Boli sme svedkami masových násilných protestov proti summitu G20 v Hamburgu. Boli to podľa vás legitímne protesty?
Legitímny je každý protest demokratickou formou, ktorý umožňuje protestovať, brániť práva občanov a tak ďalej. Nie je legitímne vydávať za protest ničenie majetku, rabovanie obchodov a zapaľovanie áut, to je bežná kriminálna činnosť v akomkoľvek režime kdekoľvek na svete.
Krajiny sa na summite G20 zhodli na tom, že výmena informácií, ktoré súvisia s bojom proti teroristom, by mala byť efektívnejšia. Ďalej chcú bojovať proti financovaniu radikálov. Pomôže takáto dohoda niečomu?
Mne také vyjadrenia znejú, ako keby chcel niekto mávnutím prútika, aby nebol v Afrike hlad, bieda a vojny. Ide o neustále politické proklamácie, frázy, že musíme zaistiť bezpečnosť Európy. Ošetrenie boja proti terorizmu je veľké heslo, ale nakoniec vidíme, ako sa bojuje obmedzením slobody v médiách a ďalšími protiteroristickými zákonmi, uzávierkami, kamerami v mestách. A súčasne vidíme, že bežný slušný občan bude obmedzený tým, čo to prináša. V Londýne napadli ľudí kyselinou a nebudem hodnotiť, či bol ten čin podmienený islamom, čo ešte nie je jasné. Jasné však je, že v parlamente vystúpili britskí politici a vidia jediné riešenie: zakázať kyselinu. Je to rovnaké ako v oblasti zbraní. Zakážeme všetko, čím bol doteraz podniknutý útok. Po zbraniach chcú zakázať kyseliny, aby ich nestriekali ľuďom do tvárí, a možno nakoniec zakážu aj automobily. Už nie je ďaleko myšlienka, že veľké autá sú pre normálnych ľudí zbytočné, takže boj proti terorizmu smeruje k zakazovaniu všetkého okolo nás. Lenže útočiť sa dá aj palicou, kladivom, kameňom, ťažko zakážete všetko.
Neriešia sa príčiny teroristických útokov, ale iracionálne ich následky. Nerieši sa človek a jeho motivácia, ale rieši sa nástroj, ktorý uchopil a ktorým ten útok podnikol. Je to paradoxné. Rozmýšľam, či terorizmus svojím spôsobom nevyhovuje niektorým vládam. Vezmite si, že boj proti terorizmu sa zvrhne do obmedzovania na sociálnych sieťach, lepších záznamov, lepšej kontroly internetu, lepšieho monitorovania ľudí na chodníku, prispôsobených zákonov, odpočúvania, protiteroristických zákonov. Kam to vedie? K väčšej kontrole a obmedzeniu slobody. Verejnosť, ktorá je neozbrojená a vystrašená, sa musí v oblasti bezpečnosti spoliehať na štát, pretože sa o obranu pripravila obmedzením zbrojenia. Nakoniec sa ľudia vlastne spoliehajú na ten štát a vystrašení a bez sebavedomia lepšie prijmú nové opatrenia, ktoré sa spolu s ďalšími teroristickými útokmi v spoločnosti uplatňujú. Ide o ďalšie oklieštenie práv, ďalšie röntgeny, ďalšie kamerové systémy a nakoniec ich budú v štýle Big Brother odpočúvať u nich doma. Zostáva otázkou, či je protiteroristický boj módnym slovom rovnako ako boj proti extrémizmu. V Nemecku taký boj znamená skôr brojenie proti rozhorčeným občanom na sociálnych sieťach ako potláčanie terorizmu.
Súhlasíte teda so známym citátom, že národ, ktorý sa kvôli bezpečnosti pripraví o slobodu, si nezaslúži ani bezpečnosť, ani slobodu?
Áno, je to ďalšia celkom zaujímavá myšlienka a platí o Veľkej Británii, ktorá v tom spolu s Nemeckom najviac vyniká. Bojujú proti extrémizmu, ale vo forme, akú si nepredstavujeme. O Británii sa hovorí, že porazili Nemcov v druhej svetovej vojne a Hitlera len preto, aby mohli zavádzať svoj vlastný fašizmus. Ich ochota vzdávať sa slobody, demokracie a osobných práv je pre našincov nepochopiteľná a my, vďakabohu, zostávame posledným ostrovčekom demokracie.
Nenapadá mi, ako vrátiť vývoj, ktorý je už nastolený. Pokiaľ ide o tému zbraní a vlastnej obrany, o možnosti slušného občana vlastniť zbraň, o tom sme sa už zhovárali. Veľkým problémom je implantovanie – hoci rozumných a vyrovnaných – zákonov o vlastnení zbraní slušným občanom. To je na Západe už nemožné. Pretože tristotisíc ozbrojených občanov u nás, vlastníci pušky aj veľmi účinnej zbrane, nepredstavujú žiadny problém, ako ukazuje klesajúca kriminalita a umiestnenie Českej republiky ako šiestej najbezpečnejšej krajiny sveta. Ale v skladbe obyvateľstva, ktorá sa začína vzhľadom na vyššiu pôrodnosť obyvateľov prikláňať inam, existuje riziko, že veľa ľudí, povedzme netrestaných a zdravotne spôsobilých, nakoniec skúšku manipulácie so zbraňou zloží.
V Nemecku, Veľkej Británii a Francúzsku, keby neexistovali zákony o zbraniach, by nikto nemohol zabrániť ozbrojeniu státisícov ľudí s radikálnym myslením. Ľudí, ktorí sú zdravotne spôsobilí, netrestaní, ale vyznávajú radikálnu vieru aj učenie a prikláňajú sa k džihádu, ktorý má v Európe jedného dňa zvíťaziť. To znamená, že je pre nich nemysliteľné, aby mali rovnaké zákony, ako sú v Česku a fungujú v ČR. Šmahom by ste totiž mohli ozbrojiť stovky, tisíce a nakoniec milióny.
