Lekár z Afriky: Západ by mal arabské krajiny nechať, nech si urobia poriadok samy. A kotlebovcov prirovnal ku… to neuhádnete

0
Senátor Lumír Aschenbrenner (vľavo) s Marcelom Hájkom při krste knihy Moslimskýpacient. (Autor: Václav Fiala)

Povedzte niečo o južnej Afrike, ktorá je tak trochu v zákryte udalostí vo svete, hoci je v skupine krajín BRICS…

V Botswane som pracoval v nemocnici, ktorá má úroveň našej „fakultky“. Bola britskej proveniencie, pretože Botswana bola britským protektorátom do roku 1966. Riaditeľ nemocnice bol Brit, beloch s botswanským občianstvom. Je z veľmi slávnej rodiny, jeho prateta bola manželkou sira Davida Livingstona a niekoľko jeho príbuzných bolo ministrami Juhoafrickej únie a republiky. Bol to anglikánsky kňaz a internista, kardiológ. Táto nemocnica bola v hlavnom meste Gaborone významná a bol to môj „hlavný stan“. Robil som tam šéfa hrudnej a brušnej chirurgie a viedol som jeden primariát.

Ako ste sa tam vlastne dostali?

To bol taký zaujímavý konkurz, keď som bol vlastne zamestnancom botswanskej vlády. Ak niečo zdravotnícke potrebujete, čo sa týka napríklad administratívy, idete rovno na ministerstvo. Okolo kancelárie ministra, on tam má rôznych námestníkov a s nimi rokujete. Tam jednoducho nie je žiadny medzistupeň a nikoho neobťažujete. Ministerstvo vtedy vypísalo konkurz cez jednu britskú agentúru, ktorá sa krátko usídlila v Prahe. Vyberala rôznych odborných pracovníkov do Botswany. Mne o tom povedal kamarát, pretože som predtým začal postgraduál v Izraeli, ktorý som dokončil po návrate z Afriky. Konkurz bol pomerne zložitý, päťkolový, trval skoro rok. Celkovo sa prihlásilo 160 lekárov a vybrali nás nakoniec 12. V roku 1998 som odišiel s rodinou do Botswany. Mal som vtedy len dcéru a v Botswane sa mi narodil syn Dávid. To je celkom zaujímavé, pretože ide o historicky prvého Čecha narodeného v Botswane.

Ako sa vám tam páčilo?

Veľmi! Ona je to republika, ale patrí do Commonwealthu. Každý prezident musí byť povýšený do šľachtického stavu britskou kráľovnou a musí byť najskôr sir, a potom je prezidentom Botswany. Tiež majú, samozrejme, parlament, ktorý má dolnú a hornú komoru. Dedičná je iba horná komora – kmeňoví náčelníci, králi a regenti.

Je juh Afriky postihnutý migráciou z centra kontinentu?

Vtedy to veľmi poznať nebolo. Južná Afrika má okolo 40 miliónov obyvateľov, z toho asi tak 12 miliónov sú belosi, 6 až 7 miliónov sú „farební“ – Indovia, Číňania, Japonci a zvyšok sú černosi. Tí sú tam „naťahaní“ kedysi belochmi ako otroci, pretože belochom sa nikdy nepodarilo pôvodné obyvateľstvo zotročiť. Pôvodne, keď tam boli belosi a vytvorili štáty, z ktorých vznikla Juhoafrická republika, žili tu len Krováci. S nimi je to ako so zebrami – nemôžete ich osedlať ako kone. Sú proste svoji. Takže ako sa vozili otroci do Ameriky, tam ich belosi ťahali aj sem. Väčšina černochov, čo je v južnej Afrike a v Botswane, pochádza z centrálnej Afriky.

