Miestodržitelia americkej moci, nikto im nepošepol, že nemusia čakať na pokyny ako voľakedy z Moskvy, obul sa Chmelár do slovenských lídrov

0
Politológ, pedagóg, historik a bývalý rektor Akadémie Médií Eduard Chmelár (Autor: SITA)

Prezident USA Donald Trump absolvoval nedávno ostro sledované zahraničné turné. Viacerých pozorovateľov prekvapilo, že ho začal v Saudskej Arábii a Izraeli. Ako hodnotíte tieto dve návštevy z geopolitického hľadiska, ktorá bola dôležitejšia, ak sa to tak dá vôbec povedať?

Áno, je to prinajmenšom zvláštne, je to niečo podobné, ako keby slovenský prezident na svoju prvú zahraničnú návštevu odišiel do Turecka a do Kosova, namiesto tradičnej návštevy Prahy. Americkí prezidenti obyčajne chodievali najprv do Kanady, Donald Trump túto tradíciu porušil a uprednostnil dvoch najbližších spojencov v regióne Arabského polostrova a Blízkeho východu. Dôvody sú dvojaké. Ten prvý je zjavný. Trump urobil so Saudmi najväčší zbrojný kontrakt v dejinách USA a pravdepodobne aj planéty v hodnote stoviek miliárd dolárov. Tomu bolo podriadené všetko. Aj splnenie podmienok Rijádu, a tým je vytvorenie akéhosi protiiránskeho frontu, do ktorého sa ochotne pridal aj Izrael. To je druhý dôvod jeho návštevy, aj keď bol maskovaný ako posilňovanie boja proti terorizmu. Problém je, že Spojené štáty takto vyzbrojujú aj skupiny, ktoré vyznávajú džihádizmus a sú priamo napojené na teroristické organizácie.

Prispeje táto cesta k stabilite na Blízkom východe?

Ale kdeže, práve naopak. Trump ani len nepredstiera, že by sa usiloval o politiku détente, teda medzinárodného uvoľnenia, on priamočiaro vyzbrojuje sunnitov proti šiítom. A usilovať sa o izoláciu veľmoci, bez ktorej nie je možné vyriešiť sýrsky konflikt a ktorá v nedávnych prezidentských voľbách hlasovala za uvoľnenie vzťahov so Západom, je nielen hlúpe, ale aj nebezpečné. On je však na prvom mieste obchodník a všetko prispôsobuje obchodu. To je jediné, v čom si môžeme byť istí, všetko ostatné platí len do jeho najbližšieho tweetu.

Najzaujímavejšou časťou prezidentovej šnúry zahraničných návštev bol pre nás jednoznačne summit Severoatlantickej aliancie, kde Trump zopakoval, že väčšina členských štátov NATO nedáva na obranu požadovanú sumu. Čo ak sa to nestane a štáty nebudú jednoducho platiť viac, je skutočne reálne, že by USA vystúpilo z NATO, ako sa americký prezident vyhráža?

To je totálna hlúposť, ktorou nás tu udržiavajú v poslušnosti a strachu najatí propagandisti americkej hegemónie. Vy si myslíte, že Američania sú v Nemecku alebo v Pobaltí kvôli Európe? Sú tam pre svoje vlastné záujmy a nepohnú sa odtiaľ tak, ako sa napriek nekonečným sľubom nepohli z Afganistanu, Iraku alebo Balkánu. Impérium dobyté územia neopúšťa, iba keď ho vyženú.

Prečo podľa vás Trump tak veľmi tlačí na vyššie výdavky na zbrojenie a obranu v rámci NATO?

