Na polícii prekvitá diletantizmus, čo je obrovským bezpečnostným rizikom, varuje Milan Žitný. Prezradil však toho oveľa viac

Nehovoril by som o zvýšenej aktivite, ale povedzme o rozšírení či zdôraznení niektorých úloh, ktoré treba plniť vzhľadom na aktuálny vývoj v  súvislosti s udalosťami na Ukrajine od začiatku minulého roka. Ruské tajné služby museli pochopiteľne reagovať na novú situáciu a z nej vyplývajúce ohrozenie záujmov Ruska v regióne.  

 

Akým spôsobom bola činnosť ruských tajných služieb rozšírená?

 

To je skôr otázka na naše tajné služby, ale tam sa veľa nedozviete. Môžeme citovať zo správy SIS za rok 2014: „Popri využívaní nevojenských prostriedkov nátlaku uľahčovala vnútropolitická situácia tvrdému jadru konzervatívcov blízkych V. Putinovi presadzovať vo vzťahu k Ukrajine aj rozhodnutia o možnosti použitia silových prostriedkov.“ Ale dosť bolo humoru z dielne našich spravodajcov a  teraz vážne. Pod zvýšenými aktivitami si môžeme predstaviť množstvo rôznych činností: intenzívnejší zber informácií všetkými dostupnými prostriedkami, či už monitoringom otvorených zdrojov, získavaním informácií od spolupracovníkov v teréne, elektronickými zariadeniami, a, samozrejme, nezabudnime na staré osvedčené vplyvové pôsobenie prostredníctvom médií, sociálnych sietí, vplyvovými agentmi v cieľových krajinách a podobne.

 

Ako si môže laik taký zber informácií predstaviť?

 

V spoločnosti stále existuje filmová predstava špióna, ktorý prikrčený v šere kancelárie kradne tajné informácie. Nevylučuje sa to, krádeže utajovaných informácií každá služba víta, ale toto dnes zodpovedá skôr obdobiu studenej vojny. Veľká časť činnosti, ktorú dnes tajné služby robia, je legálna, napríklad monitoring otvorených zdrojov. Ale nezabúdajme ani na odvrátenú stranu, ako o nej podal svedectvo Edward Snowden – ohromujúco masívne odpočúvania a monitoring elektronickej komunikácie. A ako sme mohli vidieť napríklad v počiatočnej fáze Majdanu, keď sa objavili na sociálnych sietiach telefonáty medzi námestníčkou rezortu zahraničia USA Victoriou Nulandovou a veľvyslancom USA v Kijeve  Geoffreyom Pyattom,  odpočúvajú nielen Američania, ale aj Rusi. Robí to prakticky každý, kto na to má.

 

Hrozba odpočúvaní teda vytvára zvýšené nároky na bezpečnostné systémy…

 

Určite, každý z nás to napokon pozná aj vo svojej práci na počítači – zabezpečenie dát dnes sotva ešte niekto podceňuje. Na ilustráciu môžeme použiť príklad fungovania Slovenskej informačnej služby počas poslednej Mečiarovej vlády. Od októbra 1996 do októbra 1998 sme mali možnosť odpočúvať komunikáciu sledovačky SIS, ktorá bola taká nekompetentná, že komunikovala na nechránených, takzvane nescramblovaných frekvenciách, voľne prístupných v éteri. Ktokoľvek, kto poznal príslušné frekvencie, alebo na ne len náhodou narazil, ich mohol počúvať, ako sa bavia pri sledovaní objektu, teda nejakej konkrétnej osoby. Nedávali sme im, samozrejme, najavo, že o tom vieme. Nastavenie frekvencií sa zmenilo až v októbri 1998 po nástupe nového vedenia SIS, ktoré vedelo, že monitorujeme sledovačku, napokon vtedajšia politická opozícia dostávala od nás informácie, kto je práve objektom sledovania. Frekvencie, na ktorých komunikovala sledovačka, identifikoval jeden priateľ – rádioamatér, ktorý získal zo štátnych rádiokomunikácií oficiálny zoznam frekvencií, pridelených rôznym inštitúciám, a vylučovacou metódou napokon identifikoval dve, ktoré pod legendou Mestskej polície a jednej súkromnej firmy v skutočnosti patrili SIS-ke. Na začiastku roka 1998 sa síce „zascramblovali“, ale náš rádioamatér ich jednoduchým elektronickým amatérskym zariadením opäť „descrambloval“. Vtedajšia SIS-ka, to boli amatéri, ktorí používali amatérske prostriedky tam, kde mala byť najvyššia miera zabezpečenia komunikácie, aby nikto nevedel, čo služba robí a koho konkrétne sleduje. Takto sme v nich čítali ako v otvorenej knihe.

