U nás sa o južnej Afrike veľa nevie, ale rad ľudí si myslí, aká veľká je tam korupcia…
Skutočnosť je iná. Skôr je tam snaha o ekonomické vyrovnanie, snaha o zahladenie stôp apartheidu. Dokonca je tam aj pozitívny rasizmus. Niektoré miesta sú vyslovene biele. Keď pôjdete pozdĺž hranice s Botswanou a Namíbiou smerom na západ, tak tam sú najsvetlejší černosi na svete, Námovia. Dokonca niektorí z nich majú modré oči, špinavo blond kučeravé vlasy. Potom sú tam privezení černosi na prácu v určitých enklávach, ale inak všade belosi. Sú tam bieli vojaci, policajti, úradníci na poštách. Pre zaujímavosť, kontroly na hraniciach sú prísne predovšetkým preto, či neveziete nejaké trofeje z nelegálneho úlovku.
Ďalej sú vyslovene čierne oblasti. To je Soweto alebo stred Johannesburgu, kde je taká no-go zóna, a potom sú ešte len rozostavané sídliská. Hovorí sa, že je to najnebezpečnejšie miesto sveta. Tam keď idú novinári, tak je okolo nich kordón policajtov a vojakov. Tam zastavíte na červenú a máte pištoľ pri hlave.
Židovská štvrť v Johannesburgu je ale výstavná. A má domobranu ako i ostatné štvrte a tiež Pretória. V tých štvrtiach sú krčmičky, sedí sa vonku, sú tam atrakcie. Černosi tam pracujú, ale len do piatej hodiny. Potom prídu autobusy a odvezú ich preč a nastupujú bieli v pieskových uniformách. Domobrana. To sú napospol fúzatí Búri, ktorí majú samopaly a guľomety, jazdia na džípoch a vartujú v noci, aby tam bol pokoj.
Oni sa snažia nedráždiť druhú rasu a postupne stierať rozdiely. Ale inde je to už dosť zmiešané. Trebárs policajti, ktorí tam jazdia so silnými mercedesmi, sú bieli a čierni. A to nemôžete robiť nič, pretože oni na vás revú všetci rovnako. Potom je tam taký pozitívny rasizmus na školách, kam chodia biele a čierne deti dohromady, časť učiteľského zboru je biela a časť farebná, pretože sú tam Indovia a ďalší Ázijci. Keď chodila moja dcéra do botswanskej školy, tak napríklad na angličtinu mala belocha, na francúzštinu černocha. Angličtina je hlavným jazykom, francúzština a nemčina sú ako jazyky ďalšie. Na telocvik mali mulata a všetci tí ľudia boli úplne fajn a hralo to tam všetkými farbami. A oni ich tiež prehadzovali, aby v každej triede boli deti biele, čierne, žlté, indické…
To je veľmi zaujímavé. Možno by sme sa od nich mali učiť…
Oni by nás mali učiť všeobecne. Deti tam chodia do školy v uniformách. Keď sme vtedy našu dcérku priviedli do školy, tak mala iba malé základy. Škola tam bola pekná, prízemná, palmy okolo, do tried sa chodilo priamo zvonku. Skrátka deti si rýchlo zvyknú na inofarebnosť a národnosť a iné zvyky. O dva dni sa tam už dcérka tešila a o mesiac hovorila po anglicky. Tam tí učitelia sú naozaj dobrí. Jej učiteľka si napríklad brala tých malých začiatočníkov domov, tam sa hrali s ich deťmi, a tým boli nenásilne nútení hovoriť. Platili sme za to malý bakšiš a bolo to dobré. Brali sme si ju potom večer späť alebo zase iný otecko tie deti rozviezol. A takto to robili a za rok mala perfektnú angličtinu. A pritom ešte sa učili francúzštinu a nemčinu.
Nechcem uraziť našich pedagógov, ale to sa nedá porovnávať. Oni to berú ako svoju česť, aby deti vedeli. Je pravda, že učitelia tam sú na vysokom spoločenskom rebríčku a sú výborne platení. To sa s našimi nedá porovnať. U nás to niekto robí ako prácu a keby mohol robiť niečo iné, tak robí niečo iné. Oni si to vážia ako svoj životný koníček, záľuby alebo, ak chcete, poslanie. Majú vily, krásne autá, služobníctvo.