Lebo musí kŕmiť vojensko-priemyselný komplex, ktorý je najvýkonnejším sektorom americkej ekonomiky. To je celé. Američania nám vyčítajú, že ich podiel na vojenských výdavkoch členských štátov NATO je čoraz vyšší. A to je koho vina? Naša? Veď nech prestanú viesť vojny na toľkých miestach zemegule a bude po probléme. My sa im máme na tie dobrodružstvá skladať? Uvedomte si, ako to funguje. Saudi nakúpia od Američanov zbrane, ktoré použijú na vedenie vojenskej agresie v Jemene a na podporu džihádistických skupín v Iraku a Sýrii. To isté Omán, ktorý zbrane od Američanov rozdáva povstaleckým skupinám. A tak ďalej. Američania si želajú, aby to takto fungovalo aj v Európe. Niekde to už tak funguje. Napríklad v Grécku, ktoré má najvyššie náklady na zbrojenie spomedzi európskych štátov Aliancie. Gréci nakupujú masívne zbrane od Američanov. A prečo toľko zbroja? Kvôli Rusku? Kvôli Islamskému štátu? Nie! Už celé desaťročia vynakladajú obrovské sumy na vojenské výdavky proti Turecku – svojmu rivalovi v oblasti, ale spojencovi v NATO. Ale všetci takto neposlúchajú, preto nás na summite vo Walese donútili prijať sľub, že zvýšime vojenské výdavky na dve percentá HDP. To však nie je všetko. Súčasťou tohto dokumentu je aj pasáž, ktorá sa tak často necituje, a síce, že minimálne 20 percent tejto sumy použijeme na nákup zbraní. A môžete hádať, odkiaľ ich asi tak budeme nakupovať. Napokon, mnohí nerozumeli Trumpovým prostorekým slovám, že dlžíme Američanom veľa peňazí, ale že už prichádzajú. Prichádzajú kam? Veď propagandisti si dávajú záležať, aby nás presvedčili, že to všetko robíme pre seba.

A nerobíme?

Neexistuje jediná seriózna analýza, ktorá by presne zdôvodnila, koľko a na aké účely potrebujeme na obranu. To číslo dve percentá je vycucané z prsta. Rešpektovaný Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru (SIPRI) dlhé roky varuje, že Spojené štáty vydávajú na zbrojenie absurdne veľa, že to, do čoho sú tlačené západné štáty, už dávno prekračuje samoúčelnú hranicu militarizmu. Krajiny NATO vydávajú na zbrojenie dve tretiny svetových vojenských nákladov, sú to šialené sumy a ešte sa to niekomu máli. Iba Američania dávajú na vojenské účely desaťkrát viac ako Rusi a ešte to idú zvyšovať. Ale proti tomu sa strašne ťažko bojuje, lebo proti vám stojí celá štedro dotovaná mašinéria propagandistov, nekvalifikovaných novinárov a politikov, ktorí opakujú ako mantru frázy o dvoch percentách HDP a našich záväzkoch. Pritom o žiadne záväzky nejde. V dokumente z Walesu sa hovorí, že sa budeme „usilovať“ dospieť k takejto sume, nie že sa k nej zaväzujeme. Celá táto nekonečná hádka o našich „záväzkoch“ je jeden veľký blud, lebo my sme právne viazaní jedine Severoatlantickou zmluvou, kde nič také neexistuje. Ak by sme mali brať všetko, čo pod nátlakom sľúbili Andrej Kiska a Robert Fico ako nemenný záväzok, ku ktorému majú podaktorí väčšiu úctu ako k ústave vlastného štátu, potom by ani nemuseli byť voľby, potom by to znamenalo, že legitímna politická reprezentácia, ktorá vzíde z demokratických volieb, by nemohla presadzovať vlastné zámery, a to je absurdné. Uvedomte si, že každá vojenská aliancia je zväzok suverénnych štátov, že je to spojenecká dohoda, nič viac, no my k tejto zmluve vrstvíme nové a nové podmienky, ktoré čoraz viac spochybňujú jej pôvodný zámer. Na Slovensku nevyvolal žiadnu pozornosť ani len fakt, že sa po rokoch vraciame do vojny v Iraku. Pritom Robert Fico si kedysi postavil svoju cestu k moci na sľube vyviesť našich vojakov z tej krajiny, a dnes sa do nej vraciame priamo pod hlavičkou NATO. Čo všetko chceme nahovoriť našim občanom, že spadá pod našu obranu? Veď obrana Európy, naše vlastné zabezpečenie je v zúfalom stave a namiesto toho robí NATO servis vojenských záujmov USA, upratujeme po nich bordel v Afganistane, tlačíme sa do Iraku, financujeme ich veľmocenské hry.

