Ľudia sa dozvedia, aký nebezpečný a prehnitý systém tu je. Markéta Šichtařová hovorí o liberálne ľavicovom náboženstve

24.10.2018 0:00

INVENTÚRA MARKÉTY ŠICHTAŘOVEJ „Už dlhší čas sa nedá nevidieť, že spoločnosť je rozpoltená a deliaca čiara je ostro narysovaná. Na jednej strane sú tu multikulturalizmus, neomarxizmus, pozitívna diskriminácia menšín, rastúci rasizmus voči belochom, militantný feminizmus, ktorý v rámci #MeToo zrušil prezumpciu neviny, doktrína fluidného genderizmu, pokus o rozmetanie národných štátov aj rodinných väzieb. Na druhej strane tu sú uznávanie národov, uznávanie rodín, uznávanie sexuálnej odlišnosti, uznávanie osobnej zodpovednosti. A tieto dva koncepty sú čoraz viac nezmieriteľné,“ tvrdí ekonómka Markéta Šichtařová.

Ľudia sa dozvedia, aký nebezpečný a prehnitý systém tu je. Markéta Šichtařová hovorí o liberálne ľavicovom náboženstve
Foto: archív
Popis: Markéta Šichtařová, ekonómka a riaditeľka spoločnosti Next Finance s.r.o.

Väčšina krajín Európskej únie zaznamenala v septembri v automobilovom priemysle dvojciferný percentuálny pokles vrátane piatich hlavných trhov. Predaj v Nemecku sa znížil o 30,5 percenta, vo Francúzsku o 12,5 percenta a v Taliansku o viac ako 25 percent. V Španielsku sa predaj prepadol o 17 percent a v Británii o 20,5 percenta. Sú automobilový priemysel a ekonomiky od neho závislé v ohrození?

Na to sú dva uhly pohľadu, pričom sa vzájomne dopĺňajú. Po prvé, automobilový priemysel je v ohrození jednoducho cyklicky. Výrobe a predaju áut svedčí konjunktúra a nesvedčí recesia. Takže v okamihu, keď sa európsky hospodársky rast spomaľuje, logicky a nutne musí dochádzať aj k spomaľovaniu tempa rastu automobilovej produkcie. Zachrániť by to mohol export do Číny, ale aj tak bude toto spomalenie viditeľné.

Po druhé, sú tu snahy obmedzovať emisie. Zatiaľ čo pôvodne Európska komisia chcela, aby mali autá v roku 2030 o 30 percent nižšie emisie ako v roku 2021, europoslanci návrh pritvrdili a automobilky majú znížiť emisie hneď o 40 percent. A ministri životného prostredia členských krajín EÚ potom v Luxemburgu posvätili „kompromis“ 35 percent.

To je však za súčasnej úrovne technológie fyzikálny nezmysel. Ak by sa mal tento cieľ skutočne dosiahnuť, musela by sa technológia zmeniť tak razantne, že by drasticky zdražela. A bola by potom pre drvivú väčšinu spotrebiteľov nedostupná. Presne to bol tiež princíp dieselgate – automobilky boli nútené vybrať si medzi fyzikálne nemožným a medzi nehorázne drahým, a teda nepredajným, takže si zvolili to tretie, totiž podvádzať.

Mnohí politici chápu, že to je ekonomická pohroma pre krajiny, ktoré autá vyrábajú. Ale ten zvyšok to buď nechápe, alebo im to je jedno. Zelení nielen z krajín, kde sa autá nevyrábajú, ale aj z krajín, kde sa vyrábajú, stále nie sú schopní pochopiť, že to je pohroma nielen pre automobilový priemysel niekoľkých krajín, ale aj všeobecne pre celú Európu. A už sa to skutočne prejavuje na posledných štatistikách najmä z nemeckej výroby.