 

Zintenzívnili svoju spravodajskú činnosť v strednej Európe aj USA?

 

Informácie sa snažia získať všetci, ktorí majú prístup k špičkovým technológiám – a nielen štátne agentúry, ale aj privátne. Napokon to, čo odhalil Snowden, hovorí veľmi jasnou rečou. Je to masívne, ale nedémonizujme zase možnosti využitia mohutného zberu informácií. Môžete získať toľko dát, koľko len chcete, ale ak ich nedokážete všetky zanalyzovať a vybrať si z nich to dôležité, to, čo je skutočne závažné a čo nutne potrebujete, tak vám to nepomôže. Príkladom je 11. september 2001: Američania mali určité informácie pred útokmi, ale keďže kľúčové útvary ich medzi sebou v dostatočnej miere nezdieľali, nebolo možné ich presne a správne zanalyzovať a upozorniť na hroziace nebezpečenstvo.

 

Vráťme sa k Ukrajine. Niekoľko Slovákov bojuje na strane separatistov, iní na ukrajinskej strane. Porušujú títo ľudia zákon?

 

Niektorí áno, niektorí nie (smiech). Zákon zakazuje službu v cudzej armáde, ale nepozná nič také ako službu v dobrovoľníckej jednotke neuznaného štátu. Ide o zastaralý zákon, ktorý sa už ide zmeniť. Je služba vo francúzskej cudzineckej légii nezákonná? Keď je to náš partner v NATO a EÚ? Debata o tejto problematike sa práve v súvislosti s bojujúcimi Slovákmi na Ukrajine otvorila a novela zákona je na spadnutie.

 

Čo týchto ľudí motivuje odísť bojovať na Ukrajinu?

 

To je skôr otázka na týchto chlapcov. Možno je v tom vyhľadávanie dobrodružstva, adrenalín, rýchle peniaze, azda aj nedostatočná skúsenosť s rizikami. Niektorí sú tam možno aj z ideových dôvodov, ale to asi v menšej miere.

 

Predstavuje návrat týchto ľudí hrozbu pre Slovensko?

 

Nemyslím si, že sú akútnou hrozbou pre spoločnosť. Tak, ako ju nepredstavujú ani veteráni z cudzineckej légie, nepredstavujú ju ani dobrovoľníci z Ukrajiny. Na druhej strane naučia sa vojenskému remeslu, stratia zábrany zabíjať, a po návrate domov budú logicky hľadať prácu v oblasti, kde sa vyznajú. Tam niekde je riziko, že svoje skúsenosti poskytnú niekomu, kto nemá alebo nebude mať poctivé úmysly. Ale nemusí sa tak zákonite stať.

 

Je radikálna pravica alebo ľavica reálnou hrozbou pre Slovensko?

 

Nie bezprostredne. Hrozbou budú až vtedy, keď sa radikálne zoskupenia dostanú do republikového parlamentu v takom počte, že zmenia politickú mapu Slovenska. Zatiaľ sa dostali iba na úroveň regiónu. Ale oveľa závažnejšie je to, čo im dáva živnú pôdu.

 

A tým je?

 

Nespokojnosť obyvateľstva s tým, ako štát rieši to, čo verejnosť považuje za prvoradé, dôležité, naliehavé, pálčivé. Ak nie sú tzv. štandardné strany schopné odstrániť problém, obráti sa verejnosť na niekoho, kto ponúkne jednoduché a rýchle riešenia.

 

Napríklad ekonomickú situáciu?

 

Nejde iba o ekonomickú situáciu a sociálnu neistotu. Dôležitá je kvalita právneho štátu, miera bezpečnosti v kontraste k pocitom ohrozenia – a práve tá viac pocitová než skutočná vlna, na ktorej sa pravicoví extrémisti dlhodobo vezú, je téma Rómov. To je téma, s ktorou žiadna vláda 25 rokov od revolúcie nijako výrazne nepohla. Nestarali sa, ako žijú, kam to môže viesť, brali to ako okrajovú záležitosť, ktorá nemá vplyv na veľké témy. Niektorí ľudia vnímajú túto tému však veľmi emotívne a extrémisti im ponúkajú zdanlivo jednoduché riešenia.