Odborníci sa však zhodujú, že naša armáda potrebuje modernizáciu.

Teraz ani tak nejde o to, či dávame na obranu veľa, málo, alebo akurát dosť, ide o to, že k tomu zaklínadlu „dve percentá HDP“ sme nedospeli na základe našich potrieb, ale tlaku z Washingtonu. Ja to považujem za číre šialenstvo. Keď nás lákali do NATO, balamutili nás, že to bude najlacnejší spôsob obrany, dnes je jasné, že neutrálne štáty dávajú na zbrojenie spravidla menej ako členské štáty Severoatlantickej aliancie. Na jednej strane zdôvodňujeme vo všetkých rezortoch každé vynaložené euro, nástojíme na transparentnosti, vymýšľame programy typu „hodnota za peniaze“ a na druhej strane treskneme, že nakúpime obrnené transportéry za 1,1 miliardy eur a rezort obrany ešte nevie, kde na to vziať, rozumej – kde budeme škrtať. A ak zachováme takéto tempo zbrojenia, tak škrtať sa bude, to si buďte istý. Pred dvoma týždňami prijal parlament Deklaráciu o nevyhnutnosti podpory obrany SR, v ktorej sa zaväzujeme postupne zvyšovať vojenské výdavky na požadovanú sumu. Nenašiel sa nikto, nijaký poslanec, ktorý by sa aspoň opýtal, prečo sme neprijali podobnú deklaráciu vo vzťahu ku kľúčovým otázkam našej budúcnosti – vzdelávaniu, potravinovej bezpečnosti, informatizácii, zmene klímy. Lebo tento politický dokument znamená, že jedinou skutočnou prioritou tohto štátu je armáda. A takýto prístup považujem za civilizačnú samovraždu.


Od Trumpovej návštevy v Európe sa očakávalo upokojenie spojencov a potvrdenie záväzkov USA voči európskym partnerom. Americký prezident po návrate do vlasti vyhlásil, že jeho cesta bola mimoriadne úspešná. Myslíte si to aj vy?

No vidíte, Donald Trump a Andrej Kiska sú jediní západní lídri, ktorí si myslia, že všetko je v poriadku a summit NATO splnil ich očakávania… Žarty bokom, toto považujem za maximálne znepokojujúcu správu. Ukazuje sa totiž, že naši najvyšší predstavitelia buď nevedia správne interpretovať závery vrcholnej schôdzky Severoatlantickej aliancie, alebo sa vzdali zahraničnej politiky a podriadili ju záujmom hegemóna. Lebo v čase, keď nielen svetové médiá, ale aj európski politici hovoria o kríze a absolútnom dne doterajších vzťahov medzi EÚ a USA, keď bývalý americký veľvyslanec pri NATO Ivo Daalder otvorene prizná, že sa končí éra, v ktorej Spojené štáty viedli a Európa ich nasledovala, keď nemecká kancelárka vyhlási, že Európa sa musí spoľahnúť sama na seba, nemecký šéf diplomacie upozorní, že politika USA ide proti európskym záujmom a Merkelovej vyzývateľ Martin Schulz vyzve na odpor proti Trumpovi – keď v takejto situácii povie slovenský prezident, že summit NATO potvrdil jednotu a vyjadril spokojnosť s priebehom a výsledkami stretnutia – máte pocit, že prišiel z inej planéty alebo úplne inej vrcholnej schôdzky. To, že Trump je táraj, vieme všetci, ale keď takto vystupujú predstavitelia Slovenskej republiky, začínam mať obavy, koho záujmy reprezentujú.