Krováci sa presunuli do Botswany. Ďalšie pôvodné kmene zostali v Namíbii, napríklad Herero. V severozápadnej časti južnej Afriky sú napríklad Námovia, to sú najbelší černosi, sú svetlí, majú modré oči, ale majú negroidné rysy. To je tiež pôvodný kmeň. Že by tam nejako veľmi prichádzali, si nemyslím. Skôr tam bola politická imigrácia, ale tá bola zo Zimbabwe.

Patrí južná Afrika k prosperujúcim krajinám aj naďalej? Hovorí sa o znižovaní životnej úrovne…

Ja tam stále jazdím a stále sa dá povedať, že to je taký satelit Európy, ale, samozrejme, trochu išla dole. Čierne vlády, ktoré nastúpili po poslednom bielom prezidentovi Frederikovi de Klerk, už ťahali situáciu dole. Ešte za Mandelu to šlo a boli tam nejaké spoločné hodnoty. Apartheid som pochopil až tam. Človek bol učený, že tieto krajiny boli kolonizované. A aké je to hrozné.

Keď tam žijete, nie keď len prídete na krátky čas, napadne vám, či bolo možné túto časť krajiny vôbec nekolonizovať, vyhnúť sa tomu. Či v určitých storočiach by bolo možné donútiť ľudí, aby nekolonizovali a chodili sme sa tam pozerať na nahých černoškov ako na zvieratká do zoologickej záhrady. Všetko, čo tam je vybudované, cesty, nemocnice, letiská, všetko tam urobili belosi. Krajina z toho dnes prosperuje. Zo strachu z nie veľmi dobrých vyhlásení súčasného juhoafrického prezidenta Zumu niektorí belosi začali sídla svojich firiem presúvať do Spojených štátov, do Veľkej Británie, a teda sa tam menej platia dane a mena išla dole. Prišla neistota. My sme zažili v Zimbabwe vojnu, keď sa veteráni v roku 2000, 2001 rozhodli, že pôjdu na biele farmy a vezmú si ich. Posvätil to Mugabe, že veľké farmy sa znárodnia. Malé sa nemusia, ale veľké áno. Prevzali ich, došlo k bojom, samozrejme, belosi svoje farmy nechceli opustiť.

Zaujímavé bolo, že prezidenti okolitých krajín, Mozambiku a Zambie a, samozrejme, aj Botswany, povedali belochom – poďte k nám, my vám dáme pozemky rovnakej veľkosti, aké ste mali v Zimbabwe. Pretože to bola prosperita. Títo prezidenti si situáciu uvedomovali, ale Mugabe je vlastne čierny rasistický komunista. Veď Rodézii sa hovorilo Švajčiarsko Afriky. To bola najbohatšia krajina a potom šla rapídne dolu. Títo veteráni, čo si znárodnili farmy, tak to nevedeli. Oni sa domnievali, že všetko pobeží samo. Ale to nie je, ako keď znárodníte fabriky, aj keby ste do nich nič nevracali, nejakých pár rokov to pôjde samospádom ďalej. Keď nezasejete u nás, vyrastie vám veľa trávy, ale tam už máte kríky a stromy. Úplne to zničili. Keď som si v roku 1998 vymenil 300 pula v Zimbabwe za zimbabwiansky dolár, za to sme tam krásne mesiac cestovali, žili, prešli sme krajinu krížom-krážom, bývali sme v hotelíkoch. O niečo neskôr som menil 300 pula za obrovských šesť štósov zimbabwianskych dolárov. Ďalší rok už mi dali veľkú igelitku, ja som myslel, že sú tam odpadky, a ony to boli peniaze! Balíky peňazí, prelepené páskou…