 

Takže ťažnou témou radikálnej pravice sú Rómovia?

 

Momentálne áno, ale v skutočnosti to nie je nič, čo by naliehavo oslovovalo početnú skupinu obyvateľstva do tej miery, aby dramaticky zvýšilo extrémistom preferencie, keďže ide skôr o lokálne determinovaný faktor. K dôvodom, prečo práve v Banskobystrickom kraji zabodovala extrémna pravica, môžeme pripísať aj zlyhaniu strany SMER v tomto kraji. Voličov iritovalo, že župan Vladimír Maňka mal okrem funkcie predsedu samosprávneho kraja aj funkciu europoslanca, to teda asi nebude politik, ktorý sa stará o veci verejné, ale viac o svoje vlastné. Išlo o akúsi výstrahu, že nabudúce môžu voliči poslať extrémnu pravicu aj do Národnej rady.

 

Mnohým ľudom sa zdá, že radikálna pravica má dnes na Slovensku výrazne väčší vplyv ako napríklad pred 10 rokmi. Aký je váš názor?

 

Výrazne väčší vplyv asi nie. Ale na druhej strane môžeme vidieť, že prakticky nikto v tzv. štandardných stranách si z víťazstva kotlebovcov ťažkú hlavu nerobí. Voči výčinom banskobystrického župana, ktoré naposledy predviedol napríklad voči divadelníkom, keď odmietol uvoľniť peniaze na festival scénického tanca – nemá štandardná politická scéna žiadne účinné nástroje. Zrejme sa spolieha na to, že múdry ľud dobre vidí, čo Marian Kotleba činí a viac ho už nezvolí.  Nikto si zrejme ani nechce zobrať ponaučenie z toho, že ten istý múdry ľud zosadil Maňku a inštaloval extrémnu pravicu. Tradičné politické strany len ďalej odsúvajú nabok to, čo sľubujú riešiť kotlebovci prednostne. Vytvárajú mu tak politický priestor a v kombinácii s ďalšími faktormi to môže byť v budúcnosti rozbuškou nespokojnosti.

 

Bolo správne zo strany polície nepustiť prívržencov Mariana Kolebu do Gabčíkova?

 

Keď sa blíži nejaký významný futbalový zápas, na ktorom sa očakávajú výtržnosti domácich či zahraničných rowdies, policajné orgány postupujú tak, že zabránia konkrétnym osobám, ktoré majú na zoznamoch z predchádzajúcih incidentov, vstúpiť na štadión, prípadne aj do krajiny, kde sa má zápas odohrať. Rovnaký postup zvolila slovenská polícia v Gabčíkove. Vnímam to ako prevenciu rovnakého typu.

 

Môže sa v krátkodobom horizonte podpora radikálnej pravice zvýšiť?

 

Samozrejme, ale za určitých podmienok. Dlhová kríza ešte neskončila a analytici predpovedajú, že ešte bude mať nejaký čas slovo. K tomu prirátajme napätú atmosféru v európskom politickom prostredí v súvislosti s vlnou migrantov, aká tu ešte nebola a nikto nemá návod, ako príliv zastaviť a čo to bude úniu stáť, nielen finančne, ale aj politicky. Kombinácia podobných rizikových faktorov môže byť v určitej chvíli tým, čo zvýši preferencie extrémistov a posunie ich do národného parlamentu. Pritom zjednodušene platí, že čím viac extrémistov bude v Národnej rade, tým menej v nej bude demokratov. Ďalší vývoj budú potom spoluurčovať aj oni. Do akej miery, závisí od počtu mandátov, ktoré im prisúdi múdry ľud.

 

Viac ako 63 percent Slovákov uviedlo, že utečencov považujú za hrozbu pre Slovensko. Zodpovedá toto vnímanie realite alebo majú Slováci tendenciu utečencov ako hrozbu zveličovať?

