Ako ste sa vžili do roly poslankyne?
Celkom dobre. S poslaneckou prácou v parlamente som sa už zoznámila, a čo je dôležité, vidím, že naozaj môžem riešiť mnohé problémy ľudí, na čo sa chcem aj sústrediť.
Čo vás na tejto práci najviac prekvapilo?
Viete čo? Mňa už máločo v živote prekvapí.
S kým mimo Sme rodina máte najlepšie vzťahy?
Najbližšie vzťahy mám s mojimi kolegami z výboru pre sociálne veci, vychádzame zatiaľ veľmi korektne. Snažíme sa riešiť tie problémy, ktoré máme na stole, ale pravda je, že sme rozdelení na poslancov z koalície a opozície, čo sa ukazuje aj pri hlasovaní.
Aké vzťahy máte s tromi odídencami zo Sme rodina?
Oni sa rozhodli pre svoju cestu a ja to rešpektujem. Naďalej sme kolegovia v parlamente.
Prečo ste sa rozhodli venovať práve osobnej asistencii?
Sú to veľmi ťažko skúšané rodiny. My, ktorí v rodine ťažko postihnutého člena nemáme, si ani nevieme predstaviť, čím všetkým si takéto rodiny prechádzajú. Štát im kladie samé prekážky, napríklad aj tak, že zákon vylučuje rodičov a rodinných príslušníkov z vykonávania osobnej asistencie. Zmeny v tomto zákone sa dožadujú mnohí otcovia a matky ťažko zdravotne postihnutých detí, ktorí sa o ne chcú starať.
Aké zmeny ste v zákone o osobnej asistencii navrhli?
Podala som návrh aby rodičia a rodinní príslušníci mohli vykonávať osobnú asistenciu zdravotne ťažko postihnutým členom rodiny.
Puto medzi rodinným príslušníkom či rodičom a zdravotne postihnutým členom rodiny by sme im nemali odopierať. Ja viem, že asistencia slúži na integráciu ťažko zdravotne postihnutého do života, ale týka sa to detí od šesť rokov a hlavne pri malých deťoch chcú asistenciu vykonávať rodičia. Rodič predsa pozná zdravotný aj psychický stav toho dieťaťa najlepšie. Rodič musí mať právo vybrať si, či chce svojmu dieťaťu robiť osobného asistenta. Pokiaľ to nechce robiť, môže si zabezpečiť asistenta, ale túto možnosť výberu mu musíme poskytnúť.
Myslím si, že od štátu je absolútne zlé a nespravodlivé, že zákon toto neumožňuje. Je nespravodlivé, aby štát rozhodoval, či môže rodič asistenciu vykonávať, alebo nie. Pri malých deťoch je to absolútne bez debaty a bez polemiky. Musí to tak jednoducho byť.
Reálne sa o deti 24 hodín denne aj tak starajú, ak chcú však poberať príspevok na osobnú asistenciu, sú nútení na pozíciu osobného asistenta hľadať cudziu osobu. Považujem to za veľmi nespravodlivé, diskriminačné a doslova nefér. Rodiny sú mnohokrát nútené tieto zákony dokonca obchádzať.
A čo dospelí?
Čo sa týka dospelých, nemusí ísť len o rodiča. Nevidím dôvod, prečo by asistenciu v prípade dospelého človeka nemohol vykonávať niekto z rodiny, napríklad sestra či brat. Ten zákon je nastavený absolútne nezmyselne. Rodiny tým iba trpia. Stretávam sa s týmito ľuďmi pravidelne, počúvam ich a túto zmenu chcú naozaj všetci.
Spomenuli ste integráciu ťažko zdravotne postihnutého do života. Ako vnímate súčasné nastavenie zákona týkajúce sa integrácie?
Fakt, že štát ide určovať, kto je schopný sa integrovať a kto nie, je veľmi diskutabilný. Ako štát môže určiť, kto je a kto nie je schopný integrácie? Podľa mňa je, v rámci svojich možností, schopný integrácie každý.
Napísala mi napríklad jedna mamička, ktorej dcéra nevie rozprávať. Podľa zákona nie je schopná integrácie a mamička dostala vyjadrenie, že nemá nárok na príspevok na osobného asistenta. To dieťa je však integrácie schopné. Každý, kto má aspoň jeden z vnemov, je schopný sa integrovať. Keď si uvedomíme absurdnosť toho, že sa vôbec o tomto bavíme, je to strašné.
Rovnako zákon diskriminuje starších ľudí. Osobná asistencia sa priznáva len do 65. roku života. Šesťdesiatpäťročný aktívny človek, ktorý utrpí nejaký úraz, už nemá na asistenta nárok, lebo podľa zákona je asi na integráciu už príliš starý. Pritom to môže byť úplne plnohodnotný človek, ktorý stále môže duševne pracovať. Vekom však nárok na osobnú asistenciu nezaniká, ak niekto poberal príspevok na asistenta aj pred dovŕšením 65. roku, môže ho poberať aj naďalej.
Kto môže vykonávať osobného asistenta?
Paradoxné je, že osobnú asistenciu môže vykonávať ktokoľvek, kto dosiahol 18. rok života a nepotrebuje ani žiadnu kvalifikáciu. To znamená, že vám pri dverách môže zazvoniť 18-ročný človek, ktorý si nevie nájsť prácu a posledné, čo mu ostáva, je robiť osobného asistenta. Neviem, kto by mu zveril svoje dieťa. Ja určite nie, ani sestru, ani brata, ani moju mamu.