Podľa prieskumu Eurobarometra, ktorý zisťuje názory verejnosti na Európsku úniu naprieč celou európskou dvadsaťosmičkou, považuje viac ako 62 percent Európanov členstvo svojej krajiny v EÚ za prínosné. Je to vôbec najlepší výsledok za posledných 25 rokov. Česi patria k tým najviac euroskeptickým, ale aj medzi nimi pribudlo od minulého roka desať percent tých, ktorí veria, že členstvo Česka v Únii je pozitívne a má prínosy. Dá sa súhlasiť s interpretáciou, že ako odstrašujúci príklad zafungoval odchod Veľkej Británie z EÚ?

Osobne s takou interpretáciou nesúhlasím. Pripadá mi príliš účelová. Po prvé, keby bol brexit skutočne taký desivý, odpovede by skôr zneli v tom zmysle, že členstvo možno ani nemusí byť pozitívne, ale odchod z EÚ je ešte horším variantom... Teda neovplyvnilo by to vnímanie PRÍNOSOV EÚ, skôr by to ovplyvnilo obavy z OPUSTENIA Európskej únie. Po druhé, trúfam si tvrdiť, že pre väčšinu Čechov je brexit trochu neuchopiteľný, väčšina skôr nevie, čo si o ňom má myslieť, nieto aby tak detailne sledovala jeho technické súvislosti... Mám preto intenzívny dojem, že tu sa želanie otcov prieskumu stalo ich myšlienkou, keď sa pokúšali závery interpretovať.

Osobne by som siahla po primitívnejšom vysvetlení podľa hesla za všetkým hľadaj peniaze. Aktuálne sa ekonomike veľmi darí. Ľudia majú viac práce ako predtým, ich platy rastú. Preto sa necítia ekonomicky v strese. Preto sú viac ako predtým spojení so svojou ekonomickou situáciou – tak prečo by na súčasný stav, ktorého súčasťou je aj členstvo v EÚ, nadávali?

To sa zmení, až jedného dňa príde recesia. Ľudia stratia prácu, mnohí nebudú schopní splácať dlhy, stres vzrastie. A ľudia potom začnú hľadať vinníka. Niekde ho nájdu vo vláde, inde zase v EÚ – a je jedno, či za to skutočne bude môcť. Takže podpora Európskej únie zase klesne, hoci treba dodať, že konkrétne v tomto bude EÚ skôr nevinne...

Čo si myslíte o vyhlásení šéfa Európskej centrálnej banky Maria Draghiho, že je ohrozená nezávislosť centrálnych bánk po celom svete vládami, ktoré požadujú rôzne podporné opatrenia od zrušenia dlhov po nákupy dlhopisov a nízke úrokové sadzby? Čo by to znamenalo, keby centrálne banky prišli o svoju nezávislosť?

Draghi má pravdu a ja by som to povedala ešte tvrdšie. Centrálne banky už svoju nezávislosť do značnej miery stratili. Nie síce v zmysle zmeny legislatívy, ale tým, že sa do ich čela v poslednom povedzme desaťročí prestali vymenúvať experti ekonómovia a finančníci, ale miesta v centrálnych bankách sa začali rozdávať ako trafiky politikom, ktorých treba odpratať. Medzi nami, od Draghiho to znie dosť pikantne, pretože on je práve jedným z takých typických politických trafikantov.

Tým sa však centrálne banky stali z odborných inštitúcií skôr inštitúciami politickými a treba dodať, že v mnohých krajinách do značnej miery strácajú kredit v odbornej aj laickej verejnosti. Niet sa čomu čudovať, keď v posledných pätnástich rokoch sekajú menovo-politickú chybu na chybu. Medzi najžiarivejšími príkladmi môžem uviesť napríklad fakt, že som presvedčená, že hlavným hýbateľom krízy v roku 2008 bol americký Fed. Keby neurobil sériu tragických chýb, nikdy by nedošlo k takému prebujneniu hypotekárneho trhu v USA a nikdy by sa nezrodila taká hlboká a systémová kríza. A v príkladoch by sme mohli pokračovať.

Mario Draghi

Mario Draghi  Zdroj: TASR

Minulý týždeň vo štvrtok ste krstili svoju novú knihu Ukradený syn. Čo vás viedlo k tomu, že ste sa od prevažne ekonomických tém takto odchýlili? Ale ako by si mal štát počínať, aby dieťa čo najlepšie ochránil, keď len predvlani bolo v Česku zistených takmer 9 500 prípadov týraných detí?