 

Nie je podstatné, či toto vnímanie zodpovedá realite, rozhodujúce je to, ako kriticky vnímajú ľudia tento fenomén. Voliči budú hlasovať vo voľbách a budú sa rozhodovať podľa svojich pocitov, nie podľa toho, či je táto hrozba pre nich reálna. Politici s tým budú musieť kalkulovať  a mali by ľudí správne informovať, pritom upokojovať vášne, a trpezlivo komunikovať. Imigrácia je skutočne veľký problém pre celú Európu. Nejde o to, či my prijmeme niekoľko stoviek utečencov, tým nič nevyriešime, ak vidíme, že denne prúdia do Európy tisíce ľudí a už teraz v každej krajine chýbajú kapacity na ubytovanie a ostatné potreby. Bohaté, lepšie spravované štáty, než je Slovensko, napríklad Veľká Británia, už varujú, že ich sociálny systém nebude schopný nápor utečencov uniesť. Hneď ako začnú problémy v krajinách, ako sú Veľká Británia, Nemecko alebo Francúzsko, tak to bude mať vplyv na politiku v celej Únii, a teda, samozrejme, aj na Slovensku.

 

Zatiaľ sa zdá, že politici sa snažia ľuďom vyhovieť. Všetky parlamentné strany sa postavili proti kvótam.

 

Nemám pocit, že by sa naši politici snažili ľuďom populisticky zapáčiť. Skôr sa domnievam, že to vnímajú rovnako ako problém, ktorý sa nečakane zjavil pred nami a niekto iný nás núti prijať nezmyselný spôsob riešenia. Kvóty sú akýsi zúfalý výkrik bezmocnosti, a nie racionálne opatrenie. Je to v konečnom dôsledku taký boľševický model drzého diktátu a vydierania zároveň: vy to urobíte, inak budú nasledovať sankcie. Na základe čoho ich však pridelia sem, ak oni chcú do Británie? Násilím ich budeme držať? A keďže prichádzajú ďalšie a ďalšie tisícky utečencov, budú aj ďalšie a ďalšie kvóty? Načo je potom schengenský priestor voľného pohybu bez hraníc?  Okrem toho je však jasné, že desiatky tisíc šiptárov, ktorí idú z Kosova cez Maďarsko ďalej do Únie, nie sú politickí utečenci, ale ekonomickí migranti. A sme u toho, čo z veľkej migračnej vlny trčí ako čertovo kopyto. Tento fenomén utečencov má pozadie, ktoré vnímam ako najväčší problém a ktorý zatiaľ nie je pod dostatočnou ani spravodajskou, ani inou kontrolou. Maďari to už celkom úspešne skúsili, keď nasadili svojich agentov medzi utečencov a rozkryli určitú skupinu pašerákov. Transfer utečencov je, samozrejme, prácou mohutného organizovaného zločinu, od Afriky a Ázie až do vnútra EÚ. Je jasné, že státisíce ľudí z Afriky, Balkánu a Ázie sa nepohli zrazu len tak, že teraz sa treba dať na cestu, a kam majú smerovať, na koho sa obrátiť, koľko si treba pripraviť na platby… Organizovaný medzinárodný zločin rozbehol biznis obrovských rozmerov a tým, že Európa nebráni svoje hranice, nemá akčnú stratégiu a taktiku, ako s týmto zločinom bojovať, organizovaný zločin je ešte sebavedomejší, aktívnejší, zarába obrovské peniaze, ktoré hneď sčasti investuje do korumpovania úradníkov vo východiskových krajinách migrácie, tým si posilní pozície pre ďalšie vlny…

 

Takže riešením je ničenie prevádzačských sietí?

 

Áno, jedna z kľúčových úloh orgánov EÚ musí byť identifikovať, lokalizovať a ničiť tieto siete. To však bez súčinnosti s vládami krajín, odkiaľ migranti pochádzajú, nebude možné. Ale tam už dochádza ku korumpovaniu príslušných úradníckych pozícií.

 

Ako sa staviate k austrálskemu spôsobu riešenia utečeneckej krízy, teda k zakladaniu utečeneckých táborov v zahraničí?

 

Bolo by to mimoriadne zložité a pri súčasnom množstve migrantov, ktoré má nepochybne silnú tendenciu ďalej pokračovať a mohutnieť, nemožné. Pre Európu je vhodnejšie spolupracovať s krajinami pôvodu migrantov. Problémom je pritom jednak nejednotnosť národných štátov Európy, ako to vidíme aj na téme kvót, a potom rôzne lokálne podmienky. Napríklad v Líbyi sú dve vlády, uznávame iba jednu, ale tá druhá kontroluje časť územia, takže treba komunikovať aj s ňou. A čím neskôr sa k tomu odhodláme, tým to bude pre nás horšie. Španielsko v minulých rokoch realizovalo program spolupráce s niektorými africkými krajinami a celkom úspešne. Finančne prispievalo tamojším vládam na rôzne programy, a hneď ako zistilo, že tieto krajiny svoje zodpovednosti zanedbali, Španielsko zastavilo prívod financií. Týmto kohútikom dokázali účinne tlmiť imigráciu. Únia má z tohto pohľadu veľký hendikep absencie federálnych orgánov – nemá federálnu armádu, federálne zahraničné veci, federálne spravodajské služby a podobne. Preto je jej rozhodovanie ťažkopádne, pomalé  a neakčné.