Čím si to vysvetľujete?

Bezbrehou servilnosťou a zbabelosťou, ničím iným. Oni sa správajú, akoby im zabudli vymeniť noty alebo im ešte nedodali inštrukcie, čo majú hovoriť. Nevystupujú ako reprezentanti suverénneho štátu, ale ako miestodržitelia americkej moci. Im prosto nikto nepošepol, že už sa to smie, že nemusia čakať na pokyny, ako sa voľakedy čakalo na príkazy z Moskvy, že môžu ako zástupcovia rovnocenného členského štátu pokojne povedať svoj názor. Len tak si nás budú vážiť. Oni si však myslia, že si to nemôžu dovoliť, hoci z Bruselu neraz zaznieva práve výčitka, že náš vklad do európskej politiky je nulový, že neprinášame nič nové, nemáme vlastné návrhy, pripomienky ani postoje. Poviem vám to takto: v nijakej inej oblasti som nezažil toľko servilnosti, fráz a nekritického prijímania všetkého zhora ako v zahraničnej politike a obrane. Dokonca aj inak hyperkritickí novinári absolútne neskúmajú relevantnosť politických postojov v tejto sfére, ale prijímajú ich so zrazenými podpätkami. Neargumentujú vlastnými názormi, ale používajú vyhlásenia politikov ako autoritatívne zdroje. Americký prezident predsa od nás žiada to a to, generálny tajomník NATO povedal to a to, takže o tom nebudeme diskutovať, budeme len buzerovať ostatných, prečo to neplnia. To je niečo príšerné. Viete, ja si ešte pamätám osemdesiate roky, keď sa nám na strednej škole pokúšali vymývať mozgy politruci a v Moskve školení dôstojníci Československej ľudovej armády, a tí dnešní sú na tom mentálne úplne rovnako, ibaže s opačným znamienkom. Stelesňujú tie najodpornejšie maniere, ktoré som na minulom režime nenávidel a o ktorých som si myslel, že sme sa ich revolúciou raz a navždy zbavili. A oni sú tu zasa. Natisti (ako nazývam fanatických prívržencov Aliancie) patria svojím myslením do studenej vojny a v tomto období mali aj zostať. Ja som bol za každého režimu vnútorne slobodný človek a jednoducho sa odmietam prispôsobiť ich paranojam a spravodajským hrám na nepriateľov.

Myslíte si, že našej spoločnosti opäť chýba odvaha hovoriť o problémoch otvorene?

Ja ani neviem, či sme ju niekedy mali. Nikdy som tu nezažil takú otvorenú atmosféru bez predsudkov ako počas mojich štúdií vo Veľkej Británii. Niečo vám poviem. Takmer po každom mojom televíznom vystúpení dostávam záplavu obdivných mailov, esemesiek a správ. Ľudia v nich väčšinou vyjadrujú pocit, že im hovorím z duše a že sa tu konečne niekto nebojí otvorene povedať, čo si väčšina ľudí myslí. Ale zároveň vyjadrujú aj obavy, že ma viac na obrazovku nepustia alebo že sa mi niečo stane, že ma zrazí auto a takéto veci. Mne sa to zdá absurdné. Necítim sa ako hrdina, z môjho pohľadu hovorím úplne bežné veci tak, ako som naučený – nahlas povedať svoj názor. Ale začínam si postupne uvedomovať, že tí ľudia to takto nevidia, že majú strach. Strach do istej miery iste iracionálny, ale je to stále strach – že prídu o zamestnanie, že im budú úrady robiť problémy, že budú mať z toho nepríjemnosti. Ale toto sme už predsa zažili. Žijeme v neonormalizácii, v režime, v ktorom sa ľudia opäť boja prejaviť svoj skutočný názor, v ktorom väčšina ľudí neverí tomu, čo hovoria v médiách, v ktorom vás prepustia z práce pre nevhodné názory, ale nikto to nebude považovať za politické prenasledovanie. Chvalabohu, ešte tu ľudí nezatvárajú, ale dusno tu už je. Dokonca mám pocit, že v časoch neslobody, totality a tvrdej cenzúry mali intelektuáli viac odvahy vyjadrovať sa k verejnému dianiu ako ich súčasní kolegovia. Uvediem príklad. Presne pred šesťdesiatimi rokmi, v máji 1957, usporiadal Kultúrny život anketu medzi spisovateľmi, čo si myslia o skúškach jadrových zbraní. Niektorí ako Roman Kaliský či Vladimír Mináč veľmi opatrne odsúdili tie americké. Ale iní ako Milan Rúfus či Dominik Tatarka sa postavili rázne proti všetkým druhom nukleárnych skúšok, vrátane tých sovietskych. Nemusím zdôrazňovať, čo vtedy riskovali. Dnes kultúrna obec až na drobné výnimky nie je svedomím národa, ale chce byť videná v Smotánke alebo uznávaná politickými a mediálnymi elitami. Nemám z toho dobrý pocit. Preto hovorím, že slobodným vás nerobí režim, ale vaše vnútorné nastavenie. Sú ľudia, ktorí sú v každom období slobodní a sú aj iní (a, žiaľ, je ich väčšina), ktorí sú aj vo formálnej demokracii mentálnymi otrokmi.

