Obmedzenie slobodného pohybu občanov Európskej únie po Európe, zbavenie záväzkov vytvárať „stále užšiu Úniu“ či väčšia úloha národných parlamentov. Ako vnímate tieto podmienky premiéra Davida Camerona na to, aby Británia zostala v EÚ?
List, ktorý poslal Cameron Donaldovi Tuskovi, má šesť strán a nikto ho poriadne nevidel. Londýn bude chcieť, aby ho deväť krajín, ktoré nie sú v eurozóne, podporilo. To sa mu zrejme nepodarí. Len to, že bývalý eurokomisár Vladimír Špidla bol vyčlenený, aby zmieril Berlín s Prahou, o niečom svedčí. Na druhej strane, Angela Merkelová nie je v súvislosti s utečeneckou krízou veľmi ochotná ustupovať. Pre Camerona je však kľúčové, aby neplatilo uznesenie, ktoré učinilo devätnásť krajín eurozóny vlani v novembri. V ňom využili jednu pasáž z Lisabonskej zmluvy, podľa ktorej môžu ostatným deviatim diktovať v podstate čokoľvek. Merkelová sa potom vyjadrila v tom zmysle, že prídu situácie, kedy bude musieť eurozóna diktovať celému Schengenu. Cameron sa, samozrejme, šprajcuje a navyše úplne odmieta kvóty na utečencov. Vec je teraz postavená tak, že EÚ musí odsúhlasiť, že neurobí nič, čo by skomplikovalo vzťahy medzi devätnástkou a deviatkou. Posudzovať to bude, samozrejme, Londýn. Mimochodom, na britských univerzitách sa začína protestovať proti odchodu krajiny z EÚ.
Nemecká kancelárka Merkelová nedávno kritizovala východoeurópske štáty, že sa ohľadom migračnej krízy nepoučili z vlastnej histórie. Český exprezident Václav Klaus jej na to odkázal, že komunizmus nepochopila. Kto je podľa vás v práve?
Z jej strany ide o politický trik a vlastne drzosť. Z ničoho nič si spomenula na starý režim, ale pritom chce sama diktovať. Tak, ako všetkým vo východnom bloku diktovala Moskva. Koniec koncov, Lubomír Štrougal chcel, aby sa ploty a zábrany na hraniciach, keď ich nemala ani Juhoslávia, zrušili. Moskva si to nedokázala predstaviť, a tak ho poslali do hája. Veď vtedy boli ploty aj medzi krajinami Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Dvadsať rokov som polemizoval s Klausom a teraz zisťujem, že má v mnohých veciach pravdu. Merkelová však bude podľa mňa v priebehu niekoľkých mesiacov prinútená svoj post opustiť. Myslím si, že sa úplne zbláznila. Téma utečencov však rozdeľuje celú Európu a konsenzus je v nedohľadne.
Ako vnímate teroristické útoky v Paríži?
Zúčastnil som sa debaty na francúzskom veľvyslanectve. Bol tam aj Schwarzenberg. Všetci sa dnes snažia vymyslieť, ako zachrániť Francúzsko. Prezident Hollande sa zrejme stane veľkou postavou. Hlavne kvôli dobe, v ktorej žijeme. Bude sa snažiť stĺcť dohromady nejakú koalíciu. Začne bitka o Euráziu a vyzerá to na obrovský bordel. Nemecko pravdepodobne vypadne z roly európskeho hegemóna a stane sa ním Francúzsko. Vo Veľkej Británii zase potichu dúfajú, že sa stanú ekonomickým hegemónom. Môže teda vzniknúť určitý dualizmus. Politickým hegemónom bude Paríž, ekonomickým Londýn.
TÉMA: Pray for Paris
Mohli by utečenecká kríza a názorové rozdelenie Európy prispieť k rozpadu Európskej únie?
To nepochybne. Niekde som čítal, že Nemecko sa môže premeniť na veľkú Sýriu. Miloš Zeman a Jan Veleba z toho tiež vychádzajú. Je to možnosť a nevie sa, ako tento proces zastaviť. Vlastne aj Klaus nedávno, možno prvýkrát v živote, vyhlásil, že má skutočný strach o Česko.
Napokon, rady euroskeptikov sa dnes veľmi rozrastajú…
Euroskepticizmus a eurooptimizmus majú zaujímavé historické korene a tie sa spájajú s britskou politikou. V roku 1946 vyzval Winston Churchill v Zürichu Francúzsko a Nemecko na zmierenie a odporučil vývoj smerom k vytvoreniu Spojených štátov európskych, avšak bez Veľkej Británie. Britom sa nikdy nepáčila spoločná poľnohospodárska politika, ktorá je doposiaľ veľmi výhodná najmä pre Francúzsko. Potom ani protekcionizmus v medzinárodnom obchode a spoločná politika námorného rybolovu. V tom čase však mali Briti vyspelejší sociálny štát ako kontinent. Už na konci vojny s vedomím prežitého utrpenia ľudí zaviedli sociálny štát, ktorý neskôr z veľkej časti zlikvidovala až Margaret Tchatcherová. Takže to všetko súvisí s Anglickom.