 

Maďarsko teraz presadilo tvrdé zákony proti nelegálnej imigrácii, ktoré síce viedli ku konfliktom medzi imigrantmi a políciou, ale zároveň výrazne obmedzili príliv utečencov do krajiny. Je toto cesta, ktorou by sa mali európske krajiny uberať?

 

Nielen maďarskou cestou, ale aj spomínanou španielskou cestou. V prvom rade treba dodržiavať dohovory zo Schengenu a z Dublinu. Nárazníkovým krajinám musia uniové orgány pomáhať maximálne, vidíme, ako si to odskákalo Grécko, ktoré sa nemalo šancu brániť pre charakter svojich pobrežných hraníc, navyše s množstvom ostrovov. Španielsko dokázalo spoluprácou s niektorými africkými vládami a finančnou podporou zastaviť prílev migrantov na niekoľko sto osôb ročne. Krajiny V4 navrhujú celý balík zmysluplných opatrení vrátane využitia španielskych skúseností, aby migranti mali primerané podmienky v krajinách mimo Únie, ktoré sú pre nich ako prvé bezpečné, ale ak nenastane zhoda v celej Únii, vzájomná nedôvera sa stane určujúcim faktorom v spoločnej politike. A napokon nezabúdajme, že kým nebudú Sýria a Irak, ale aj Afganistan, či Líbya  bezpečnými a stabilizovanými krajinami, migrácie budú pokračovať. Takže je v európskom záujme, aby sa  tam zmenili pomery, inak budeme riešiť len dôsledky, ale nie ich príčinu

 

Pri pomalých procesoch riešenia imigračnej krízy v EÚ by sa možno očakávalo, že konštruktívne sa k situácii postaví aspoň samotné Nemecko. Ako hodnotíte vy nemeckú politiku v tomto smere?

 

Počínanie Nemecka sa nedá hodnotiť ani ako konštruktívne, ani zrozumiteľné, ale ani ako politicky konzistentné. Nielenže Nemci hodili cez palubu schengenské a dublinské pravidlá, týkajúce sa ochrany vonkajších hraníc a azylového procesu, ale obviňujú krajiny V4 pre odmietanie rozdeľovania migrantov podľa kvót a vyhrážajú sa obmedzením čerpania finančných prostriedkov z európskych fondov. Máme to chápať ako princíp solidarity v západoeurópskej praxi? Ani komunisti by to neformulovali lepšie. Vyšehradská štvorka neporušila schengenské ani dublinské pravidlá, naopak, dôsledne ich dodržiavala, najzreteľnejším príkladom je Maďarsko. Nemecká kancelárka pani Merkelová svojím oduševneným vyhlásením, že Nemecko je schopné prijať ešte v tomto roku osemstotisíc utečencov, sa mentálne vrátila do čias, keď ešte bola Genossin Merkel. Nával migrantov do Nemecka zatiaľ spôsobil len to, že šéf spolkového migračného úradu rezignoval, a pre zvýšenie ubytovacích kapacít pre utečencov môžu byť konfiškované súkromné objekty. A zaviedlo „dočasné“ hraničné kontroly, aké sa objavujú len vtedy, keď sa valia rowdies zo zahraničia na významný futbalový zápas. Ak sa prístup Nemecka, ktoré bolo doteraz považované za stabilizačný „klenák“ v Európskej únii,  k problémom s migračnou vlnou či vlnami nezmení, budúcnosť Únie nevyzerá príliš ružovo.

 

Myslíte si, že Slovensko podľahne nátlaku EÚ a prime kvóty alebo sa návrh na prerozdelenie 120-tisíc utečencov opäť „rozpadne“?

 

Som presvedčený, že Slovensko nepodľahne diktátu. Kľúčový je orgán, ktorý bude rozhodovať – Rada ministrov alebo Európska rada. V tej prvej sa rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, v druhej konsenzom. Ale aj keď rozhodne Rada ministrov, predpokladám, že slovenská vláda bude reagovať žalobou. Právnu cestu už naznačil aj premiér Robert Fico.