S akými byrokratickými problémami sa potýkajú ťažko zdravotne postihnutí?
Je tam obrovské množstvo problémov, ktoré sa týkajú zdravotných pomôcok, rôznych príspevkov na auto či bezbariérové vstupy. Zo zákona síce na to majú právo, trvá však veľmi dlho, kým sa k tomu dostanú. Kam sa pohnú, tam narážajú na prekážky. Napríklad v prípade invalidného vozíka nevedia, aký majú žiadať, a na nový majú nárok až po piatich rokoch. Tie rodiny to majú naozaj veľmi ťažké, sú pod tlakom.
Ako vnímate skutočnosť, že koalícia váš návrh neschválila?
V mojom prípade ide už o druhý návrh, ktorý koalícia zamietla. Veľmi ma to mrzí. Tento zákon ani nezvyšoval nároky na štátny rozpočet. Bol to jednoduchý, zrozumiteľný návrh, ktorý by veľmi pomohol rodinám so zdravotne ťažko postihnutými deťmi, ale, bohužiaľ, koaliční poslanci ho zamietli. Pri takýchto návrhoch by politikárčenie malo ísť bokom.
Prvý návrh, ktorý mi zamietli, sa týkal zvýšenia rodičovského príspevku z terajších 203 eur na 280 eur. Chcela som tým dosiahnuť, aby rodičovský príspevok bol rovnaký, ako je príspevok na starostlivosť o dieťa, ktorý je 280 eur. Alebo inými slovami, ak dá matka dieťa do troch rokov do jasieľ, má nárok na príspevok 280 eur, ak sa stará o dieťa do troch rokov doma, poberá len 203 eur.
Za seba aj za naše hnutie Sme rodina môžem potvrdiť, že my podporíme každý návrh vládnej koalície, ktorý ľuďom pomôže.
Oslovujú vás ľudia so žiadosťami o pomoc?
Áno, v obrovských množstvách. Snažíme sa pomáhať, ako vieme, ale pravdou je, že toto obrovské množstvo žiadostí poukazuje na to, že sociálny systém nefunguje dobre.
Myslíte si, že vláda sa rodinnej politike venuje dostatočne?
Tieto zákony potrebujú absolútny reštart a je potrebné ich prekopať. Najhoršie na tom je, že táto vláda sa im venovať nebude v takej miere, ako je potrebné. Vláda sa len okrajovo zaoberá rodinnou politikou, ťažko zdravotne postihnutými, rodičovským príspevkom či demografickou krivkou.
Toto je tiež ďalší problém, pokiaľ vláda nepodporí mladé rodiny, demografická krivka nestúpne. Pokiaľ mladé rodiny budú mať rodičovský príspevok 203 eur, pôrodnosť jednoducho nestúpne. Ženy sa boja mať deti aj preto, že to finančne nezvládnu. A to nehovoríme o slobodných ženách. Neviem si predstaviť tú katastrofu, ktorá tu nastane, keď nestúpne populácia mladých ľudí.
V programovom vyhlásení vlády boli v podstate len dve prorodinné opatrenia. Jedno z nich sa týkalo zvyšovania materskej. Minister Richter sa však už v júni vyjadril, že zvyšovanie tohto príspevku sa odkladá na neurčito. A toto bol jeden z mála bodov, ktorý sa týka rodinnej politiky.
V programovom vyhlásení bolo spomenuté tiež zvýšenie opatrovateľského príspevku. Návrh vlády, ktorý ide do parlamentu, hovorí o zvýšení príspevku o 27 eur. Ja to však ako zvýšenie nevnímam, je to skôr dorovnanie, lebo tento príspevok sa pre nízku infláciu nevalorizoval už niekoľko rokov po sebe.
Hovorili ste, že tieto zákony je nutné prekopať, akú máte predstavu?
Momentálne máme dva peňažné príspevky pre ľudí so zdravotným postihnutím. Príspevok na osobnú asistenciu a opatrovateľský príspevok. Podľa mňa by mal byť iba jeden príspevok, ktorý by mal byť určený podľa závažnosti postihnutia.
Odpadlo by tak posudzovanie, kto je a kto nie je vhodný na integráciu. Takisto by štát už nerozhodoval, či by túto funkciu vykonával rodinný príslušník, alebo cudzí človek. A výška príspevku by mala byť taká, aby sa všetci mohli integrovať a dôstojne žiť.
Plánujete sa zaoberať inými, podobnými témami v parlamente?
Sociálne témy sú náplňou mojej práce. Vychádzam aj z volebného programu hnutia Sme rodina a toho, čo sme ľuďom sľubovali pred voľbami. Našou prioritou bolo, a aj je pomáhať rodinám a preto moje návrhy budú smerovať k rodinnej politike. Chceme vždy plniť to, čo sme sľúbili.
Máte pocit, že ženy to majú v politike ťažšie ako muži?
Nemyslím si to. Myslím si, že všetci sme kolegovia a nedelíme sa. Možno to mám ťažšie v tom, že keď prídem domov, musím sa ešte postarať o deti a navariť večeru.