Hovorí sa však, že v južnej Afrike je bezpečnostný problém…

Ako kde. Celá južná Afrika sa môže rozdeliť na také enklávy. Kam ako beloch môžete ísť úplne bezpečne, na miesta, ktoré sú zmiešané a kde si musíte dávať pozor, a potom na miesta, kam vôbec nemôžete. V severozápadnej časti krajiny je „biela“ krajina, sú tam aj bieli policajti, tam by černoch nerobil dobrotu, tam ste ako keby ste boli v belošskej krajine. Kde si dávať pozor, to je Pretória. A Johannesburg, do stredu mesta vôbec nemôžete, tam vás zabijú na križovatke. To je jedno z najnebezpečnejších miest sveta. Pretória je veľmi zmiešaná, je tam mnoho inštitúcií, tam si musíte dávať pozor v noci. Pokoj je len v belošských štvrtiach. Do šiestej hodiny tu pracujú černosi, potom prídu autobusy, odvezú ich a nastupuje biela domobrana – ozbrojení Búrovia, ktorí tam strážia. Černosi cez deň pracujú v službách a v obchodoch. Pokiaľ ide napríklad o indickú štvrti v Johannesburgu, tam sa báť nemusíte. Indovia si miesta veľmi strážia, sú tam už od čias Gándhího a ide o veľmi serióznych ľudí, ktorí veľa „pečú“ s belochmi. Alebo je tam židovská štvrť. Ale v noci zase ozbrojená židovská domobrana.

A potom sú miesta ako Soweto, kam ako beloch vôbec nemôžete. Ako novinár možno áno, ale s vami tam pôjde kordón policajtov a vojakov. Inak by ste mali životnosť päť minút. To nie sú slumy ako inde vo svete, to sú priamo mestské štvrte. Z tých problematických štvrtí v botswanskej Gaborone bolo veľa bodných zranení alebo ťažkých popálenín. Inak 60 percent Botswancov je HIV pozitívnych.

Ešte by som chcel povedať, že v tejto časti Afriky, od Konga dole, bola vlastne jediná agresia – boj Tutsiov a Hutuov v Rwande. Ale inak tie krajiny nie sú agresívne, nikto na seba nevyskakuje, nie sú tam extrémistické organizácie. To je dôvod, prečo je tam pomerne pokoj, nie sú tu ohniská napätia, preto tam môžete pomerne v pohode jazdiť. Do Namíbie, do Zambie, v pokoji aj s rodinou. A myslím, že to vydrží. Sú tam slobodné voľby, strieda sa pravica a ľavica, našťastie, chýbajú extrémne strany, všetko je sekulárne. Sú tam slobodné cirkvi. A moslimovia tvoria smiešne percento.

Nenachádzate teda určitú podobnosť so štátmi Blízkeho alebo Stredného východu?

Určite! Ono kým napríklad Bašár Asad a jeho otec Hafiz Asad mali v Sýrii diktatúru pevne v rukách, Sýria bola pokojná a nemuseli ste sa tam ničoho obávať. Hneď ako diktátor prestane mať absolútnu moc, tak sa začnú riešiť konflikty, ktoré dlhé roky driemali. A v Afrike to je rovnaké. Kým tam boli belosi a dokázali situáciu udržať, tak bol poriadok a princíp. A zrazu sa začnú hádať o moc. Aj jednotlivé kmene, ktoré od seba nerozlíšime.

Poďme k Izraelu, kde ste tiež pracovali. Teraz prebieha u nás diskusia, či sa mu máme trochu priblížiť, pretože tam sa s teroristami príliš nevyjednáva…

Ono Izraelu nič iné nezostáva. Je celkom maličký, veď je to približne veľkosť dvoch bývalých českých krajov. Gaza je veľká ako Plzeňsko, Západný breh Jordánu sa dá približne prirovnať ku Karlovarskému kraju. Izrael jednoducho musí obhájiť svoju bezpečnosť, inak by to krajinu zničilo. Myslím si, že by sme si mali brať príklad z niekoľkých vecí. Izrael je odhodlaný podnikať tvrdé kroky voči teroristom, aj tým potenciálnym. Nech si to takzvaný „slniečkari“ skúsia tam. Ono sa pekne rozpráva v pokojných Čechách. Ďalšia vec je, že by sme mali mať vzor v činnosti izraelských tajných služieb. Ony boli vždy veľmi úspešné. Dnes dokážu preventívne zlikvidovať 98 percent útokov, a to je veľké percento, najväčšie na svete. Je to preto, že majú všade svojich ľudí, samozrejme, aj v Izraeli v najrôznejších funkciách. A keď na niečom pracujú, tak je to iné.

