Lepšoľudia sú pokrytci, kriváci. Zeman má pravdu. EÚ zahníva, eurofili nehája občanov. Poriadna nakladačka docenta Ševčíka

18.2.2019 0:00

ROZHOVOR „Ale Miloš Zeman má pravdu, že poväčšine sú to osoby, ktoré sa snažia za každú cenu vnucovať svoj názor, sú úplne netolerantné, hoci majú plné ústa slobody vyjadrovania a slobody slova, a poväčšine sú to pokrytci a často, ako hovoríme u nás na Morave, kriváci.“ Tak vidí „lepšoľudí“ český ekonóm Miroslav Ševčík. Prevrat v roku 1989 nepovažuje za revolúciu, ale za transformáciu. Pripomína, že Česku sa vyhla bieda, ktorá v deväťdesiatych rokoch postihla väčšinu krajín bývalého východného bloku. Nečakané a bleskové prehĺbenie spojenia Nemecka a Francúzska je podľa Ševčíka dielom eurokratických štruktúr, ktoré sa snažia zabrániť očakávaným zmenám po tohtoročných májových voľbách do Európskeho parlamentu. „To, že politici upiekli v tichosti túto zmluvu, svedčí až o ich panickej hrôze z možných nastávajúcich dezintegračných tendencií,“ dopĺňa Ševčík.

Lepšoľudia sú pokrytci, kriváci. Zeman má pravdu. EÚ zahníva, eurofili nehája občanov. Poriadna nakladačka docenta Ševčíka
Foto: Hans Štembera
Popis: Miroslav Ševčík

Český prezident Miloš Zeman preslávil termín „lepšoľudia“. „Lepšoľudia sú tí, ktorí sa považujú za niečo lepšie než my ostatní a ktorí nám neustále radia, čo máme robiť, a ktorí svoje názory považujú za nadradené názorom tých druhých,“ povedal. Ako to vlastne prezident myslel? Čo je „lepšočlovek“ podľa vás? Poznáte nejakých?

Nie som si celkom istý, či je to termín, ktorý by vymyslel prezident Miloš Zeman. O „lepšoľuďoch“ sa hovorilo napríklad pred niekoľkými rokmi vo Freiburgu v súvislosti s migračnou vlnou. Ale Miloš Zeman má pravdu, že poväčšine sú to osoby, ktoré sa snažia za každú cenu vnucovať svoj názor, sú úplne netolerantné, hoci majú plné ústa slobody vyjadrovania a slobody slova, a poväčšine sú to pokrytci a často, ako hovoríme u nás na Morave, kriváci. Možno sa dá povedať, že kážu vodu a pijú víno, ak nie tvrdý alkohol. Jednoducho kaviarenskí povaľači.

Miloš Zeman

Miloš Zeman. Zdroj: TASR

Tento rok budeme oslavovať 30 rokov od revolúcie. Čo z tých 30 rokov by si mala Česká republika pripomínať ako to dobré a čo ako to horšie?

Predovšetkým by som povedal, že o žiadnu revolúciu nešlo, revolúcia býva spájaná s krvavými činmi a to pri všetkej mediálnej masáži u nás takto neprebehlo. Je nutné si uvedomiť, že sme prešli bezprecedentným transformačným procesom. A nech si každý hovorí, čo chce, tento proces bol najúspešnejší zo všetkých krajín postsovietskeho regiónu. Málokto vie, že naša transformácia bola oveľa úspešnejšia než napríklad začlenenie bývalej Nemeckej demokratickej republiky do súčasného Nemecka. Málo sa vie aj to, že dodnes prebiehajú transferové platby v podobe akejsi solidárnej dane z oblastí niekdajšej Nemeckej spolkovej republiky do východnej časti Nemecka. Možno niektorí vedia, ako došlo k vyľudňovaniu celých oblastí bývalého východného Nemecka. Inými slovami sa dá povedať, že naša transformácia bola určite úspešnejšia ako zjednocovanie Nemecka.

Pri poznaní vtedajšej politickej reality a pri sledovaní súčasných pseudopolitických debát v zákonodarných zboroch je nemysliteľné, že by všetky transformačné procesy, ku ktorým na začiatku 90. rokov došlo vo veľmi krátkom časovom období (vrátane úspešného rozdelenia Československa), mohli tak dobre prebehnúť aj v súčasnosti. Politický establishment bol v tej dobe neporovnateľne vzdelanejší, pracovitejší, efektívnejší a priamočiarejší než ten dnešný. Mal jasné ciele, zaviesť u nás historicky najúspešnejší výrobný spôsob, a to kapitalizmus. Česká republika na rozdiel od iných transformujúcich sa krajín nezažila hyperinfláciu, nezažila škrtanie núl v prípade domácich mien, nezažila znehodnotenie úspor v takej miere, v akej to bolo v iných krajinách. Zo všetkých transformujúcich sa krajín bola tá naša najviac sociálna a z dlhodobého hľadiska priniesla nepochybne zvyšovanie životnej úrovne prakticky všetkým sociálnym skupinách a takmer všetkým jednotlivcom. Navzdory tvrdeniu niektorých politikov, nedovzdelaných žurnalistov a pesimistov o tom hovoria tvrdé štatistické dáta. To horšie, čo by som chcel pripomenúť, je, že už najmenej poslednú dekádu sme zišli z cesty transformácie a vraciame sa späť kruhom do kolektivistických vízií sociálnych inžinierov pod kuratelou a bičom európskych eurokratov.