 

Ako sa tento diletantizmus prejavuje?

 

Každá vláda si privedie svojich funkcionárov do riadiacich pozícií polície, tajných služieb, väčšiny ministerstiev. Vyhodia tých, ktorí slúžili dovtedajšej vláde a nasadia tam svojich. Tí, ktorí musia odísť, si odnášajú so sebou svoje skúsenosti, poznatky, osobné kontakty. Noví funkcionári prichádzajú zvonku ako tabula rasa – bez kontinuity, skúseností, poznatkov, osobných kontaktov, aby o štyri roky – niekedy aj skôr – uvoľnili miesto novým nepopísaným listom papiera, aby ich vystriedali. Po každých voľbách sa tento politický karusel opakuje. To znamená, že ide o číry politický, a nie profesionálny aparát v štátnej službe, a preto je diletantský. Slúži záujmom vládnej strany, nie verejnosti.

 

Pred niekoľkými týždňami prišla TASR so správou, že o prácu v SIS je veľký záujem. Keď má táto služba možnosť veľkého výberu, nemali by sa do nej dostávať tí najlepší?

 

Do týchto štruktúr nejdú najlepší, to nie je prostredie, ktoré miluje kreativitu. Spravodajská práca je v  skutočnosti málo vzrušujúca, skôr nudná, monotónna, značne úradnícka. Ani operatíva nemá ten romantický nádych, ako by sme si mohli predstavovať pod dojmom špionážnych trilerov. Spravodajca musí mať v prvom rade sebadisciplínu, schopnosť plniť úlohy, rozkazy, zmysel pre systematickosť a administratívne práce, podobne ako príslušník polície. Všetko činnosti, s ktorými budú musieť záujemcovia o prácu v službe postupne konfrontovať svoje veľmi nepresné predstavy pred nástupom do služby.

 

Čo treba spraviť, aby sa úroveň našich bezpečnostných zložiek zvýšila?

 

V prvom rade treba zmeniť zákony o služobnom pomere, aby nemohli byť funkcionári odvolávaní kedykoľvek bez udania dôvodu, ako je to teraz. Niet silnejšieho zastrašovacieho nástroja voči príslušníkom a ich nadriadeným ako možnosť odvolať funkcionára – manažéra kedykoľvek bez dôvodu. Ďalej treba zaviesť v služobnom zákone systém kariérneho postupu, aby služba bola vypočítateľná, aby poskytovala istotu kariérneho rastu tým, ktorí sú svedomití a kvalitní, a nie tým, ktorí úslužne vynášajú budúcemu ministrovi vnútra informácie z rezortu a utajované skutočnosti, vhodné k využitiu v predvolebnom politickom boji. Je nutné vytvoriť v zákone pravidlá kritérií, podľa ktorých sa budú robiť výberové konania na riadiace pozície, aby si minister vnútra nemohol priviesť do funkcií kamarátov z mokrej štvrte, či zo streleckého klubu. K tomu ešte treba oddeliť inšpekciu ministerstva vnútra od rezortu, vytvoriť z nej samostatný úrad, ako je to napríklad v Českej republike, aby minister nemal priamy dosah na vyšetrovanie prípadnej nezákonnej činnosti príslušníkov. Činnosť spravodajských služieb dať pod nezávislú kontrolu mimo exekutívu a parlament, tak, ako to teraz zavádza Česká republika. A k tomu ešte hlavnú podmienku – aby sa na týchto zmenách, ktoré musia byť trvalé, zhodli vláda i opozícia, aby sa po zmene vlády nevrátili pomery naspäť. Problémom je, že ani jedna vláda tieto návrhy neakceptuje. Ponúkli sme ich na jar 2010 spolu s niekdajším šéfom Úradu boja proti korupcii plk. Jozefom Šátekom v projekte Konzervatívneho inštitútu M. R.Štefánika, zatiaľ  nikto tieto námety nezahrnul do svojho politického programu. Kým však tieto zmeny neprídu, zostane štátna správa vrátane bezpečnostných zložiek spolitizovaná a odborne podvyživená. Tento stav komentujem slovami, že prehajdákali sme si 25 rokov, ideme si prehajdákať ďalšie štvrťstoročie? A na námietky rôzneho druhu, prečo to nie je možné, dodávam: Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody. A tých majú naši politici habadej aj na ďalšie štvrťstoročie.