Hovorili ste o domobrane…
To sú dobrovoľníci, ale to neznamená, že nie sú organizovaní. Trochu mi to pripomína našich dobrovoľných hasičov. Majú služby, majú uniformy, majú nejaké certifikáty. Tí juhoafrickí dobrovoľníci majú identifikačné karty, je hneď vidieť, s kým máte tú česť. Nejde o bezpečnostnú agentúru. Jednoducho vedia, že je potrebné sa postarať o to, aby tam bol pokoj. Žiadne veľké incidenty sme nevideli. Aj keď to robia Búri, ktorí po nástupe Mandelu stratili veľa svojho územia, takže mohli byť dosť naštvaní. Apartheid nie je v búrštine diskriminácia, ale oddelenie, separácia.
Trebárs v Kapskom Meste som videl rádiologickú kliniku, kde boli dve CT, dve magnetické rezonancie, jedna pre čiernych a jedna pre bielych. Bol tam pre každého vchod, dve chodby, aby sa nepomýlili. Ale tie prístroje boli rovnaké, niežeby pre bielych bolo niečo lepšie ako pre čiernych. Anglikánska cirkev neuznávala zmiešané manželstvá, keď sa išlo autobusom, boli tam sedadlá pre bielych a pre čiernych.
Keď sme tam prvýkrát v deväťdesiatych rokoch prišli, tak apartheid už bol niekoľko rokov zrušený. Ale v hlavách ľudí, veď to tam bolo hádam 170 rokov, to bolo zaužívané. Napríklad keď som prišiel do banky, kde bol rad, osem či deväť černochov stálo pri priehradke a ja som tam prišiel ako jediný biely, tak ma hneď púšťali dopredu. Ja som si to nevynucoval, ale oni hneď odstúpili. Nezniesli, aby stál beloch za nimi. Pretože beloch tam bol vždy vpredu.
Reptať na kolonistov nie je úplne v poriadku, že?
Oni černosi, keď boli pod kolonistami, tak prevzali ich výchovu. Či už od Britov, alebo Belgičanov, ale krátko aj od Nemcov alebo Portugalcov. Černosi sú naozaj pomalší. Briti sú lenivejší a nič si nerobia z toho, že ide niečo pomaly, a nerozčuľujú sa ako my, že to hneď nejde, a stále majú tie thymolínové úsmevy, aj keby im električka prešla nohu. Keď som napríklad išiel do banky a pri nejakom okienku bol černoch a niekde beloch, tak som radšej išiel k tomu bielemu, pretože som to mal rýchlejšie vybavené. Nie preto, že by som bol nejaký rasista. Ale beloch to mal hneď. Černoch sa pri tom ešte rozprával so susedkou a s ľuďmi z radu, stále na seba mleli a po pätnástej to prepočítali, to ste jednoducho šaleli. Pri priehradke alebo zmenárni, keď tam bol černoch, tak ste boli vybavení za dvadsať minút, u belocha ste to mali za tri minúty hotové.
Policajti tam sú prísnejší v takom európskom štýle, napríklad sa meria rýchlosť, nemeria sa alkohol, pretože tam nie je zákaz. Nesmiete ale nič urobiť. Keď niečo urobíte, tak na to majú tabuľku a zaplatíte dvakrát viac. Ono je to logické, pretože pomaly by ste tam nemohli ani ísť do krčmy. My sme boli od nej tri kilometre, ale nemôžete ísť stepou v noci. Takže pred krčmou máte veľké parkovisko. Idete z tej krčmy, máte v sebe pár pív a nejakého toho panáka a vidíte, ako policajti na tom parkovisku riadia prevádzku, aby do seba nevrazili, a každého upozorňovali, pozor, máte vypité, choďte opatrne. A vôbec tam nebolo nejako veľa nehôd. Všetci išli opatrne a nikto nemachroval. To tam nerobia.
Pamätám sa, keď mi prvýkrát zmerali rýchlosť pred Pretóriou a zastavili ma na parkovisku. Bolo nás tam tak šesť či sedem, samí bieli vodiči, a policajti boli čierni. Tak som si pomyslel, to je nejaká pomsta za apartheid. Jeden z vodičov, Búr, na nich začal revať a starší čierny policajt mu hovorí, veď vás ani nevidíme za tým sklom, zastavujeme náhodne, išli ste rýchlo, zaplatíte pokutu. Bodka.
