa im podarilo vystihnúť nielen dobu, ale aj pravdu? 

Keďže som film nevidel, môžem hovoriť iba o tom, čo som si prečítal a čo mi o filme povedali známi. V médiách čítam samé chvály, moji známi sú zväčša kritickí. Za seba zatiaľ môžem povedať len toľko, že pre zmenu pohlavia som sa medzi rokmi 1995 – 2017 nerozhodol.

Jedna z postáv, hoci ženská, je dosť podobná vašej úlohe v 90. rokoch, keď ste ako novinár písali o kauze únos. Nie ste na ňu zvedavý, ako je stvárnená?

Veď práve na to narážam. Nie však pre seba, ale preto, lebo mám určité obavy napríklad pri tom, ako tvorcovia zvládli stvárnenie paralelnej tajnej služby, ktorá zohrala významnú úlohu pri povalení mečiarizmu. Na druhej strane je potrebné rešpektovať posvätnosť umeleckej licencie, ktorá je v hranom filme vždy nevyhnutne prítomná.

Veľká časť diváckeho publika, celkovo mladá generácia, reálie z filmu, ktoré ho inšpirovali, nezažila. Dostalo sa to k nim len sprostredkovane. Pritom ten spoločensko-politický konflikt bol hlboký, spoločnosť bola extrémne rozdelená. Ako si na tie časy spomínate?

Podľa mňa nie je úlohou umeleckého diela, v tomto prípade hraného filmu, nahrádzať historickú vedu. Spomienky na tie časy som opísal vo svojej knižnej prvotine Krycie meno Bežec. Ťažko v krátkosti vysloviť to, na čo som potreboval celú knihu, ale v kocke by som svoje vnímanie toho obdobia opísal ako balansovanie štátu na pokraji autoritárskeho režimu. Vtedajšia najužšia politická špička zatiahla Slovensko do ostrého vnútropolitického konfliktu, v ktorom používala aj kriminálne praktiky, akým bolo napríklad zavlečenie prezidentovho syna do Rakúska.

Žili ste v strese a v strachu o rodinu. Čo bolo v tom čase najhoršie? Ktorý typ nátlaku? Ktoré udalosti vás najviac deptali?

Nebol som zdeptaný. Ako mladý muž som bol plný elánu a entuziazmu. A asi som bol aj nerozvážny. Išiel som do vecí priamo, bez okolkov. Odpoveďou na moje písanie bolo, že mi SIS podpálila auto, sledovali ma, odpočúvali, dokonca spravodajská služba v spolupráci s podsvetím zorganizovala moju fyzickú inzultáciu. To všetko som dokázal brať ako súčasť veci. Ale nesmierne ma dožralo, keď sa vyhrážali mojej manželke, keď ju otvorene sledovali počas kočíkovania detí – a robili to len preto, aby jej nahnali strach. Vrcholom bolo, keď nám do bytu vhodili potkana v čase, keď bola manželka v piatom mesiaci tehotenstva.

Preto bolo pre mňa trochu prekvapením, že keď sa vás pred rokom a pol pýtali k 20. výročiu únosu na váš spontánny pocit pri tejto spomienke, povedali ste, že „zasa budú plné noviny tých istých morálne rozhorčených výrokov a moralizujúcich hodnotení, ktoré už ale neprinášajú nič nové“. To je dosť veľký posun oproti vašej húževnatosti z deväťdesiatych rokov. Prečo pôsobíte tak rezignovane?

Mrzí ma, že to vyznelo ako prejav rezignácie. Mal som na mysli niečo iné. Viete, podľa mňa bolo o únose povedané z hľadiska morálky všetko. K tomu niet čo dodať. Veľmi mi prekáža, keď niektorí politici alebo novinári nemajú čo povedať, robia nezmyslené paralely medzi tým obdobím a súčasnosťou. Neobstojí to ani vecne, ani morálne. Je to mlátenie prázdnej slamy. Dnes sa nad únosom rozhorčuje kdekto, a pritom v roku 1995 sedel kdesi za pecou a teraz je prvým hrdinom na barikádach.

