Ako vnímate výsledky parlamentných volieb v Maďarsku. Vyhrala strana Fidesz pod vedením Viktora Orbána dvojtretinovú väčšinu v parlamente na takzvanej migračnej karte alebo sú tu ešte aj ďalšie témy, ktoré pomohli k víťazstvu?
Jedným z dôležitých momentov, prečo sa Viktorovi Orbánovi podarilo dosiahnuť dvojtretinovú väčšinu v parlamente, je určite aj volebný systém. Ten je pomerne komplikovaný a posilňuje najsilnejšiu stranu. Aj preto si ho strana Fidesz sama navrhla a schválila ešte v čase, keď mala prvýkrát ústavnú väčšinu v rokoch 2010 až 2014. Ďalším dôvodom takéhoto presvedčivého víťazstva bola aj dlhodobá práca Fideszu na posilnení tzv. vertikálnych štruktúr strany. To znamená, že má dobre obsadený vidiek, kde mnohí voliči skutočne nemali veľmi na výber, a preto Fidesz uspel takmer všade s výnimkou Budapešti.
To najdôležitejšie, čo sa ale Viktorovi Orbánovi v tejto kampani podarilo, bolo vyvolať strach. Sám pritom počas celého funkčného obdobia veľmi intenzívne pracoval na svojom obraze odhodlaného bojovníka proti vonkajším hrozbám. Najmä migrantom, Georgeovi Sorosovi či celosvetovému sprisahaniu voči Maďarsku. Ukázalo sa, že maďarský volič na takéto témy počúva.
Je kritika, ktorá sa na Orbána zniesla zo strany Bruselu a členských krajín EÚ pre jeho prístup k prijímaniu migrantov primeraná?
Považujem za legitímne, ak si národné štáty definujú svoje vlastné štátne priority. Keďže Maďarsko na rozdiel od Slovenska čelilo tisícom migrantov, ktorí prechádzali cez jeho územie, tak je prirodzené, že domáci (maďarskí) divák na tieto témy počúva, a to sa dá ťažko pochopiť z Bruselu.
Na druhej strane, táto téma je v roku 2018 viac virtuálna ako reálna. Balkánsku cestu sa totiž nateraz aj vďaka Maďarsku podarilo zastaviť. Aj preto som očakával, že sa maďarská kampaň bude podstatne viac venovať témam ako zdravotníctvo, vzdelávací systém či sociálnym témam, ktoré sú nielen v Maďarsku veľmi problémové témy. Je preto pochopiteľné, že Bruselu a niektorým partnerom z EÚ kole oči, že na “virtuálnej” téme migrácia niekto dokáže získať dvojtretinovú väčšinu v parlamente.
Výsledky volieb napriek kritike zo zahraničia, zdá sa, dokazujú, že Maďari sú skutočne silne antiimigračne naladení, keďže druhá najsilnejšia strana je krajne pravicový, euroskeptický Jobbik, ktorý zbieral body skôr na otázke rómskej menšiny. Takéto strany však napredujú aj v ďalších krajinách EÚ vrátane Slovenska. Čím to podľa vás je?
Je to spôsobené dlhodobým neriešením sociálnych konfliktov v spoločnosti. Keď ste narazili na rómsku otázku, tak sa nám na nej dlhodobo priživujú rôzni politici aj na Slovensku. A to vrátane extrémistov hlásiacich sa napríklad k neonacistickej symbolike. Keď s tým ale dostali možnosť niečo urobiť, ako napríklad Marian Kotleba ako župan BBSK, neurobili nič. Súčasný stav im totiž vo veľkej miere vyhovuje. Aj preto SaS odmieta populizmus a prišla s konkrétnymi a realizovateľnými riešeniami.
Je v záujme nás všetkých, na Slovensku či v Maďarsku, ale aj v ďalších krajinách, aby táto téma natoľko nepolarizovala spoločnosť. Čo sa týka migrantov, tak hoci je nateraz relatívny pokoj, neznamená to, že je tejto téme a tomuto problému koniec. Práve naopak a uvedomujú si to zrejme aj Maďari. Zoberme si taký Egypt, ale aj niektoré ďalšie krajiny napríklad zo subsaharskej Afriky. Je to, bohužiaľ, doslova len otázka času, kedy vypukne ďalší vážny problém.
Mix problémov, ktorým čelia, je totiž mimoriadne nebezpečný. Počnúc bezpečnosťou, končiac dostupnosťou potravín a vody. Mali by sme byť preto pripravení a v maximálnej možnej miere nápomocní priamo v týchto krajinách. Strašiť a populisticky získavať touto témou dvojtretinové väčšiny tak, ako sa to podarilo Viktorovi Orbánovi, však nepovažujem za správne.