Vezmem to od konca. Narážate na štatistiku, ktorá nedávno prešumela mediálnym priestorom. Jeho hlavné posolstvo znie, že počet prípadov týrania ostro narastá. Majú to doložiť dáta: v roku 2005 odhalili 813 prípadov, v roku 2015 už 9 433 prípadov a odvtedy sa počet odhalených prípadov viac-menej drží. To máme nárast na 3 014 percent „pôvodného“ stavu.

To je očividná hlúposť. Je hlúposť nárast zločinnosti na deťoch o 2 914 percent. Samozrejme, že čísla musia byť ukrutne účelovo ohnuté. Po prvé, je vysoko pravdepodobné, že údaj vznikol zhruba tou metódou, že napríklad do jednej rodiny sociálka prichádza päťdesiatkrát za rok na kontrolu, zakaždým „nájde“ nejaký „delikt“ – typu dieťa sa hrá s genderovo nekorektnou hračkou – a máme tu zárez v štatistike. Ale článok vzbudzuje medzi riadkami dojem, ako keby išlo o počet detí na populáciu. (Pre štatistikov: incidencia = 10 percent, prevalencia oveľa menšia, nevedno aká.)

Po druhé, z princípu veci je celkom isté, že skutočne týraných detí je stále rovnaké množstvo, akurát sa úplne zmenil meter. Prudko vzrástol počet politicky nekorektných, a teda systému nepohodlných rodičov! A to je ten hlavný problém.

A prečo som sa vo svojej poslednej knihe odchýlila od prevažne ekonomických tém? Všetko sa to začalo pri kauze ukradnutých nórskych detí Evy Michalákovej. Kauza sa u nás mohutne medializovala. Ja som sa pritom len šťastnou zhodou okolností osobne poznala s ľuďmi, ktorí sa v nej usilovne angažovali a Eve Michalákovej pomáhali. Vďaka tomu som s prekvapením sledovala, ako sa kauza rozbehla po dvoch rôznych koľajach.

Na jednej strane boli ľudia, ktorí boli osobne v styku s Michalákovou, poznali jej kauzu do detailov a snažili sa jej nezištne pomôcť napríklad po právnej stránke. Na druhej strane bola určitá – menšia – skupina novinárov, ktorí sa kauzy chopili z úplne opačnej strany a začali o nej šíriť nepravdy. Keby som bola prostým čitateľom ich článkov, Michalákovú by som nutne musela odsúdiť a získala by som dojem, že si odobratie detí zaslúžila. Lenže ja som mala informácie z druhej strany a vedela som, že realita je iná. A čo viac, vedela som dokonca, aké konkrétne a ľahko odhaliteľné logické chyby niektorí novinári pri interpretácii niektorých dokumentov urobili, čím sa nechali napáliť.

Toto zistenie mnou hrozivo otriaslo. A prinútilo ma venovať tejto kauze ešte viac pozornosti. Stále som však zostávala pasívne bokom a celú kauzu len z diaľky sledovala. Mala som dojem, že ako ekonómka do toho nemám čo hovoriť, že to je skôr prípad pre advokátov a politikov. Potom však prišiel druhý zlom.

Zdroj: Facebook / Marketa Sichtarova

Raz som v priateľskom duchu hovorila s jedným vrcholovým politikom. A keď sme prebrali ekonomické otázky, opýtala som ho: Prečo sa vlastne vy vo vašej vládnej strane viac nevenujete kauze ukradnutých chlapcov Michalákovcov? Odpoveď ma úprimne šokovala. Znela: „Ale my sme sa tomu chceli venovať. Spýtali sme sa ministerky práce a sociálnych vecí Marksovej, čo si o tom prípade máme myslieť, a bolo nám povedané, že ministerka vraj pozná spis Michalákovej a že sa v ňom uvádzajú také hrozné veci, že by chlapci boli odobraní aj u nás. Tak sme to nechali plávať.“ Tá dobrosrdečne mienená odpoveď ma doslovne šokovala. Ja som totiž na základe svojich veľmi dobrých informácií VEDELA, že to je, jemne povedané, veľmi kreatívny výklad reality. Ministerka totiž spis v realite rozhodne NEVIDELA. V skutočnosti sa nechala napáliť propagandou nórskej sociálky Barnevernet, rovnako ako istá časť českých novinárov, za „spis“ omylom považovala výplody nórskej sociálky a skoro nič o prípade nevedela.