Do akej miery by Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo (TTIP) mohlo v tomto zmysle posilniť či naopak rozvrátiť EÚ a jej vzťah s USA?
Mám na to zmiešané názory. Berlín hovorí, že sa treba dohodnúť s Američanmi. Ale práve oni odhalili podvody vo Volkswagene. Podľa mňa v tom má prsty aj Merkelová. Američania sú dôslední a to hovorí za TTIP. Na druhej strane sem budú pchať napríklad geneticky modifikované potraviny. Dosť nebezpečná je aj pasáž, podľa ktorej sa budú môcť veľké korporácie súdiť so štátmi. To je vyslovená diktatúra svetovej oligarchie. Oni sa už o to pred rokmi pokúšali. Vtedy sa tomu podarilo zabrániť. Je však ťažké povedať, že TTIP prospieva len USA. Nemali by sme sa pohybovať iba v geografii štátov. V Európe sú totiž americké firmy a európske firmy sú naopak v USA. Napríklad Toyota. Tá je síce japonská, ale dobrý príklad. Keď automobilka zistila, že ju buzerujú v Japonsku, začala stavať fabriky v USA. Pre ňu to malo takú výhodu, že sa tam zbavila odborového hnutia. Jediná jednoznačná odpoveď na to teda je, že prijatím zmluvy TTIP si polepšia nadnárodné korporácie, oligarchie a magnáti.
Aj napriek všetkým súčasným antagonizmom sa ponúka aj nasledujúca otázka: Do akej miery by pomohla väčšia spolupráca EÚ a Ruska?
V prestížnom časopise Foreign Affairs písali, že by bolo potrebné odštartovať rokovania medzi EÚ a Euroázijskou hospodárskou úniou (EAHU), ktorá vznikla medzi Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom. Vladimir Putin chcel do tejto únie aj Ukrajinu, ale to sa mu už nepodarí. Veľmi ma prekvapilo, že s tým prichádzajú Američania. Koniec sankcií a rozbehnúť toto. Vo Foreign Affairs sú však otvorení chlapci. Je tam jasne vyjadrené, že by to veľmi pomohlo vniesť rozpory medzi Moskvu a Peking. Tesnejšieho partnerstva Ruska a Číny sa Američania boja ako čert kríža. Američania sa ekonomicky obávajú viac Číny než Ruska. Rusi síce majú strategické zbrane a suroviny, ale inak holý zadok.
Aké máte scenáre budúcnosti Európy?
Jiří Dolejš, podľa mňa najchytrejšia hlava v KSČM, po jednom kongrese o utečencoch povedal, že to môže dopadnúť všelijako a už sa nám to vymklo z rúk. Jedna z možností je, že z Nemecka vznikne práve tá veľká Sýria. Nemci sa to budú snažiť ovplyvniť a vytvoriť si svoje ploty. Zrejme budú pokračovať v likvidácii schengenského priestoru, ktorú začalo Orbánovo Maďarsko a ďalší. Druhá možnosť je, že sa to nejako zariadi s Tureckom. Ale prezident Recep Erdogan bude na koni. Už teraz vie, že má po mnohých rokoch v rukách skoro všetky esá. Práve on migráciu, aspoň z východu, podľa mňa rozohral. Migrácia nie je až taký objektívny proces, ako sa hovorí. Objektívne sú napríklad boje v Sýrii alebo nedostatok vody, ale všetko ovplyvňuje aj správanie Merkelovej, ktorá migrantov pozvala, a Erdogana, ktorý ich púšťa. Možno sa nechá podplatiť, ale to budú obrovské miliardy.
Kto je Jaromír Sedlák?
Narodil sa v roku 1925. Počas druhej svetovej vojny bol predavačom, potom robotníkom. V roku 1945 vstúpil do KSČ. Postupne sa dostával na vyššie posty v štátnom aparáte a pôsobil ako diplomat v Anglicku, Švajčiarsku a na Srí Lanke. Potom sa stal hovorcom ministerstva zahraničia. Bol tiež poradcom troch komunistických premiérov, teda Lubomíra Štrougala, Ladislava Adamca a Mariána Čalfu. Napísal okrem iného knihy Mírové soužití a soupeření a Třídy a třídní boje. V júni 1989 sa zúčastnil na pozvanie Henryho Kissingera v USA na veľkej plánovacej konferencii o medzinárodných vzťahoch a východnej Európe. Koncom roku 1989 spoluzakladal Demokratické fórum komunistov. Bol aj poradcom premiéra Jiřího Paroubeka. Žije v Prahe a hovorí: „Nikdy som nič nepodpísal CIA, KGB, britským MI6 či MI5, Mossadu, Stasi a ani ma o to nikdy otvorene nepožiadali. Aj keď nepriame náznaky boli.“