Mne sa zdá, že sa u nás niektorí ľudia úplne zbláznili – občania sa v televízii sťažujú – tajné služby nám vraj nehovoria pravdu. Tie predsa nie sú od toho, aby hovorili pravdu! V Izraeli tajné služby nehovoria pokiaľ možno nič a keď pracujú, tak pracujú v minimálnej zostave ľudí a nepoznajú svojho veliaceho dôstojníka. Oni sú s ním v spojení len cez určitý kód. Hovoril som totiž s niekoľkými ľuďmi z Mossadu, ktorí boli vo výslužbe, takže mohli povedať niečo k systému ich práce. Samozrejme, nepovedali mená, miesta, mechanizmy. Oni by radi poradili. Potom by nedochádzalo u nás k nezhodám medzi tajnými službami a takému boju „prehnitých proti prehnitým“. A pre príklad – vezmite si napríklad Eichmanna. Veď po ňom aj po ďalších, napríklad po Mengeleovi, pátrali celé siete. Predstava bola, že čím väčšia prepojenosť a siete, tým to bude lepšie. Nie, vždy informácie presiakli k tomu dotyčnému a on zmizol. Izraelčania na Eichmanna poslali troch ľudí a dostali ho. Traja ľudia to nikomu nepovedia, prídu tam ako na dovolenku.

Niekedy to išlo za hranu, napríklad v Iraku. Málokto vedel, že niekoľko vysokých dôstojníkov a generálov z armády Saddáma Husajna boli Židia narodení na území Iraku, ktorí hovorili perfektne po arabsky. Dostali sa ako Palestínčania do jeho armády a boli naviazaní na Mossad a nikto to nespoznal. Zlé bolo, že po páde režimu ich museli Izraelčania stiahnuť. Išlo asi o 15 ľudí, ktorí sa v Iraku oženili, vzali si za ženy moslimky, ich deti boli vychovávané ako moslimovia a teraz museli ísť do Izraela. Drvivá väčšina manželiek, hádam okrem dvoch, ktoré sa rozviedli, prestúpila na judaizmus a žili ako Židia, ale musela to byť pre ne určite rana, keď žijete s človekom, o ktorom tridsať, štyridsať rokov viete len málo.

Priznám sa, že ma viac baví zahraničná politika. Veľa ľudí sa domnieva, že keď som lekár, tak ma nejako veľmi zaujíma legislatíva v zdravotníctve. Tá ma vôbec nebaví. Myslím si, že orientácia na Izrael a Spojené štáty je nanajvýš vhodná. Aspoň vojensky a policajne je to pre mňa bezpečné. Vezmite si, že z celého Blízkeho a Stredného východu je Izrael tou najbezpečnejšou krajinou. Ak chcete ísť do bezpečia, choďte do Izraela. Ale stále medzi nami existuje mnoho ľudí, ktorí majú predstavu, že Izrael a Spojené štáty sú práve tí zloduchovia, ktorí keby neboli – to je ten latentný antisemitizmus – keby podľa nich nebol Izrael, tak by sa nebojovalo. Ide o nezmysel, absolútnu hlúposť, ale občas ju niekto vysloví. Ľudia nepoznajú ohniská napätia, ktoré páchajú tie najstrašnejšia zverstvá, nevedia o nich, pretože sa k nim do obývačiek nič nedonesie. Veď ide ale o ochranu našich hodnôt! Mám v Čechách jedného priateľa, Palestínčana, ktorý hovorí – keby ste ma dnes vysadili v Gaze, tak sa tam obesím, čo my moslimovia nerobíme, ale ja by som tam nemohol byť, mám úplne iné životné hodnoty. On žije v Čechách roky, je právnikom, v kravate a saku.