Mnohí sa pozastavovali nad tým, že mládež chce síce rozbíjať kapitalizmus, ale pritom je oblečená v drahých bundách vyrobených kapitalistickými podnikmi a svoje výtržnosti si fotí na mobil opäť vyrobený kapitalistickými spoločnosťami. Ako vnímate tento konflikt?
Viete, je to jednak móda bohatých ľudí, teda skôr detí z bohatých rodín, ktoré chcú zmeniť svet a paradoxne sú samy zaistené. Obvykle nikde nepracovali, dostávajú peniaze od rodičov a protestujú proti svetu, ktorý tvoria ich rodičia, a zhadzujú režim a systém, ktorý ich živí. Ďalším problémom je to, že mnohí z nich situáciu nevnímajú politicky, ale ako výjazd na Baník alebo Spartu, pričom nevedia, koľko padlo gólov. Ich záujmom je hodiť dlažbovú kocku, pobiť sa, zažiť adrenalínovú zábavu a bojím sa, že niektorí to nazývajú ísť na futbal a iní robiť politiku a bojovať proti kapitalizmu. Moslimovia a tí, ktorí nenávidia štátne zriadenie, slobodu a demokraciu, ako ju poznáme my, majú jediný cieľ – šíriť svoju vieru a džihád.
Český parlament schválil ústavný dodatok o práve nosiť zbraň. Čo hovoríte na smernice a vôbec na zásahy do práva nosiť zbraň?
Je to stokrát rozobraté zo všetkých strán. Diktáty zahraničia, ktorých cieľom nie je deklarovaný boj proti terorizmu, ale len osekať naprieč Európou slušných ľudí. Namiesto boja proti terorizmu by mali ozbrojiť budúce potenciálne obete. Predtým sme si mysleli, že je to nedorozumenie, hlúposť, neodbornosť úradníkov v Bruseli. Je zrejmé, že to bolo plánovité. O tom sme už hovorili – ovládateľný človek je neozbrojený, vystrašený a nemá sebavedomie, takže bude rešpektovať ďalšie obmedzujúce opatrenia a uťahovanie skrutiek vlád a úradov. Tam Európska komisia a, bohužiaľ, aj Európska únia, za ktorú som kedysi v inej forme hlasoval aj ja, smeruje.
Takže ľuďom vezmú zbrane, ale teroristi si ich na čiernom trhu aj tak obstarajú?
Nielen to. My sme v súčasnosti podkopali dôveru občanov, ktorí vracajú zbrane v amnestiách. Dôveru občanov, ktorí si urobili písanú aj nepísanú dohodu so štátom a verili mu. Ak ilegalizujeme veľa zbraní, v amnestiách by ďalšie zbrane, ktoré ľudia nájdu, nevracali. A, bohužiaľ, by mohlo dôjsť k tomu, že by sa takzvane strácali, čo nikto nechce. Legálna neznamená nebezpečná.
Ide teda, ako ste hovorili, zase len o nástroj a nie o príčinu?
Áno, je to len nástroj. Kým je evidovaný, kým je v dobrých rukách. Ale človek roztrpčený krokmi Európskej komisie bude robiť drastickejšie opatrenia. Zbraň sa stratí a nemusí sa nič stať. Ale zbraň môže raz či dvakrát zmeniť majiteľa a dostať sa do rúk rizikových osôb.
Osem mesiacov po tom, ako francúzske úrady zlikvidovali utečenecký tábor pri Calais, sa utečenci opäť vracajú k severofrancúzskemu mestu. V jeho okolí ich je už niekoľko stoviek a každý mesiac pribúdajú ďalší. Na cestách stavajú zátarasy a snažia sa dostať do kamiónov smerujúcich za Lamanšský prieliv do Veľkej Británie. Dalo sa to čakať?
Je to o dodržiavaní zákonov. Jednoduchá je aj otázka s nelegálnou migráciou, ale „vďaka“ takzvanej nešťastnej politickej korektnosti v Európe a chúlostivosti tém začínajú migranti vyhrávať nad zákonom a pravidlami, ktoré sú dané. Keby predtým niekto obsadil nejaké priestranstvo, polícia by ho bez milosti odviezla, zasiahla, bohužiaľ, dnes sa každý bojí. Politici sa boja rozhodnúť, policajti zasiahnuť, aby neboli obvinení z rasizmu a nesolidarity s ľuďmi. U nás nelegálne obsadzuje budovy niekto iný, ale pretože ich obsadili títo ľudia, zabudnú, že je to nezákonné, a začnú premýšľať, či z toho neurobia kultúrne centrum. Vidíme európsku rezignáciu na doterajšie zákony a pravidlá pod strašiakom, že by to bolo politicky nekorektné a nevhodné, takže nikdy nerozhodnú a celú spoločnosť to vedie do maléru.
Takže sa politickou a etickou korektnosťou pripravujeme o našu kultúru aj hodnoty?
Česká republika je, vďakabohu, jedným z mála osobných ostrovčekov, kde sa môže hovoriť pravda, kde vás za rozhorčenú vetu občana, nie vulgárnu, nie porušujúcu zákon, nebudú postihovať a kriminalizovať. My ešte môžeme povedať pravdu, môžeme sa zhromažďovať, vyjadriť našu nespokojnosť legálnym a politickým spôsobom. Na západ od nás to už možné nie je. Kto by povedal pravdu, môže byť zavrhnutý okolím alebo stratiť prácu, byť kriminalizovaný a byť páchateľom trestného činu.