Na rovnakej téme však vstúpila do nemeckého Bundestagu prvýkrát v povojnovej histórii krajne pravicová AfD a tieto trendy sa prejavujú aj v Rakúsku. Nie je napredovanie krajne pravicových zoskupení spôsobené aj regionálnymi a sociálnymi rozdielmi v rámci EÚ i niektorých členských krajín?
Určite to môže byť jeden z faktorov. Ale napríklad v takom Holandsku, kde významnú podporu získava Geert Wilders, by som regionálne problémy do súvislosti s jeho úspechom nedával. Tam je to skôr o nezvládnutí integrácie migrantov, ktorí prišli do Holandska v rôznych vlnách. Podobne je to aj vo Francúzsku, kde bola mimoriadne úspešná Marine le Penová. Stačí sa pozrieť na predmestia Paríža, Marseille alebo iných väčších francúzskych miest. Francúzsko sa výrazne zmenilo, čo sa mnohým Francúzom nepáči a extrémna pravica ponúkajúca možnosť “protestného hlasu” rastie. V mnohých ďalších krajinách EÚ je to podobné.
Ako je to s vnímaním migrácie, migrantov a ich integrácie v Nemecku a ďalších krajinách Únie?
V Nemecku je ten dosah najväčší. Hovorí sa totiž až o dvoch miliónoch migrantov, ktorí prišli v poslednom období. No a to už je počet, ktorý musí “zamávať” akoukoľvek krajinou, vrátane Nemecka. A to napriek tomu, že je to krajina, ktorá nemá momentálne takmer žiadne ekonomické problémy a pýši sa tým, že by mohla byť schopná týchto migrantov integrovať do svojho pracovného trhu. Zatiaľ sa to však nedarí a Nemci to veľmi citlivo vnímajú. Regionálne rozdiely, ale aj rozdiely medzi bohatými a chudobnými, vrátane problému s rómskou menšinou, ktoré sme spomínali, sú témou najmä v krajinách strednej a východnej Európy, ktoré do EÚ vstúpili po roku 2004.
A to vrátane Rumunska a Bulharska, ktoré majú navyše ešte vážnejšie problémy s korupciou a klientelizmom oproti ostatným. Zaujímavosťou je, že v týchto krajinách sa ešte silný euroskepticizmus neprejavil tak ako vo V4. Vysvetľujem si to tak, že tam ešte stále prevláda pocit, že členstvo v EÚ je dôležitý nástroj, ako tieto problémy riešiť. Najmä v Bulharsku, ktoré je momentálne predsedajúcou krajinou Rady EÚ, som to cítil veľmi silne. Iné je to v prípade pobaltských krajín, kde je zase rozhodujúca otázka bezpečnosti. Tieto krajiny sa cítia byť ohrozené a je preto pochopiteľné, že práve EÚ a NATO vnímajú ako silných garantov svojej bezpečnosti.
V Maďarsku sa stala terčom kritiky pripravovaná legislatíva, ktorá má nastaviť tvrdšie pravidlá pre mimovládne organizácie a vyššie zdaňovanie príjmov zo zahraničia. Aký je váš postoj k tejto téme? Je podľa vás správne viac kontrolovať a regulovať mimovládky?
Ja si to rozhodne nemyslím a veľmi sa obávam, že by na podobnú vlnu chceli naskočiť aj niektorí politici na Slovensku, ako to napríklad naznačil Robert Fico. Pre každú demokraciu je mimoriadne dôležité, aby v nej fungovala aktívna občianska spoločnosť. V Maďarsku bol jej súčasťou svojho času aj premiér Viktor Orbán. Známy je fakt, že si dokonca žiadal od Georgea Sorosa štipendium na to, aby ju mohol rozvíjať.
O to viac je podivuhodné, že sa tamojšia vládna strana Fidesz rozhodla vyhlásiť v krajine boj proti tretiemu sektoru a ešte podivuhodnejšie, že im takmer výhradne prekáža tá jeho časť, ktorá v minulosti pomohla rozvinúť demokraciu v Maďarsku, podporovanú najmä zo západnej Európy alebo z USA. Taktne však vláda a jej predseda mlčí, keď sa spomenú pofidérne organizácie šíriace rôzne druhy propagandy predovšetkým z Ruska. Tento vývoj je podľa mňa veľmi nebezpečný nielen pre maďarskú spoločnosť.
