Mali sme strach, že si pre nás v noci príde KGB. Ocitla som sa na čiernej listine. Bývalá moderátorka Československej televízie spomína na rok 1968

0
Deň po vstupe sovietskych tankov do Bratislavy. August 1968 (Autor: TASR)
Tento rok si pripomíname 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie vtedajšieho Československa. Vy ste v tom čase boli hlásateľkou spravodajstva Československej televízie. Pamätáte si ešte na ten pocit, keď ste šli do práce informovať, čo sa deje? Čo ste si vtedy mysleli?  
 
Na to sa nikdy nedá zabudnúť, pretože tento deň ovplyvnil celý môj ďalší život. To, čo mi prešlo vtedy hlavou, sa nedá jednou vetou opísať. Už v noci sme počuli, že na uliciach niečo nezvykle hučí. Skoro ráno som si zapla televízor a z Prahy som videla a počula Kamilu Moučkovú, ako hovorí, čo sa stalo. Absolútne bez rozmýšľania som sa obliekla a išla pešo na Námeste SNP do budovy (dnešného ministerstva kultúry), z ktorej sa v tom čase vysielalo televízne spravodajstvo. Bolo nás takých viac. Našiel sa režisér, kameraman a začali sme improvizovane vysielať bez toho, aby nás niekto zavolal. Moje pocity boli primerané tomu, že som sa cestou do práce predierala pomedzi obrnené transportéry a tanky. 
 
Mali ste strach? 
 
Vtedy som nemala strach, lebo sme boli veľmi rozhorčení a v šoku. Vraveli sme si, že toto nie je možné, že to si nemohli dovoliť. Nechceli sme ani veriť tomu, čo sa deje. To, že tu mala byť nejaká kontrarevolúcia, to bolo pre nás všetkých šokujúce, či sme sa politike venovali alebo nie. Polrok pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa bol úžasne príjemný a všetko bolo akosi voľnejšie a mali sme dobrý pocit. Preto to bola pre nás taká studená sprcha. Jedným slovom – šok. Reagovalo sa preto impulzívne a miešal sa v nás hnev, zlosť, urazenosť a ďalšie pocity, ale ten pravý strach prišiel až neskôr. 
 
Vtedy, 21. augusta 1968 ste v televízii hlásili: „Budova, z ktorej vysielame, je obklopená tankami okupačných vojsk piatich krajín. Kým to však bude možné, budeme vás stále informovať, budeme s vami v kontakte.“ Báli ste sa po tomto zahlásení o svoju bezpečnosť?
 
Ako som vravela, strach prišiel až neskôr, ale bolo to napínavé. My sme vysielali vyhlásenia prezidenta, Dubčeka, vlády a rezolúcie ľudí, ktorí sa zhromažďovali na Námestí SNP. Boli sme informovaní, že do budovy televízneho spravodajstva vstúpili vojaci, ale nemohli nás nájsť. Asi dve hodiny im trvalo, kým našli štúdio. Bolo totiž v suteréne a išlo sa do neho takými skoro „tajnými“ nenápadnými dvierkami a oni chodili po celej budove, po všetkých poschodiach, ale hlásateľnu nevedeli nájsť. Až napokon predsa prišlo niekoľko vojakov a Pavol Povoda mi z réžie zahlásil, že sa musím rozlúčiť, pretože prichádzajú vojaci. To som ešte povedala do vysielania a kamera ma snímala, ešte keď som si balila veci a to všetko ešte ľudia videli. Na ulicu som sa dostala sama bez toho, aby nám niečo povedali. Jednoducho oni prišli a my sme odišli. Nechali nás odísť a keď som išla pešo domov, tak si pamätám, ako ma zastavovali, a pýtali sa ma: „Vy žijete?“ Lebo sa obávali, keď videli do budovy televízie vstúpiť vojakov so samopalmi v rukách. Domov som však prišla živá a zdravá. Až potom prišiel ten strach. 
 
Ako sa podarilo, že ešte aj niekoľko dní po obsadení budovy televízie sa vysielalo v provizórnych štúdiách po Bratislave? 
 
Dokonca to bolo až desať dní. Organizovala to vtedajšia redaktorka Mária Solanová, manželka zosnulého Petra Solana. To ona organizovala hercov, ktorí chodili na záver spravodajského vysielania čítať básne. Bolo to také úžasne pôsobivé, že bez toho, aby sme sa chceli nejak zvlášť organizovať, tak sa to darilo perfektne. Technici boli v tomto veľmi dôležití. Oni denne prenášali techniku na iné miesta. Raz to bolo v garážach televízie na Trnávke, potom v nedostavanej budove, ktorá bola tesne pred kolaudáciou a podobne. Desať dní sa teda normálne nevysielalo a potom nás už aj chceli pustiť naspäť, ale to som si už uvedomila, že je to začiatok toho, čomu sa hovorí normalizácia. Ja by som napríklad musela čítať aj opak toho, čo sme vo vysielaní tesne po okupácii hovorili. 
 