Zažil som, keď vojaci odchádzali z Golanu. Bola dohoda medzi Abbásom a Rabinom, izraelskí chlapci sa radovali, že idú domov, ale napätie eskalovalo. Pretože toto Palestínčania nechápu ako podanú ruku, ale ako slabosť. Vy ste zoslabli, a preto sťahujete vojská. Veď Izrael aj násilím stiahol osadníkov. To bol sen krajne pravicových sionistov o Veľkom Izraeli – i Gaza je naša. Potom je logicky na oboch stranách napätie veľmi citeľné.

Stačilo by, keby sa tu nejaký Palestínčan vyhodil bez toho, aby to komukoľvek čokoľvek urobilo, keby to len „vybilo“ okná. Detonácia, prevrátené autá, niekoľko porezaných ľudí – a všetci budeme prosiť Američanov, aby túto situáciu riešili. To je problém Sýrie. Keď Američania vtrhli do Iraku, tak sa tam povolili stavidlá, šiiti proti sunitom, do toho Kurdi, Jezídovia, chaldejskí irackí kresťania. To bol latentný problém. Američania chytili Saddáma a odovzdali ho miestnym jednotkám.

Nebolo zvláštne, že okrem Izraela malo Česko nadštandardné vzťahy aj s arabskými krajinami?

Tomu sa hovorilo pokrokový arabský svet. To boli tí Arafatovia, Asadovia, všetci tí predstavitelia týchto krajín. A s Libanonom tiež tak. Tieto odbojné skupiny sú zboľševizované, veď ony bojovali za nemecký Červený chodník, za krajne ľavicových nemeckých komunistov. A komunisti sa domnievali, že z tejto oblasti bude rozšírené pole socializmu a ropu si nevezme Západ, ale my. Hovorilo sa tomu oblasť našich záujmov. Veď aj Sovietsky zväz sa domnieval, že z Afganistanu bude ďalšia, šiesta ázijská zväzová republika. Nasypali do toho veľa peňazí – urobili cesty, letiská, školy, nemocnice a všade to má ešte do dnešných dní nápisy v ruštine. Hovorilo sa tam po rusky, pretože za Nadžibulláha to bol jazyk, ktorý sa učil povinne v školách ako predtým u nás. Oni sa domnievali, že sa rozšíria hranice Sovietskeho zväzu.

Proste vzťahy boli dobré preto, že to boli ekonomicky významné krajiny a ich vtedajší vládcovia boli veľmi sekulárni a dosť sčerveneli. Irak bol spočiatku tiež sekulárny. Veď po tom jeho poslednom kráľovi zrazu nastúpil sekulárny vládca, ktorý spočiatku pôsobil ako Atatürk. Zavádzanie civilných záležitostí, prestávanie nosenia habitov, zákaz náboženstiev v armáde a polícii. Ako v Turecku, kde armáda môže jedine dodržiavať ramadán. Potom sa to ale v Iraku začalo zvrtávať, pretože sú krajiny, ktoré potrebujú diktátora a ten zrazu vyrastie a zistí, že toto bohatstvo by mohlo byť jeho. A začnú sa veľké konflikty záujmov. Veď Saddám Husajn sa prvých pár rokov javil ako veľmi proeurópsky, prozápadný, sekulárny. V Iráne sa to zvrtlo na druhú stranu, s Páhlavím sa Západ bratríčkoval, a potom zrazu prosperitu v Iráne vymenili za teokraciu. Nastúpil Chomejní a bolo to.

Nie je divné, že sa českí komunisti príliš nevyjadrujú k migračnej kríze a k tzv. Arabskej jari?