Vráťme sa do Európy. Objavili sa názory, že slová nemeckej kancelárky Angely Merkelovej boli akousi Deklaráciou nezávislosti Európskej únie. Čo si o tom myslíte?

Pozrite sa, zasa to netreba preháňať. Aj vyjadrenia Merkelovej, aj vyjadrenia Schulza odzneli v rámci predvolebnej kampane počas uvoľnenej diskusie s voličmi a z pivného stanu sa neprednášajú historické prejavy. Na druhej strane, ten trend tu je a ja o ňom hovorím už dávno. NATO je historický relikt a stráca opodstatnenie. Európania sa môžu politicky zjednotiť len na princípe spoločnej obrany, a tým aj zahraničnej politiky. Tie názory tu sporadicky zaznievajú už roky, ale chýba odvaha hovoriť o tom otvorene. Pripomína mi to situáciu pred rozdelením Československa, keď už každý zainteresovaný človek tušil, že sa blíži koniec federácie, ale oficiálne všetci zanovito tvrdili, že sú za zachovanie spoločného štátu a že bez neho neprežijeme. Dnes takto beriem slová Andreja Kisku, ktorý hovorí, že bez NATO neprežijeme. Každá identita sa vytvára, buduje a posilňuje na vyhranení sa voči niekomu. Ak tým bodom má byť Donald Trump, potom nech je to on. Ale mohol to byť už George Bush, ktokoľvek. A rovnako sa treba vyhraniť aj voči Putinovi. Pre Washington a Moskvu je silná zjednotená Európa ohrozením ich záujmov. A my už konečne musíme dospieť k bodu, keď sa odhodláme byť samostatným globálnym hráčom s vlastnými záujmami a hodnotami. Varujem však pred tým, aby sme spoločnú európsku obranu pochopili tak, že budeme robiť to isté, čo NATO, ale sami, že budeme zbrojiť, rozvracať okolité štáty a vnucovať im vlastnú vôľu. Tým by sme si veľmi nepomohli. Európska únia by mala zostať mierovým projektom a rozvíjať vlastnú filozofiu mäkkej sily. Namiesto vojenských intervencií vyvážať politickú stabilitu, ekonomickú prosperitu a environmentálnu udržateľnosť. Nerozširovať po Zemi vojny, ale mier. Nedrancovať, ale spolupracovať. Vytvárať priateľstvá so všetkými, ktorí o to prejavia záujem. Prehlbovať vlastné hodnoty a inšpirovať nimi svet. Jedine tak má zjednotená Európa zmysel, ak prinesie do vývoja ľudstva niečo nové a kvalitatívne lepšie. To je moja vízia európskej budúcnosti.

- Reklama -