Predseda SaS Richard Sulík sa prednedávnom vyjadril, čo sa týka odmietavého postoja k príjimaniu migrantov, je v tejto veci na strane maďarského premiéra Orbána. Súhlasíte s ním?
Určite áno. Treba to však celé vnímať v trochu širšom kontexte. Sme súčasťou EÚ, ktorá má vlastnú migračnú a azylovú politiku, o ktorej sa teraz vo veľkej miere diskutuje a ktorá sa ukázala ako nefunkčná. Čiže bavme sa o tom, aké nevyhnutné zmeny musia nastať aj na supranacionálnej – európskej úrovni. To, v čom má Viktor Orbán rovnako ako aj Richard Sulík jednoznačne pravdu, je fakt, že to musíme byť len a len my, kto si bude určovať, kto a v akom množstve bude s nami žiť.
Situácia, keď sa v rokoch 2015 a 2016 valili Európou hordy ľudí, ktorých sme nijakým spôsobom nepreverili či aspoň neidentifikovali, čo predstavovalo aj obrovské bezpečnostné riziko, sa už nikdy nesmie opakovať. Ak teda Viktor Orbán, Richard Sulík alebo ktokoľvek v EÚ volá po posilnení vonkajšej schengenskej hranice a po tom, aby sme mali pevné pravidlá o migrácii a azyle, ktoré budú platiť pre všetkých, tak, samozrejme, že to sú hlasy, ktoré sa dajú len podporiť.
Za svoje vyjadrenia, v ktorých sa zastal aj Poľska, sa predseda SaS dočkal kritiky od vášho bývalého straníckeho kolegu Martina Poliačika. Prekáža mu nielen obhajoba Orbánovej migračnej politiky, ale aj to, že sa Sulík zastal Poľska, ktorému chce Eúrópska komisia pozastaviť hlasovacie práva. Nie je to predsa len odklon od liberálnej politiky SaS?
Treba tieto vyjadrenia vnímať v kontexte. Ak Richard Sulík hovorí o pánovi Kaczynskom alebo pánovi Orbánovi ako o ľuďoch, ktorí majú pevné postoje k téme migrácia, tak to súvisí práve s tým, čo som už povedal. A teda, že to musíme byť len a len my, kto rozhodne, kto, kedy a kde bude s nami žiť. V časoch kulminácie migračnej krízy a ani dnes, keď sa stále objavujú výzvy na povinné prerozdeľovanie, to tak rozhodne nebolo.
Na snahe postaviť veci z hlavy na nohy, aby sa podobná situácia viac neopakovala, teda nevidím nič neliberálne. Naopak, ak sa nám migračná politika vymkne spod kontroly aj v našich končinách, ohrozenie liberálnej demokracie bude viac ako vážne. Chápem Richarda Sulíka, že má seriózne obavy, aby sme si na Slovensko či do strednej Európy neimportovali také problémy, ako dnes majú v Holandsku, Francúzsku či neďaleko od nás v Rakúsku alebo Nemecku. Ďalej teda pevne zostávame na pozíciách liberálnej demokracie, sú však témy, ktoré si vyžadujú dávku zdravého rozumu a tento kontext vnímam ako najdôležitejší.
V prípade Poľska navyše ide aj o vážny problém s reformou súdnej moci. Nalejme si čistého vína a skúsme si zodpovedať, v akom stave je napríklad aj na Slovensku. A tiež, ak by reformné sily dostali možnosť reformovať náš systém súdov či prokuratúry, sme si istí, že by sme sa nemohli dostať do podobnej situácie ako Poľsko? Áno, Kaczynski a jeho strana sa pri tejto reforme občas správa ako slon v porceláne a systém, ktorý navrhuje, možno nie je úplne ideálny, ale nie všetka kritika, ktorú voči nemu vzniesla EÚ, je opodstatnená.
Zasahuje EÚ až príliš do niektorých vnútorných záležitostí členských štátov alebo by to mala robiť ešte viac ako doteraz?
Podľa toho v čom. Sme presvedčení, že napríklad v oblasti vnútornej a vonkajšej bezpečnosti nevyužíva EÚ potenciál, ktorý dnes má. Obzvlášť, keď vezmeme do úvahy, že sme do veľkej miery závislí od bezpečnosti spojenej s USA, kde máme veľmi ťažko predpovedateľného prezidenta. EÚ teda tento potenciál nevyužíva a vieme si predstaviť užšiu formu integrácie aj užšiu formu spolupráce medzi európskymi krajinami najmä v oblasti boja proti terorizmu, ochrany vonkajších hraníc a možno aj v niektorých spoločných bezpečnostných aktivitách. Aby EÚ nebola iba ekonomickým obrom na hlinených bezpečnostných nohách, ale aby sme posilnili aj túto dimenziu európskej integrácie.