Na európskej scéne došlo pomerne nenápadne k zásadnej zmene. Francúzsko a Nemecko podpísali zmluvu o spoločnom partnerstve. Oba štáty budú najnovšie vystupovať ako jeden celok v obrannej a zahraničnej politike a budú koordinovať svoje postoje v rámci EÚ a NATO. Ide o krok správnym smerom? Treba pracovať na ďalšom zjednotení Európy? A malo by sa snažiť podieľať sa na tom aj Česko?

Nemecko a Francúzsko urobili pre mňa ako eurorealistu očakávaný krok v snahe zabrániť rúcaniu sa tradičných eurohujerských prístupov zo strany národných politikov Francúzska, počnúc Chiracom cez Sarkozyho, Hollanda a končiac Macronom, ako aj v poslednej dekáde zlyhávajúcej Merkelovej. Zmluva o spoločnom partnerstve je viac-menej dielom eurokratických štruktúr, ktoré sa snažia zabrániť očakávaným zmenám po voľbách do Európskeho parlamentu, ktoré sa budú konať v máji 2019. Podľa môjho názoru je úplne chybné pokračovať v ďalšom prehlbovaní politických integračných procesov, keď EÚ nebola schopná až doteraz vybudovať ani vnútorný trh. Bolo by obrovskou chybou, keby sa ČR mala podieľať na úsilí preskakovať čiastkové etapy ekonomickej integrácie a zavádzať umelo ešte viac politické aspekty integrácie a potláčať tak menšie štáty a stavať ich do roly outsiderov.

Nehrozí, že toto partnerstvo úplne vychýli jazýček na mocenských váhach v prospech Paríža a Berlína na úkor zvyšku Európskej únie?

Áno, hrozí, ale dúfam, že svojbytné krajiny to aspoň dočasne nedovolia. Prebudila sa Vyšehradská štvorka, prebúdzajú sa Rakúsko, Taliansko. V Španielsku existujú sily, ktoré sa usilujú o rozdelenie samotného Španielska, a občania Veľkej Británie azda v najväčšej miere pochopili, že zo „zahnívajúcej“ Európskej únie treba vystúpiť. Som všeobecne skeptický k referendám, ale je zrejmé, že brexit upozornil eurokratických politikov na ich odtrhnutosť od reálnych procesov a od života bežných občanov. A tí to dnes dávajú v skoro poslednom kŕči náležite najavo.

Zmluvu „upiekli“ vrcholní predstavitelia oboch krajín. Nemali by však o niečom takom hlasovať obyvatelia oboch zúčastnených štátov?

To, že politici upiekli v tichosti túto zmluvu, svedčí až o ich panickej hrôze z možných nastávajúcich dezintegračných tendencií. Prinajmenšom by o týchto zmluvách v ich krajinách mali rozhodovať demokratické inštitúcie, tzn. zákonodarcovia, prípadne exekutíva. Nedostala sa ku mne informácia, že by diskusia a rozhodovanie o zmluve na tejto úrovni prebehli.

Zmluva tiež predpokladá snahu o začlenenie Nemecka do Bezpečnostnej rady OSN ako šiesteho stáleho člena. Nejde o revíziu výsledkov druhej svetovej vojny?

Od konca druhej svetovej vojny uplynulo už viac ako sedem dekád. S takým odstupom času môže dochádzať k revíziám. Ale že by sa práve Nemecko malo stať šiestym stálym členom BR OSN, vo mne žiadne nadšenie nevyvoláva.

„Ani Nemecku, ani Francúzsku sa Európu ovládnuť nepodarilo, hoci sa o to Hitler a Napoleon snažili. Nedarí sa to ani EÚ. Že by mohlo uspieť Frankonemecko? Na rozdiel od začiatku 19. storočia a polovice 20. storočia by sme si na ambície tohto typu mali dať veľký pozor,“ komentuje snahy Nemecka a Francúzska exprezident Václav Klaus. Možno s týmto výrokom súhlasiť?