Odišli ste z televízie dobrovoľne alebo vás prepustili? 
 
Ja som si podala žiadosť, aby ma preradili na iný post, lebo som si uvedomovala, že som šla do vysielania proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie dobrovoľne. Nepovažovala som preto za správne, aby som s touto tvárou čítala o pár dní niečo iné. Lenže po previerkach, keď som nebola ochotná povedať, že ľutujem, čo mnohí povedali, tak som dostala okamžitú hodinovú výpoveď. Ťahalo sa to síce niekoľko týždňov, kým sa vyjadrili, ale po previerkach to bolo definitívne spečatené.  
 
Na čo si najviac pamätáte z dní krátko po obsadení? 
 
Bolo to v znamení toho, že sme chodili ešte vysielať, ale musím povedať, že okrem toho prvého dňa, keď som hlásila sama, sme sa striedali s Karolom Polákom a Jarmilou Košťovou. Bolo nás potom už neskôr viac. Chodili aj herci ako Mistrík, Kvietik a ďalší. Nechcem povedať, že to bolo dobrodružné, ale bolo to svojím spôsobom úžasné. Neskôr sme však mali strach, lebo medzi ľuďmi sa hovorilo, že nás majú vytipovaných, že v noci si pre nás príde KGB a podobné horory, takže bolo to zložité. 
 
Aká bola po okupácii atmosféra v spoločnosti? Boli ľudia nahnevaní, sklamaní alebo zaskočení tým, čo sa stalo? 
 
Pokiaľ mám informácie, a mám ich dosť dobré, tak nepoznám človeka, ktorý by po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy povedal: „Dobre, že ste tu. Vitajte.“ Takého človeka v Československu nebolo. Všetci boli strašne dotknutí, sklamaní a šokovaní. Samozrejme, že sa to potom pomaličky začalo kryštalizovať a zo mňa sa stávala, nechcem preháňať, hrdinka dňa, a keď to začalo opadávať a dospelo to do štádia, že ma vyhodili, tak zo stovky priateľov som zrazu mala dajme tomu troch. Ocitla som sa jednoducho na čiernej listine, takže z môjho hľadiska to nebolo bohvieaké príjemné obdobie. Keď si spomeniem na atmosféru v celej spoločnosti, tak mnohí sa rozhodli odísť. Nemohli to jednoducho predýchať a niektorým zase bránili iné pohnútky v tom, aby odišli. 
 
Zazlievali ste to tým, ktorí odišli?
 
Nezazlievam. Nemám na to právo zazlievať. Je to každého rozhodnutie, tak ako si ja môžem po rokoch povedať, že neľutujem, že som zostala. Pritom som mala v skutočnosti šancu. Manželova sestra sa v tom čase, ako prišli tanky, rozhodla, že nás po rokoch navštívi, ale zostala ešte vo Viedni, lebo počula, čo sa deje. Mohli sme s manželom a deťmi odísť. Mali sme šancu ísť s ňou do Seattlu v americkom štáte Washington. Ale my sme zostali. Napriek tomu neľutujem, pretože tu boli naši rodičia a môj muž sa vtedy angažoval v športe, trénoval československé basketbalové družstvo, takže tie putá, ktoré nám bránili odísť, boli príliš silné. 
 
Neodsudzujem však tých, ktorí odišli. Každý si to riešil po svojom a mnohí sa potom aj vrátili. Bola to jedna tragédia, ktorá sa potom ťažko znášala. Preto napriek tomu, že neľutujem, musím povedať, že to bolo ťažké obdobie. Bola to kryštalizácia medziľudských vzťahov. Vtedy sa ukázalo, na koľko si ľudia cenia priateľstvo alebo radšej teplé miestečko. O tom by sa dalo hovoriť na celú jednu knihu. Nechcem si robiť nijaké zásluhy, pretože to bolo moje rozhodnutie a preto neľutujem. Ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Okruh ľudí, ktorých som mala okolo seba, sa akosi vyčistil a s tými, ktorí boli korektní, som dodnes v kontakte. Nie som ten typ, ktorý by bol prísny na svoje okolie. Jednoducho ži a nechaj žiť. Brala som to tak, že každý máme nárok na svoj vlastný názor aj rozhodnutie, pokiaľ to nie je na úkor niekoho iného. 
 
Posuňme sa trochu ďalej od roku 1968. Túto otázku dostávajú zväčša politici, ale čo ste vy robili počas Nežnej revolúcie v roku 1989? Spomínate si na toto obdobie? 
 