Musím ale oceniť vaše vizionárstvo, v tom istom rozhovore ste povedali aj to, že „únos prezidentovho syna sa, bohužiaľ, stáva popkultúrnym produktom, ktorý sa dá kedykoľvek oprášiť, dať dolu z poličky, nanovo ho zabaliť a ponúknuť ako škandál bez toho, aby ste povedali niečo nové“. To isté sa dá povedať aj o filme Únos, ktorý je možno korunou tejto popkultúry...

Som rád, že ste si túto vetu všimli. Presne o tom, len inými slovami, som hovoril v predchádzajúcej odpovedi. Škandál je pracovnou metódou súčasnej politiky a žurnalistiky. Je to príliš málo a považujem to za intelektuálne zlyhanie.

Ako sa toto obdobie podpísalo na vašom živote?

Mnoho mi dalo a veľa vzalo, ale nič z toho neľutujem. Iba ak to, že som sa mohol viac venovať ľuďom, na ktorých skutočne záleží.

K únosu sa viažu aj takzvané Mečiarove amnestie z roku 1998. Táto téma sa do politického ringu cyklicky vracia, tentokrát sa však k ich zrušeniam vyslovila konkrétna skupina právnikov. Niektorí z nich sú aj viac či menej politicky aktívni. Je táto výzva niečím výnimočná oproti predchádzajúcim debatám?

Výzvu podpísal môj priateľ a vynikajúci sudca Najvyššieho súdu SR Juraj Kliment a mnoho ďalších skvelých právnikov. Tým je tento dokument výnimočný, na skutočnú zmenu to však nestačí. Zrušenie amnestií je podmienené širokým politickým konsenzom a ten sa nedá dosiahnuť tak, že barikádnici vykrikujú na ostatných, že sú bezcharakterné svine, lebo nechcú podporiť ich často nekompetentné návrhy.

Ako hodnotíte vyjadrenia ministra kultúry Mareka Maďariča, že by on ako poslanec za zrušenie hlasoval? Je to nóvum na tejto strane politického spektra. Môže tento názor Maďaričovi v ďalšej kariére v Smere uškodiť?

V ostatných dňoch podobný názor vyslovil aj poslanec a premiérov poradca Erik Tomáš. Považujem to za pozitívny signál. Nemyslím si, že Smer chce chrániť únoscov. Je len pod vplyvom svojho predsedu, ktorý je až príliš úzkostlivý právny purista. Treba si však uvedomiť, že prelomenie amnestií je oveľa viac dôležité pre našu budúcnosť než minulosť. Ide o to, aby žiaden potenciálny uzurpátor nemal istotu, že sa môže v budúcnosti samoamnestovať.

Môže podľa vás myšlienka zrušenia amnestií získať ústavnú podporu v parlamente?

Ak sa o tejto téme bude diskutovať tak, že na seba budú politici pokrikovať cez barikády, ústavná väčšina sa nenájde. Iba civilizovaný dialóg povedie k výsledku.

Čo poviete na teóriu, že film má byť pokračovaním tlaku podobne, ako tak spravila aj výzva právnikov, ktorý by politikov doviedol k zrušeniu amnestií, ale pritom primárne ide o odrazový mostík pre niektorých aktivistov, ako to naznačil aj Ján Cuper pre náš web...

Táto myšlienka mi pripadá mierne divoká.

Vyšetrenie tejto kauzy, ktorému by muselo predchádzať zrušenie amnestií, by pritom mohlo pomôcť objasniť aj vraždu Róberta Remiáša, ktorý robil spojku svedkovi únosu Oskarovi Fegyveresovi, keď bol v zahraničí...  

Nesúhlasím. Vyšetrovaniu vraždy Róberta Remiáša nestoja v ceste Mečiarove amnestie, ale nesprávny postup vyšetrovania. Najprv chcela Mečiarova vláda tento prípad zamiesť pod koberec. Po roku 1998 zase vyšetrovatelia uverili falošným svedectvám, ktoré priviedli objasňovanie do slepej uličky.