Václav Klaus má, samozrejme, v tejto záležitosti pravdu. Zvlášť by sa im potom podmanenie Európy mohlo podariť za pomoci eurohujerov a eurofilov z členských štátov EÚ. Mnohí z nich už desiatky rokov pôsobia v eurokratických bruselských a štrasburských (dnes už by sa dalo povedať sprisahaneckých) centrách, nehája záujmy občanov krajín EÚ, ale záujmy rýdzo osobné a záujmy niektorých lobistických skupín.

Asi sto nemeckých pľúcnych lekárov sa v otvorenom vyhlásení ostro ohradilo proti panujúcemu konsenzu, že tvrdé emisné normy uvaľované na automobily majú pozitívny efekt na ľudské zdravie. Argumentujú, že výskumné metódy použité v štúdiách stoja na vratkých základoch a je vraj možné, že emisné normy nemajú na zdravie ľudí vôbec žiadny kladný efekt. Máme tu novú kauzu „globálneho otepľovania“?

Som dlhodobo proti rôznym alarmistickým kampaniam, ktoré vyvolávajú rôzne aktivistické skupiny s podporou mediokracie. Je až koľkokrát smiešne, že porovnávame tzv. globálne otepľovanie celej planéty za posledné storočie a pol, a pritom na niekoľkých tisíc miestach, kde sa dnes merajú teploty, údaje spred storočia a pol vôbec nemáme. Títo alarmisti tiež nechcú počuť, že pred zhruba tisíc rokmi sa napríklad v Grónsku pásli kravy. Umelé pritvrdzovanie emisných noriem na súčasnú výrobu automobilov, ktoré je vydávané rôznymi regulátormi za jedinú správnu cestu, tak paradoxne zvyšuje náklady pre tie sociálne najslabšie skupiny. Výrobcovia tieto regulácie premietnu, samozrejme, do cien svojich produktov, a zaplatia to tak spotrebitelia. Už neraz sa ukázalo, že mnohé výskumy, na základe ktorých sa objavujú ďalšie a ďalšie regulácie, sa nezhodujú s realitou a slúžia opäť na presadzovanie záujmov rôznych lobistických skupín. V čase mojich stredoškolských štúdií sa alarmovalo proti globálnemu ochladzovaniu. Tak po tých pár desiatkach rokov sa alarmuje proti globálnemu otepľovaniu. Všetko by sa mohlo zdať v poriadku, keby to nestálo nezmyselné stovky miliárd dolárov. A aj keby sa planéta mala za ďalších 100 rokov otepliť o jeden stupeň Celzia, tak to určite nebude koniec civilizácie. Ale svätý boj proti globálnemu otepľovaniu bude stáť bilióny dolárov, ktoré by sa mohli použiť na boj s chudobou namiesto na boj s globálnym otepľovaním.

Nemecko sa rozhodlo do roku 2038 skoncovať s uhoľnou energiou, je vraj veľmi špinavá. Zároveň už v roku 2022 uzavrie všetky svoje jadrové elektrárne. Ponúka sa otázka – kde potom vezmú elektrinu? V krátkom časovom horizonte totiž budú musieť nahradiť zhruba polovicu celkovej produkcie. Nebudú si nakoniec nútení kupovať napríklad českú „špinavú“ elektrinu?

V Nemecku je to problém ideologický a politický. Myslím si, že urobili významnú chybu vo svojej energetickej politike tým, že chcú uzavrieť svoje jadrové elektrárne už v roku 2022. Tzv. obnoviteľné zdroje – solárna energia, veterná energia, biomasa atď. (vzhľadom na použitú technológiu ich ja v zásade za obnoviteľné zdroje ani nepovažujem, pretože výroba panelov, veterných mlynov a ďalších komponentov je sama osebe energicky náročná, nehovoriac o jej likvidácii) – nebudú potrebám nemeckých firiem a domácností stačiť. Môžu tak sami sebe spôsobiť energetickú krízu.

Podobne sa na prechod na čistú energiu pripravuje aj napríklad Francúzsko. Malo by Česko nasledovať príklad týchto krajín?

Pri súčasných technologických možnostiach považujem za najčistejšie zdroje energie okrem vodných elektrární pracujúcich v prirodzených vodných pomeroch výrobu elektrickej energie z jadra. Urýchliť prechod bez významného technologického zázemia a pokroku považujem za hrubú chybu v hospodársko-politickom rozhodovaní.

 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Vedenie Univerzity Karlovej sa nechalo vydierať študentmi. Akademici odtrhnutí od reality. Ekonómka Šichtařová vystupuje vo veci Home Creditu

0:05 Vedenie Univerzity Karlovej sa nechalo vydierať študentmi. Akademici odtrhnutí od reality. Ekonómka Šichtařová vystupuje vo veci Home Creditu

INVENTÚRA MARKÉTY ŠICHTAŘOVEJ Za úplne nepresaditeľnú a tiež akosi nekoncepčnú považuje Markéta Šich…