Takže podľa vás južná Afrika urobila v tom spolunažívaní veľký krok?
Myslím, že áno. To nemá obdobu. Za ten krátky čas, ako sa to premiešalo, zmiešané školy, zmiešaní učitelia, polícia, armáda. Je pravda, že zatiaľ černosi nedosiahli všetky postavenia, pretože to trvá desiatky rokov, než sa vypracujete. Čo sa napríklad týka stíhačiek, všetci piloti sú bieli alebo generalita je z 90 percent biela. To isté v lekárstve. Židov tam považujú za belochov. Na klinike v Pretórii bol prevažujúci rad židovských lekárov. Pýtal som sa, prečo je tam len niekoľko tých černochov, a pán profesor mi hovorí, že oni nemali možnosť vyštudovať. Pre nich je špička, že sa dostanú pracovať do nemocnice ako lekári. Ale ďalej už na sebe nepracujú. Sú doktorom medicíny a to im stačí. Ostatní na sebe pracujú. On pokojne vezme černocha, ale musí byť rovnako dobrý ako biely lekár. Operáciu chcete predsa od toho, kto to vie, nie tak, aby sme tu dodržiavali nejakú rasovú rovnováhu.
Takže ľudské práva trochu inak…
To by ste sa čudovali, to by tu ochrancovia ľudských práv zošaleli. V Botswane, keď prijímate človeka do nemocnice, tak v každom papieri vypĺňate ešte okrem mena a bydliska aj rasu a náboženstvo. To keby ste mali tu, to by sme v Európe pohoreli. Ale ono to má zmysel. Pretože keď je človek iného náboženstva, tak sú ľudia v rôznych časoch uvoľňovaní na bohoslužby. To je jedna vec. Druhá je, že majú iné stravovacie návyky. Keď tam bude ležať žid, tak dostane kóšer jedlo. Keď moslim, tak halal stravu a nebudú im tam pchať bravčové mäso. Píše sa ešte kmeň. Pretože Krováci si vyžadujú ležať na zemi. Tí nesmú dostať posteľ, dávajú im silné matrace na zem, pretože Krovák má panickú hrôzu zo spánku na posteli, pretože to je pre neho vysoko a mohol by v noci spadnúť.
Tiež majú rôzne práva, napríklad mať pri sebe zbraň. Keď sa zamyslíte, aké sú tam rozdiely, tak to má zmysel. Sú kmene, ktoré jedia len mäso. Iné zas len obilné kaše. A to sa tiež odráža na stave čriev a tráviaceho systému. A majú iný typ chorôb. U nich môžete potom predpokladať niečo, čo u iného by byť nemohlo. A sú tam aj anatomické rozdiely. Takže sa tam píše rasa, kmeň, náboženstvo. Tiež napríklad môžete potrebovať tlmočníka. Musíte vedieť, z akého sú kmeňa. Personál musí hovoriť po anglicky, ale je tam veľa kmeňov, sú tam Krováci alebo sa hovorí napríklad jazykom tutu, tak jednoducho potrebujete niekoho, kto ním bude tiež hovoriť. Mali sme tam napríklad vrátnika Krováka, ktorý bol vychovaný v nejakej rodine, pretože ho našli ako opustené dieťa, nemal žiadne vzdelanie, ale vedel jazyk. Skrátka malo to nejaké opodstatnenie.
Tu by sa ľudia zbláznili, keby sa tam malo písať náboženstvo. Aj pri sčítaní ľudu sú to nepovinné údaje. Pritom to má zmysel. To nie je žiadny rasizmus alebo byrokracia. Že by ste si povedali, ten je takého náboženstva, toho trochu zmučíme alebo ho horšie odoperujeme. To je kvôli tým administratívnym, stravovacím a ďalším postupom, aby ste sa ho nedotkli a robili, čo si vyžaduje jeho náboženstvo a kmeňové zvyky. Aby aj tam mohol žiť svojím spôsobom života.