Ja si skôr myslím, že je to akási vyčkávacia taktika. Keby sa postavili na určitú stranu, tak by trochu podporili Západ. Medzi komunistami mám ešte nejakých známych, považujem ich za dobrých, ale trochu pomätených ľudí a zdá sa mi, že trochu tlieskali Merkelovej a Hollandovi. Pritom je to Západ, ale pre nich sú prijateľnejší. Napríklad aj vďaka sociálnej sfére. Ale presný názor z nich ťažko vyžmýkate. Ak to predtým podporovali a teraz sa majú otočiť, tak asi radšej vyčkávajú. A tiež nechcú, aby tu boli nejaké nepokoje alebo znižovanie životnej úrovne na úkor niekoho iného. Vezmite si, koľko komunistov má dnes firmy a podniká a vlastne vydierajú robotnícku triedu a sú vykorisťovatelia. Sú komunisti, ale už sa dostali na tú druhú stranu.

Čo hovoríte teraz na Turecko?

Ja mám k nemu veľmi pozitívny vzťah. Domnievam sa, že je to krajina, ktorá je stále naším spojencom. Je súčasťou NATO. Ja som dva roky slúžil pod tureckým velením na území Afganistanu, kde Turecko malo v rámci NATO významnú časť armády. Velili všetkým zdravotníckym organizáciám. Mali pod sebou ešte azerbajdžanskú armádu, pretože tú majú za úlohu vychovávať ako pozorovateľa NATO. My sme tam zase napríklad mali albánskych vojakov, pretože Albánsko by chcelo do NATO. Azerbajdžanci sú síce šiiti a Turci sunniti, ale nebol problém. Velila nám žena s generálskou hodnosťou. A bola veľmi fajn.

Politika je umenie možného a nezostane, než s Tureckom nejako spolupracovať. Teraz zmluva o vrátení utečencov funguje dva mesiace, síce z nej nie som nadšený, nemyslím si, že je dokonalá, ale aspoň niečo. Migrantskú vlnu to zastavilo. A my musíme uznať, že Turci sú prvý štát, ktorý je „na rane“. Oni za to nemôžu, nevymysleli, že sa to v Sýrii zvrtne a že v Iraku začnú toho ľudia využívať, pretože nikto nerozpozná Iračana od Sýrčana. Zahodíme pas, nech sme neidentifikovateľní, a budeme robiť, že sme zo Sýrie. To sa normálne bežne deje. Aj keby tí ľudia utiekli z dôvodu strachu o život, tak sa z nich v Turecku stanú ekonomickí migranti. Oni by chceli ísť za tým najlepším.

Merkelová, bohužiaľ, dosť hlúpo otvorila dvere a podala ponuku – všetci a radi sa na vás tešíme a príďte. Lenže v týchto krajinách si to vysvetľujú úplne inak. Oni nepochopia, že sa budú musieť integrovať do spoločnosti, pracovať tam. Oni chápu, že im ponúka kus svojej krajiny. To je slabina Európskej únie, ale s Tureckom máme hlbšie zväzky. NATO je prepracovanejším a zďaleka nielen vojenským paktom. To je pakt vojensko-politický, ktorý je pevnejší a nerozpadnuteľný.

Ako sa pozeráte na situáciu vo Veľkej Británii tesne pred referendom o Brexite? Oddelí sa Spojené kráľovstvo od Európskej únie alebo nie?

Ak dôjde k Brexitu, tak neviem, čo bude ďalej, pretože to bude precedens. Všetky meny spadnú. Libra klesne voči euru, ale dočasne, oni si to priaznivci Brexitu dokážu spočítať: dočasne nám bude horšie, ale s dlhodobým výhľadom bude lepšie, než zotrvávať v EÚ. Vždy je na tom niečo pravdy. Ale aj odporcovia Brexitu majú tiež svoj kus pravdy. EÚ je také neposlušné dieťa, a keď máte také dieťa, ktoré ste si vytvorili, a ono začne hnevať, tak ho tiež nezabijete. Teraz už tam sme a všetko ostatné by už bolo ďaleko zložitejšie. Preto ja som nehlasoval pre vstup a navrhoval som vyčkávaciu taktiku. Počkajme desať, pätnásť rokov, veď sme nemuseli vstúpiť hneď, ale tu boli všetci strašení, že keď do EÚ nevstúpime, tak je s nami koniec. Čo urobí Británia, je ich vec, ale bol by som veľmi nerád, keby EÚ opustila, pretože ide o celkom jednotiaci prvok a silný článok.