Na druhej strane sú tu oblasti, v ktorých zasahuje EÚ viac, než je potrebné. Ide o už spomínanú migračnú politiku a niektoré vnútorné záležitosti členských krajín. Z Bruselu sa niekedy len ťažko dajú naozaj posúdiť vnútorné reálie tak dobre, ako ich poznáme my sami.
Ako vnímate rezolúciu Európskeho parlamentu, v ktorej europoslanci odsúdili vraždu novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky?
Toto je oblasť, kde sa nezhodneme s poslaneckými kolegami z vládnej koalície, podľa ktorých je to veľmi silný zásah práve do akejsi našej vnútornej suverenity. Myslím si, že keď sa stane niečo také vážne, ako je poprava dvoch mladých ľudí, navyše investigatívneho novinára, tak to nemôže byť niečo, čo nechá EÚ a našich partnerov v nej ľahostajnými.
Preto som rád, že sa o tom otvorene hovorí a že naša vláda cíti silný tlak na to, aby sa toto vyšetrovanie nezametalo pod koberec. Inak povedané, musí sa skutočne urobiť všetko, aby bol vrah a prípadný objednávateľ vraždy odhalený a zároveň, aby sa prepojenia, ktoré sa ukazovali v článkoch Jána Kuciaka, demaskovali a vyvodila sa z nich skutočná politická zodpovednosť.
V rezolúcii europoslanci vyzvali Slovensko na maximálne úsilie o nezávislé vyšetrenie dvojnásobnej vraždy, na ktorom by sa mal podľa nich podieľať Europol. Generálny prokurátor Jaromír Čižnár už podpísal zloženie vyšetrovacieho tímu zahraničných expertov, ktorí sa vraždou novinára majú zaoberať. Zvýši to podľa vás dôveru ľudí v nezávislé vyšetrovanie, keď už krátko po vražde sa hovorilo, že zahraniční experti už so slovenskými vyšetrovateľmi spolupracujú?
Je to jedna z tých „drobností“, ktoré vyplávali na povrch. Všetci sme tu na Slovensku boli v dojme, že sa v tomto prípade už dávno so zahraničným tímom spolupracuje. V skutočnosti sa až teraz reálne začne. Ja sa ale pýtam, či to už nie je neskoro a či aj toto nie je jeden z dôvodov, prečo je len minimálna miera dôvery občanov v to, že sa túto kauzu podarí adekvátne vyšetriť. Nehovoriac o prepojeniach, o ktorých Ján Kuciak písal.
Raz darmo, žijeme v krajine kde sa “skutok nestal”. Aj preto vnímam rezolúciu EP ako pozitívnu a dôležitú pre Slovensko a v žiadnom prípade nie ako vmiešavanie sa do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky. Ochrana slobody slova a novinárov je jedna z najdôležitejších výziev pre slobodnú demokraciu a ak by sme toto nejakým spôsobom zanedbali v našich končinách, tak sa to môže obrátiť proti nám.
Europoslanci tiež v rezolúcii vyzvali Európsku komisiu, aby pripravila legislatívu na ochranu novinárov v Európe. Je to podľa vás potrebné? Je ochrana novinárov v Európe nedostatočná?
Ako ukazuje táto vražda, tak každé posilnenie alebo každý dobrý nápad, ktorý by mohol posilniť prácu novinárov a ich postavenie, sú vítané. Na druhej strane si nemyslím, že Slovensko a niektoré ďalšie krajiny EÚ sú vystavené riziku neslobody práce novinárov alebo všeobecne obmedzovaniu slobody slova. Na druhej strane napríklad v Maďarsku je pluralita médií pod dlhodobým tlakom, a preto je európsky rozmer tejto rezolúcie dôležitý nielen pre Slovenskú republiku.
Keď hovoríme o bezpečnosti, tak odbočme trochu na Blízky východ do Sýrie. Bola podľa vás reakcia USA na chemický útok v Sýrii adekvátna?
Vyjadril som sa už dávnejšie, že rozhodne nebola v súlade s medzinárodným právom a to treba zdôrazniť. Rovnako, ako to zdôrazňujeme v prípade anexie Krymu pred štyrmi rokmi či útoku na Irak spred pätnástich rokov. Bohužiaľ, stále máme na pamäti, že aj v prípade Krymu sa hovorilo o ochrane civilistov, ktorí ohrození neboli a v Iraku o chemických zbraniach, ktoré sa nakoniec nenašli. Aj preto nabádame na vyššiu mieru opatrnosti, pokiaľ ide o dianie v Sýrii, hoci o Baššárovi Asadovi a jeho vládnych vojskách rozhodne nemám žiadne ilúzie.