Keď z Afriky odišli kolonisti, tu a tam sa to v jednotlivých štátoch zvrtlo…
Pretože to sú krajiny, ktoré viedli národnooslobodzovací boj. Bezmyšlienkovite vyhádžu ľudí, ktorí tam viedli spoločnosť, a nastúpi druhá miestna liga, ktorá to nevie. Keď vyhnali Belgičanov, tak to museli prevziať, všetko poľnohospodárstvo, správu krajiny. Miestni to nevedeli. Oni pracovali v podradných funkciách. Keď nezasejete, tak tam máte do roka vysoké kríky a už sa to nedá splanírovať. My sme to videli v Zimbabwe, ako spodina prevzala biele farmy a bieli farmári odišli.
Ale je veľa krajín v Afrike, ktoré si to uvedomovali. To bolo tam, kde neprebehli národnooslobodzovacie boje. Kde to prebehlo administratívnou cestou. Trebárs keď v roku 1966 britská kráľovná vrátila do funkcie prezidenta Botswany sira Seretsa Khamu, ktorý bol dovtedy členom Snemovne lordov, mal za manželku britskú lady. Bol v zásade na britské pomery šľachtic, pretože bol synom kráľa Khamu III. A vrátil sa do Botswany a začal vládnuť, a Briti tam zostali, pretože ich nikto nevyháňal.
Keď došlo k tým bojom v Zimbabwe, tak im zrazu poklesla poľnohospodárska produkcia o 60 percent, pretože to tí černosi nevedeli a belosi odišli a nenechali sa buzerovať. Ostatné štáty po nich rezko siahli, z Mozambiku, Zambie, Botswany, Namíbie, Malawi. Prezidenti im ponúkli, že im dajú rovnako veľké pozemky, rovnako veľké farmy, len nech idú k nim. A tak sa stalo. Tam ich radi vzali, pretože vedeli, že im pozdvihnú krajinu. To je iný prístup. Krajiny, ktoré sa takzvane národne oslobodili a povedali si, teraz už je to krajina nás černochov, tak s tým všetkým nevedeli zaobchádzať. Všetko, čo tam zostalo, cesty, letiská, školy, nemocnice, im vybudovali belosi. Bola to určitá nadvláda, čo si mnohé štáty uvedomovali, ale nechceli to nijako radikálne riešiť. Čo Kongo alebo Stredoafrická republika odmietli. Preto sa to tam melie.
Poďte nám urobiť takú bezpečnostnú prechádzku po Afrike…
Zaujímavý je Kamerun, kde je roky pokoj. Ja som tam bol tiež. Polovica obyvateľov je kresťanská, polovica moslimská, ale žijú spoločne, nie sú rozdelení na enklávy. Máte dediny, kde je kostolík aj mešita. Trhovisko, kde predávajú spolu. A kamarátia sa. Ten ich prezident je taký večný, ale funguje to tam. Zostala tam časť Nemcov, čo bola krátko ich kolónia, tých nikto nevyháňa. Potom to prevzalo Francúzsko. V nejakých oblastiach sa ešte po nemecky dohovoríte, ale už je tam väčšinovo francúzština. Kamerunčania hovoria, že ich tí Francúzi berú na sekeru, že Nemci boli lepší, ale nevyháňajú ich. Tam vás nikto nenapadne, že ste biely. Môžete prísť do krčmy, kde ste jediný beloch, a nič sa nedeje, všetci vám podávajú ruku. Páčilo sa mi to moslimsko-kresťanské spolužitie. Keď to porovnáte s vedľajšou Nigériou, kde je sever moslimský a juh kresťanský a teraz je tam problém. Boli sme sa tam kúsok za hranicami tiež pozrieť, je tam nádherná krajina ako z inej planéty. A nebáli sme sa, povedali nám, že to je kresťanská časť a je tam bezpečne. Časť Kamerunu je tiež anglofónna, to je v oblasti tých starých pralesov. Ale je tam tak trochu neporiadok, behajú tam kozy a psy. Ale policajti vás nebuzerujú. Pre nich je bakšiš cigareta. To Botswana a Namíbia, tam sa dá jesť z podlahy, mestá sú čisté. A musím povedať, že aj v Zimbabwe. Videli sme tam tiež ešte bielych vojakov a policajtov, ale to už je menšina.