Vy ste boli s Remiášom denne v kontakte, večer, ako mu vybuchol nástražný systém v aute, bol u vás. Je ešte možné vôbec o tejto veci zistiť niečo viac? Sám ste spomínali, že samotný akt vraždy nie je zdokumentovaný – napríklad, kto dal výbušninu do auta. Je to vôbec možno po 21 rokoch objasniť?

V súčasnosti je vo väzbe človek, ktorý podľa mojej mienky ako jediný môže povedať, ako došlo k vražde Róberta Remiáša. (Róbert Lališ alias Kýbel - poznámka ParlamentnéListy)

Má z tohto pohľadu spomínané prípadné zrušenie amnestií vôbec zmysel? Hlavne, keď jedna z hlavných postáv, Jaroslav Svěchota, je po smrti?

Opakujem, že amnestie vyšetrovaniu tohto prípadu nebránia. Síce to tvrdia niektorí politici, ale to sú presne tí, ktorí večne mávajú zástavami na barikádach, ale v čase, keď sa lámal chlieb, sedeli doma alebo niekde v zahraničí za pecou a dnes chcú byť hrdinovia.

Remiáš bol len nástrojom, ako sa dostať k Fegyveresovi, aby ten následne zmenil výpoveď ako účastník únosu. Smrť mala byť výstrahou pre Fegyveresa? Načo bol SIS, prípadne bratislavskej či nitrianskej mafii mŕtvy Remiáš?

Veľmi dobrá otázka. Tým nehovorím, že SIS nebola v pozadí tohto prípadu, ale považujem za vysoko pravdepodobné, že pôvodný zámer mohol byť trochu iný, všetko sa to však niekomu vymklo z rúk. Ide o chúlostivú tému a azda je to aj námet na samostatný rozhovor.

Únos bola spackaná akcia. Rovnako sa to ťahalo aj vyšetrovaním. Prvým vyšetrovateľom prípadu bol Jaroslav Šimunič, neskôr to dostal Peter Vačok. Obom prípad vzali, až kým to nedostal vyšetrovateľ, ktorý spoľahlivo nič nenašiel. Myslíte si, že dnes by sa to neskončilo podobne?

Je to veľmi hypotetická otázka. Som si však takmer istý, že dnes by tajná služba neuniesla vlastného občana, a preto by ani nebolo čo zametať pod koberec.

Ivan Lexa vyhral Európsky súd pre ľudské práva, Michal Kováč starší mu musel dokonca zaplatiť. Rozsudok súdov bol v znení skutok sa nestal. Prečo teda vzniká takýto scenár, ako je k filmu Únos?

Jedna vec sú historické fakty, druhou je právo na ochranu osobnosti. Pán Kováč mal plné morálne právo pranierovať v médiách pána Lexu. A nijako to s filmom Únos nesúvisí.

Po vašej ére v SIS dostala tajná služba zákaz spolupracovať s novinármi. Platí to ešte? Prečo je možno nebezpečné pre SIS robiť s ľuďmi z médií?

Ten zákaz platí, ale existujú určité výnimky, napríklad pokiaľ ide o činnosť rozviedky – teda spravodajskú činnosť SIS v zahraničí. Spomínané opatrenie považujem za hlúpe a škodlivé, ale v súvislosti so slovenskou spravodajskou komunitou, žiaľ, nejde o prvé ani posledné škody, ktoré napáchali barikádnici v prestrojení za politikov.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Ľudovít Kusal
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Pčolinský: Slovenskí europoslanci si sadli na zadok, zaradili sa do šíku a zabudli, odkiaľ došli

15:00 Pčolinský: Slovenskí europoslanci si sadli na zadok, zaradili sa do šíku a zabudli, odkiaľ došli

ROZHOVOR Všetkých našich poslancov v europarlamente by som vymenil. Pri Beňovej si spomínam len na t…