Pred útokom bolo podľa mňa potrebné nielen zistiť, či išlo o útok chemickými zbraňami, ale aj to, kto ho zrealizoval. Na druhej strane, ak došlo k zločinu proti ľudskosti, akým využitie chemických zbraní proti civilistom nepochybne je, tak treba konať. V tejto súvislosti ma však mrzí tak trochu aj dvojitý meter. Nekonali sme v Rwande, nekonáme v Mjanmarsku, ale konáme okamžite v Sýrii. Toto nevytvára dobrý dojem o západných demokraciách, ktoré sú možno až príliš horlivé v niektorých miestach sveta a príliš pomalé tam, kde by to bolo tiež potrebné.
Čo hovoríte na tie vyjadrenia, ktoré americký prezident Donald Trump posielal cez Twitter a o tých prekáračkách a silných rečiach, ktoré si vymenili ruskí a americkí diplomati?
V prvom rade považujem za nehodné amerického prezidenta, aby samotný útok ohlasoval cez Twitter. Ďalšie vyjadrenia, ktoré sa objavili neskôr po tom útoku, svedčia o tom, aký človek dnes stojí na čele Spojených štátov a verím, že mnohí Američania už vytriezveli z toho, že toto je skutočná alternatíva. To isté sa týka aj Ruska. Je to súčasť určitého zaujímania pozícií a rozdeľovaní si sfér vplyvu, a Moskva je v tomto smere mimoriadne aktívna.
Rusi dnes využijú každú možnosť na to, aby prezidenta Trumpa znemožnili. Domnievam sa, že je to aj istá pomsta za to, že v predvolebnej kampani vystupoval ešte ako “priateľ Ruska”, a teraz sa správa diametrálne odlišne. Adekvátne k tomu tie prekáračky aj vyzerali. V politike sa, bohužiaľ, nezriedka stáva, že podobné aktivity slúžia aj na prekrytie domácich problémov, akým bola napríklad nedávna sexuálna aféra Donalda Trumpa.
Aký dôvod malo podľa vás Francúzsko a Británia, aby išli do útoku na Sýriu spoločne s USA?
Nie je to nič nové. Briti boli silným spojencom USA už aj pri útoku na Irak v roku 2003. Vtedy tiež nečakali na dôkazy, že biologické a chemické zbrane Saddám reálne má. Bola to veľká chyba aktérov a s Georgeom Bushom mladším či Tonym Blairom sa bude spájať naveky. Či už Theresa Mayová alebo Emmanuel Macron mali od svojich tajných služieb presvedčivé informácie, že sa tam niečo také udialo, uverili im a išli do toho, alebo to aj u nich mohlo byť spojené so snahou prekryť vážne domáce témy, ako sú štrajky či brexit, sa bude už len špekulovať.
Čo si myslíte o udalostiach, ktoré nastali po otrave bývalého dvojitého agenta Skripaľa?
Nebol to prvý prípad, keď sa niečo také stalo bývalému ruskému agentovi vo Veľkej Británii, to si treba uvedomiť. Rusko malo aj motív, aj zbraň k dispozícii, čo popri vyšetrovaní viedlo premiérku Mayovú k žiadosti spojencov, aby boli nápomocní a ukázali jednotu. Myslím si, že tu už nejde ani o samotného agenta Skripaľa a jeho dcéru, ale je to zase o vymedzovaní sa členov EÚ a NATO voči Ruskej federácii, ktorá by týmto útokom opäť raz prešla cez pomyselnú červenú čiaru.
Útočiť takou nebezpečnou zbraňou, ako je Novičok na území členského štátu EÚ a NATO, nemalo nechať chladným žiadneho člena. Práve odvolanie diplomatov – ktorí boli v prvom rade špióni s diplomatickým krytím – bol spôsob, ako povedať Rusku: „Dobre, už stačilo.“ Toto nie je len o Skripaľovi, ale aj o hybridnej vojne, ktorá sa voči nám vedie a ktorej súčasťou je aj Slovenská republika. V jednote je sila a podľa mňa sme mali byť našim priateľom a spojencom viac nápomocní. Odvolanie veľvyslanca z Moskvy nebol dostatočne adekvátny signál.
- Reklama -