Hlavne v Stredoafrickej republike sa situácia veľmi zhoršila. Tam ešte pred desiatimi rokmi bol pokoj, mal som tam známu, ktorá tam robila výskum goríl. Dnes už by tam nemohla ísť. Ako je to možné? No keď vyhnali kolonizačnú správu, všetkých belochov, tak sa dostali do problémov. A všetky tie politické zoskupenia si to vyčítajú medzi sebou. Nemá to riešenie.
V Afrike sa niektoré štáty demolujú tým, že vyhodili svoju elitu a myslia si, že sa medzi ňu dostanú. Myslia si, že keď na určitej stoličke sedel beloch, ktorý bol právnik alebo inžinier ekonómie, tak z dediny tam dáme niekoho, kto ulovil najviac antilop, pretože má najviac skúseností. To tie juhoafrické štáty neurobili. S výnimkou Zimbabwe. Mugabe sa spočiatku správal ako Klement Gottwald, nebudeme nikomu nič zaberať, žiadne farmy nebudeme znárodňovať, bla bla. Je to tam taká zašlá sláva, správajú sa k tomu ako tu kedysi komunisti, cesty samá diera, spadne písmeno na nápise banka, kašleme na to. Oni nevedia, že niečo sa musí dať do výroby, do obnovy. Nemôžete myslieť tak, že to, čo zarobíte, je vaše a môžete si stavať väčšie a väčšie baraky.
To ako keď sa hovorí o Sýrii. Je tam niekoľko skupín proti sebe, otvorili sa stavidlá. Určité vrstvy, ktoré boli utláčané, začnú v tej bublajúcej vode vybublávať hore spolu s problémami, ktoré boli dlho dusené a idú na povrch. Ľudia cítia príležitosť. Drúzi, jezídovia, kresťania si hovorili, keď tu Islamský štát bojuje s Asadom, tak sa zapojíme. Zrazu sa vytvorí niekoľko skupín, v ktorých aby sa čert vyznal. Aj tie rodiny nie sú jednotné, pretože sú všade nejaké straty.
Ako sa pozeráte ako scestovaný človek na migračnú krízu čierneho kontinentu? To asi nebude polovica Afriky, ktorá sa chystá do Európy…
To určite nie. Je potrebné rozdeliť Afriku na južnú časť, subsaharskú a saharskú Afriku. To je veľký rozdiel. To sú vlastne akoby dve úplne iné časti. Čo je od Sahary nahor, je síce africký svetadiel, ale má to bližšie k Blízkemu a Strednému východu. Kým to, čo je od Sahary dole, je úplne iný typ Afriky. Tam sú v podstate dve krajiny, ktoré sú extrémne nebezpečné, a to Libéria a Pobrežie Slonoviny, to je v západnej Afrike. Všetky tie Benin, Togo, Guinea, Gambia, Senegal, to je úplne iný typ Afriky. Aj Mali. Potom je tam Mauretánia, ktorá dosť často v OSN hlasuje s Európou a Izraelom. Ona má taký zvláštny štatút. Neukotvená je Západná Sahara, má svojho guvernéra a robia si na ňu nárok Maroko a Senegal. Tá časť Afriky od rovníka dole, to sú problémy, Demokratická republika Kongo a Stredoafrická republika. Angola je zvláštna, že tam niečo prebehlo a upokojuje sa to tam; asi to bude časom bežne prístupná krajina. Ale človek k nej nemá ešte takú dôveru.
Tu sa to paušalizuje, že azda každý Afričan chce ísť do Európy…
Nie, nie, nie, tak to nie je. Oni by svoju krajinu neradi opúšťali. A nemajú sa tam tak zle. Nie je tam nedostatok potravy, platy nie sú také nízke a nikto tam nežije nejakým extrémne chudobným spôsobom. Ak považujete za chudobný život v dedinách v tých slamených chatrčiach, tak to je ich štýl, takto oni chcú žiť. To je ich spôsob života. Oni koľkokrát majú slamenú búdu a vedľa stojí toyota. Žijú vonku, chyža je len na prespanie a sú zvyknutí na vonkajší život. A nechcú si postaviť vilu.
To je ale zaujímavé, čo hovoríte… Korešponduje to s tým, že na utečencoch mafie a gangy výborne zarábajú a chcú ich sem napchať stoj čo stoj… A sľubujú im hory-doly.