Veľmi dobre si na to spomínam. Mala som to šťastie v nešťastí, že rok 1968 mi priniesol možnosť zoznámiť sa osobne s Alexandrom Dubčekom a jeho rodinou. Bola som u nich ako doma. Mala som možnosť u nich kedykoľvek zazvoniť a celú normalizáciu, počas ktorej som bola na čiernej listine, sa mi podarilo prežiť vďaka mojej rodine aj rodine Alexandra Dubčeka. Najprv som sa zoznámila s Dubčekom a potom s jeho pani manželkou a ku koncu normalizácie, keď boli pomery v 80. rokoch opäť voľnejšie, tak som podľa narážok a poznámok vedela, že sa Dubček neschováva do piesku a má kontakty s cudzinou. Nechcela som sa do toho do detailov starať, ale on mi vtedy povedal niekoľko poznámok, pri ktorých som vedela, že niečo príde. Raz mi totiž povedal: „Nebojte sa, pani Danka, vy budete ešte určite hlásiť a dobré správy budete hlásiť.“ To bolo počas rokov, keď som bola na čiernej listine, ale nestratila som vďaka tomu pôdu pod nohami.
 
Našla som si okruh takýchto dobrých ľudí, ktorí mi pomohli, aj keď sami mali veľké problémy. Veď Dubčekove problémy boli oveľa väčšie ako tie moje, ale takéto veci sú niekedy ako byť u psychológa. Okrem toho som si počas normalizácie urobila štátne skúšky z angličtiny. Jednoducho som nepodľahla nejakým depresiám. Samozrejme, deti a rodina. To ma držalo nad vodou a počas Nežnej revolúcie som už, samozrejme, chodila zvoniť na námestie s kľúčami. Bolo jasné, že to nemôžem vynechať. Potom ma opäť privítali v televízii aj s Jarmilou Košťovou, kde sa nám ospravedlnili za to, že sme nemohli pracovať v televízii. 
 
Okrem 50. výročia od vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa si pripomíname aj 25 rokov od rozdelenia a vznik samostatných republík. Boli by ste radšej, keby sme zostali v spoločnom štáte? 
 
Viete, to je ťažké. Som veľká priateľka Čiech a mám tam veľa priateľov. Richard Honzovič, Kamila Moučková, Marta Kubišová, s ktorou sme spolu robili aj relácie, čiže mám rada Čechy a Čechov, ale po tej Nežnej revolúcii to bol logický pohyb, ktorý sa netýkal len našich dvoch národov, ale aj okolitých. Nastala tu vtedy túžba po akomsi sebarealizovaní a mám pocit, že to v posledných fázach svojho života už pochopil aj Dubček, aj keď on bol ten posledný, kto by to tak chcel. Bol to teda prirodzený pohyb. Možno v tom bol aj pocit, že sa všetko až príliš centralizuje do Prahy a podobne. Nevidím v tom ale nič zlé, pretože podľa mňa sme teraz s Čechmi úžasní priatelia a veľmi dobre si rozumieme. Myslím si dokonca, že sme si nikdy nerozumeli tak dobre ako tieto uplynulé roky. 
 
Tento rok sme zažili protesty proti vláde, po ktorých prišiel o kreslo premiéra Robert Fico a skončil aj Robert Kaliňák v kresle ministra vnútra. Niektorí prirovnali význam týchto protestov k roku 1989. Je podľa vás takéto prirovnanie na mieste? 
 
Význam týchto protestov určite nebol taký veľký. To nie je možné vôbec porovnať. Ja by som to vôbec neporovnávala. Jednoducho, stále beriem veci tak, že demokracia je o tom, aby sme si našli vždy nejaký spôsob, aby sme sa dohodli. Iná už nebudem, ale beriem to tak, že aj od Rusov to bolo hnusné, že riešili vtedy veci takým spôsobom. Stále si myslím, že treba povedať svoj názor, ale nechať aj druhého, aby povedal ten svoj, pokiaľ nie je nebezpečný v tom zmysle, že by vyslovene škodil. 
 
Sledujete ešte dnes spravodajstvo a politiku?
 
(Smiech) Samozrejme. Neexistuje, aby som jeden deň do polnoci nepozerala spravodajstvo o všetkom možnom. Sledujem spravodajstvo české aj slovenské, takže po tejto stránke sa vôbec nenudím a musím konštatovať, že, chvalabohu, stále žijem veľmi aktívne. Pravidelne šoférujem aj do Rakúska za svojím pravnúčaťom. Beriem to celé ako dar boží a som za to veľmi pokorne vďačná, že som zdravá. 
 
- Reklama -