Čo by fakt vydržalo, je myslím NATO, už aj z toho dôvodu, že sú členmi aj iné štáty – USA, Kanada, a možno, že sa časom zruší SEATO a dostanú sa do NATO Austrália a Nový Zéland a NATO sa bude rozširovať. Pre mňa je väčšou zárukou stability a pokoja, ako je EÚ. A preto sa domnievam, že Turecko bude zohrávať čím ďalej kľúčovejšiu rolu. Odmietať zmluvy s ním len preto, že dvakrát sa nám nepáčia mnohé vyjadrenia prezidenta Erdogana – ale on tam o dva – tri roky nemusí byť. Krajina môže mať o niečo racionálnejšieho prezidenta. Erdogan nie je jednotiaci prvok, je to divný človek. Keď sa chcete dohodnúť, tak predsa nemôžete začínať fackou.

Ale on sa od toho sekulárneho štátu vzďaľuje a zakladateľ moderného Turecka by bol asi dosť prekvapený…

Bol by, určite. Ale, našťastie, je v Turecku obrovské množstvo demokratickejších síl, ktoré to nedovolia. Erdogan sa môže dočkať situácie, že mu do toho „hodí vidly“ armáda. Že napríklad urobia puč.

… aj cez všetky čistky, ktoré tam vykonával, rovnako ako v polícii alebo v prokuratúre a na súdoch?

Áno. Som presvedčený, že aj napriek čistkám niektorí činitelia zostávajú v akomsi polospánku a sú ochotní sa kedykoľvek vrátiť. Keby teraz prebehli demokratické voľby a bola by zvolená krajne moslimská organizácia, tak som presvedčený, že ozbrojené zložky zasiahnu. Ako sa to stalo v Egypte. Generál Sísí urobil vojenský puč proti demokratickým voľbám, ale urobil niečo, čo bolo nutné, aby sa z toho nestalo ďalšie ohnisko napätia.

Ak si ale pamätáte, tak z toho Západ nebol úplne nadšený…

Nebol, ale to bola zase časť Západu, ktorá tvrdí – my im do toho zasahujeme, my sa im do toho pletieme. Oni si tam zvolia Moslimské bratstvo a to je ich vec. To nie je ich vec! Svet je tak prepojený, že kdekoľvek zvíťazí nejaká nedemokratická diktátorská teokratická, nábožensky neznášanlivá moc, tak sa to týka aj zvyšku sveta. Takže v prípade Egypta sme sa do toho fyzicky neplietli, nikto tam nevtrhol a sama egyptská armáda si to zariadila podľa svojho. Má moc. Armáda je strašne silný článok každej krajiny.

To je ako v prípade južnej Afriky, keď po Mandelovi nastúpil Zuma a boli tendencie – tak, a teraz konečne by sme mohli vyhnať belochov. A nebudú mať také práva. Vznikli politické strany, ktoré v opačnom smere boli vyslovene rasistické. A využili toho, že sa belošské strany trochu hádali. Oni tam mali asi pätnásť strán a černosi mali len Africký národný kongres a Inkatu. Inkata je viac doprava, rozumnejšia, ale ich vodca nakoniec nezvíťazil, hoci bol dohodnutý s belošskými stranami, že by urobili nejakú čierno-bielou koalíciu, ako to bolo za de Klerka. Zvíťazil však Africký národný kongres, ktorý má jediného bieleho člena, a tým je komunista. A nechceli pustiť belochov do vlády. Lenže naštvala sa armáda aj polícia, veď tam nebol jeden čierny generál, všetci boli bieli, všetci juhoafrickí piloti boli belosi, generalita polície bola biela alebo nejako farebná – Indovia, Ázijci, ale neboli to príslušníci tých ostrých černošských strán, pretože polícia tam má obrovskú moc, to je v podstate poloarmádna záležitosť, a tieto dve zložky zabránili najhoršiemu. Dnes sa už situácia relatívne upokojila.