No ale oni im to pchajú preto, aby ich mohli prepraviť, pretože z toho majú peniaze. Tí ľudia sa vzdajú majetku za prepravu, ktorá je extrémne drahá, takže musia všetko predať. Takže mafia využíva úbohosť ľudí, ktorí sa museli všetkého zbaviť a dať im peniaze. Čo s nimi bude ďalej, mafiu nezaujíma. Sú krajiny, ktoré sú veľmi chudobné, Etiópia, Sudán alebo Somálsko. Odtiaľ by ľudia asi radi zdrhli. Ale to je tá saharská Afrika. Navyše tí najúbohejší nemôžu aj tak nikam. Z tých vznikajú pirátske skupiny, ktoré prepadávajú lode.
Hovorí sa, že v priebehu niekoľkých rokov v Afrike okrem niekoľkých málo krajín nebola výraznejšia vojna…
Keď niekto zdrhne, tak maximálne k susedom. Samozrejme, Sierra Leone, Libéria, tam je veľké nebezpečenstvo, tam cvičili aj detských žoldnierov. Toto nebezpečenstvo môže s tým štátom zamávať. Nigéria je najľudnatejšou krajinou Afriky a ešte k tomu práve nie je premiešaná. Ideálne by určite bolo rozdelenie krajiny, ale nechcú pripustiť, aby bola moslimská a kresťanská časť. A bol by vcelku pokoj. Tak ako napríklad v južnom Sudáne.
A stále je potrebné si uvedomiť, že do Európy mieria tí, ktorí sú vykorenení, nemajú zázemie, v mnohých prípadoch peniaze získali z trestnej činnosti. Veľa štátov Afriky si tým rieši vnútorný problém, keď sa zbaví „spodiny“. Vidíte, to je paradox. Hovorí sa, že Západ vysáva rozvojový svet nielen surovinovo, ale že je významný aj odliv mozgov. A teraz ešte odliv mnohokrát veľmi problematických skupín ľudí, ktorí majú ešte k tomu minimálne vzdelanie.
Afrika je ale preplnená, životné prostredie je rozvrátené…
To je taký veľký euroamerický omyl, že je tam veľký nárast ľudí. Ale ono tam skôr ľudí ubúda. A prichádza tam veľa belochov, robia v rezerváciách, napríklad ako strážcovia, alebo v leteckých spoločnostiach, vedú podniky, zahraničný obchod.
Tam je metla HIV. V Botswane je očakávaná dĺžka života 35 rokov. Keď som tam bol, bolo 1 700 000 obyvateľov, teraz už len milión a pol! A pritom je tam vysoká pôrodnosť. Takže ide o desiatky tisíc ľudí, ktorí zahynú na AIDS. Zimbabwe má 20 miliónov a je niekoľkonásobne väčšie ako Česká republika; že by bola prehustená, to naozaj nie je. A Juhoafrická republika má 40 miliónov, ale je mnohonásobne väčšia ako Nemecko. Z toho je asi 11 miliónov belochov, 9 miliónov farebných, Číňanov, Thajčanov, Laosanov, Indov, a len 20 miliónov je čiernych. Krovákov už vyštvali, tí sú už len na území Botswany a Namíbie. Černosi tu pochádzajú od rovníka dole, pretože sem boli naťahaní na prácu. Nejde teda o pôvodné obyvateľstvo, ako tvrdia, že Afrika je naša. Nie, južnú Afriku „urobili“ belosi. Rozhodne táto časť Afriky od Malawi a Zambie dole nie je preľudnená. Zambia je desaťkrát väčšia ako naša (Česká) republika a majú 10 miliónov obyvateľov ako my.
A o prírodu sa starajú celkom dobre. Majú jednotky proti pytliakom. Keď niekoho chytia, tak sa s ním naozaj nepárajú. Trebárs za smrť nosorožca bola dokonca smrť.
To by sa ľudskoprávne organizácie u nás asi zbláznili…
Otázka je, či sa proamerická populácia nezbláznila sama. Pozrite na Nórsko. Oni tam Breivikovi, ktorý povraždil sedemdesiat mladých ľudí, stavajú nový kriminál. A ako reagovali, keď sa to stalo? S obrovským oneskorením! Nechajú, aby Breivik pri príchode do súdnej sály zdvihol ruku k nacistickému pozdravu. A ten ich úrad, ako odoberá deti… Toto keď poviete v Afrike, tak vám neuveria…
- Reklama -