V tej chvíli som si uvedomila, že sa tu deje niečo veľmi nebezpečné. Taká nepolitická vec, ako je boj o ukradnuté deti, sa spolitizovala. Už dlhší čas sa nedá nevidieť, že spoločnosť je rozpoltená a deliaca čiara je ostro narysovaná. Na jednej strane sú tu multikulturalizmus, neomarxizmus, pozitívna diskriminácia menšín, rastúci rasizmus voči belochom, militantný feminizmus, ktorý v rámci #MeToo zrušil prezumpciu neviny, doktrína fluidného genderizmu, pokus o rozmetanie národných štátov aj rodinných väzieb. Na druhej strane tu sú uznávanie národov, uznávanie rodín, uznávanie sexuálnej odlišnosti, uznávanie osobnej zodpovednosti. A tieto dva koncepty sú čoraz viac nezmieriteľné a práve v kauze Michalákovcov sa dokonale vyfarbili.

Došlo mi, že v jadre všetkého ide vlastne o to, že časť ľudí má strach, že keby sa náhodou ukázalo, že právo je na strane Evy Michalákovej a jej detí, vlastne by to bol priamy útok na celé súčasné liberálne ľavicové náboženstvo. Proti tomu stoja ľudia, ktorí sa snažia Eve Michalákovej pomôcť a v širších súvislostiach sa vlastne snažia zabrániť príchodu tohto „pokrokárskeho ľavicového liberalizmu“ aj k nám. Tu už sú úplne prehliadané argumenty a fakty, pretože ako každé náboženstvo ani ľavicový liberalizmus fakty na svoju vieru nepotrebuje. A v osobách, ako sú práve Marksová aj mnohí ďalší politici, toto nové náboženstvo strká ako jezinky (pozri príbeh O Smolíčkovi – pozn. red.) prsty až k nám.

Keď mi toto došlo, začala som cítiť, že už viac nechcem zostávať pasívne bokom. A práve v tej chvíli došlo k tretiemu zlomu: oslovila ma hlavná hrdinka mojej knihy Ukradený syn. A vzhľadom na moje rozpoloženie jej príbeh padol na úrodnú pôdu. Jej prípad bol totiž taký fascinujúci, taký strhujúci, taký kafkovsky absurdný, že sa doň jednoducho nedalo neponoriť. S istou dávkou cynizmu by sa dalo povedať: materiál snov pre investigatívneho novinára.

Odvtedy, čo kniha vyšla, tiež jednoznačne prevažujú absolútne užasnuté reakcie typu: „Ako je niečo také vôbec možné?“ „Ako sa to mohlo stať?“ „To je schíza!“ „Neuveriteľné!“ „Nepochopiteľné!“ „Fascinujúce!“ A podobne. Tieto silno emotívne a užasnuté reakcie ma utvrdzujú v tom, že je veľmi dobré, že sa kniha dostala na verejnosť, že sa verejnosť dozvie, aký nebezpečný a prehnitý systém tu je a že v jeho pasci môže uviaznuť takmer každý. Len zďaleka nie každý si to až doteraz uvedomoval.

Celý rozhovor si môžete prečítať TU.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jiří Hroník
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Škoda, že tu nemáme radar USA. Rusko a Nemecko? Predtým Ribbentrop-Molotov, dnes Nord Stream, hovorí Tomáš Pojar

10:20 Škoda, že tu nemáme radar USA. Rusko a Nemecko? Predtým Ribbentrop-Molotov, dnes Nord Stream, hovorí Tomáš Pojar

ROZHOVOR Český diplomat, bezpečnostný analytik a prorektor vysokej školy CEVRO Institut Tomáš Pojar …