Ale späť k Turecku. Ja si myslím, že Erdogan by rád urobil veľa krokov smerom k návratu Osmanskej ríše, ale už teraz ich urobiť nemôže. On skúša. On nemusí Izrael, ale pretože v Turecku sú pomerne silné židovské komunity a diplomatické styky s Izraelom sú dlhodobé, vzťahy to vždy boli vrelé, na rozdiel od Egypta – keď som bol na Sinaji a na izraelsko-egyptských hraniciach, tak tam bol cítiť taký chladný vzťah. Keď som bol na stretnutí s vtedajším izraelským ministrom zahraničných vecí Davidom Levyom a pýtal som sa ho, prečo je vzťah s Egyptom taký chladný, on hovoril – viete, my máme radšej chladný mier ako vrelú vojnu. Erdogan Izrael nemusí, napriek tomu mu vláda nedovolí, aby vypovedal diplomatické styky, vojenské kontrakty, bezvízový styk.

V Izraeli sa teraz zmenilo vedenie, hovorí sa, že sa tam vlády ujali väčšie „jastraby“, dokonca sa hovorí o šovinizme…

Je to pravda. Vláda, ktorá by mala mať zdravý rozum, sa začala správať impotentne a začala povoľovať – keď vo svojich predstaviteľoch prestanete vidieť moc a obranu, a uvidíte slabochov, tak prvé, čo urobíte, je, že zvolíte bitkárov. Keď bolo ľudu najhoršie, zvolil si diktátora. Bohužiaľ, z týchto krajne pravicových židovských ortodoxných strán sú zvolení ľudia, o ktorých nemôžete v súvislosti s demokraciou príliš hovoriť. To je to isté, ako si na Slovensku zvolili Kotlebu. Mnoho Izraelčanov tiež nechápe, ako sa im tam mohli takéto politické strany do Knesetu, a dokonca do vlády dostať, ale ono je to tam určitá nutnosť.

A bolo to v čase, keď nebolo úplne jasné, či zase premiérom bude Netanjahu, pretože ten je dostatočne silná osobnosť a pre Izraelčanov predstavuje obranu a silu, ktorá dokáže ubrániť celistvosť a nezávislosť Izraela, a dokáže rokovať s Američanmi a dokáže im tiež odporovať. On je veľmi priateľský k Európe i Amerike, ale pozná mantinely a do veľa vecí si nenechá hovoriť. Možno bude až niekedy trochu nedemokratický, ale dal sa dokopy s tými stranami, pretože potreboval hlasy. A potom tieto strany dostal do vlády, pretože potom sa dajú riadiť. Keď budú v opozícii, budú sa len búriť a bude na ne nadväzovať viac a viac občanov. Keď totiž niekoho, kto predtým rozprával neuveriteľné veci, dostanete do vlády, upokojí sa.

To bolo napokon vidieť aj u gréckeho premiéra Tsiprasa. To bolo rečí, ale keď sa dostal do vlády, dozrel. Predtým bol ľavicovým radikálom, a teraz? To isté je v mnohých krajinách. Keď sa ľudia dostanú k funkcií, vidia situáciu v inom svetle. Spoznajú, že čo hovorili predtým, než dostali zodpovednosť, nie je všetko splniteľné. Že musia počúvať druhého, kooperovať. Možno je niekedy dobré toho, kto v opozícii hrá nepriaznivú úlohu – vtiahnuť do hry. Lepšie, než ho vyčleňovať, pretože čím viac ho budeme vyčleňovať, tým viac bude mať priaznivcov.

- Reklama -